Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8T-327-2001.pdf
PDF · 167.54 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-8T/327/2001
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Lokšu a prísediacich JUDr. Ildikó Kučerovej a JUDr. Zuzany Hudákovej na hlavnom pojednávaní konanom dňa 1.12.2015 v Košiciach, takto
rozhodol:
Obžalovaný R. L., nar. XX.XX.XXXX v Q., bytom Q., ul. P. 1, toho času na neznámom mieste v cudzine;
j e v i n n ý, ž e
1.) dňa 23.10.1993 si objednal výrobu a montáž predajného stánku typu „C“ v hodnote 497.665,- Sk u firmy Z. L., a.s. Košice a to na ul. Z. č. XX v Košiciach, objednávka bola na základe kúpnej zmluvy č. 098 P 93/FS zrealizovaná firmou Z. L., a.s. Košice, obvinený uhradil len sumu 246.632,60 Sk, avšak druhú splátku vo výške 251.032,40 Sk neuhradil až doposiaľ aj napriek tomu, že uvedený stánok odpredal za sumu 504.350,- Sk, čím firme Z. L., a.s. Q. spôsobil škodu 251.032,40 Sk (8.332,20 Eur).
2.) dňa 5.4.1994 uzavrel Zmluvu o dielo s Ing. J. L. na výstavbu inžinierskych sietí k predajnému stánku na ul. Z. v Košiciach, pričom výstavba elektrickej, kanalizačnej a vodovodnej prípojky k stánku bolo podľa zmluvy zrealizovaná a odovzdaná, obvinený faktúru v lehote do 20.5.1994 neuhradil, čím Ing. L. spôsobil škodu vo výške 85.699,30 Sk, (2.844,51 Eur) pričom obvinený už v čase objednávky vedel, že nemá dostatok finančných prostriedkov na uhradenie faktúry,
3.) dňa 27.9.1994 v Košiciach, odpredal K. V. veci firmy D., s.r.o. Q. a to chladiacu vitrínu zn. LINEA EXPORT v hodnote 105.625,- Sk, mrazničku zn. VEST FROST IKG 403 v hodnote 19.162,- Sk, mrazničku zn. VEST FROST FG 396 v hodnote 18.025,- Sk, mrazničku VEST FROST FG 370 v hodnote 24.325,-Sk, pokladňu zn. SANYO ECR 175 v hodnote 17.250,- Sk, ktoré veci mu boli zverené do prenájmu na základe zmluvy o združení zo dňa 20.5.1994, uzatvorenej medzi obvinených a firmou D., s.r.o. Q., zastúpenou majiteľom firmy J. D., pričom tieto veci odpredal bez súhlasu majiteľa firmy a taktiež ďalšie veci, ktoré mu boli zverené na základe uvedenej zmluvy a to krájač salámy v hodnote 1.676,- Sk a mechanickú váhu v hodnote 1.450,- Sk, použil pre svoju vlastnú potrebu a doposiaľ tieto majiteľovi nevrátil, čím J. D. spôsobil škodu vo výške 187.413,- Sk,(6.220,55,- Eur);
4.) dňa 14.11.1994 v Košiciach na základe zmluvy o pôžičke a zástavnej zmluvy uzavretých s R. P., si vypožičal od menovaného 200.000,- Sk s tým, že peniaze vráti do 30.11.1994 a na zabezpečenie pohľadávky dal do zálohu časť budovy potravín K. na sídlisku Q. - U., ktorej bol v tom čase majiteľom, avšak už v čase pôžičky na uvedenej časti potravín bolo záložné právo v prospech K. V. a to na základe záložnej zmluvy zo dňa 13.7.1994, pričom v dohodnutom termíne a ani doposiaľ peniaze v plnej výške nevrátil a už v čase prevzatia peňazí konal v úmysle, že peniaze v dohodnutom termíne ani v dohľadnom čase nevráti, čím pre R. P. spôsobil škodu vo výške 190.000,- Sk (6.306,42 Eur),
5.) dňa 9.12.1994 v Košiciach na ul. Tr. T. č. XX prevzal na základe zmluvy o pôžičke a združení od R. T. sumu 150.000,- Sk ako vklad na sprevádzkovanie potravín na Spišskom námestí v Košiciach, zaručil sa svojou nehnuteľnosťou a to potravinami na ul. Z. v Q., pričom tieto už od 13.7.1994 boli v záložnom práve, sumu 150.000,- Sk nepoužil na sprevádzkovanie potravín, ale na splatenie dlhov a osobné potreby, pričom už v čase pôžičky vedel, že peniaze nevráti, predajňu vôbec nesprevádzkoval, sumu nevrátil, čím R. T. spôsobil škodu 150.000,- Sk, (4.978,75 Eur);
6.) dňa 12.12.1994 v Košiciach na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej s B. P., si od menovaného vypožičal sumu 320.000,- Sk s tým, že peniaze mu vráti do 12.3.1995 a v prípade, že peniaze nevráti, uzatvorí s ním zmluvu o prevode jednej tretiny nehnuteľnosti a to potravín K. na sídlisku Q. - U. a dňa 4.1.1995, na základe zmluvy o pôžičke, opätovne si požičal od menovaného sumu 190.000,- Sk s tým, že peniaze vráti do 4.2.1995 a ak peniaze nevráti, uzatvorí s ním zmluvu o prevode jednej polovice nehnuteľnosti a to uvedenej predajne potravín K., peniaze však v dohodnutom termíne, ani do súčasnej doby nevrátil, pričom už v čase prevzatia peňazí konal v úmysle, že peniaze v dohodnutom termíne ani v dohľadnom čase nevráti a ani uvedenú nehnuteľnosť na veriteľa neprevedie, pretože už dňa 2.8.1994 bolo na predmetnú nehnuteľnosť vyznačené záložné právo na základe záložnej zmluvy, uzatvorenej medzi obvineným a K. V. dňa 13.7.1994 a dňa 27.12.1994 bola medzi obvineným a K. V. uzatvorená zmluva o odpredaji predmetnej nehnuteľnosti, čím pre B. P. spôsobil škodu vo výške 510.000,- Sk, (16.928,89 Eur);
7.) dňa 12.1.1995 v Košiciach na ul. Tr. T. pred sporiteľňou na Luníku VII prevzal na základe zmluvy o tichom spoločenstve od S.. J. E. sumu 150.000,- Sk, ako vklad pre podnikateľskú činnosť obvineného v potravinách na ul. Z. v Košiciach, peniaze v lehote do 30.6.1995 nevrátil, pričom už v čase pôžičky vedel, že peniaze nevráti a nepoužije na prevádzkovanie potravín, nakoľko túto dňa 27.12.1994 odpredal K. V., peniaze použil pre svoju osobnú potrebu, čím Ing. E. spôsobil škodu vo výške 150.000,- Sk, (4.978,75 Eur);
