Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19CoE/116/2015

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, proti povinnému: U. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, XXX XX A., štátnemu občanovi Z. republiky, o vymoženie 60,25 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. -73 zo dňa 12.08.2015 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora M.. O. N. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 2 ods. 1 veta prvá zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, §§ 36 ods. 2 veta prvá v znení účinnom do 31.12.2014; 41 ods. 2 písm. d) v znení účinnom do 31.12.2014; 44 ods. 2 v znení účinnom do 31.12.2014; 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, §§ 261 ods. 3 písm. d); 497 Obchodného zákonníka, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, §§ 2 písm. a), b); 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, §§ 52 ods. 1 až 4; 53 ods. 1 až 5; 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS.

Konštatoval, že v uvedenom prípade sa oprávnený domáha voči povinnému vymoženia istiny spolu s príslušenstvom na základe návrhu zo dňa 15.03.2015 doručeného súdnemu exekútorovi dňa 31.03.2015. Keďže sa exekučné konanie v zmysle prechodného ustanovenia § 243d ods. 1 Exekučného poriadku začalo do troch mesiacov odo dňa účinnosti novely tohto zákona, t. j. do 31.03.2015, nebolo ukončené k 01.01.2015 a je vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného pred 01.01.2015 v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa ustanovenia § 2 ods. 1 prvej vety zákona NR SR č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, súd v súlade s ustanovením § 243d ods. 2 Exekučného poriadku postupoval v zmysle ustanovení tohto zákona v znení účinnom do 31.12.2014.

V prvom rade sa súd zaoberal otázkou aplikácie ustanovení príslušných právnych predpisov, v súvislosti s čím konštatoval, že povinného je potrebné považovať za spotrebiteľa. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania spĺňa fundamentálne náležitosti spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 2 písm. a), písm. b) z. o spotrebiteľských úveroch, keď sa zároveň v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 nejedná o prípad, kedy by táto bola spod jurisdikcie zákona vylúčená. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah je nevyhnutné posudzovať v intenciách z. o spotrebiteľskom úvere účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna úprava v podobe ustanovení z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovení § 52 a nasl. účinného v čase uzatvorenia zmluvy má prednosť pred všeobecnou, ktorou je , je nutné predmetný

právny vzťah posudzovať podľa príslušných citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských zmluvách.

Súd ďalej podrobil kontrole, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd oprávnený prejednať vzniknutý spor a konštatoval, že pri riešení tejto otázky nie je exekučný súd viazaný záverom rozhodcovského súdu. V tomto prípade rozhodcovský súd, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, svoju právomoc rozhodovať vo veci odvodil z rozhodcovskej doložky osobitne upravenej v bode 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia súd podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 EP v znení účinnom do 31. 12. 2014 obligatórne preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul čo do ich súladu so zákonom. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je súd oprávnený a zároveň povinný posúdiť, či tento nie je v rozpore so zákonom, a teda prioritne sa vysporiadať s otázkou, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe v súlade s právnym poriadkom platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky.

Hlavným cieľom rozhodcovskej zmluvy je zmluvné prenesenie a zároveň obmedzenie právomoci občianskoprávneho súdu na nesúdny orgán - rozhodcu ako na súkromnú osobu, ktorý koná a rozhoduje v súlade s pravidlami rozhodcovského konania. Ide o dohodu medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu samostatne dojednanej zmluvy alebo formu doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva sa musí obligatórne uzavrieť v písomnej forme, v opačnom prípade je neplatná. Častokrát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami uvedenými v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky singulárny, pretože v sporových situáciách arbiter rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak v zmluvnom vzťahu nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, v súlade s právnym poriadkom, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nebol oprávnený o spore rozhodnúť.

V tomto konaní sa oprávnený domáha vykonania exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.. Rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodzoval právomoc prejednať spor, je dojednaná v bode 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.

Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah Všeobecných obchodných podmienok ovplyvniť, nakoľko tieto boli spísané na predtlačenom formulári. Všeobecné obchodné podmienky, ako súčasť Zmluvy, mohol spotrebiteľ buď prijať ako celok alebo odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Rozhodcovský súd je teda vopred zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.

Občiansky zákonník pripúšťa výnimku z ustanovení o neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok dojednaných v štandardných spotrebiteľských zmluvách, a to v prípadoch ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky nebolo v danom prípade žiadnym spôsobom preukázané, t.j. nevyplýva, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh spolu s jasnými a zrozumiteľnými informáciami - predovšetkým čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a aké sú jeho dôsledky. Rozhodcovská zmluva resp. doložka uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje predovšetkým informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a

informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V danom prípade oprávnený individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky nepreukázal.

V danej veci spotrebiteľ síce mal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným občianskoprávnym súdom, ale ak by podľa uzatvorenej rozhodcovskej doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh oprávneného, povinný ako spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka tak znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože oprávnený sa v prípade porušenia zmluvných podmienok zo strany povinného snaží získať exekučný titul. V samotnej rozhodcovskej doložke niet o poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi občianskoprávnym a rozhodcovským súdnym procesom ani zmienka.

