Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoP/27/2015

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: Y. U., nar. XX. H. XXXX, bytom u matky, zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta, matky: Y. T., nar. XX. Q. XXXX, bytom E., J. XXXX/X a otca: Y. D. U., nar. XX. A. XXXX, bytom N.. U., K., XXXXX Y., Talianska republika, zast. advokátom: JUDr. Jozef Kubala, Košice, Mlynárska 16, o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 29. apríla 2015 č. k. -409 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zročného výživného r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa r u š í .

odôvodnenie:

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky, pričom obidvom rodičom bolo priznané právo maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok v bežných veciach. Otcovi bola uložená povinnosť prispievať na výživu maloletého (správne mu „platiť výživné“) sumou 100,- eur mesačne od 11. januára 2011, splatnou vždy do 15. dňa mesiaca vopred k rukám matky dieťaťa. Zročné výživné za obdobie od 11. januára 2011 do 29. (?) apríla 2015 vo výške 5.200,- eur bol otec povinný zaplatiť v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám matky dieťaťa. Upravený bol (?) taktiež styk a to tak, že otcovi bolo priznané právo stretávať sa s dieťaťom bez obmedzenia. O trovách konania bolo „rozhodnuté“ tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 38a a § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších zmien a doplnení, § 24 ods. 2 a 3, § 35, § 62, § 75 ods. 1 a § 76 ods. 1 ZoR (Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 163 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Rozhodnutie o zročnom výživnom vecne zdôvodnil tým, že za obdobie od 11. januára 2011 do 29. apríla 2015 mal otec doplatiť za 52 mesiacov (po 100,- eur mesačne) sumu 5.200,- eur. Vzhľadom k tomu, že ide o spotrebované výživné a otec si doposiaľ vyživovaciu povinnosť na dieťa neplnil, bolo mu uložené zaplatiť zročné výživné jednorazovo. Čiastočné plnenie zo strany otca vo výške 200,- eur v roku 2012 súd prvého stupňa nezohľadnil, s odôvodnením jeho nedostatočnej konkretizácie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil len právne citáciou ustanovenia § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak sa konanie mohlo začať i bez návrhu.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie otec a to vo veci samej len v časti zročného výživného (vo vzťahu k jeho výške, ako aj splatnosti) a tiež v časti trov konania, s návrhom na zrušenie rozsudku v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie obsahovo odôvodnil tým, že došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., ako i tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odôvodnení napádaného rozsudku súd prvého stupňa konštatoval, že otec v rozhodnom období zaplatil na výživnom sumu 200,- eur, ktorú matka maloletého prevzala 21. decembra 2012 (správne má byť 21. novembra 2012, ako to vyplýva z opravy odôvodnenia rozsudku) a o tejto skutočnosti otec súdu predložil aj potvrdenie. Napriek tomu súd prvého stupňa na čiastočné plnenie neprihliadol s poukazom na jeho nedostatočné konkretizovanie, ktorý záver je vnútorne rozporný a nesprávny, bez bližšieho zdôvodnenia. Zo žiadneho ustanovenia ZoR pritom nevyplýva povinnosť rodiča špecifikovať odôvodnené potreby oprávnenej osoby, na ktoré sa má zaplatené výživné použiť a rozsudok je preto v tejto časti nepreskúmateľný a zmätočný. Vo vyjadrení k návrhu matky z 1. decembra 2014 navyše otec požiadal o povolenie mesačných splátok na zaplatenie dlžného výživného, s poukazom na svoje nepriaznivé majetkové a osobné pomery (je čiastočne invalidný, keď má 43%-nú mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, po ťažkej autohavárii sa podrobil viacerým operáciám kolena, v dôsledku pretrvávajúcich následkov nehody, ktoré značne obmedzujú jeho mobilitu, je nútený užívať lieky proti bolesti, je nezamestnaný a nepriaznivý zdravotný stav, ako aj dlhotrvajúca ekonomická kríza, ovplyvňujú jeho možnosti nájsť si zamestnanie, pričom ostal bez akéhokoľvek príjmu a presťahoval sa k rodičom, od ktorých si požičiava finančné prostriedky a ktorí aktuálne hradia aj jeho existenčné výdavky a bežné potreby a v neposlednom rade sú tu tri vyživovacie povinnosti k maloletým deťom). Zaplatenie zročného výživného jednorazovo (v 30-dňovej lehote) by mu spôsobilo vážne existenčné problémy a viedlo k ešte väčšiemu zadlženiu, takže podľa neho boli preukázané okolnosti odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia § 160 ods. 1 O. s. p. (priznaním výhody splátok). O povinnosti nahradiť trovy konania podľa ustanovenia § 147 O. s. p. potom súd prvého stupňa mohol rozhodnúť najneskôr v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí a napriek tomu, že o trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p., nerozhodol o trovách konania uplatnených otcom podľa § 147 ods. 2 O. s. p. (podaním z 25. februára 2015 v súvislosti s porušením procesnej povinnosti súdom ustanoveného tlmočníka a prekladateľa). Súd prvého stupňa preto vec nesprávne právne posúdil a odňal otcovi možnosť konať pred súdom, keď nerozhodol o jeho trovách konania podľa § 147 ods. 2 O. s. p., nakoľko zásada zodpovednosti za zavinenie sa uplatňuje pri náhrade trov tak v sporovom ako i v nesporovom konaní. O separátnych trovách ale nebolo rozhodnuté v priebehu konania ani v konečnom rozhodnutí vo veci samej.

