Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoPr-12-2015.pdf
PDF · 92.55 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/12/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: J. X., B. B. R.. Č.. XX, Š., zast. advokátkou JUDr. Marcelou Kuchárikovou, Senecká cesta č. 2, Šamorín proti žalovanému: RS Energy, a. s., Záhradnícka ul. č. 72, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského ul. č. 1718, Dolný Kubín, o 1.756,71 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 13. mája 2015, č. k. 52Cpr/4/2014-160, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu tohto súdu zo 17. júla 2015, č. k. 52Cpr/4/2014-165 a na odvolanie žalovaného proti uzneseniu tohto súdu z 11. septembra 2015, č. k. 52Cpr/4/2014- 171, pomerom hlasov 3:0, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo 17. júla 2015, č. k. 52Cpr/4/2014-165 sa p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 11. septembra 2015, č. k. 52Cpr/4/2014- 171 sa p o t v r d z u j e. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni k rukám advokátky JUDr. Marcely Kuchárikovej trovy odvolacieho konania 89,72 eur do 3 dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom, v spojení s opravným uznesením z 30. júna 2015, č. k. 52Cpr/4/2014- 162 súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.756,71 eur s 9 % úrokmi z omeškania od 08.01.2012 do zaplatenia a povinnosť nahradiť žalobkyni k rukám jej právnej zástupkyne trovy konania 1.008,69 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 30.05.2010 účastníci konania uzavreli pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol žalobkyni pracovný pomer u žalovaného na dobu neurčitú. Dohodnutým dňom nástupu žalobkyne do práce bol 01.06.2010. Dohodnutý druh práce bol nasledovný: administratívne práce, organizácie a sledovanie dokumentov, rokovania s organizáciami, práce podľa pokynov zamestnávateľa. V čl. 3 ods. 1 pracovnej zmluvy bola dojednaná mzda vo výške 830,- eur mesačne brutto s výplatným termínom vždy v 7. deň mesiaca. Za obdobie od januára 2011 do decembra 2011 žalovaný vyplácal žalobkyni mzdu vo výške 621,76 eur brutto mesačne, spolu za toto obdobie vyplatil žalobkyni mzdu vo výške 7.461,12 eur brutto. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný jej vyplácal nižšiu mzdu než ako bola dohodnutá v pracovnej zmluve, pričom podľa nej k zmene pracovnej zmluvy v časti dohodnutej mzdy medzi účastníkmi konania nedošlo. Zo zápisnice z porady konanej dňa 11.06.2010 vyplynulo, že na tejto porade žalovaný prijal toto rozhodnutie: „Z dôvodu pretrvávajúcej finančnej a hospodárskej krízy ako aj druhotnej platobnej neschopnosti spoločnosti RS Energy, a. s. znižuje spoločnosť mzdy svojich zamestnancov a odmeny externých spolupracovníkov nasledovne: J. X. 621,76 Eur. Externí pracovníci budú mať urobenú úpravu dodatkom ku zmluve. V prípade nesúhlasu s nasledovným riešením majú zamestnanci právo na rozviazanie pracovného pomeru dohodou a externí spolupracovníci o ukončenie zmluvného vzťahu. Táto skutočnosť bola prítomným oznámená a proti
tomuto rozhodnutiu z prítomných nikto nepodal ústnu námietku. Zníženie miezd a odmien je platné od 01.06.2010. Toto rozhodnutie slúži ako podklad pre účtovníctvo spoločnosti.“ Žalovaný tvrdil, že žalobkyni vyplácal mzdu v správnej výške 621,76 eur mesačne brutto, keďže sa so žalobkyňou dohodol na znížení mzdy na túto sumu. Podľa neho žalobkyňa vyslovila súhlas s touto dohodou na porade konanej dňa 11.06.2010. Táto dohoda bola uzavretá ústne, ale nedostatok písomnej formy dohody o znížení mzdy podľa žalovaného nemá za následok jej neplatnosť, pretože Zákonník práce nedostatok písomnej formy nesankcionuje neplatnosťou tohto právneho úkonu. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Súd prvého stupňa prisvedčil žalovanému v tom, že dohoda o zmene pracovných podmienok nie je neplatná, ak nie je dodržaná písomná forma (§ 17 ods. 2 Zák. práce). Súd prvého stupňa však nepovažoval za preukázané, že by žalobkyňa výslovne vyjadrila súhlas so znížením mzdy na porade konanej dňa 11.06.2010. Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádzala, že na tejto porade žalovaný jednostranne prezentoval svoje rozhodnutie o znížení miezd, pričom ona s takýmto znížením svojej mzdy nevyslovila súhlas. Podľa súdu prvého stupňa zo zápisu z predmetnej porady vyplýva len skutočnosť, že žalovaný oznámil prítomným zamestnancom, že z dôvodu pretrvávajúcej finančnej a hospodárskej krízy, ako aj druhotnej platobnej neschopnosti žalovaného znižuje mzdy svojich zamestnancov až do odvolania. V prípade nesúhlasu s týmto riešením majú zamestnanci právo na rozviazanie pracovného pomeru dohodou. Zo zápisu z predmetnej porady preto podľa názoru súdu prvého stupňa nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by preukazovala, že zamestnanci žalovaného a medzi nimi aj žalobkyňa, ktorí sa na porade zúčastnili, vyslovili súhlas s návrhom na zníženie miezd žalovaným až do odvolania. Naopak v zápise z porady sa výslovne uvádza, že spoločnosť (žalovaný) "prijala rozhodnutie". Uvedenú formuláciu nie je možné vykladať tak, že došlo k dohode o zmene pracovných podmienok. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že ani z výpovede svedkov, ktorí sa zúčastnili na predmetnej porade nebolo preukázané, že by žalovaná vyslovila súhlas so znížením svojej mzdy. Svedkovia prezentujú priebeh porady a vyslovenie, resp. nevyslovenie súhlasu so znížením miezd značne rozdielne. Súhlas zúčastnených prezentujú väčšinou vo všeobecnej rovine, t.j. že si to myslia a nijako ho nekonkretizujú. Svedkovia, ktorí už u žalovaného nepracujú (okrem A.) a aj svedok F., ktorý u žalovaného stále pracuje uvádzali, že sa nevedia vyjadriť, či žalobkyňa vyslovene na porade uviedla, že súhlasí s navrhnutým znížením mzdy. Svedok F. uviedol, že niektorí na porade nevyslovili súhlas, ponechali si to na zváženie. Naopak svedkovia O. (robil zápis z porady) a I. (pracuje u žalovaného) uviedli, že počuli, ako sa žalobkyňa vyjadrila, že súhlasí s tými podmienkami a zostáva vo firme. Svedok I. navyše uviedol, že preto aj súhlasil, aby bolo žalobkyni pridelené služobné vozidlo a mobil, ktoré mohla používať aj na súkromné účely. Výpovede týchto svedkov v kontexte s ostatnými svedeckými výpoveďami a predloženými listinnými dôkazmi považoval súd prvého stupňa za účelové a nedôveryhodné. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že svedok O. robil zápis z porady, pričom z tohto zápisu nevyplýva skutočnosť, ktorú uviedol vo svojej výpovedi a to, že počul, ako sa žalobkyňa vyjadrila, že súhlasí s tými podmienkami a zostáva vo firme. Preto súd prvého stupňa tvrdenie žalovaného o vyslovení súhlasu žalobkyňou so znížením svojej mzdy na predmetnej porade považoval za nepreukázané. Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na rozporné tvrdenie samotného žalovaného ohľadne formy súhlasu žalobkyne so znížením mzdy. Žalovaný na jednej strane tvrdí, že žalobkyňa súhlasila so zmenou pracovnej zmluvy konkludentne, keď neskončila pracovný pomer a poberala zníženú mzdu. Na druhej strane však uviedol, že žalobkyňa na porade výslovne so zmenou a znížením mzdy súhlasila. Tieto tvrdenia žalovaného súd prvého stupňa vyhodnotil ako účelové a špekulatívne. V tejto súvislosti súd prvého stupňa zdôraznil, že zamestnávateľ, ktorý je silnejšou stranou pracovnoprávneho vzťahu, nemôže nedostatok dohody o zmene obsahu riadne uzavretej pracovnej zmluvy podmieňovať tým, že ak tento zamestnanec poberá aj nesprávne vyplácanú a jednostranne zníženú mzdu od zamestnávateľa, tak súhlasí konkludentne s takýmto postupom žalovaného ako zamestnávateľa. Takisto nemôže zamestnávateľ podmieňovať danie súhlasu zamestnanca tým, že ak zamestnanec nesúhlasí so znížením mzdy, môže rozviazať pracovný pomer dohodou, pretože toto jeho právo vyplýva priamo zo Zákonníka práce. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.756,71 eur z titulu doplatku mzdy za obdobie január až december 2011. Výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni aj náhradu mzdy súd prvého stupňa odôvodnil takto: „Splatnosť mzdy bola v pracovnej zmluve dohodnutá v termíne do 7-ho v mesiaci. Nakoľko sa žalovaný nezaplatením mzdy v dohodnutom termíne dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, je žalobkyni povinný zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške 9,0 % z istiny ročne od 08.01.2012 až do zaplatenia. Žalobkyňa mala nárok na úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti mzdy za každý mesiac jednotlivo. Avšak nakoľko požadovala úroky z omeškania z celej istiny priznať až od 08.01.2012 (07.01.2012 sa stala splatnou aj mzda za december 2011), súd viazaný žalobou priznal úroky z omeškania v zákonnej výške za
