Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1CoE/133/2015

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská č. 100/A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zast. Advokátska kancelária ADVOKÁTI, s.r.o., Vajanského nábr. č. 5, 811 02 Bratislava, proti povinnej: A. G., nar. X.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX Z. H., pre vymoženie pohľadávky 892,62 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, ktorá exekúcia bola je vedená pred súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom, so sídlom Exekútorského úradu Y., P. J. XX/X, pod sp.zn. EX 799/09, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. -14 z 30.3.2015 takto

rozhodol:

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. -14 z 30.3.2015, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č.k. -14 z 30.3.2015, zastavil exekúciu. Rozhodnutie o trovách exekúcie si vyhradil na samotné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd, s poukazom najmä na ustanovenia § 243b ods. 1, § 57 ods. 1 písm. a), § 587 ods. 1 Exekučného poriadku; § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa; § 52 a nasl. (týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv) Občianskeho zákonníka; § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy v podstate tým, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 9.2 obchodných podmienok pre úver, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere uzavretej 4.4.2006 medzi právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.s.) a povinnou je ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve absolútne neplatná a zároveň je neplatná aj pre nedostatok písomnej formy rozhodcovskej doložky. Dôsledkom uvedeného v podstate je, že predmetná rozhodcovská doložka nemohla založiť legitimitu pre exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. sp. zn. B1208143 zo 6.2.2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“, resp. „exekučný titul“).

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas, prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený. Podanie odvolania odôvodnil v podstate tým, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napriek neúčinnosti ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v čase podpisu zmluvy o úvere oprávnený poukázal na dôvodovú správu k predmetnému ustanoveniu, v zmysle ktorej považoval interpretáciu citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka okresným súdom v rozpore so zmyslom a účelom právnej úpravy, ktorý jej priradil zákonodarca. Mal za to, že podľa dôvodovej správy je posudzovaná rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na

príslušnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky. Poukázal tiež na povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom v zmysle § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom do 30.11.2009 neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V ďalšom, citujúc české a anglické znenie bodu 1 písm. q) prílohy smernice 93/13/EHS, namietal nesprávny slovenský preklad označeného bodu. V zmysle pôvodného znenia smernice za nekalú podmienku považuje taká rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje aby spory, v ktorých je spotrebiteľ aktívne legitimovaný, predkladal na riešenie výlučne v rozhodcovskom konaní, ktoré nie je upravené právnymi predpismi. Ďalej s poukazom na ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. argumentoval tým, že rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku res iudicata a podľa ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p. je tak výrok právoplatného rozhodcovského rozsudku záväzný a nezmeniteľný vo vzťahu k účastníkom konania a pre všetky orgány, vrátane exekučného súdu. Z ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. výlučne súlad plnenia, na ktoré povinného zaviazal rozhodcovský súd, so zákonom, resp. dobrými mravmi, pričom nedovolenosť plnenia by sa mala skúmať z hľadiska predmetu záväzku, a nie z hľadiska platnosti alebo neprijateľnosti jednotlivých ustanovení Zmluvy o úvere a VOP. Vo zvyšku, vrátane posúdenia obsahu Zmluvy o úvere a VOP, predstavuje právoplatný rozhodcovský rozsudok pre exekučný súd prekážku res iudicata, tzn. rozhodcovský rozsudok je nezmeniteľný a záväzný. V odvolaní tiež citoval z viacerých rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veciach C-168/05 z 26.10.2006, C-40/08 z 29.1.2008, C-76/10 zo 16.11.2010. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť (skutkové a právne závery) exekučného titulu. Okresný súd tak nie je oprávnený v exekučnom konaní skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý má charakter res iudicata a predstavuje tak prekážku veci rozhodnutej a zároveň vzhľadom na nedostatok právomoci v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky. Okresný súd mu uznesením, ktorým zastavil exekúciu, de facto znemožnil uplatniť si svoje veriteľské práva v exekučnom konaní. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie, tak ako to žiada v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a zaviaže povinného na úhradu trov exekúcie. Zároveň žiadal, aby súd uložil povinnému povinnosť zaplatiť mu trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 40,94 Eur vrátane DPH.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že niektoré z odvolacích námietok vôbec nekorešpondujú so skutkovými okolnosťami posudzovaného prípadu. V danom prípade okresný súd rozhodol o zastavení exekúcie, a nie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Základnými normami vzťahujúcimi sa na ochranu spotrebiteľa boli v čase uzavretia predmetnej zmluvy najmä Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.12.2007, konkrétne ustanovenia §§ 52 až 60, ktoré boli do slovenského súkromného práva zavedené novelou 1 Občianskeho zákonníka prijatou zákonom č. 150/2004, účinnou od 1.4.2004 a zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (nie zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako nesprávne v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol okresný súd, keďže tento nadobudol účinnosť až od 1.7.2007, t.j. po uzavretí predmetnej zmluvy). Ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., účinného v čase uzavretia zmluvy, definovalo spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V tomto ustanovení (ods. 2) bolo zároveň ustanovené, že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