Matka navrhla rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Autonehoda uvádzaná otcom sa stala pred 27 rokmi. V období ich partnerského vzťahu viedol otec plnohodnotný život v pracovnej oblasti, pracoval ako inžinier architekt a mal slušný príjem. Napriek čiastočnej invalidite sa často venoval športu, akým je jazdenie v teréne alebo na vodnom skútri. Prezentoval sa aj vyšším životným štandardom. Využíval dve motorové vozidlá luxusných značiek, kupoval jej dary a ubezpečoval ju o dostatku finančných prostriedkov. V čase, keď s ňou plánoval založiť rodinu mal už tri vyživovacie povinnosti k maloletým deťom. Je pravdepodobné, že po dobu práceschopnosti si uplatňoval daňový bonus na maloletého, prípadne iné výhody. Po ukončení ich vzťahu si vyživovaciu povinnosť otec neplnil. Je preto daný dôvod na úhradu zročného výživného jednorazovo. Ak otec nedisponuje dostatkom financií, má možnosť si finančné prostriedky požičať tak, ako to urobila aj ona. Určenie vyživovacej povinnosti mohol otec dôvodne očakávať od začatia konania o určenie výživného a pripraviť sa na zaplatenie potenciálneho dlhu. Kvôli jeho obštrukciám v konaní (nepreberaním súdnych zásielok, absenciou na pojednávaniach, odmietaním predložiť dôkazy preukazujúce výšku jeho príjmu) sa konanie neprimerane predĺžilo a matka si musela požičať finančné prostriedky na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, ktoré musí vrátiť. So splátkami nemôže preto súhlasiť, lebo ona bola nútená potreby dieťaťa uspokojovať postupne ako vznikali, bez zvýhodnenia splátok.

Opatrovník odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie podľa § 201 a § 204 ods. 1 O. s. p., preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. iba v napadnutej časti o zročnom výživnom aj v závislom výroku o trovách konania (keďže odvolanie do trov v skutočnosti spochybnením správnosti v rozsudku sa nachádzajúceho rozhodnutia nebolo) a bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Podľa § 77 ods. 1 vety druhej a tretej ZoR výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, je možné výživné pre maloleté dieťa priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania.

Podaním návrhu matky na úpravu rodičovských práv a povinností (vrátane určenia výživného) dňa 11. januára 2011 sa začalo konanie na súde prvého stupňa. Určením výživného spätne ku dňu začatia konania bolo potrebné sa v rozsudku vysporiadať aj s otázku zročného výživného. V tomto smere súd prvého stupňa nepostupoval správne už vzhľadom na nesúlad medzi vymedzeným obdobím zročného výživného a určenou výškou výživného (100 eur mesačne). Zročnému výživnému vo výške 5.200,- eur, pri určenom výživnom 100,- eur mesačne, by zodpovedalo obdobie 52 celých kalendárnych mesiacov len v prípade priznania výživného spätne už od 1. januára 2011 (12 x 4 + 4). Ak súd prvého stupňa vyčíslil zročné výživné za 52 mesiacov (ako to uvádza v odôvodnení napádaného rozsudku) a priznal ho za obdobie od 11. januára 2011 (až od 11. a nie už od 1. dňa mesiaca obdobia), napádané rozhodnutie je potrebné označiť za nepreskúmateľné. Absencia náležitej argumentácie vo vzťahu k výpočtu zročného výživného tak bránila odvolaciemu súdu posúdiť správnosť rozhodnutia v tejto napadnutej časti (či výživné bolo priznané spätne od 1. januára 2011, čomu by zodpovedala celková výška zročného výživného alebo v prípade priznania výživného od podania návrhu je v rozhodnutí uvedená nesprávna výška zročného výživného). Napádané rozhodnutie totiž neobsahuje dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce priznanie výživného spätne (od 1. januára 2011), ale ani odôvodnenie výpočtu zročného výživného vo výške 5.200,- eur za obdobie od 11. januára 2011 do 29. apríla 2015 (so zohľadnením alikvótnej časti výživného, pripadajúceho na dobu od 11. januára 2011 do 31. januára 2011).