8.) dňa 28.1.1995 v Košiciach, si vypožičal od R. K. sumu 230.000,- Sk s tým, že peniaze vráti do 2 týždňov, o čom bola dodatočne a to dňa 24.4.1995 uzatvorená medzi ním a menovaným písomná zmluva o pôžičke, pričom obvinený doposiaľ vrátil menovanému len 28.500,- Sk, pričom už v čase prevzatia obvinený konal v úmysle, že v dohodnutom termíne ani v dohľadnej dobe požičané peniaze v plnej výške nevráti, čím pre R. K. spôsobil škodu vo výške 201.500,- Sk. (6.688,13 Eur);
9.) dňa 21.11.1995 prevzal vo firme MG B., s.r.o. P. pri areáli L., a.s. Q. od R. Q. 10 ks naplnených kyslíkových a 10 ks naplnených acetylénových fliaš v sume 10.475,- Sk, peniaze doposiaľ neuhradil, za obvineného sumu 10.475,- Sk uhradila R. Q., ktorej obvinený takto dlhuje sumu 10.475,- Sk (347,68 Eur), pričom obvinený v čase prevzatia fliaš vedel, že faktúru neuhradí v stanovenej lehote, nakoľko na účte v D. Q., č. ú. XXXXXXXXXX mal 300,- Sk,
10.) v mesiaci február 1995 neodviedol na Daňový úrad Košice I daň z pridanej hodnoty za rok 1994 a to z predaja nehnuteľnosti - jednej polovice budovy predajne K. na sídlisku U. v hodnote 504.350,- Sk, ktorú odpredal dňa 27.12.1994 K. V., kde daň činila 28.548,- Sk a z predaja nehnuteľnosti vecí - regálov, kancelárskeho nábytku a zásob potravinárskych tovarov v celkovej hodnote 375.000,- Sk, ktoré odpredal dňa 27.9.1994 K. V., kde daň činila 68.341,- Sk, čím celkove skrátil daň vo výške 98.891,- Sk, (3.282,36,-Eur);
11.) dňa 26.3.1995 v bare Q. na ul. B. v Q., po predchádzajúcej vzájomnej dohode s J. I., vyhotovil účtovné doklady a to faktúru č. 0260395 na 1.800.000,- Sk, dodací list č. 0260395, príjmový a výdavkový pokladničný doklad č. 0260395, týkajúce sa nákupu jedlého oleja, vegety a alkoholických nápojov, ktoré mal nakúpiť obvinený R. L. pre potraviny K. od firmy B. Z. nad B., ktorej majiteľom je obvinený I., pričom týmito dokladmi deklarovali iba fiktívny obchod, ktorý sa neuskutočnil a dňa 28.3.1995 obvinený L. doručil na Daňový úrad Košice I daňové priznanie za mesiac marec 1995, kde uviedol, že nakúpil tovar v hodnote 1.440.000,- Sk a uplatnil si nadmernú daň z pridanej hodnoty na vstupe vo výške 360.000,- Sk, pričom keď bol vyzvaný, aby predložil doklady potvrdzujúce oprávnenosť jeho nároku, dňa 27.4.1995 doručil na Daňový úrad Košice I faktúru č. 0260395 a ďalšie doklady vyhotovené dňa 26.3.1995, hoci faktúra nebola preplatená a obvinený L. od obvineného I. žiadny tovar neprevzal, suma vo výške 360.000,- Sk, o ktorú by bol poškodený štátny rozpočet, však obvinenému L. nebola vyplatená, pretože šetrením na Daňovom úrade Kráľovský Chlmec bolo zistené, že obvinený I. ako predávajúci a
ako platca dane z pridanej hodnoty za mesiac marec sumu 360.000,- Sk (11.949,81,-Eur) na výstupe neodviedol, pričom obvinený I. vystavením uvedených dokladov konal v úmysle pomôcť obvinenému L. pri neoprávnenom uplatnení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty,
t e d a
v bode 1), 2), 4), 5), 6), 7), 8), 9, 11) na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu, v bode 11) sa spoločným konaním dopustil konania nebezpečného pre spoločnosť, ktoré bezprostredne smerovalo k spáchaniu trestného činu a však k dokonaniu činu nedošlo,
v bode 3)
prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku škodu nie malú,
v bode 10)
vo väčšom rozsahu skrátil daň,
t ý m s p á c h a l
v bode 1), 2), 4), 5), 6), 7), 8), 9, 11) pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku, (ďalej Trestného zákona), v bode 11 v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona a vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona; v bode 3) trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, v bode 10) trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 2 Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e :
Podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 Trestného zákona a § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona s použitím § 59 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku výkon uloženého trestu súd obžalovanému podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov.
Podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. účinného v čase podania obžaloby, (ďalej Trestného poriadku), súd zaväzuje obžalovaného R. L. nahradiť poškodenému R. K., bytom L. č. XX, Q. 6.456,78 Eur (194.500,- Sk),
Podľa § 229 ods. 1 Trestného poriadku súd odkazuje poškodených Ing. J. L., bytom Q., H. č. XX, R. P., bytom Q., P. č. 4, J. D., bytom Q., Q. č. XX, Ing. R. T., bytom B. T. č. XX, Q., B. P., bytom E. XX, Q., a Ing. J. E., bytom T.. X, Košice, s uplatneným nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
odôvodnenie:
Na R. L. boli v prejednávanej veci dňa 6.5.1996 podané obžaloby na Okresnom súde Košice I aj na Okresnom súde Košice II. Na Okresnom súde Košice I sa konanie viedlo pod sp. zn.: 5T 123/1996. Uznesením Krajského súdu Košice, sp. zn.: 6Nt 18/1997 zo dňa 1.10.1997 bola táto trestná vec odňatá Okresnému súdu Košice I a prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Košice II, kde sa viedlo konanie proti obžalovanému R. L. pod sp. zn.: 7T 136/1996. Na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Košice II konanom dňa 30.3.1999 boli vyššie uvedené trestné veci spojené na spoločné konanie podľa § 23 ods. 3 Trestného poriadku s tým, že sa viedli pod sp.
