Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-190-2015.pdf
PDF · 84.67 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/190/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 17C/54/2015-50 zo dňa 25.02.2015 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil článkom 48 ods.2 Ústavy SR a ust.§ 4 ods.1 písm.a/, bod 1, § 9 ods.1,2, § 15 ods.1, § 16 ods.1, § 17 ods.1,2, § 19 ods.1,3 zákona č. 514/2003 Z.z., ust.§ 44 ods.8, 9 zákona č.233/1995 Z.z.
Konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na zmenu exekútora v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote a postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi.
Súd prvého stupňa v danej veci poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IVÚS606/2012 zo dňa 14.12.2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému porušeniu postupu Okresného súdu Vranov, a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011.
S poukazom na citované rozhodnutie ÚS SR nebolo možné konštatovať zbytočné prieťahy v konaní exekučného súdu Vranov nad Topľou v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vo veci vedenej proti Marošovi Velikom vo veci 9/Er/904/2004, kedy exekučný súd konal sústredene bez prieťahov a tvrdená nečinnosť exekučného súdu žalobcom v predmetnej žalobe nezodpovedá skutočnosti.
Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe exekučného súdu v exekučnej veci, nepreukázaním porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov pri rozhodovaní o zmene exekútora, súd jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočností, na základe ktorých bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik ako aj rozsah ujmy. Podľa názoru súdu doba, ktorá v predmetných veciach uplynula od doručenia žiadosti na zmenu súdneho exekútora až do doručenia uznesenia exekučného súdu o zmene exekútora a priznania odmeny pôvodnému exekútorovi nemohla negatívne zasiahnuť žalobcu ani vyvolať riziká uvádzané žalobcom.
Žalobca tak nepreukázal ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu, a to vznik škody, ktorá je chápaná ako skutočná majetková ujma a nároky, ktoré sú uplatnené sú hypotetické. Súd poznamenáva, že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd a teda príslušné náklady nie sú v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale s postupom povinného, ktorý si dlh voči oprávnenému nesplnil.
Taktiež nie sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 3 zák. 514/2003 Z.z. a dôvody uvádzané žalobcom súd považuje za irelevantné. Nebolo zistené, že by došlo k zániku povinného, exekučné konanie sa voči nemu naďalej vedie. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti sú v tomto konaní bezvýznamné, keďže žalobca je právnická osoba. Žalobca nepreukázal ani zánik svojich podnikateľských aktív. Nie je možné v tejto súvislosti nezohľadniť samotnú podnikateľskú činnosť žalobcu, ktorú súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi tak, že si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu, keď škoda mu vznikla pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu, ktorou bola nútená sa zaoberať aj Európska komisia, ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenie práv spotrebiteľov. Súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu, keďže nie je preukázaný vznik nároku, t. j. ani základy vzniku škody ani jej uplatnená výška.
Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca nebol v konaní úspešný a žalovaný, ktorý bol úspešný a ktorému vzniká nárok na náhradu trov konania, si tieto trovy konania neuplatnil, preto súd prvého stupňa vyslovil, že ani jeden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.
Namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako nárast ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy.
Odvolateľ ďalej súdu vytýkal jeho nesústredenú činnosť, keď vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom, kedy vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia.
Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.
K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec na opätovné prejednanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli dňa 01.12.2015 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že v konaní vedenom pod sp.zn. 9Er/164/2004, Ex/904/2004 OS Vranov nad Topľou podal oprávnený, resp.žalobca Pohotovosť s.r.o. žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 4. 6. 2004, súd dňa 10. 6. 2004 vydal poverenie, ktorým poveril súdneho exekútora A.. Q. A., Exekútorský úrad Michalovce na vymoženie 16.320,- Sk + úroky z omeškania a zmluvné pokuty a trovy na základe notárskej zápisnice N 15 208/2004 zo dňa 22. 2. 2004 voči povinnému: V. M..
Dňa 2. 7. 2009 oprávnený doručil návrh na zmenu exekútora.
Súd prvého stupňa dňa 15. 7. 2009 vyzval súdneho exekútora, aby obratom predložil spis Ex 904/2004 vzhľadom na podaný návrh na zmenu exekútora a zároveň vyčíslil trovy exekúcie. Exekútorský úrad JUDr. R.L. doručil exekučný spis 21. 10. 2009 spolu s vyúčtovaním trov exekučného konania. Súd prvého stupňa dňa 5. 1. 2010 vydal uznesenie, ktorým vyhovel návrhu na zmenu exekútora a rozhodol o trovách exekúcie pôvodného exekútora. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 4. 2. 2010 a dňa 24. 2. 2010 exekučný spis bol doručený novému exekútorovi JUDr. T. K..
Podľa ust.§ 44 ods.8 zák. č. 233/1995 Z. z., oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, že nebolo možné konštatovať zbytočné prieťahy v konaní exekučného súdu Vranov nad Topľou v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vo veci vedenej proti V. M. vo veci 9/Er/904/2004, kedy exekučný súd konal sústredene bez prieťahov a tvrdená nečinnosť exekučného súdu žalobcom v predmetnej žalobe nezodpovedá skutočnosti.
Súd prvého stupňa správne konštatoval, že v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe exekučného súdu v exekučnej veci, nepreukázaním porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov pri rozhodovaní o zmene exekútora, súd jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Správny je i názor súdu prvého stupňa, že pri nároku na náhradu škody je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale i preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti na základe ktorých bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik, ako aj rozsah ujmy. I podľa názoru odvolacieho súdu doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti na zmenu súdneho exekútora až do doručenia uznesenia exekučného súdu o zmene exekútora a priznania odmeny pôvodnému exekútorovi nemohla negatívne zasiahnuť žalobcu, ani vyvolať riziká uvedené v žalobe.
Žalobca nepreukázal zákonný predpokladať zodpovednosti za škodu a to vznik škody, ktorá je chápaná ako skutočná majetková ujma a nároky, ktoré sú uplatnené sú hypotetické. I odvolací súd má za to, že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd, a teda príslušné náklady nie sú v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu (odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že ide o príčinnú súvislosť s postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému nesplnil).
Odvolací súd zároveň poznamenáva, že už len nepreukázanie samotného nesprávneho úradného postupu zo strany exekučného súdu vylučuje dôvodnosť podanej žaloby, a preto znalecké dokazovanie smerujúce k preukázaniu výšky škody, príp. nemajetkovej ujmy by bolo nehospodárnym. Zároveň je nutné poznamenať, ako to správne konštatoval aj prvostupňový súd, že dôkazné bremeno preukázania základných predpokladov zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou) má poškodený (žalobca), ktorý ho v tomto prípade neuniesol. Nepostačuje len samotné tvrdenie o existencii uplatneného nároku. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že žalobca predložil v konaní znalecký posudok č. 1/2014.
Odvolacou námietkou žalobcu, že sa súd prvého stupňa nezaoberal otázkou prerušenia konania odvolací súd uvádza, že takýto návrh vo veci predložený nebol. Preto táto odvolacia námietka nie je dôvodná.
Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, táto nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal, ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť priznaný.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.