Odvolací súd sa stotožnil tiež s námietkou otca týkajúcou sa rozpornosti hodnotenia čiastočného plnenia výživného vo výške 200,- eur. Pri vyčíslení výšky zročného výživného je súd zásadne povinný vziať do úvahy všetky plnenia, o ktorých mal za preukázané, že ich povinná osoba v posudzovanom období poskytla oprávnenej a odpočítať ich od výšky zročného výživného. Napriek tomu, že súd prvého stupňa v odôvodnení napádaného rozsudku uvádza, že „otec dieťaťa zaplatil jediné výživné vo výške 200,- eur dňa 17. decembra 2012“ (ktoré prevzala matka dňa 21. decembra 2012, po oprave odôvodnenia uznesením z 8. júna 2015 č. k. -423, dňa 21. novembra 2012), ako i na inom mieste odôvodnenia „ podľa dokladu založeného v spise otec prispel na výživu dieťaťa doteraz sumou 200 eur“, uvedené čiastočné plnenie od výšky zročného výživného neodpočítal. V rozpore so zisteným skutkovým stavom uviedol, že suma 200,- eur je nedostatočne konkretizovaná. Uvedené hodnotenie je zmätočné a odporujúce si, bez bližšieho ozrejmenia uvedeného záveru (nie je známy dôvod, pre ktorý súd prvého stupňa vyhodnotil čiastočné plnenie zo strany otca odlišne od tvrdenia matky, prípadne v čom vzhliadol rozpor jej tvrdenia s listinným dôkazom preukazujúcim túto platbu). V zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov záver, ktorý sudca učiní o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom k správam získaným z vykonaných dôkazov, je vecou jeho myšlienkového postupu. Musí byť však vnútorne súladný a určitý, logicky vedúci k záveru, ktorú rozhodnú skutočnosť súd považoval za preukázanú a ktorú nie, s uvedením dôkazov, z ktorých vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prípadne prečo nevykonal ďalšie dôkazy. Aj v tejto časti je treba záver súdu prvého stupňa označiť za nepreskúmateľný.

Vyčíslený nedoplatok zročného výživného má povinná osoba zaplatiť po doručení rozsudku, keďže ide o rozsudok odsudzujúci na plnenie výživného, ktorý je zo zákona (§ 162 ods. 2 O. s. p.) predbežne vykonateľný. Uvedené možno prelomiť využitím možnosti povolenia vykonať peňažné plnenie v splátkach, za podmienok určených v ustanovení § 160 ods. 1 O. s. p. Táto výhoda povinného musí byť však náležite odôvodnená a proporcionálna vo vzťahu k pomerom osoby oprávnenej (povolenie splátok nemôže byť s ohľadom na osobné pomery oprávneného neprimerane ťaživé). Najčastejším dôvodom povolenia splátok býva platobná neschopnosť povinnej osoby zaplatiť zročné plnenie jednorazovo. Otec vo vyjadrení k návrhu matky na začatie konania dňa 1. decembra 2014 požiadal o povolenie mesačných splátok (vo výške 50,- eur mesačne), avšak v odôvodnení napádaného rozsudku absentuje argumentačný základ súdu prvého stupňa, obsahujúci úvahu a hodnotenie dôkazov týkajúcich sa jeho žiadosti o povolenie mesačných splátok a jeho platobnej schopnosti. Aj táto časť výroku rozhodnutia musí byť pritom presvedčivo v zmysle vyššie uvedených kritérií zdôvodnená, k čomu ale v tomto prípade nedošlo. Strohé konštatovanie o doterajšom neplatení výživného zo strany otca ako povinnej osoby je pre rozhodnutie súdu nepostačujúce, keďže zročné výživné logicky predpokladá neplatenie peňažného plnenia, priznávaného spätne (ku dňu začatia konania, prípadne inému dátumu). Aj v tejto časti je preto rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné (bez ohľadu na to, že uloženie povinnosti jednorazovo je pravidlom a splátky len výnimkou z neho, pretože tu súd prvého stupňa neodôvodnil - ničím - ani povolenie dlhšej než zákonnej trojdňovej lehoty plnenia - tu rozumej 30 dní).

Právo na spravodlivý proces garantované článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.), ako aj článkom 46 ods. 1 Ústavy SR (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Povinnosťou súdu je preto uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil a ktoré sa musia týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ).

S poukazom na uvedené súd prvého stupňa nevytvoril spoľahlivý podklad pre aplikáciu všetkých relevantných kritérií a princípov stanovených zákonom pre uloženie povinnosti otcovi zaplatiť zročné výživné (vo vzťahu k jeho výške, počiatku priznania ale i splatnosti), v dôsledku čoho rozhodnutie o zročnom výživnom pojaté do napádaného rozsudku nemohlo obstáť. Došlo tak i k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (nepoužitím relevantných právnych predpisov správne).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. preto odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (zročného výživného) a vec mu v rozsahu zrušenia podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil na ďalšie konanie.

V ňom bude povinnosťou súdu prvého stupňa, v intenciách vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu, vypočítať správnu výšku zročného výživného, vychádzajúc z určeného výživného 100,- eur mesačne, ktoré bude adekvátne vymedzenému obdobiu, za ktoré zročné výživné maloletému prináleží, čo predpokladá dôslednú aplikáciu ustanovenia § 77 ods. 1 ZoR. Súčasne pri výpočte zročného výživného zohľadní peňažné plnenia, o ktorých bude mať za preukázané, že ich otec poskytol maloletému (na účet alebo k rukám matky ako platobného miesta), prípadne náležite odôvodní svoje úvahy, pre ktoré nemal za preukázané, že peňažné plnenie, ktoré matka maloletého prevzala, platil otec na výživu pre dieťa (ale na iný účel). Povinnosť jednorazového plnenia, povolenie mesačných splátok na zaplatenie zročného výživného alebo i povolenie inej než trojdňovej lehoty musia byť tiež podložené zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré presvedčivo zdôvodnenia záver súdu, vzhľadom na povahu prejednávanej veci, pomery účastníkov (oprávneného i výživou povinného), s prihliadnutím na výšku priznaného nedoplatku ako i všetky ďalšie relevantné okolnosti, vrátane skutočností uvádzaných otcom v návrhu na povolenie splátok a matkou v písomnom vyjadrení k odvolaniu. Pri hodnotení konkrétnych okolností prípadu, i osobných a majetkových pomerov účastníkov, je potrebné vychádzať z princípu proporcionality a spravodlivého usporiadania pomerov medzi účastníkmi tak, aby nedošlo k neúmernému zvýhodneniu povinnej osoby na úkor oprávnenej.

Aj v časti trov konania odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a i/ O. s. p. (tu bez ďalšieho).

V konaniach, ktoré možno začať i bez návrhu (medzi ktoré patrí aj konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností vrátane určenia výživného) je nedostatok práva jeho účastníkov na náhradu trov konania (upravený práve ustanovením § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) pravidlom, z ktorého neexistuje žiadna výnimka (na rozdiel od iných len podobných prípadov uvedených v zákone). Takto sa ale prípadným rozhodnutím o tom, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu jeho trov, v skutočnosti o ničom nerozhoduje, keďže procesom rozhodovania treba rozumieť výber aspoň z dvoch do úvahy prichádzajúcich možností a o taký prípad tu nešlo. To je aj dôvod, pre ktorý nadbytočná časť výroku mala byť z napádaného rozsudku odstránená a vysvetlenie takéhoto postupu mohlo byť uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu. Z rovnakých dôvodov potom ani do výroku uznesenia odvolacieho súdu nebolo pojaté rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

O náhrade trov konania na základe zásady zavinenia podľa § 147 O. s. p. možno rozhodnúť už v priebehu konania samostatným uznesením alebo až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Takéto separované trovy nemožno ale zahrnúť do trov, o ktorých náhrade sa rozhoduje podľa výsledku konania (vzájomne medzi účastníkmi konania). Vzhľadom k tomu, že v odvolaním napadnutej časti rozsudku súdu prvého stupňa sa konanie nekončí, bude povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o návrhu otca na priznanie náhrady trov konania podľa § 147 ods. 2 O. s. p. (pretože súd prvého stupňa doposiaľ o uvedenom návrhu nerozhodol, chýbal predmet prieskumu odvolacím súdom v tejto časti).

Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3:0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.