zn.: 7T 136/1996. Na obžalovaného R. L. bol vydaný príkaz na zatknutie dňa 17.3.2000, ktorý doposiaľ realizovaný nebol. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.7.2001 bola trestná vec proti obžalovanému R. L. vylúčená na samostatné konanie a odvtedy sa vedie pod sp. zn.: 8T 327/2001. Na hlavnom pojednávaní bolo podľa § 305 Trestného poriadku (č. 141/1961 Zb., v znení neskorších predpisov) vykonané konanie proti ušlému R. L., na ktorom súd vykonal dokazovanie prečítaním zápisníc o výsluchu obžalovaného R. L., výsluchom poškodených a svedkov, prečítaním zápisníc o ich výpovediach, prečítaním listinných dôkazov, znaleckého posudku a správ. Obžalovaný R. L. bol vypočúvaný k jednotlivým skutkom v prípravnom konaní, aj na hlavnom pojednávaní. K skutku uvedeného v bode 1) bolo zistené, že obžalovaný R. L. si od spoločnosti Z. L. a.s. objednal výrobu a montáž predajného stánku v hodnote 497.665,- Sk, ktorý bol postavený na ulici Z. v Košiciach. Tejto skutočnosti zodpovedá objednávka zo dňa 23.10.1993 podpísaná obžalovaným aj zmluva uzavretá s poškodenou spoločnosťou dňa 26.11.1993 (č.l. 61, 62 zv. I.). Hoci poškodená spoločnosť predajný stánok vyhotovila a zmontovala, obžalovaný jej uhradil iba zálohu vo výške 246.362,60 Sk. Zvyšnú časť kúpnej ceny vo výške 251.032,40 Sk mal obžalovaný uhradiť do 28.3.1994, čomu zodpovedá faktúra doručená obžalovanému. Uvedené skutočnosti vyplývajú zo zápisníc o výsluchu zástupcov poškodenej spoločnosti B. X. a Ing. J. X.. Skutočnosť, že obžalovaný svoj dlh voči spoločnosti Z. L. a.s. Q. neuhradil ani po podaní obžaloby je zrejmá aj z vyjadrenia právnej zástupkyne tejto spoločnosti JUDr. R. B. zo dňa 8.11.1996. Obžalovaný R. L. tvrdil, že dlžnú sumu nezaplatil údajne preto, že stánok mu nebol odovzdaný v stanovenom termíne. Na hlavnom pojednávaní ďalej tvrdil, že druhú časť mal za stánok zaplatiť jeho spoločník Ján I.. Toto tvrdenie obžalovaného je vyvrátené výpoveďou svedka J. I.. Z výpovede svedka J. I. a zo "zmluvy o združení podnikateľov" (z č.l. 156 - 158 zv. I.) je zrejmé , že spoločníkom R. L. sa stal dňa 25.11.1993. Na účely spoločného podnikania vložil na účet obžalovaného 850.000,- Sk, ktoré mali byť použité na výstavbu predajného stánku a jeho zásobenie tovarom. Sumu 500.000,- Sk odovzdal obžalovanému ako vklad na výstavbu predajného stánku pri uzatvorení zmluvy o združení a 350.000,- Sk investoval v priebehu podnikania. Dohodli sa, že polovicu hodnoty predajného stánku zaplatí obžalovaný a polovicu J. I. z peňazí, ktoré obžalovanému poskytol. Podľa tvrdenia svedka J. I. obžalovaný získané peniaze použil iba na vyplatenie zálohy okolo 250.000,- Sk s tým, že ostatné peniaze mal obžalovaný údajne použiť na nákup regálov a vnútorného vybavenia predajne. Až neskôr sa svedok J. I. dozvedel, že vybavenie predajne mal iba prenajaté od spoločnosti D. s.r.o. zastúpenej J. D.. Keďže obžalovaný bol vlastníkom celého predajného stánku - predajne K., dňa 14.7.1994 kúpil od neho jeho polovicu. Táto skutočnosť vyplýva aj z "kúpnej zmluvy" uzatvorenej dňa 14.7.1994 (č.l. 65 - 66 I. zv.) Vo vzťahu k K. V. svedok J. I. uviedol, že obžalovaný mal voči tomuto pozdĺžnosti, preto na neho previedol polovičný podiel vlastníctva predajného stánku. Podnikateľskú spoluprácu s obžalovaným ukončil 20.2.1995, (viď. oznámenie z č.l. 159 I. zv.), keď sa stal jediným majiteľom predajného stánku. Jeho druhú polovicu kúpil od Ladislava V. na podklade zmluvy zo dňa 10.2.1995 (č.l. 152 - 153, I. zv.) Na výzvu poškodenej spoločnosti Z. L. a.s. Q., aby pod hrozbou podania trestného oznámenia uhradil svoj dlh, obžalovaný odpísal dňa 14.4.1995, že už nie je majiteľom predajného stánku a že svoj dlh nie je schopný splatiť, lebo sa dostal do finančnej tiesne. Po vyhodnotení vyššie uvedených dôkazov súd dospel k záveru, že obžalovaný nemal dostatok prostriedkov na to, aby uhradil výstavbu predajného stánku. Pre to, aby peniaze získal, spojil sa s J. I., ktorý mu požadovanú sumu poskytol. Obžalovaný však z tejto sumy v prospech poškodenej spoločnosti použil iba časť, vo výške 246.632,60 Sk. Ostatné peniaze použil pre svoju potrebu s úmyslom dlžobu neuhradiť. Podobným spôsobom sa obžalovaný R. L. dopustil podvodu aj vo vzťahu k poškodenému Ing. J. L., u ktorého si objednal výstavbu inžinierskych sietí k spomínanému predajnému stánku tak, ako to je uvedené v bode 2) skutkovej vety rozsudku. Zo "zmluvy o dielo" (č.l. 237 - 239 I. zv.) uzatvorenej s poškodeným dňa 5.4.1994 a z výpovede poškodeného Ing. J. L. je zrejmé, že obžalovaný si u neho objednal výstavbu elektrickej, kanalizačnej a vodovodnej prípojky k predajnému stánku na ulici Z. v Košiciach. Toho istého dňa prevzal od obžalovaného zálohu vo výške 100.000,- Sk. Poškodený práce v prospech obžalovaného vykonal a dňa 9.5.1994 mu stavbu odovzdal. Svedčí o tom kópia zápisnice o odovzdaní a prevzatí stavby, ktorú obžalovaný podpísal (viď č.l. 244 I. zv.). Dňa 13.5.1994 vystavil obžalovanému faktúru za vykonané práce vo výške 85.699,30 Sk, ktorá bola splatná 20.5.1994(viď č.l. 245 I. zv.). Faktúru si obžalovaný prevzal osobne, avšak túto faktúru neuhradil. Poškodený Ing. J. L.
