Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20CoE-123-2015.pdf
PDF · 92.1 KB
Case nature
Subarea
20CoE/123/2015
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zast. Advokátska kancelária Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava a Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingová 4, Bratislava, proti povinnému: L.L., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXXX/XX, L., o vymoženie pohľadávky 2.760,- Eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom úradu Z. XX, X. pod EX 2062/10, na základe odvolania oprávneného voči uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 23Er/682/2010-33 zo dňa 09.10.2014, takto jednomyseľne
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. z a m i e t a.
Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. z a m i e t a.
Povinnému a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením prvostupňový súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a v celom rozsahu ju zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil použitím § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (ďalej len „EP“) v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého uznesenia. Konštatoval, že v posudzovanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská doložka je súčasťou zmluvy o úvere. Túto si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Oprávnený zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) neplatná. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nie je vykonateľný a nemôže byť exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutie NS SR č.k. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012. O náhrade trov rozhodol podľa § 200 ods. 2 EP, keďže si exekútor žiadne trovy exekúcie neuplatnil.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu. Tento namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že súd nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň žiadal, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ položil prejudiciálne otázky, ktoré formuloval. Jednalo sa o výklad Smernice Rady 93/13/EHS. Zároveň žiadal, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
K prvému bodu uviedol, že súd I. stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak podľa zákona bol povinný učiniť. K druhému bodu uviedol, že exekučný súd nemal právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť výkonu práv pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, aby bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nemá právomoc rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V tejto súvislosti podal návrh podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. na prerušenie konania a podanie návrhu na ústavný súd o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. K tretiemu bodu uviedol, že § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, a nie v rozhodcovskom rozsudku. Inak je potrebné rozhodovať len na návrh účastníka konania. K ďalšiemu bodu uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do pozície, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v exekučnej veci. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, uviedol, že aj v prípade, ak by bol akceptovaný názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní uvádza, v ktorých prípadoch je súd oprávnený ex offo skúmať dôvody na zastavenie exekúcie. Ak by odvolací súd napriek tejto argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná. Nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok.
Povinný sa k odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 17.04.2015. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Odvolanie oprávneného hodnotil ako účelové, založené na neznalosti problematiky výkonu rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach, keďže oprávnený sa dovoláva prístupu, ktorý je už v európskom práve a judikatúre Európskeho súdneho dvora a súdov SR prekonaný. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ Asturcom, rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 60/11 zo dňa 03.03.2011, IV.ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011 a taktiež rozhodnutie NS SR č.k. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že sa cíti byť v tejto právnej veci spotrebiteľom, keďže poukazoval na judikatúru viažucu sa rozhodovaniu súdov v spotrebiteľských veciach.
Exekútor sa odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu I. stupňa podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil z nasledovných dôvodov:
V prvom rade je potrebné konštatovať, že na daný právny vzťah bolo možné aplikovať normy spotrebiteľského práva preto, že v zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným nebolo jednoznačne verifikované postavenie dlžníka ako podnikateľa, ani to, že finančné prostriedky z úveru boli dlžníkovi poskytnuté aspoň prevažne na podnikanie. Hoci bol dlžník označený obchodným menom a miestom podnikania, zároveň bol označený aj ako fyzická osoba rodným číslom a miestom jeho pobytu. Podľa názoru odvolacieho súdu samotné označenie predtlačenej kolónky „poskytnutie finančných prostriedkov na účel podnikania“ je v tejto situácii nedostatočné pre zaujatie stanoviska, že sa nejedná o spotrebiteľskú vec. Na okolnosť, že v konkrétnej veci dlžník konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 OZ a contrario), nebol zo strany oprávneného predložený žiaden dôkaz. Preto bolo možné, aplikujúc § 52 ods.2 OZ, túto exekúciu považovať za vyplývajúcu zo spotrebiteľského úveru (§ 3 ods. 2 z.č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu 16.03.2009 - deň uzavretia zmluvy o úvere).