S dôrazom na vyššie uvedené a taxatívnosť výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok teda súdu nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj pre prípady ustanovením § 53 ods. 4 neupravené.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že dojednaná rozhodcovská doložka vo Všeobecných obchodných podmienkach je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami § 52 a nasl. ako aj Smernicou Rady 93/13/EHS. Zároveň je takto dojednaná rozhodcovská doložka v rozpore s dobrými mravmi. Takto v spotrebiteľskej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka je podľa § 53 ods. 5 neplatná.

Keďže právnym predchodcom oprávneného bola spoločnosť Poštová banka, a.s., súd prihliadol aj na ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré ukladajú bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom (spotrebiteľom) návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky).

Z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky) má vyplývať vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky) spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila sa rozhodcovskému konaniu. Tento návrh by mal byť začlenený v podobe umožňujúcej klientovi (spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných resp. všeobecných obchodných podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného obsahu zmluvy resp. všeobecných obchodných podmienok (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania na prepracovanie návrhu zmluvy resp. všeobecných obchodných podmienok alebo trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy resp. doložky začlení medzi iné zmluvné či všeobecné obchodné podmienky, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje, hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak.

Na to, aby rozhodcovská doložka pri spotrebiteľskej zmluve spĺňala znak individuálneho dojednania, spôsob jej individuálneho dojednania nesmie vzbudzovať pochybnosti o zrozumiteľnom a určitom prejave vôle, z ktorého bude jasné, že spotrebiteľovi boli poskytnuté všetky potrebné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a spotrebiteľ bude mať možnosť ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky, čo musí byť na ťarchu dodávateľa aj náležite preukázané.

Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy resp. doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. V prípade ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného contra legem - nevykonateľného, majúceho účinky tzv. paaktu. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Preto súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dôvodil, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a oprávnenému sa odňala možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a taktiež že prekročil aj zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu v § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Súd zistil skutkový stav, ktorý neobstojí. Súd prvého stupňa má rozhodovať len ako tzv. exekučný súd, nie ako súd vyššej inštancie. Namietal, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci braní tomu, aby bola opätovne posúdená. Z tohto dôvodu exekučný súd nie oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Poukázal na porušenie zákazu princípu retroaktivity, porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom a nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Podľa oprávneného tiež došlo k porušeniu § 153 ods. 1 O.s.p., z dôvodu čoho súd prvého stupňa vyvodil v napadnutom uznesení právne závery a rozhodol vo veci na základe stavu, v ktorom absentovali akékoľvek dôkazy. Oprávnený postupoval v súlade s ust. § 93 b) Zákona o bankách. Navrhol vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, alternatívne zrušiť napadnuté uznesenie v celom rozsahu a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku odvolaniu nevyhovel.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

K odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd na doplnenie konštatuje:

Podľa § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou.

Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.

Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 Zákona rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej právoplatnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je i eurokonformný.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 (bod 51) a na ďalšie rozhodnutia (napr. vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones) a tiež na judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. vo veci ).

Exekučný súd je oprávnený i povinný v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale i neskôr ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Pokiaľ ide o právne posúdenie rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve uzavretej medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného (čl. 6 Zmluvy o osobnom účte v spojení s čl. 10., II. Časť Všeobecných obchodných podmienok), odvolací súd je názoru, že výkon práv a povinností z rozhodcovskej doložky odporuje dobrým mravom a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu exekúciu zastaví (zamietne návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka, čo je aj v tomto prípade a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným

titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu“.

Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) považuje za neprijateľnú, čo v zmysle § 53 ods. 5 spôsobuje jej neplatnosť.

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

K námietke oprávneného, že postupom exekučného súdu boli porušené procesné práva účastníka konania a bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k postupu súdu pri preskúmavaní exekučného titulu, odvolací súd uvádza, že postup exekučného súdu nie je v rozpore s procesnými právami oprávneného. Obsah listín predložených oprávneným bol v tomto prípade postačujúci na objasnenie veci a na dostatočné posúdenie skutkového stavu. Práva oprávneného neboli porušené a postupom súdu mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Oprávnený využil svoje právo podať proti rozhodnutiu súdu odvolanie, čím tak vyjadril svoje námietky a nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého stupňa, ku ktorým súd dospel z predložených listinných dôkazov. Podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa tak možno bezpochyby považovať za zhojenie namietaného porušenia práva oprávneného vyjadriť sa vo veci (tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2013).

S oprávneným nie je možné súhlasiť, že išlo o naplnenie § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „Zákona o bankách“).

Podľa § 93b Zákona o bankách, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa v rámci kontraktácie nemenia, že sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom spočíva faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).

Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil.).

V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. ).

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.