Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_8C-20-2022.pdf
PDF · 104.24 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/20/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Pezinok v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Ocelkovou v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, proti žalovanej: Z.. T. F., H.. XX.XX.XXXX, R. C. Z. XX, S., o zaplatenie 78,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 78,-eur, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 78,- eur od 22.10.2020 do zaplatenia a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 13.04.2022 domáhal zaplatenia istiny v sume 78 eur spolu s úrokom z omeškania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanej bola dňa 21.09.2020 vystavená faktúra č. 7060125508 v sume 78 eur s dátumom splatnosti do 21.10.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Gabčíkovo za obdobie od 16.04.2020 do 22.04.2020. Svoj nárok odvodzoval z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj "zákon o ochrane verejného zdravia"). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade s Ústavou SR podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Zastával názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení. Je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu, v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu.
2. Žalobca za prostriedky procesného útoku označil a k žalobe pripojil najmä: výzva na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti - strava počas karantény z 04.12.2020, výzva na úhradu pohľadávky štátu z 20.01.2022, doručenka, faktúra č. 7060125508,
3. Na základe podanej žaloby bol vydaný platobný rozkaz, voči ktorému žalovaná podala odpor, následkom čoho platobný rozkaz bol zo zákona zrušený.
4. Žalovaná v podanom odpore uviedla, že dňa 16.04.2022 bola deportovaná príslušníkmi policajného zboru SR za súčinnosti armády SR, do karanténneho zariadenia Gabčíkovo, a to z hraničného prechodu Berg, pričom bola neoprávnene obmedzená na slobode bez spáchania trestného činu, ako aj bez súdneho rozhodnutia o prípustnosti prevzatia, do štátneho karanténneho alebo iného zariadenia. V
danom čase, bol na SR vyhlásený núdzový stav, z dôvodu šírenia ochorenia COVID -19 a bolo vydané opatrenie Úradu verejného zdravotníctva, že každý občan SR, ktorý sa vráti zo zahraničia, musí absolvovať povinnú izoláciu, v karanténnom zariadení. Z nálezu Ústavného súdu SR č. 551/2021 Z.z., sp. zn. PL. ÚS 4/2021 -136 vyplýva, že jej osobná sloboda bola obmedzená protiústavne a súčasne jej nedobrovoľné umiestnenie do karanténneho zariadenia bolo protiústavné, čím došlo k obmedzeniu jej základných ľudských práv a slobôd. Žalovaná nemá za to, že by mala znášať náklady spojené s touto neoprávnenou deportáciou osoby žalovanej do karanténneho zariadenia. Ak bola deportácia nariadená navyše protiústavne t.j. protiprávne, žalovaná takéto znášanie nákladov považuje za neoprávnené, nezákonné, neodôvodnené a rovnako nemorálne. Žalovaná mala po príchode zo zahraničia vytvorený priestor - celý rodinný dom v ktorom by bývala sama, v izolácii od ostatných členov domácnosti. Žalovaná si u žalobcu neobjednala žiadnu stravu, neexistuje objednávka na základe ktorej bola faktúra č. 7060125505 vystavená. Ani žiadnu stravu počas daného pobytu neskonzumovala. Žalovanej bola síce distribuovaná strava, ktorú si neobjednala, ani o ňu nemala záujem, dokonca ani ju nejedla a neprijímala. Obaly boli žalovanej hádzané k dverám, na zem, ako zvieraťu. Žalovaná si mohla objednať stravu akú chcela. Potraviny a stravu jej vozil brat, alebo manžel. Žalovaná ma za to, že faktúra bola vystavená nezákonne, z faktúry nie je zrejmé, koľko jednotiek stravy malo byť žalovanej vydaných, v akej hodnote bola jedna stravná jednotka, druh stravnej jednotky, s ohľadom na počet dní v karanténnom zariadení. Boli porušené jej základné práva a slobody, pričom boli hrubo porušené a v hrubom rozpore s Ústavou SR a Dohovorom o základných ľudských právach a slobodách. Taktiež má za to, že z nepráva nemôže vzniknúť právo.