ďalej uviedol, že obžalovaný sa mu následne vyhýbal, preto svoju pohľadávku riešil cez svojho právnika a zároveň na obžalovaného podal trestné oznámenie. Obžalovaný R. L. spáchanie tohto skutku v podstate priznal. Na svoju obhajobu uviedol, že faktúru poškodenému Ing. J. L. neuhradil, lebo zvyšná hodnota vykonaných prác bola nanajvýš 50.000,- Sk a preto, že poškodený mu nevydal všetky potrebné revízne správy. Obžalovaný zároveň potvrdil, že poškodený tak urobil potom, čo sa jeho spoločníkom stal J. I.. Táto obhajoba je právne irelevantná, obžalovaný ju ničím nedoložil, preto toto vyhlásenie obžalovaného nezbavuje povinnosti zaplatiť svoj dlh voči poškodenému. Úmysel obžalovaného nezaplatiť za objednané práce celú dlžnú sumu je možné vyvodiť aj z jeho správania, keďže tak obžalovaný neurobil, hoci prekážky, na ktoré sa odvolával, zanikli. Zo spáchania skutku uvedeného v bode 3) skutkovej vety rozsudku je obžalovaný usvedčený najmä výpoveďou poškodeného J. D.. Ten potvrdil, že obžalovaný s jeho spoločnosťou D. s.r.o. Košice dňa 20.5.1994 uzavrel "zmluvu o združení", ktorej predmetom bolo spoločné vykonávanie podnikateľskej činnosti v priestore predajne potravín na D. ulici v Košiciach. Spoločnosť J. D. mala poskytnúť obžalovanému predajňu so zariadením v hodnote 396.620,- Sk. Obžalovaný sa zaviazal túto predajňu prevádzkovať, za čo mal poškodenému odvádzať sumu 30.000,- Sk mesačne. Tieto skutočnosti sú zrejmé zo spomínanej zmluvy (viď. č.l. 113 - 116 II. zv.). Keďže obžalovaný si svoje finančné záväzky neplnil, J. D. od zmluvy o združení vystúpil, o čom svedčí aj písomné oznámenie zo dňa 30.9.1994, ktorého prevzatie obžalovaný potvrdil svojim podpisom (viď č.l. 117 II. zv.) Dňa 6.3.1995 mal obžalovaný vrátiť spoločnosti D. s.r.o. Košice hmotný investičný majetok, čo však neurobil, bez súhlasu poškodeného spomínané veci predal inej osobe. Hodnota a špecifikácia vecí patriacich spoločnosti D. s.r.o. Košice, ktoré obžalovaný spreneveril, vyplýva zo "žiadosti poškodenej spoločnosti o vrátenie majetku" (viď č.l. 121 II. zv.) a z faktúr (č.l. 129 - 131 II. zv.), ktoré tvoria súčasť vyšetrovacieho spisu. Jedná sa o chladiacu vitrínu zn. LINEA EXPORT v hodnote 105.625,- Sk, mrazničku zn. VEST FROST IKG 403 v hodnote 19.162,- Sk, mrazničku zn. VEST FROST FG 396 v hodnote 18.025,- Sk, mrazničku VEST FROST FG 370 v hodnote 24.325,-Sk, elektronickú pokladňu zn. SANYO ECR 175 v hodnote 17.250,- Sk, krájač salámy v hodnote 1.676,- Sk a mechanickú váhu v hodnote 1.450,- Sk. Od J. I. sa poškodený J. D. dozvedel, že časť inventára predajne obžalovaný presťahoval do predajného stánku K. na sídlisku Ťahanovce v Košiciach a že ho následne odpredal spolu s predajným stánkom K. Némethovi. N. R. L. sa najprv snažil ospravedlňovať svoje konanie zavádzajúcim spôsobom, že zariadenie predajne považoval za svoje, keďže poškodenému postupne uhradil 537.000,- Sk. Na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Košice II (18.10.1996) však vypovedal, že poškodenému dal 150.000,- Sk, ktoré si požičal od R. T.. K tejto udalosti však došlo až potom, čo zariadenie predajne predal K. V.. Napokon v podstate priznal, že sa tohto skutku dopustil a na svoju obhajobu nič podstatné neuviedol. Na hlavnom pojednávaní (3.9.1997) opäť tvrdil, že na presťahovanie vecí do predajne K. mu udelil súhlas Ján D., čo však nezohráva v prejednávanej veci rozhodujúci význam. Svoje tvrdenia obžalovaný nedoložil žiadnym relevantným dôkazom. S prihliadnutím na výpoveď poškodeného J. D. obžalovaný nemohol rozumne predpokladať, že tieto veci sú jeho vlastníctvom. V neprospech obžalovaného sú aj listinné dôkazy predložené poškodeným, ktoré obžalovaný podpísal. Podstatné je, že veci, ktoré mu nepatrili predal K. V. ako svoje vlastné. Ešte predtým ich pred J. I. prezentoval ako svoj vklad do spoločného podnikania, neskôr si ich J. I. opäť od K. V. zakúpil. Zo spáchania tohto skutku je obžalovaný usvedčený aj výpoveďou svedka K. V. a listinnými dôkazmi, ktoré majú súvislosť s jeho výpoveďou. K. V. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že v júli roku 1994 ho v kancelárii JUDr. E. J. navštívil obžalovaný R. L., ktorému požičal 490.000,- Sk. Túto pôžičku síce obžalovaný K. V. v dohodnutom čase (do 15.7.1994) nevrátil, ale zaručil sa mu polovičným vlastníckym podielom predajne potravín K., ktorú vlastnil. V októbri ho opäť požiadal o pôžičku vo výške 800.000,- Sk, vrátenie ktorej si K. V. zabezpečil kúpnou zmluvou. Jej predmetom bola kúpa vybavenia predajne nachádzajúcej sa na sídlisku U. v Košiciach, vo vzťahu ku ktorým obžalovaný tvrdil, že patria jemu. T., že tieto veci boli vo vlastníctve spoločnosti D. s.r.o. Košice obžalovaný zatajil. Pri vyhotovení kúpnopredajnej zmluvy obžalovaný sám uviedol jednotlivé položky vybavenia aj ich cenu. Pri vyhotovení druhej zmluvy o pôžičke bola jej výška stanovená na 1.490.000,- Sk s tým, že táto zmluva obsahovala aj hodnotu prvej nesplatenej pôžičky. Obžalovaný mal dlh voči K. V. uhradiť do konca roka 1994. Dňa 27.12. 1994 mu vrátil iba 300.000,- Sk. Keďže do konca roka mu zvyšnú časť dlhu uhradiť nevedel, dohodol sa s obžalovaným na predaji jeho spoluvlastníckeho podielu predajne K., ktorej druhým spoluvlastníkom bol už J. I.. Keďže K. V. nemal záujem spolupodieľať sa na prevádzkovaní predajne, dňa 10.2.1995 predal J. I. spoluvlastnícky podiel získaný od obžalovaného R. L. a dňa 17.2.1995 aj zariadenie predajne.
Výpoveď K. V. potvrdil ako svedok aj JUDr. E. J., ktorý spomínané zmluvy vyhotovoval. Zo "Zmluvy o pôžičke" zo dňa 13.7.1994 (č.l. 106 II. zv.) vyplýva, že K. V. požičal obžalovanému R. L. 490.000,- Sk, ktoré sa obžalovaný zaviazal vrátiť do 15.7.1994. Dňa 13.7.1994 uzavrel K. V. s obžalovaným aj záložnú zmluvu (č.l. 107 II. zv.), kde sa obžalovaný ako záložca zaviazal nepreviesť svoj spoluvlastnícky podiel na inú osobu bez súhlasu K. V. ako záložného veriteľa s tým, že si svoju pohľadávku môže zabezpečiť vkladom do katastra nehnuteľností. Dňa 27.9.2014 uzavrel K. V. s obžalovaným zmluvu o pôžičke na 1.490.000,- Sk, ktoré sa obžalovaný zaviazal vrátiť do 31.12.2014 (č.l. 108a II. zv.). Z "Kúpnej zmluvy" uzavretej dňa 27.9.1994 (č.l. 109 - 110 II. zv.) vyplýva, že obžalovaný predal K. V. okrem motorového vozidla, kancelárskeho nábytku a potravinárskeho tovaru aj chladiace vitríny, mraziace boxy, elektronické pokladne v hodnote 365.000,- Sk, ktoré obžalovanému ostali v bezplatnom užívaní do 31.12.1994. Z kúpnej zmluvy zo dňa 27.12.1994 (č.l. 111 II. zv.) vyplýva, že obžalovaný predal svoj spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti súp. č. 2594 (predajného stánku) za 504.350,- Sk. Vychádzajúc z ustanovenia čl. III citovanej " zmluvy o združení" zo dňa 20.5.1994 v prípade odstúpenia od zmluvy bol obžalovaný povinný uvoľniť predajné priestory a vrátiť zariadenie predajne spoločnosti D. s.r.o. Košice v stave, v akom ho prevzal. Obžalovaný preto nemohol predpokladať, že s vecami, ktoré na podklade vyššie uvedených skutočností prevzal, môže nakladať, ako by boli jeho majetkom. Nielenže ich nebol oprávnený predávať, bez súhlasu J. D. ich nemohol ani premiestniť do svojej predajne. Keď tieto veci predal K. V., dopustil sa trestného činu sprenevery tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Hodnota zariadenia, ktoré je predmetom trestného činu sprenevery bola stanovená znalcom z odboru elektroniky, odvetvia odhadu hodnoty elektrických a elektronických zariadení (viď č.l. 13 -16 II. zv.) na 187.413,- Sk. Ku skutkom uvedených v bode 4), 5), 6), 7) a 8) výroku rozsudku, ktorých podstatou bolo vylákanie peňazí od poškodených Mariána P., R. T., B. P., Ing. J. R. a R. K. obžalovaný R. L. priznal, že od týchto osôb peniaze prevzal. Ohľadom skutku uvedeného v bode 4) výroku obžalovaný vypovedal, že R. P. bol jeho priateľom. Keď ho požiadal, aby mu požičal 200.000,- Sk, R. P. s tým súhlasil. V autobazári v U. predal auto, z čoho mu peniaze požičal. U advokáta JUDr. R. Z. spísali "Zmluvu o pôžičke", v ktorej sa obžalovaný zaviazal splatiť svoj dlh do 30.11.1994 spolu s úrokom vo výške 50.000,- Sk. Pri vyhotovení tejto zmluvy obžalovaný predložil list vlastníctva, na ktorom bol uvedený ako výlučný vlastník budovy predajne K., čo v čase vyhotovenia zmluvy už nezodpovedalo skutočnosti. Napriek tomu časť tejto budovy dal do zálohy R. P.. Obžalovaný tvrdil, že R. P. od novembra XXXX do februára 1955 postupne vrátil 78.000,- Sk, o čom však potvrdenie nemá. Peniaze použil na nákup tovaru a na úhradu dlhu voči K. V.. (viď. č.l. 25, II. zv.) Poškodený R. P. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že obžalovaný ho presvedčil, aby mu požičal 200.000,- Sk, ktoré mu mal vrátiť do 30.11.1994. Zmluvu o pôžičke uzavreli u JUDr. R. Z. s tým, že obžalovaný mu dal do zálohy časť budovy potravín K. na sídlisku Košice - U.. Poškodený v čase požičania peňazí (14.11.1994) nevedel, že v tom čase bol rovnaký záloh zriadený od 13.7.1994 aj v prospech K. V. a že polovicu spomínanej nehnuteľnosti už vlastnil J. I.. Obžalovaný mu túto skutočnosť zatajil. Po uplynutí doby splatnosti pôžičky obžalovaného opakovane vyhľadával, aby mu peniaze vrátil, pričom obžalovaný vrátenie dlhu stále odďaľoval. Obžalovaný ho navštívil 1.2.1995 a poškodenému ponúkol úrok vo výške 116.000,- Sk. Neskôr sa poškodený dozvedel, že predajňa potravín už patrí K. V. a J. I.. Na to obžalovaný pristúpil k novému uznaniu dlhu, ktorý podpísal u JUDr. R. Z. 24.3.1995. Keďže družka obžalovaného doniesla poškodenému vo februári 10.000,- Sk, obžalovaný mu ešte dlhuje 190.000,- Sk. (viď. č.l. 45 - 46, II. zv.) Pri konfrontácii obžalovaného s poškodeným vyšlo najavo, že v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke poškodený R. P. nevedel o zriadení záložného práva v prospech K. V. a že obžalovaný vrátil poškodenému časť dlhu vo výške 12.500,- Sk. Na tom sa obžalovaný aj poškodený zhodli. (viď. č.l. 84 - 85, II. zv.) Na hlavnom pojednávaní (22.1.1997) poškodený R. P. zopakoval svoju výpoveď z prípravného konania. Navyše potvrdil, že obžalovaný mu z dlžnej sumy uhradil už 82.500,- Sk a svoj nárok na náhradu škody ustálil na sumu 117.500,- Sk. Obžalovaný k jeho výpovedi pripomienky nemal a spáchanie skutku priznal tak, ako ho poškodený popísal. Ohľadom tohto skutku svedčia aj listinné dôkazy a to výdavkový pokladničný doklad vystavený obžalovaným v prospech poškodeného na 116.000,- Sk, Zmluvy o pôžičke z 14.11.1994, 1.2.1995 a Uznanie dlhu zo dňa 24.3.1995 (viď. č.l. 132 - 135, II. zv.) Ohľadom skutku uvedeného v bode 5) výroku obžalovaný R. L. spáchanie skutku priznal v prípravnom konaní (viď. č.l. 12, I. zv.) aj na hlavnom pojednávaní (18.10.1996). Vypovedal, že s poškodenou R. T. sa zoznámil v decembri 1994 na inzerát, v ktorom hľadal spoločníka pre podnikanie. Na podklade
vyhotovenej zmluvy o pôžičke si za prítomnosti jej manžela požičal od nej 9.12.1994 sumu 20.000,- Sk a 130.000,- Sk prevzal od jej manžela v pobočke VÚB banky na ulici Strojárenskej v Košiciach. Obžalovaný sa zaviazal, že v potravinách na ulici Z. zamestná jej syna a zároveň dal do zálohu časť budovy potravín K. na sídlisku Košice - U., ktorej bol v tom čase majiteľom, avšak už v čase pôžičky na uvedenej časti potravín bolo záložné právo v prospech K. V.. Obžalovaný navrhol zriadenie záložného práva v prospech R. T. preto, lebo údajne očakával, že K. V. si záložné právo neuplatní. Peniaze, ktoré od R. T. dostal, obžalovaný údajne použil na úhradu nájomného J. D. za predajňu potravín na Spišskom námestí v Košiciach, ktorú nestihol sprevádzkovať. Pôžičku R. Stolárikovej chcel splatiť z úveru, ktorý si požiadal v COOP banke, avšak ten mu schválený nebol. Zo zápisnice o výsluchu