Vychádzajúc z tejto premisy prvostupňový súd správne zameral svoju pozornosť na zisťovanie platnosti rozhodcovskej doložky, ktorá zakladá právomoc rozhodcovského súdu exekučný titul vydať. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011. Vyplýva z neho, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
Je nesporné, že rozhodcovská doložka bola dojednaná ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere podpísanej 16.03.2009. Z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (kde sa rozhodcovská doložka nachádza) vyplýva, že zmluvným stranám je daná možnosť výberu, kto bude prejednávať spory vzniknuté z úverovej zmluvy. Týmto orgánom môže byť rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. alebo príslušný súd Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde, podľa príslušného právneho predpisu (O.s.p.). Pri výbere všeobecného súdu nebola dohodnutá konkrétna miestna príslušnosť tohto súdu. Ďalej je v rozhodcovskej doložke ustanovenie, že ak bude podaná žaloba na všeobecný súd, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, teda to znamená, že ak bude podaná žaloba na všeobecný súd, platnosť rozhodcovskej doložky ako takej zanikne, čo nemôže byť v rozpore so záujmami spotrebiteľa. Ďalej bolo dohodnuté, že ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu.
Krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením súdu prvého stupňa rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Krajský súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky č.k. I.ÚS 3512/2011 zo dňa 11.11.2013. Podľa neho (bod 30) je treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napr. od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednanie technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (napr. rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ učiní, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Podľa bodu 33 z uvedeného vyplýva konečný záver, ktorý dopadá na vec sťažovateľa, že v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (listiny, na ktoré spotrebiteľ pripojuje svoj podpis). Výnimku predstavujú špecifické prípady, kde sa z povahy veci uplatňuje špecifický režim (napr. zmluva o preprave osôb s ohľadom na § 3 Vyhlášky č. 175/2000 Sb., o prepravnom poriadku pre verejnú dráhovú a cestnú osobnú dopravu a pod.).
Ak je rozhodcovská doložka neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, je absolútne neplatná podľa špeciálneho ustanovenia o neplatnosti uvedeného v § 53 ods. 5 OZ v znení účinnom ku dňu 16.03.2009 (dátum uzavretia zmluvy o úvere). Rozhodcovská doložka je základná procesná podmienka, ktorá zakladá právomoc rozhodcovského súdu a táto ako taká musí byť posudzovaná samostatne aj bez návrhu. Faktická neexistencia tejto rozhodcovskej doložky v konečnom dôsledku znamená, že neexistuje materiálne vykonateľný exekučný titul, čo je okolnosť, pre ktorú je exekúcia neprípustná a pre ktorú súd exekúciu aj bez návrhu zastaví. Ak takáto okolnosť vyjde najavo ešte v štádiu konania podľa § 44 ods. 2 EP účinného do 31.12.2014, je exekučný súd povinný zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia. V danom prípade táto okolnosť vyšla najavo v štádiu konania po vydaní poverenia, čo je dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, preto správne prvostupňový súd postupoval, keď vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Týmto dôvodom je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu vydať materiálne vykonateľný exekučný titul.
Čo sa týka ďalších námietok oprávneného, súd konštatuje, že čo sa týka námietky nemožnosti preskúmavania exekučným súdom exekučného titulu v zmysle § 44 ods. 2 EP, skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z § 57 a § 58 EP. Takéto oprávnenie má exekučný súd, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ
(ako bolo vyššie vysvetlené, odvolací súd povinného vzhľadom na jeho nejednoznačné definovanie v zmluve o úvere za spotrebiteľa považoval), nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní.
Čo sa týka posúdenia otázky, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z. vylučuje skúmanie nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, je potrebné odlišovať situáciu, kedy sa vec týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu a iného právneho vzťahu. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy ex offo a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť exekučného titulu. Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenému odňatá možnosť konať pred prvostupňovým súdom.
K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti, ktorý podľa oprávneného mal spočívať v tom, že exekučný súd oprávnenému nedal možnosť oboznámiť ho so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie a preto svoje námietky voči tomuto právnemu posúdeniu prvostupňového súdu mohol oprávnený namietať v odvolaní proti napadnutému uzneseniu (čo i učinil).