5. Žalovaná k odporu predložila listiny: žiadosť o vystavenie adekvátnej faktúry z 19.01.2022, faktúru č. 7060125508, potvrdenie o príjme.
6. Žalobca k odporu žalovanej uviedol, že podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., v zmysle ktorého platí: "Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.". Predmetné ustanovenie určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z. z. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. však nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý nie je orgánom verejného zdravotníctva a ktorý neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Faktúry predstavujú len výzvu na dobrovoľné uhradenie paušálnych nákladov za stravu. Fyzické osoby sú, podľa § 51 zákona č. 355/2007 Z. z., povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam, a preto žalovaná mala povinnosť absolvovať izoláciu v karanténnom zariadení a uhradiť náklady, ktoré jej pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia vznikli. Fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako, pričom žalovaná nepreukázala žiaden doklad, z ktorého by vyplývalo, že zabezpečenú stravu neprijal. Skutočnosť, že žalovaná absolvovala izoláciu v karanténnom zariadení nie je sporná, nakoľko táto skutočnosť vyplýva zo samotného odporu žalovaného, v ktorom žalovaná uvádza cit.: "Dňa 16.04.2020 bola žalovaná deportovaná príslušníkmi policajného zboru SR za súčinnosti armády SR, do karanténneho zariadenia Gabčíkovo..." Vzhľadom na skutočnosť, že žalovanej bola dodaná strava počas nariadenej izolácie v zariadení Gabčíkovo, ktorú absolvovala v období od 16.04.2020 do 22.04.2020, bola žalovanej vystavená faktúra č. 7060125508 na sumu 78,-eur. Žalobca poznamenáva, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nie je platiteľom DPH, čo je uvedené aj na vystavenej faktúre. Na základe tejto skutočnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nebolo povinné vystavovať faktúru a v zmysle zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov postačovalo vystaviť účtovný doklad. Napriek vyššie uvedenému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vystavilo faktúry, ktoré obsahujú všetky náležitosti účtovného dokladu a obsahujú aj údaje nad rámec zákonnej povinnosti preto žalovanou uvádzané námietky späté s fakturáciou sú bezpredmetné. Žalobca uvádza, že pri vyčíslení výšky stravného vychádzal zo všeobecne záväzného právneho predpisu platného v rozhodnom čase, a to zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 176/2019 Z. z. o sumách stravného (ďalej ako "opatrenie"). Podľa ustanovenia § 1 písm. c) opatrenia je suma stravného za deň vo výške 11,60 eur, k čomu bola pripočítaná suma 1,40 eur za plastový obal. Súčtom uvedených súm vznikla paušálna suma za stravu vo výške 13,- eur za deň. Zároveň žalobca uvádza, že podľa ustanovenia § 2 ods. 10 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 269/2020 Z. z.
na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie v súvislosti s vyhlásením núdzového stavu na zabezpečenie riešenia druhej vlny koronavírusu COVID-19 platí, že "Financovanie karanténnych zariadení sa riadi usmernením generálneho riaditeľa sekcie krízového riadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SKR-COKP1-2020/000496-006 o rozsahu a podmienkach úhrad nákladov spojených s vykonávaním karanténnych opatrení v karanténnych zariadeniach a o postupe účtovania zverejnenom na stránke www.korona.gov.sk." Žalobca zdôrazňuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 168. predmetného nálezu Ústavného súdu SR aj konštatuje, že cit.: "uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu".
7. Žalobca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd rozhodol v jeho neprítomnosti z dôvodu hospodárnosti konania. Z toho dôvodu súd vec dňa 10.10.2022 meritórne prejednal bez účasti žalobcu.
8. Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovanej v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.
9. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovanej, oboznámením obsahom listín výzva na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti - strava počas karantény z 04.12.2020, výzva na úhradu pohľadávky štátu z 20.01.2022, doručenka, faktúra č. 7060125508.