poškodenej R. T. vyplýva, že reagovala na inzerát obžalovaného, ktorý ponúkal spoluprácu pri predaji potravín. Obžalovaný sa prezentoval ako prevádzkovateľ predaní potravín na ulici D., Spišskom námestí a Z.. Tvrdil, že potrebuje peniaze na nákup tovaru pre predajňu na Spišskom námestí, ktorú jej synovi R. T. aj ukázal. Obžalovanému požičala 150.000,- Sk, pričom sa obžalovaný sa zaviazal, že v tejto predajni zamestná jej syna do jedného týždňa a že poškodenej vráti peniaze do Vianoc 1994. Zároveň sa jej zaručil budovou predajne potravín na ulici Z.. Pred Vianocami jej telefonoval, že na sprevádzkovanie potravín na Spišskom námestí nemá dostatok prostriedkov, lebo musel zaplatiť nájom za I. polrok 1995 Miestnemu úradu. Do marca 1995 sľuboval, že predajňu sprevádzkuje, potom sa odmlčal. S obžalovaným sa poškodená náhodne stretla v októbri 1995, kedy jej sľúbil vrátenie peňazí do dvoch týždňov. Keďže sa tak nestalo, podala na obžalovaného trestné oznámenie. (viď. č.l. 12, I. zv.) Svedok R. T. mladší výpoveď poškodenej potvrdil. Navyše dodal, že predajňu na Spišskom námestí, od ktorej mal obžalovaný kľúče mu obžalovaný ukázal. Jednalo sa o tri prázdne miestnosti, bez zariadenia, bez tovaru. Obžalovaný ho od začiatku roka 1995 opakovane ubezpečoval, že predajňu otvorí, čo však nikdy neurobil. Svedok Ing. R. T. starší vypovedal zhodne ako poškodená R. T.. Keď sa neskôr obžalovaného pýtal, kedy im peniaze vráti, obžalovaný opakovane sľuboval, že tak urobí do týždňa alebo 10 dní, napokon argumentoval aj tým, že keď dostane úver na nákup lesov. Až neskôr sa od manželky dozvedel, že v čase, keď obžalovanému poskytli 150.000,- Sk, obžalovaný už nebol majiteľom predajne potravín na ulici Z.. Svedkovia R. T., Ing. R. T. aj R. T. vypovedali v rovnakom význame aj na hlavnom pojednávaní (18.10.1996). K skutku uvedenému v bode 6) výroku rozsudku obžalovaný R. L. potvrdil, že aj s poškodeným B. P. sa zoznámil na inzerát, v ktorom hľadal spoločníka na podnikanie. Od neho pýtal 320.000,- Sk, ktoré mu B. P. požičal do 12.3.1995. Keďže B. P. chcel mať pôžičku niečím krytú dňa 4.1.1995 spísali zmluvu o pôžičke na ďalších 190.000,- Sk splatnú do 4.2.1995, v ktorej sa zaviazal v prípade neuhradenia dlhu previesť na B. P. jednu polovicu potravín K.. Obžalovaný tvrdil, že do februára uhradil poškodenému B. P. 180.000,- Sk. (viď. č.l. 26, II. zv.) Poškodený B. P. potom, čo reagoval na inzerát obžalovaného, stretol sa s sním 8.12.1994 na ulici Tomašíkovej, odkiaľ išli na sídlisko Ťahanovce, kde mu obžalovaný ukázal predajňu potravín. Poškodený ďalej vypovedal, že obžalovaný tvrdil, že predajňa patrí iba jemu a ukázal poškodenému list vlastníctva, na ktorom bol ako vlastník zapísaný. Pri prehliadke predajne žiadneho iného spoločníka obžalovaný nespomínal. Potom ho pozval na prehliadku predajne prázdnych obchodných priestorov na sídlisku Nad jazerom, kde tvrdil, že v nich chce zriadiť 24-hodinový predaj. Tiež mu ukázal aj živnostenský list. Pod dojmom týchto udalostí dňa 14.12.1994 u notárky JUDr. D. N. uzavrel s obžalovaným zmluvu o pôžičke 320.000,- Sk, ktoré mu mal obžalovaný vrátiť do 12.3.1995. Obžalovaný mu zároveň navrhol zabezpečenie pohľadávky záložnou zmluvou na prevod 1/3 vlastníckeho podielu predajne potravín K.. Dňa 4.1.1995 obžalovaný poškodeného opäť požiadal, aby mu požičal ďalšie peniaze, ktoré potreboval na zaplatenie faktúr, ktoré mu ukázal. Pritom ho ubezpečil, že prvých 320.000,- Sk použil na nákup tovaru pre predajňu na sídlisku Ťahanovce, ktorá dobre prosperuje. Dňa 4.1.1995 uzavreli zmluvu o pôžičke vo výške 190.000,- Sk, ktoré sa zaviazal poškodenému splatiť do 4.2.1995 s tým, že ak v dohodnutom termíne mu peniaze nevráti, prevedie na poškodeného 1 podiel predajne potravín K.. O tom, že obžalovaný už nie je majiteľom predajne sa dozvedel od predavačky v predajni. Keď sa u obžalovaného domáhal vrátenia peňazí, obžalovaný ho ubezpečoval, že mu peniaze vráti, k tomu však nedošlo. Poškodenému obžalovaný ostal dlžný 510.000,- Sk, pričom poškodený poprel, aby mu obžalovaný vyplatil 180.000,- Sk. (viď. č.l. 50 - 52, II. zv.) Pri konfrontácii obžalovaného s poškodeným sa potvrdilo, že v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke sa obžalovaný prezentoval ako výlučný vlastník predajne potravín. Vyšlo najavo, že tvrdenie obžalovaného o úhrade časti dlhu poškodenému vo výške 180.000,- Sk nezodpovedá skutočnosti a že obžalovaný okrem iného sa zaviazal dlh poškodenému uhradiť z vrátenej DPH, ktorú si uplatnil, avšak k jej vyplateniu
nedošlo. Na tom sa obžalovaný aj poškodený zhodli s tým, že obžalovaný sa opäť zaviazal poškodenému dlh vo výške 510.000,- Sk uhradiť do dvoch týždňov. (viď. č.l. 84 - 85, II. zv.) Na hlavnom pojednávaní s výpoveďou poškodeného súhlasil. Na hlavnom pojednávaní (22.1.1997) poškodený Ľudovít P. vypovedal zhodne ako v prípravnom konaní. Zdôraznil, že keby mal pochybnosti o vlastníctve predajne obžalovaným, peniaze by mu nepožičal. Svoju výpoveď z prípravného konania doplnil, že obžalovaný mu 26.9.1996 uhradil časť dlhu vo výške 80.000,- Sk, preto od obžalovaného požadoval náhradu škody 430.000,- Sk. Tomuto skutku zodpovedajú listinné dôkazy - Zmluvy o pôžičke z 14.12.1994 a 4.1.1995 (viď. č.l. 137-138, II. zv.) Obžalovaný R. L. k skutku uvedeného v bode 7) v prípravnom konaní vypovedal, že na podklade inzerátu sa stretol aj s poškodeným Ing. J. E.. Uzatvoril s ním dňa 12.1.1995 u notára zmluvu o tichom spoločenstve, na základe ktorej prevzal od Ing. J. E. 150.000,- Sk, ktoré sa zaviazal vrátiť do 30.6.1995. Tvrdil, že požičanej sumy do marca 1995 vrátil Ing. J. E. vo forme úrokov 60.000,- Sk, avšak potvrdenie o vrátení peňazí nemá. Zo sumy 150.000,- Sk dal údajne 80.000,- Sk svojej ekonómke J. I. a mali byť určené na nákup tovaru. 