K procesnému postupu odvolací súd poznamenáva, že okresný súd postupoval správne, keď aj v tomto štádiu exekučného konania vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola v danom prípade založená rozhodcovskou doložkou uvedenou v obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného platných v čase uzavretia zmluvy.

Dojednanie o rozhodcovskej doložke v posudzovanej veci je zaradené do všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah.

Keďže Občiansky zákonník len demonštratívne vypočítava okruh neprijateľných zmluvných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku. Súdu pritom nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona.

Predmetná rozhodcovská doložka citovaná v odôvodnení napadnutého uznesenia jednoznačne spĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu inak ako v rozhodcovskom konaní. Od spotrebiteľa totiž v podstate vyžaduje, aby všetky spory vzniknuté zo zmluvy alebo s ňou súvisiace, boli riešené v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom - Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie s tým, že zmluvné strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany záväzné. Spotrebiteľ nemal inú možnosť a viac-menej „musel súhlasiť“ so všeobecnými obchodnými podmienkami, v ktorých je rozhodcovská doložka zakomponovaná.

Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky, s ktorým konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd, pričom táto neplatnosť rozhodcovskej doložky aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva nielen z posudzovania predmetnej rozhodcovskej doložky podľa spotrebiteľských právnych noriem (rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná), ale i z posúdenia rozhodcovskej doložky podľa zákona č. 244/2002 Z.z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská doložka zakomponovaná len do všeobecných obchodných podmienok je neplatná, a to pre nezachovanie písomnej formy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 30.11.2011).

Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe, nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom. Svojvoľnosť uvedeného záveru nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach zaoberajúcich sa obdobnými prípadmi ani Ústavný súd Slovenskej republiky.

Na uvedenom závere nedokáže nič zmeniť ani znenie dôvodovej správy k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré vo svojom odvolaní uviedol oprávnený, či právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. z 26.9.2011. Pokiaľ ide o právny záver prezentovaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky v označenom uznesení, krajský súd poznamenáva, že tento sa týka preskúmavania správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom, ku ktorému v danom prípade ani nedošlo. Naviac dôvodová správa nie je prameňom práva (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 24. februára 1998 zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 30, pod č. 78/1998).

K tvrdeniu odvolateľa, že napadnuté rozhodnutie mu znemožní reálnu vymáhateľnosť jeho pohľadávky voči povinnému, odvolací súd poznamenáva, že podľa jeho názoru uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti oprávneným zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobne ako uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.

Na závere o neplatnosti predmetnej rozhodcovskej doložky nemení nič ani námietka odvolateľa, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, vyplývajúcu mu z ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“), za čo ho nemožno v predmetnom exekučnom konaní sankcionovať.

Odvolací súd k tejto odvolacej námietke poznamenáva, že hoci odvolateľom spomínaný zákon č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ukladal bankám - teda aj právnemu predchodcovi oprávneného povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, v zmysle tejto právnej úpravy klient nebol povinný tento návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou prijať.

Z uvedeného je zrejmé, že aj vtedajšia označená právna úprava mala dať klientovi priestor na to, aby sa sám rozhodol, či uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie. Táto možnosť slobodnej voľby pri rozhodovaní sa o (ne)akceptácii predmetného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je zachovaná, ak klient podpíše súhlas s takýmto návrhom banky, ktorý je rovnako ako samotná rozhodcovská doložka zakomponovaný na vopred pripravenom predtlačenom formulári Žiadosti o vydanie a používanie kreditných kariet pre konkrétne č. zmluvy.

Skutočnosť, že klientovi banky je banka povinná poskytnúť aj možnosť slobodne sa rozhodnúť, či návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie, je zvýraznená a precizovaná aj právnou úpravou účinnou od 1.12.2009. Podľa ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom od 1.12.2009 totiž banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ

- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky jej ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.