10. Žalovaná na pojednávaní uviedla, že žiada žalobu zamietnuť v celom rozsahu, poukázala na svoje písomné podania.
11. V konaní súd považoval za nesporné, že Ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanej faktúru č. 7060125508 s dátumom splatnosti 21.10.2020 na sumu 78 eur ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení v Gabčíkove za obdobie od 16.04.2020 do 22.04.2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo dňa 04.12.2020 a 20.01.2022 vyzvalo žalovanú na úhradu predmetnej pohľadávky.
12. Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu
13. Úrad verejného zdravotníctva vydal dňa 15.03.2020 opatrenie č. OLP/2595/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia s poukazomna§12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) predmetného zákona, ktorým všetkým osobám, ktoré sa od16.03.2020 od 06:00 hod. skupinovo vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a to na dobu 14 dní (ďalej aj "opatrenie").
14. Žalobca preukázal súdu, že ako objednávateľ uzatvoril Rámcovú dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 16.03.2020 s poskytovateľom Komplexná centrálna záchranná služba. Predmetom dohody bol záväzok poskytovateľa zabezpečovať pre objednávateľa služby súvisiace s pobytom občanov umiestnených v karanténe v súvislosti s ochorením COVID-19 na základe rozhodnutia Ústredného krízového štábu a Verejnej vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva č. OLP/2567/2020 zo dňa 12.03.2020, a to: záchranárske služby a logistickú podporu, stravovacie služby a strážnu službu, ktoré budú vykonávané v miestach určených objednávateľom a záväzok objednávateľa uhradiť poskytovateľovi za poskytnuté služby dojednanú cenu. Podľa čl. I bod 1.2. Dohody si objednávateľ vyhradzuje právo stanoviť konkrétny rozsah služieb formou písomných objednávok v závislosti od jeho reálnej potreby. Miesto plnenia bude presne špecifikované v konkrétnej objednávke objednávateľa.
15. Súd vychádzal z nasledovných právnych predpisov:
Podľa § 48 ods. 4 písm. n) Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení platnom v čase nariadenej karantény Úrad verejného zdravotníctva alebo Regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: nútená izolácia osôb chorých na prenosné ochorenie, ktoré odmietajú nariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f).
Podľa § 51 ods. 1 písm. d) Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení platnom v čase nariadenej karantény fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.
Podľa § 58 ods. 2 Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení platnom v čase nariadenej karantény náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ, Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Je pravdou, že ustanovenia Zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, na základe ktorých bola nariadená karanténa pre žalovanú, boli predmetom ústavnej kontroly na Ústavnom súde SR, ktorým nálezom zo dňa 08.12.2021, č. PL.ÚS4/2021 rozhodol, že: "1. Ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) zákona o ochrane verejného zdravia nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) v časti "alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení" a v časti "karanténne opatrenia", ustanovenie § 48 ods. 4 písm. n) v časti" alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy", ustanovenie § 48 ods. 4 písm. u) v časti "alebo karanténa" a ustanovenie§ 51 ods. 1 písm. d) v časti "a karanténnym opatreniam" zákona o ochrane verejného zdravia nie sú v súlade s čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 , čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl.5 ods.1písm.e), ods. 2 a ods.4 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd. 3. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje".
Vzhľadom na to, že ustanovenia Zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré Ústavný súd identifikoval ako nesúladné s Ústavou a Dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 Zákona o Ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia Nálezu v Zbierke zákonov, derogácia - zrušenie so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne), preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných - zrušených ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily. To znamená, že napriek tomu, že ustanovenia Zákona o ochrane zdravia, ktoré boli právnym základom pre nariadenie karantény pre žalovanú, pri ktorých Ústavný súd konštatoval ich nesúlad s Ústavou a stratili tieto právne predpisy účinnosť dňom vyhlásenia Nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov SR, tento Nález Ústavného súdu nemá spätné účinky aj na právne vzťahy pred vyhlásením tohto Nálezu a pred jeho zverejnením v Zbierke zákonov, ktorý Nález Ústavného súdu bol vyhlásený 08.12.2021, t.j. po nariadení karantény pre žalovanú a treba preto vychádzať z prezumpcie platnosti právnych predpisov, ktoré tvorili právny základ pre nariadenú karanténu v čase karantény, ktorú absolvovala žalovaná.