70.000,- Sk dal K. V.. Pri konfrontácii s K. V. poprel, aby tak urobil, ale ani nevysvetlil, na čo 70.000,- Sk použil. Spáchanie tohto skutku obžalovaný priznal aj na hlavnom pojednávaní (18.10.1996). Peniaze poškodenému nevrátil preto, lebo v tom čase už nebol majiteľom potravín a iný zdroj príjmov nemal. Na hlavnom pojednávaní (28.2.1997) po výpovedi poškodeného Ing. J. E. nič podstatné na svoju obhajobu neuviedol. Svedkyňa J. I. vo svojej výpovedi nepotvrdila, aby v januári 1995 od R. L. prevzala 80.000,- Sk na nákup tovaru. Tovar sa kupoval z tržieb. Vypovedala, že od obžalovaného prevzala v decembri 1994 sumu 12.500,- Sk, ktorú mu následne vyplatila na úhradu cestovného príkazu. neprevzala. V roku 1995 obžalovaný do predajne žiadnou dotáciou neprispel. Svoju výpoveď z prípravného konania svedkyňa zopakovala aj na hlavnom pojednávaní. Poškodený Ing. J. E. zhodne vypovedal o okolnostiach, za ktorých sa s obžalovaným zoznámil. Obžalovaný mu tvrdil, že je majiteľom predajne potravín K., na prevádzku ktorej nemá dostatok finančných prostriedkov. To, že v tom čase to nebola pravda, lebo obžalovaný už pred tým predal svoj podiel K. V. poškodenému zatajil. U notára uzavreli zmluvu o tichom spoločenstve, na základe ktorej poškodený odovzdal obžalovanému 150.000,- Sk, ktoré sa obžalovaný zaviazal vrátiť do 30.6.1995. Keď si poškodený zistil, že obžalovanému už predajňa potravín nepatrí, obžalovaný ho ubezpečoval, že mu jeho pohľadávku uhradí, keď mu vyplatí odstupné J. I., neskôr ho mal uspokojiť z úveru, ktorý si vybavoval v Istrobanke, pričom mu predložil žiadosť o poskytnutie úveru, ktoré mali byť použité na nákup lesných pozemkov. V septembri 1995 poškodený náhodne stretol družku obžalovaného Q. L., ktorej odovzdal výzvu na vrátenie peňazí určenú obžalovanému. Obžalovaného viackrát nestretol a tento mu dĺžne peniaze nevrátil. (viď. č.l. 29, 31, I. zv.) Rovnako vypovedal aj na hlavnom pojednávaní. Ohľadom skutku uvedeného v bode 8) výroku týkajúci sa pôžičky od R. K., obžalovaný R. L. vypovedal, že potreboval 90.000,- Sk na kúpu auta. Pôžičku mu R. K. ako jeho známy sľúbil a 28.1.1995 odovzdal obžalovanému 90.000,- Sk s tým, že obžalovaný sa zaviazal pôžičku vrátiť do dvoch týždňov. Bez akéhokoľvek dôkazu obžalovaný údajne vrátil R. K. iba 50.000,- Sk, preto ho R. K. donútil podpísať u notára JUDr. Y. dňa 28.4.1995 zmluvu o pôžičke na 400.000,- Sk. Požičané peniaze použil na nákup tovaru a nákup motorového vozidla. (viď. č.l. 26, II. zv.) Poškodeného R. K. s obžalovaným zoznámil J. I.. Z jeho svedeckej výpovede je zrejmé, že ho dňa 28.1.1995 obžalovaný oslovil v tom význame, že J. I. potrebuje peniaze na dva týždne, aby mohol kúpiť tovar do predajne. Keďže je poškodený dobrým kamarátom J. I., dňa 29.1.1995 vybral z banky peniaze, ktoré získal predajom svojho auta a požičal obžalovanému 230.000,- Sk bez toho, aby o tom J. I. vedel. Ten sa o pôžičke dozvedel až o dva týždne. Pri náhodnom stretnutí obžalovaný poškodeného ubezpečil, že mu peniaze vráti, že si za tým účelom vybavuje úver. Keďže mu obžalovaný stále peniaze nevracal, naliehal na obžalovaného, aby aspoň dodatočne spísali zmluvu o pôžičke. K jej vyhotoveniu napokon došlo 28.4.1995 u notára JUDr. J. Y., pričom na podnet R. L. bola v zmluve uvedená suma 400.000,- Sk. (viď. č.l. 139, II. zv.) V marci obžalovaný uhradil poškodenému 28.500,- Sk, preto mu ostal v skutočnosti dlžný 201.500,- Sk. (viď. č.l. 54 - 55, II. zv.) Pri konfrontácii obžalovaného s poškodeným R. K. obžalovaný tvrdil, že od poškodeného si požičal iba 140.000,- Sk, z ktorých mu vrátil asi 40.000,- Sk. Obžalovaný nevedel zdôvodniť, prečo pri spísaní zmluvy o pôžičke sám navrhol sumu 400.000,- Sk ako to od počiatku tvrdil poškodený. Aj v jeho prípade sa obžalovaný zaviazal pohľadávku požadovanú poškodeným uhradiť do dvoch týždňov. (viď. č.l. 92 - 93, II. zv.)
Z výpovede poškodeného R. K. na hlavnom pojednávaní (22.1.1997) ďalej vyplýva, že do dátumu pojednávania obžalovaný zo sumy 230.000,- Sk uhradil poškodenému časť dlhu vo výške 35.500,- Sk, preto výšku uplatneného nároku ustálil na sume 194.500,- Sk a na tom zotrval aj na hlavnom pojednávaní konanom dňa 1.12.2015. Obžalovaný R. L. ohľadom skutku v bode 9) výroku rozsudku priznal, že dňa 21.11.1995 prevzal vo firme MG B., s.r.o. P. pri areáli L., a.s. Košice od R. Q. 10 ks naplnených kyslíkových a 10 ks naplnených acetylénových fliaš v hodnote 10.475,- Sk, pričom sa zaviazal, že 22.11.1995 jej uhradí aj predchádzajúci dlh vo výške 582,50,- Sk. Peniaze tejto spoločnosti neuhradil údajne preto, lebo na účet v Agrobanke mu prišli peniaze až v decembri 1995, z ktorých on vybral 20.000,- Sk, ktoré použil na iné účely. Zvyšné peniaze vybral jeho spoločník Ing. J. B., ktorému tiež dlhoval peniaze. Keďže účet v Agrobanke bol zrušený, peniaze neuhradil, lebo iné peniaze nemal. R. Q. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdila, že obžalovaný od nej prevzal 20 fliaš s technickými plynmi a že jej za spomínaný tovar nezaplatil, hoci tak mal urobiť najneskôr 22.11.1995. Obžalovaný jej tvrdil, že peniaze v hotovosti nemá, že ich musí vybrať z banky. Z výpisu z účtu číslo: XXXXXXXXXX v Agrobanke Košice, však vyplynulo, že v inkriminovanej dobe mal na ňom obžalovaný iba 300,- Sk, preto za kyslíkové a acetylénové fľaše nemal čím zaplatiť. Ako zamestnankyňa spoločnosti MG B., s.r.o. P. mala R. Q. uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti. Okrem predchádzajúceho dlhu vo výške 582,50,- Sk jej obžalovaný bol dlžný ďalších 10.475,- Sk, ktoré za obžalovaného musela sama zaplatiť. Dňa 11.12.1995 jej obžalovaný telefonoval, že dĺžňu sumu príde uhradiť 15.12.1995, čo však neurobil. (viď. č.l. 32, I. zv.) Tvrdenie obžalovaného na hlavnom pojednávaní, že spoločnosti MG B., s.r.o. P. uhradil šekom 5.000,- Sk svedkyňa R. Q. považovala za zavádzajúce, keďže obžalovaný vedel, že peniaze dlhoval