Pokiaľ podľa názoru oprávneného k odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom došlo nevytýčením pojednávania exekučným súdom, odvolací súd konštatuje, že táto námietka je taktiež plne nedôvodná. V čase vydania napadnutého rozhodnutia povinnosť vytýčenia pojednávania (ako to tvrdil oprávnený) zákonom upravená nebola. Pokiaľ teda prvostupňový súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) O.s.p., nebolo obligatórne jeho povinnosťou nariadiť pojednávanie. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina obsahujúca túto doložku, nebolo ani potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tiež treba pripomenúť, že exekučné konanie nie je konaním sporovým a posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky bolo otázkou právnou. Nariadenie pojednávania by bolo aj s prihliadnutím na možnosť opravného konania nadbytočné a odporovalo by zásade hospodárnosti konania. Taktiež podľa nálezu Ústavného súdu SR I.ÚS 38/2013-50 zo dňa 24.10.2013 z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci (týkajúcej sa spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.) zabezpečil, aby sa všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t.j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.
Vo vzťahu k ostatným odvolacím námietkam oprávneného krajský súd poukazuje na to, že judikatúra súdov SR vrátane Súdneho dvora EÚ nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (napr. rozsudok Higginsová a spol. proti Francúzsku z 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Odvolací súd sa so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku ostatnými námietkami odvolateľa nezaoberal.
Krajský súd zároveň potvrdil aj závislý výrok ohľadne trov exekúcie, pretože tento výrok nebol napadnutý konkrétnymi odvolacími dôvodmi.
Čo sa týka návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., ktorý bol súčasťou podaného odvolania a na podanie návrhu Ústavnému súdu SR na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá, druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, súd k tomu uvádza:
Krajský súd pri aplikácii tohto ustanovenia EP nevzhliadol potrebu podať oprávneným navrhovaný návrh, pretože má za to, že uvedené ustanovenie je v plnom súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. V uvedenom ustanovení sú stanovené mantinely, ktoré určujú prieskum exekučného titulu, preto nie je ohrozený princíp právneho štátu zakotvený v tomto ústavnom článku. Okrem toho v danom prípade ani nedošlo k priamej aplikácii tohto zákonného ustanovenia, pretože súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) EP, pričom ust. § 44 ods. 2 EP sa aplikuje pri preskúmavaní žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto časovom okamihu je prípustné, aby exekučný súd preskúmal exekučný titul z hľadísk uvedených v tomto zákonnom ustanovení. Rovnako aj v ďalšom
priebehu exekučného konania exekučný súd má túto právomoc a to v zmysle § 57 EP a môže zastaviť exekúciu aj ex offo po vydaní poverenia, ako sa to stalo i v danom prípade. Keďže súd nezistil rozpor tohto zákonného ustanovenia s Ústavou SR, návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) zamietol.
V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd poukazuje na to, že podľa tohto ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. V rozsudku CILFIT, C-283/81, Súdny dvor EÚ uviedol, že čl. 177 tretí odsek Zmluvy EHS sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva. V danom prípade rozhodnutie súdu nižšieho stupňa nespočíva na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok nezodpovedal požiadavkám materiálne vykonateľného exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. d) EP. Procesný postup prvostupňového súdu mal podklad najmä v § 57 ods. 1 písm. g) EP. V danej veci teda išlo o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Pokiaľ rozhodnutie exekučného súdu prejudiciálne riešilo aj otázku neprijateľnosti rozhodcovskej doložky (podporne aplikujúc smernicu Rady č. 93/13/EHS), odvolací súd poukazuje na to, že je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora EÚ Pannon C-243/08). So zreteľom na skutkové a právne okolnosti predmetnej veci odvolací súd má za to, že bolo zo strany prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu dostatočne ozrejmené, prečo sa konkrétna rozhodcovská doložka musí považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, pritom toto posúdenie, t.j. posúdenie konkrétnej podmienky ako neprijateľnej je plne v kompetencii členského štátu. Z týchto dôvodov súd návrh oprávneného podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol ako nedôvodný.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a contrario tak, že úspešným účastníkom - povinnému a exekútorovi súd náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu neuplatnili.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.