16. Súd spor meritórne na pojednávaní prejednal a dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný.
17. Ustanovenie § 5 ods. 2 Zákona č. 283/2002 Z.z. o cestných náhradách pri stravnom odkazuje na opatrenia Ministerstva práce, kde pre obdobie karantény platilo Opatrenie Ministerstva práce č.176/2019 Z.z. § 1 písm. c) Opatrenia, bolo stanovené stravné pre časové pásmo nad 18 hodín11,60 eur. Z tejto sumy vychádzal aj žalobca, ktorý počítal so stravným na 1 deň 11,60 eur + obal 1,40 eur, spolu náklady na stravné na 1 deň vo výške 13,- eur, kde za obdobie 6 dní nariadenej karantény, predstavujú náklady stravného 78,- eur.
18. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR potom vyplýva, že žalovaná mala podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov.
19. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ, znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súd SR v bode 157. nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených splnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158.)
20. Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré jej v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi "poskytovateľom služieb" a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanej) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené.
21. Žalovaná bola subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods.2 zákona o ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie (v rozsahu stanovenom v príkaze správneho orgánu, t.j. 13 eur na deň). Keďže tak neurobila a túto povinnosť za neho splnil vedome žalobca, čím jej dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovanej voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovanej k zmenšeniu jej majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnila sama. V tomto smere je irelevantné, že prevádzkovateľ zariadenia si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane žalovanej. Žalobca tiež predložil v súvislosti so stravným Rámcovú zmluvu o poskytovaní služieb, na základe ktorej zmluvy žalobca si objednal služby u tretej osoby, mimo iné aj služby v súvislosti so stravovacími službami vo výške 13,- eur za deň, 3 x strava 1 osoba, raňajky, obed, večera. Ďalej žalobca predložil objednávku na tieto služby, ako aj faktúru, ktorá bola vyfakturovaná žalobcovi dodávateľom služieb aj za stravné za obdobie 16.04.2020 do 22.04.2020. Žalovaná v konaní nepoprela, že bola v rozhodnom období v karanténnom zariadení. Rovnako nepoprela, že jej strava nebola v danom období karanténnym zariadením poskytnutá a že žalobca za túto stravu karanténnemu zariadeniu zaplatil cenu stravného. Súd na základe predložených dôkazov podľa § 186 ods. 2 CSP nemal o týchto zhodných skutkových tvrdeniach sporových strán pochybnosti. Takto súd konštatuje, že bol daný v čase nariadenej karantény právny základ pre nariadenie karantény pre žalovanú, žalovaná karanténu absolvovala, bola jej poskytnutá strava v čase nariadenej karantény, výška nákladov zo strany žalobcu je primeraná a v súlade so zákonnou úpravou stravného, ktorú zákonnú úpravu pri cestovných náhradách možno v plnom rozsahu použiť aj pre výšku stravného v čase nariadenej karantény, keďže ide o obdobný právny vzťah. Žalobca predložil doklady o vynaložení nákladov za stravu a vyfakturovaní nákladov za stravu zo strany dodávateľa, a preto súd žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy vo výške 78,- eur.
22. Žalovaná sa so splnením svojej peňažnej povinnosti voči žalobcovi dostala do omeškania. Žalobcovi ako veriteľovi vzniklo právo v súvislosti s omeškaním žalovanej podľa § 517 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. požadovať úrok z omeškania vo výške 5 % ročne až do zaplatenia istiny v sume 78 eur od okamihu, keď sa dostala do omeškania, išlo o deň nasledujúci po splatnosti faktúry, kde splatnosť faktúry bola dňa 21.10.2020.
23. Podľa§ 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
24. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
25. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26. Žalobcovi ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, súd priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Pezinok, písomne, dvojmo.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č . 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok).