Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoP/33/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci navrhovateľa: V. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. T., Z. XXX, proti odporcom: 1. W. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., J. W. XXXX/ X, 2. W. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., J. W. XXXX/X, obaja zastúpení JUDr. Milanom Štúrikom, advokátom so sídlom Martin, Holubyho 51, o zapretie otcovstva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 21. apríla 2015 č. k. -191 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e a v ostatných výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva zamietol, odporcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal, navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporkyni v 2. rade náhradu trov konania v sume 1.236,58 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a posledným výrokom rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ustanoveniami § 84, § 94 ods. 1, 2 Zákona o rodine, § 159 ods. 1, 2, 3 OSP, ako aj vykonaným dokazovaním, na základe ktorého mal za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. zo dňa 28. 01. 1992 bolo rozhodnuté o osobnom stave účastníkov konania, pričom v zmysle ustanovenia § 159 ods. 2 OSP bol takýto právoplatný výrok rozsudku záväzný pre účastníkov, ako aj pre všetky orgány, pretože ním bolo rozhodnuté o osobnom stave, a preto bol záväzný pre každého. V zmysle citovaných zákonných ustanovení Zákona o rodine mal za to, že otcovstvo k dieťaťu môže zaprieť manžel matky dieťaťa, ako aj muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov. V prípade, ak otcovstvo bolo určené právoplatným rozhodnutím súdu, zákon už nedáva ďalšiu možnosť vyvrátiť účinky tejto domnienky (úprava zapretia otcovstva na návrh dieťaťa podľa § 96 Zákona o rodine sa na tieto prípady nevzťahuje), okrem mimoriadnych opravných prostriedkov. Navrhovateľ sa teda mohol úspešne domáhať zapretia otcovstva iba v prípade otcovstva určeného podľa prvej alebo druhej domnienky otcovstva, nie však podľa tretej domnienky otcovstva, t.j. otcovstva určeného súdom, čo napokon nepochybne vyplývalo aj z § 159 ods. 2 OSP. V danom prípade otcovstvo navrhovateľa k odporcovi v 1. rade bolo určené právoplatným rozhodnutím súdu, preto zapretie otcovstva navrhovateľom voči odporcovi v 1. rade v zmysle Zákona o rodine nebolo prípustné, a teda navrhovateľ nebol aktívne legitimovaný na podanie takéhoto návrhu. Nakoľko neboli dané zákonné predpoklady pre určenie, že navrhovateľ nie je otcom odporcu v 1. rade z dôvodu, že otcovstvo navrhovateľa voči odporcovi v 1. rade bolo určené rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. zo dňa 28. 01. 1992, súd prvého stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že v zmysle § 142 ods. 1 OSP priznal odporcom v 1. a 2. rade plnú náhradu trov konania. Dôvodil ustanovením § 5 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o

cestovných náhradách, ako aj ustanovením § 1 opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 248/2012 Z. z. Trovy konania pozostávali: 1. z hotových výdavkov odporcu v 1. rade spolu 42,90 eura, 2. z hotových výdavkov odporkyne v 2. rade spolu 42,90 eura, 3. z náhrady trov právneho zastúpenia odporcu v 1. rade spolu 575,39 eura, 4. z náhrady trov právneho zastúpenia odporkyne v 2. rade spolu 575,39 eura. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa ustálil, že náhrada iných trov konania bola vo výške 85,80 eura a trov právneho zastúpenia vo výške 1.150,78 eura, teda náhrada trov konania odporcov v 1. a 2. rade predstavovala spolu 1.236,58 eura.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, namietajúc, že súd prvého stupňa zamietnutie jeho návrhu odôvodnil tým, že testom DNA otcovstvo bolo preukázané, pretože odporca v 1. rade nebol prítomný na pojednávaní. Okrem toho poukázal na komentár k § 95 OSP a § 226 OSP. Mal za to, že vyriešenie otázky o odškodnení navrhovateľa určí dovolací súd a to bude znamenať, že sa zmení skutkový stav. Ako vyššie uviedol, zmena stavu nastane z dôvodu, či odporca v 1. rade zaplatí cca 17.960 eur, keď podľa § 96 Zákona o rodine otcovstvo zaprie na základe dohody, ktorú matka v žalobe v roku 1991 deklarovala, čo bolo porušením zákonného ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil s rozhodnutím a bol toho názoru, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil otázku existencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu. Na základe uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania 500 eur.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa vo veci samej nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil a v ostatných výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 12. 12. 2012 domáhal zapretia otcovstva voči odporcovi v 1. rade - W. N., nar. XX. XX. XXXX. Dôvodil tým, že v roku 1991 podpísal otcovstvo voči v tom čase maloletému odporcovi a to z dôvodu, že psychicky nezvládol nátlak a otcovstvo podpísal. Novým návrhom sa domáhal zapretia otcovstva z dôvodu, že súčasná právna úprava umožňuje vykonať ako dôkaz skúšku DNA, a preto v tomto smere nemôže byť poškodený na svojich právach. Súd prvého stupňa v konaní pristúpil k nariadeniu znaleckého dokazovania analýzou DNA a na základe znaleckého posudku RNDr. Ondreja Petrusa č. 2/2014 bolo preukázané, že pravdepodobnosť otcovstva navrhovateľa k odporcovi v 1. rade je stanovená na 99,9999999% a otcovstvo navrhovateľa voči odporcovi v 1. rade je prakticky dokázané. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku, súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 23. septembra 2014 č. k. -152 návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva zamietol a ďalšími výrokmi rozhodol o trovách konania. Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, ktorý sa domáhal zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd uznesením zo dňa 15. januára 2015 č. k. -170 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že povinnosťou súdu prvého stupňa bude v prvom rade posúdiť danú vec z hľadiska zákonných ustanovení Zákona o rodine a vysporiadať sa s ustanovením § 159 ods. 2 OSP, ako aj aktívnou legitimáciou navrhovateľa na podanie návrhu na zapretie otcovstva.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (druhým v poradí), riadiac sa záväzným názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesením, rozhodol o návrhu navrhovateľa na zapretie otcovstva tak,

že návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva zamietol. Rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu opätovne odvolaním napadol navrhovateľ, namietajúc nesprávne právne posúdenie.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Mal pritom za to, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov konania k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Samotný fakt, že navrhovateľ sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie citované zákonné ustanovenie § 157 ods. 2 OSP. Súd prvého stupňa totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej.

Na podporu správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktoré aj správne právne posúdil, preto odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd v konaní okrem výsluchu účastníkov konania vykonal aj znalecké dokazovanie a oboznámil sa s listinnými dôkazmi, najmä skutočnosťou, že rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. -30 zo dňa 28. 01. 1992 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava, pobočka v Nitre č. k. -49 zo dňa XX. 09. 1992 bolo určené, že otcom W. N., nar. XX. XX. XXXX je V. W., nar. XX. XX. XXXX (navrhovateľ v tomto konaní). Uvedenými rozhodnutiami, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 08. 12. 1992, bolo rozhodnuté o osobnom stave, pričom takéto rozhodnutie je záväzné pre každého. Išlo o rozhodnutie vo veciach osobného stavu, to znamená v tzv. statusových veciach. Napriek uvedenému rozhodnutiu navrhovateľ podal opätovne dňa 12. 12. 2012 návrh na zapretie otcovstva voči odporcovi v 1. rade W. N., nar. XX. XX. XXXX, ako aj jeho matke W. N., nar. XX. XX. XXXX (odporkyni v 2. rade), a preto sa súd prvého stupňa správne v prvom rade zaoberal tým, že v zmysle § 159 ods. 2 OSP je rozsudok, týkajúci sa osobného stavu, záväzný pre každého. Okrem toho ustálil, že zapretia otcovstva sa môže účastník konania úspešne domáhať iba v prípade otcovstva určeného podľa prvej alebo druhej domnienky otcovstva, nie však

podľa tretej domnienky otcovstva, t.j. otcovstva určeného súdom. Mal za to, že v danom prípade bolo otcovstvo navrhovateľa k odporcovi v 1. rade určené právoplatným rozhodnutím súdu, preto zapretie otcovstva nebolo prípustné a tiež navrhovateľ nebol aktívne legitimovaný na podanie takéhoto návrhu. Z takto vykonaného dokazovania potom súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, keď návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva zamietol. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej vychádza zo správneho právneho posúdenia riadne zisteného skutkového stavu, a preto neobstojí námietka navrhovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci.

S poukazom na vyššie uvedené kritéria odvolací súd preskúmal aj rozhodnutie súdu prvého stupňa v ostatných výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania a zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa v ostatných výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania je nepreskúmateľný, ako aj zmätočný, nakoľko z odôvodnenia nie je zrejmé, prečo súd prvého stupňa odporcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľa zviazal zaplatiť odporkyni v 2. rade náhradu trov konania v sume 1.236,58 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení pritom uviedol, že náhrada trov konania odporcov v 1. a 2. rade spolu predstavuje sumu 1.236,58 eura. Rovnako tak neodôvodnil, prečo posledným výrokom rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Naviac, spojenie týchto troch výrokov pôsobí zmätočne, navzájom si odporujú a vôbec nekorešpondujú s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej a už vôbec nie s odôvodnením rozhodnutia v časti trov konania. Keďže v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa v ostatných výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania absentovali náležitosti odôvodnenia rozhodnutia stanovené v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa v týchto častiach pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, ako aj zmätočné a odvolací súd pre nedostatok riadneho a náležitého odôvodnenia nemohol posúdiť v týchto častiach jeho správnosť.

Pre vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil a v ostatných výrokoch týkajúcich sa náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.