Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/904/2015

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. -125 zo dňa 05. mája 2015, takto jednohlasne

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým by bol odporca (žalovaný) zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,-Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 385,-Eur a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoj návrh právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011, po 1.6.2011) a zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo návrh odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na základe jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému - C. D., registrovaný u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 9238/2008 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 05.01.2009, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním viac ako 7 mesiacov) a to rozhodnutím o poverení. Ďalej odôvodnil svoj návrh tým, že navrhovateľ vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primeľ porušovateľa k vydaniu rozhodnutia. Opísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ustanovením § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla navrhovateľovi majetková škoda v celkovej výške 125 Eur, predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,-Eur, na udržiavanie a správu

informačného systému sumu 40,-Eur, v sume 15,-Eur na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania na súde. Výška tejto škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Ďalej si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výpočet uskutočnil alikvótnym pomerom 55 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu /na základe aplikácie doktríny ústavného súdu pokiaľ ide o zbytočné prieťahy 660 Eur za rok :12 mesiacov v roku = 55 Eur/. Mal za to, že samotné konštatovanie porušenia jeho práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý je dôsledkom nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík : -neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, -k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, -k insolvencii povinného a najmä, že navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Ďalším dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy je, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je nutné deklarovať porušenie jeho práva na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením označených práv a princípov právneho štátu. Uviedol, že si uplatňuje nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Medzitýmnym rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom súdu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote.

Odporca navrhol návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní návrh navrhovateľa vo veci samej zamietol, zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a o trovách účastníkov rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 1, § 2, § 3 ods. 1písm. d/, § 6, § 9 ods. 1 a 2 v znení účinnom do 31.12.2012, § 17, § 25 ods.1 a citované ustanovenia Exekučného poriadku /zákon č. 233/1995 Z. z. § 44 ods. 2 v znení účinnom do 31.5.2010 a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol dôvodne podaný. V konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 142 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku /ďalej len OSP/ z dôvodu, že navrhovateľovi žiadne trovy konania nevznikli. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol s poukazom na ustanovenie § 109 ods.2 písm. c/ OSP. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. , že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súde dňa 05.11.2008. Exekučný súd udelil poverenia na vykonanie exekúcie dňa 05.01.2009. Súd prvého stupňa v danej právnej veci skúmal, či zo strany exekučného súdu došlo v exekučnom konaní k dodržaniu, resp. k nedodržaniu zákonnej lehoty,

resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu, či je daný dôvod na náhradu škody a či nejaká škoda vznikla. Uviedol, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval náhradu škody podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. dôvodiac tým, že exekučný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe, resp. bez zbytočných prieťahov. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, podľa ktorého v zmysle výkladu ustanovenia § 44 ods.2 EP lehota 15 dní sa vzťahovala na vyhovenie žiadosti o udelenie poverenia a pokiaľ exekučný súd nerozhodol v tejto zákonnej lehote o tejto žiadosti, potom postupom exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, keďže exekučný súd v danej exekučnej veci udelil poverenie. Tento nesprávny úradný postup bez ďalšieho neznamená vznik práva na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 9 ods.1,2, § 17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil dôkazy o existencii vzniku škody a nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že nebol splnený druhý zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, preto sa potom ďalej ostatnými zákonnými predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezaoberal. Súd prvého stupňa v danej právnej veci dospel tiež k záveru, že nie je oprávnený skúmať, či v danej veci bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a že súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako nedôvodný s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP, keďže sa nestotožnil s dôvodom prerušenia konania uvedeným navrhovateľom v tom, že zodpovedanie položených prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , ktorého účastníkmi sú na strane žalovaných v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v 2. rade POHOTOVOSŤ, s.r.o., má na ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. sa neriešia také otázky, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie v tejto veci. Zdôraznil, že navrhovateľ sa v tomto konaní domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., teda náhrady škody za nesprávny úradný postup na konkrétnom skutkovom základe postupu exekučného súdu. Tie otázky, ktoré sa riešia ako prejudiciálne otázky vo veci Okresného súdu Prešov pod sp. zn. , nemôžu ovplyvniť rozhodnutie súdu v tejto veci, pretože v tejto veci súd dôvodnosť uplatneného nároku bude posudzovať z pohľadu zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu odporcu podľa zákona č. 514/20103 Z. z. za prípadný nesprávny úradný postup exekučného súdu v konkrétnej exekučnej veci. Na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. sa riešia iné právne otázky, na základe iného skutkového stavu, preto jeho výsledok nemôže ovplyvniť rozhodnutie v tejto veci.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania namietal postup súdu prvého stupňa v tom, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, že platné právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov, navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, keďže má aplikovať platné právo. Súd len s poukazom na tú skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne neudržateľné dôvody. Znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s použitím odborných znalostí, ktoré právna veda neposkytuje. Navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku a to v posudku určenej výške. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou, vedením pohľadávky. Navrhovateľ zadal vypracovanie znaleckého posudku ešte 01. marca 2013, jeho vypracovanie bolo zložité, trvalo viac ako rok, ktorú objektívnu skutočnosť nevedel ovplyvniť. V konaní boli preukázané

všetky zákonné predpoklady pre vznik uplatneného právneho nároku. Mal za to, že k premlčaniu uplatneného práva nedošlo. Ak bol súdu v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu doručený návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti na Ústavnom súde SR, súd bol povinný o ňom osobitne rozhodnúť pred samotným rozhodnutím vo veci samej. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na uznesenie KS Žilina sp.zn. .

Odporca sa k podaným odvolaniam navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP), prihliadajúc na prípadné vady konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa (§ 212 ods. 3OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť čiastočne z iných právnych dôvodov a v súlade s ustanoveniami § 224 ods.1 a § 142 ods. 1 OSP odporkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. - článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok 6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný

postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (účinného do 31.05.2010) odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote 15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia. V danej právnej veci bolo preukázané, že exekučný súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie dňa 05.01.2009, teda po uplynutí zákonnej lehoty na udelenie poverenia, pričom znenie ustanovenia§ 44 ods.2 Exekučného poriadku účinné do 31.05.2010 lehotu jednoznačne vylučovalo len pre prípady zamietnutia žiadosti. Keďže bol splnený prvý zákonný predpoklad uplatneného právneho nároku a to nesprávny úradný postup pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, súd prvého stupňa sa správne ďalej zaoberal druhým zákonným predpokladom uplatneného právneho nároku a to vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy a vecne správne rozhodol, pokiaľ dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal svoje tvrdenia v tomto smere a neuniesol dôkazné bremeno. Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po uplynutí zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu musia byť totiž splnené i ďalšie dva predpoklady a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V danom prípade si navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125,- eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, odvolací súd považuje za zavádzajúce. Vychádzajúc z elementárnej logiky veci totiž navrhovateľ ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve vymáhanie pohľadávok, bezo sporu na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom a to aj v dobe, keď exekútor poverený vykonaním exekúcie začal exekúciu vykonávať.

Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď. tak nepredstavujú zmenšenie majetku navrhovateľa v čase nerozhodnutia o žiadosti exekútora. Rovnako tak i vzniku nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa z ním predkladaných dôvodov, ktoré naviac bez ponúknutia dôkazu o tom sú len v rovine teoretických úvah. Súd prvého stupňa sa z dôvodov vyššie uvedených potom správne ďalej nezaoberal tretím zákonným predpokladom uplatneného právneho nároku a to priamou príčinnou súvislosťou medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou v rámci účelnosti a hospodárnosti konania.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd ďalej na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa bol následne oprávnený posudzovať, či konanie exekučného súdu nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za nesprávny úradný postup. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom samostatne. Odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľ v pozícii oprávneného podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisícoch obdobných vecí, čo sa podieľalo na dĺžke konania do rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti exekútora. Postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska zbytočných prieťahov súdom samostatne bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu (v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii zák. č. 514/2003 Z. z. od 1.1.2013). Posúdenie zbytočných prieťahov nie je ale možné bez prihliadnutia na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí podávaných navrhovateľom na postup exekučného súdu, a to najmä vzhľadom k možnostiam súdu.

Rozhodnutie exekučného súdu o udelení poverenia vydané v čase vyššie uvedenom /vydané v lehote dvoch mesiacov/ nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so stavom právnej neistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody), s prihliadnutím na všetky vyššie okolnosti veci a nemožno neprihliadnuť na tisícky obdobných vecí /podávaných navrhovateľom na postup exekučnému súdu/. Ak exekučný súd udelil poverenie v danej exekučnej veci v čase vyššie uvedenom, odvolací súd dospel k záveru, že bez ďalšieho sa nejedná o také konanie exekučného súdu, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vedúce k navrhovateľom tvrdeným (nepreukázaným) následkom. Pokiaľ exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol v čase vyššie uvedenom, rozhodol v primeranej lehote, keďže v súlade s ustanovením § 44 ods.2 EP ex offo skúmal v danej veci, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, pri posudzovaní ktorého zákonného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberal vecnou správnosťou exekučného titulu. Odvolací súd pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k zbytočným prieťahom v konaní dospel k záveru, že zo strany exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a navrhovateľ v konaní naviac neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, nepredložil dôkazy o existencii škody a nemajetkovej ujmy. Keďže neboli splnené prvé dva zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, potom sa ostatným tretím zákonným predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezaoberal.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným dokazovaním, že rozhodovaciu činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený (a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by muselo prísť priamo a len týmto postupom), že

navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Pokiaľ sa jedná o zamietnutie návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ podaním zo dňa 04. 05. 2015 podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP až do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. dôvodiac tým, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn. konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti navrhovateľke na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu a Okresný súd Prešov v tomto konaní uznesením zo dňa 07. 10. 2013 v súlade s ustanovením § 109 ods. 1 písm. c) OSP rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. S poukazom na citáciu znenia prejudiciálnych otázok 1. až 4. uviedol, že zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok má pre ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danej právnej veci nebol daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP z dôvodov uvedených navrhovateľom v návrhu na prerušenie konania. Prerušenie konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia závisí od úvahy súdu a je upravené len ako procesná možnosť súdu, nie jeho povinnosť a pri neprerušení konania podľa § 109 ods.2 písm. c/ OSP nedochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom. Súd prvého stupňa zároveň vecne správne rozhodol, pokiaľ dospel k záveru, že položené prejudiciálne otázky v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov neriešia podstatu sporu v predmetnom konaní, t.j. o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ak exekučný súd nerozhodol v zákonom stavenej lehote o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keď zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je upravená zákonom 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov a potom nebol daný dôvod vyčkať na rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkali iného skutkového a právneho stavu, keďže z návrhu na prerušenie konania vyplýva, že predmetom konania na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. je konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti navrhovateľke na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými ma ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu.

Odvolací súd ďalej uvádza, že pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o návrhu navrhovateľa zo dňa 04.05.2015 na prerušenie konania až napadnutým rozsudkom a nie samostatným procesným uznesením /ktorým procesným uznesením sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov konania vo veci samej, takéto rozhodnutia majú procesnoprávne dôsledky len pre určité štádium konania, nejde o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností účastníkov konania zasahovali konečným spôsobom/, nejedná sa podľa odvolacieho súdu o vadu konania pred súdom prvého stupňa

v zmysle ustanovenia § 212 ods. 3 OSP, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v ďalšom konaní ktoré po rozhodnutí súdu o jeho návrhu nasledovalo, zostali všetky procesné oprávnenia navrhovateľovi zachované.

S poukazom na vyššie dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.