žalobkyňou požadované obdobie.“ O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil v podstate tým, že so žalobkyňou uzavrel dohodu o znížení mzdy a to na porade konanej dňa 11.06.2010. Okrem toho, žalobkyňa podľa žalovaného vyjadrila súhlas so znížením mzdy aj konkludentne, keďže zostala u neho pracovať za týchto podmienok až do decembra 2011. Ďalej žalovaný v odvolaní namietol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodnutie v prejednávanej veci záviselo od posúdenia, či účastníci konania uzavreli dohodu o znížení mzdy žalobkyne. Takúto dohodu mohli účastníci konania uzavrieť aj ústne, prípadne konkludentne a to napriek tomu, že pracovná zmluva, v ktorej boli dojednané mzdové podmienky, bola uzavretá písomne (§ 17 ods. 2, v spojení s § 54 Zák. práce). Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by účastníci konania uzavreli dohodu o znížení mzdy ústne alebo konkludentne. Zo zápisu z porady konanej dňa 11.06.2010 (č. l. 34) možno vyvodiť iba to, že žalovaný jednostranne rozhodol, že šiestim zamestnancom vrátane žalobkyne znižuje mzdu. Nejedná sa tu teda o dohodu uzavretú medzi žalovaným a žalobkyňou o znížení mzdy a to napriek tomu, že v zápise z tejto porady sa uvádza, že „proti tomuto rozhodnutiu nikto z prítomných nepodal ústnu námietku.“ Prípadnú „ústnu námietku“ proti rozhodnutiu žalovaného o znížení mzdy by nebolo možné považovať za nesúhlas s dohodou o znížení mzdy, keďže - ako je to uvedené vyššie - ku žiadnej takejto dohode neprišlo. Ak chcel žalovaný uzavrieť so zamestnancami, vrátane žalobkyne dohodu o znížení ich miezd, mal takúto dohodu uzavrieť osobitne s každým dotknutým zamestnancom a to spôsobom, ktorý vo všeobecnosti vedie ku vzniku právneho úkonu. To znamená, že žalovaný mal žalobkyni navrhnúť zníženie mzdy (oferta), a mal stanoviť žalobkyni lehotu na jeho prijatie, prípadne ak by takúto lehotu neurčil, lehota na prijatie jeho návrhu zo strany žalobkyne by mala zodpovedať primeranej dobe s prihliadnutím na povahu navrhovanej dohody. Dohoda o znížení mzdy by vznikla za predpokladu, že by žalobkyňa v lehote na prijatie návrhu tento návrh prijala (§ 18 v spojení s § 1 ods. 4 Zák. práce, § 43a, § 43b Obč. zák.). Ak by sa vychádzalo z toho, že žalovaný na uvedenej porade navrhol zníženie mzdy žalobkyni ústne, jeho návrh by zanikol, ak by ho žalobkyňa neprijala ihneď. V tejto súvislosti treba uviesť, že mlčanie alebo nečinnosť samy osebe neznamenajú prijatie návrhu na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 1 druhá veta Obč. zák., v spojení s § 1 ods. 4 Zák. práce). To znamená, že len z toho, že žalobkyňa na predmetnej porade nevyslovila nesúhlas so znížením mzdy, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že návrh žalovaného na zníženie mzdy prednesený na tejto porade akceptovala, resp. že s ním súhlasila. Konkludentný súhlas žalobkyne so znížením jej mzdy nemožno vyvodiť ani z toho, že jej pracovný pomer u žalovaného trval až do konca roku 2011. Samotný fakt, že žalobkyňa poberala až do skončenia pracovného pomeru zníženú mzdu ešte bez ďalšieho neznamená, že s tým súhlasila. Pokiaľ ide o svedecké výpovede svedkov vypočutých súdom prvého stupňa, odvolací súd je toho názoru, že v hodnotení týchto svedeckých výpovedí zo strany súdu prvého stupňa (str. 9, 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku) nie je žiadny logický rozpor. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, ako súd prvého stupňa svedecké výpovede (ide najmä o svedkov F., O. T. I.) vyhodnotil. Žalovaný v odvolaní nespochybnil výpočet výšky dlžnej mzdy uplatnenej žalobkyňou a nespochybnil ani správnosť výroku o úrokoch z omeškania. Vzhľadom na to odvolací súd správnosť napadnutého rozsudku z tohto hľadiska nepreskúmaval. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je preto plne v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Napadnutým uznesením z 11.09.2015, č. k. 52Cpr/4/2014- 171 súd prvého stupňa žalovanému nepriznal oslobodenia od súdnych poplatkov. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný mu nedoručil vyplnené tlačivo v súlade s § 138 ods. 2 O.s.p. a teda nepreukázal zákonným spôsobom svoje pomery. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Poukázal na svoju dlhodobo nepriaznivú finančnú situáciu a na to, že sa nejedná o svojvoľné
alebo bezúspešné bránenie práva. Nárok žalobkyne je podľa neho nedôvodný a preto by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, ak by mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. K odvolaniu pripojil predpísané a vyplnené tlačivo. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Najvyšší súd SR v uznesení z 30.07.2008, sp. zn. 5Obo/68/2008 uviedol: „Žalobca ako právnická osoba vznikol za účelom podnikania a ako podnikateľský subjekt musí počítať s tým, že pri podnikaní môže vzniknúť potreba zaplatiť súdny poplatok v občianskom súdnom konaní o uplatňovanie alebo bránenie svojich práv. Pokiaľ by s tým účastník konania nepočítal, potom by podnikateľské riziko každého podnikateľa prechádzalo na štát, pretože súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu. Takýto prístup je neprípustný, pretože každý podnikateľ podniká na svoju vlastnú zodpovednosť a prenášanie podnikateľského rizika na štát pri platení súdnych poplatkov nie je možné. Samotný nedostatok peňažných prostriedkov nie je dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov žalobcu, ktorý je právnickou osobou.“ V uznesení z 11.10.2010, sp. zn. 6Sžo/248/2010 Najvyšší súd SR uviedol: „Podnikanie treba chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku alebo i k strate. Okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Pomery žalobcu ako právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, pokiaľ by sa dostal do ťaživej finančnej situácie z dôvodov, ktoré by neboli v príčinnej súvislosti s jeho podnikaním, napr. z dôvodu vyššej moci.“ Z tejto judikatúry Najvyššieho súdu SR možno vyvodiť, že priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov právnickej osobe by prichádzalo do úvahy iba za predpokladu, že právnická osoba by sa dostala do nepriaznivej finančnej situácie znemožňujúcej jej zaplatenie súdneho poplatku iba v dôsledku situácie, ktorú nemohla ovplyvniť a ktorá nesúvisí s podnikaním (napr. živelná pohroma a pod.). Ako je to uvedené vyššie, samotný nedostatok finančných prostriedkov v dôsledku nedosahovania zisku neodôvodňuje priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov právnickej osobe. V prejednávanej veci sa žalovaný zrejme nedostal do nepriaznivej finančnej situácie v dôsledku zásahu tzv. vyššej moci a ani to sám netvrdil. Preto len tá skutočnosť, že žalovaný nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdnych poplatkov, neodôvodňuje postup podľa § 138 ods. 1 O.s.p. a teda priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Napadnutým uznesením zo 17.07.2015, č. k. 52Cpr/4/2014- 165 súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 105,- eur do 10 dní od doručenia uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Odôvodnil ho tým, že jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z 11.09.2015, č. k. 52Cpr/4/2014- 171, ktorým súd prvého stupňa žalovanému nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Z toho je zrejmé, že neobstojí odvolacia argumentácia žalovaného, že poplatok za odvolanie nie je povinný zaplatiť z dôvodu, že jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a priznal ich náhradu úspešnej žalobkyni. Trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia žalobkyne v odvolacom konaní. Jej právna zástupkyňa v odvolacom konaní vykonala 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) za 81,33 eur. Po pripočítaní rež. paušálu 1 x 8,39 eur advokátska odmena predstavuje 89,72 eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.