jej. Svedok Y. R. v inkriminovanom čase pracoval ako vedúci strediska spoločnosti MG B., s.r.o. P.. Zistil, že R. Q. vystavila potvrdenie obžalovanému, že zaplatil za odber 20 fliaš technických plynov, čo však neurobil. Preto musela sama dlh za obžalovaného uhradiť. Obžalovanému dôverovala, pretože ho považovala za stáleho zákazníka ich spoločnosti. Svedok Ing. J. B., potvrdil, že na podklade inzerátu sa 21.12.1994 spolčil s obžalovaným za účelom spoločného podnikania. Za tým účelom poskytol obžalovanému 710.000,- Sk a 20.000,- DEM s 5% úrokom. Spoločne si zriadili účet v Agrobanke, ku ktorému mal prístup aj Ing. J. B.. Keď mu obžalovaný nevyplácal dohodnuté čiastky v stanovených termínoch, sám si z tohto účtu vybral po častiach sumu v celkovej výške 1.004.500,- Sk, z ktorej obžalovanému vrátil do 21.12.1995 sumu 699.000,- Sk a 305.500,- Sk si ponechal ako dohodnutý úrok. Spáchanie skutku uvedeného v bode 10) výroku rozsudku obžalovaný R. L. priznal, že v mesiaci február 1995 neodviedol na Daňový úrad Košice I daň z pridanej hodnoty za rok 1994 a to z predaja nehnuteľnosti - jednej polovice budovy predajne K. na sídlisku Ťahanovce v hodnote 504.350,- Sk, ktorú odpredal dňa 27.12.1994 K. V., kde daň činila 28.548,- Sk a z predaja hnuteľných vecí - regálov, kancelárskeho nábytku a zásob potravinárskych tovarov v celkovej hodnote 375.000,- Sk, ktoré odpredal dňa 27.9.1994 K. V., kde daň činila 68.341,- Sk, čím celkove skrátil daň vo výške 98.891,- Sk. Na svoju obhajobu uviedol, že daň z predaja nehnuteľnosti neodviedol preto, lebo mu z Katastrálneho úradu písomnosti neboli doručené. Daň z predaja hnuteľných vecí neodviedol preto, lebo o takej povinnosti nevedel. (viď. č.l. 28 - 29, I. zv.) Vo svojej skoršej výpovedi obžalovaný priznal, že daň neodviedol preto, lebo nemal peniaze. Skutočnosť, že k zdaniteľnému plneniu došlo svedčia listinné dôkazy, ktoré boli vykonané aj vo vzťahu vyššie uvedeným skutkom ako aj k výpovedi svedka K. V.. Z "Kúpnej zmluvy" uzavretej dňa 27.9.1994 (č.l. 109 - 110 II. zv.) vyplýva, že obžalovaný predal K. V. okrem motorového vozidla, kancelárskeho nábytku a potravinárskeho tovaru aj chladiace vitríny, mraziace boxy, elektronické pokladne v hodnote 365.000,- Sk. Z "kúpnej zmluvy" zo dňa 27.12.1994 (č.l. 111 II. zv.) vyplýva, že obžalovaný predal svoj spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti súp. č. 2594 (predajného stánku) za 504.350,- Sk. Tomuto skutku nasvedčujú aj výsledky daňovej kontroly uvedené v protokole o vykonaní daňovej kontroly vyhotovenom Daňovým úradom Košice I, z ktorými bol obžalovaný osobne oboznámený. Výsledky daňovej kontroly zobral obžalovaný na vedomie, žiadne pripomienky k nim nemal. Splnomocnená zástupkyňa Daňového úradu Košice I - JUDr. R. E. si však v predchádzajúcom štádiu trestného konania vyplatenie skrátenej dane neuplatňovala, keďže túto si daňový úrad riešil v rámci daňového konania. Ku skutku uvedeného v bode 11) výroku rozsudku obžalovaný R. L. v prípravnom konaní potvrdil, že daňové priznanie za mesiac marec 1995, kde uviedol, že nakúpil tovar v hodnote 1.440.000,- Sk a uplatnil si vrátenie nadmerného odpočtu z dane z pridanej hodnoty na vstupe vo výške 360.000,- Sk, doručil na Daňový úrad Košice I jeho známy R. L.. Neskôr na výzvu pracovníkov daňového úradu
doniesol aj faktúru na 1.800.000,- Sk, avšak nepriznal, že tovar dodaný nebol. V prípade, ak by k vyplateniu nadmerného odpočtu DPH došlo, mal on aj J. I. na tom získať po 100.000,- Sk a R. L. sumu 160.000,- Sk. Na konfrontácii s R. L. potvrdil, že R. L. nemal získať prospech vo výške 160.000,- Sk ako najprv vypovedal a aj to, že daňové priznanie podal sám. Na hlavnom pojednávaní (4.12.1997) najprv tvrdil, že inkriminované daňové priznanie za neho vyhotovil a podal R. L.. Po konfrontácii s R. L. na hlavnom pojednávaní (22.1.1997) napokon potvrdil, že R. L. za neho daňové priznanie nepodával, ale dal pokyn svojej ekonómke J. I., aby ho zaslala poštou. Zástupkyňa Daňového úradu Košice - JUDr. T. H. si na hlavnom pojednávaní konanom dňa 29.9.2015 nepožadovala nárok na náhradu škody, pretože k vyplateniu uplatneného nadmerného odpočtu DPH v prejednávanom prípade nedošlo. Vzhľadom na odstup času sa nevedela vyjadriť k priebehu daňovej kontroly. Zdôraznila, že Ing. D. R. od 31.3.2012 už na daňovom úrade nepracuje a zdržiava sa mimo územia SR. R. Hlavňová od 31.1.2014 nie je zamestnancom finančného riaditeľstva SR a vzhľadom na jej vážny zdravotný stav nemôže sa zúčastniť hlavného pojednávania ako svedkyňa. Svedok R. L. v prípravnom konaní vypovedal, že faktúru č. 0260395 na 1.800.000,- Sk, svedčiacej o dodávke tovaru spoločnosťou B. J. I. spoločnosti R. L. - K. vyhotovil na požiadanie R. L. dňa 26.3.1995 v bare Q. na ul. B. v Košiciach, po predchádzajúcej vzájomnej dohode s J. I., kde tiež vyhotovil účtovné doklady a to dodací list č. 0260395, príjmový a výdavkový pokladničný doklad č. 0260395, týkajúce sa nákupu jedlého oleja, vegety a alkoholických nápojov, ktoré mal nakúpiť obvinený R. L. pre potraviny K. od firmy B. Z. nad B.. Na hlavnom pojednávaní (22.1.1997) svoju výpoveď doplnil v tom, že až od R. L. sa dozvedel, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Podľa názoru svedka R. L. a J. I. nemali skutočný záujem tento obchod uskutočniť. J. I. vedel, že R. L. mal finančné ťažkosti súvisiace s financovaním výstavby predajného stánku, preto mu chcel takým spôsobom pomôcť získať peniaze. J. I. ako spoluobvinený poprel spáchanie skutku a uviedol, že pre R. L. pomocou R. L. dal vyhotoviť iba predbežnú faktúru, ale keďže R. L. mu za tovar nezaplatil, k zdaniteľnému plneniu nedošlo, preto si túto faktúru nezaviedol do účtovníctva. Toho istého dňa bola v bare Q. vyhotovená aj dohoda o zaplatení tovaru (viď č.l. 155, II. zv.) podľa ktorej mal R. L. zaplatiť J. I. - spoločnosti B. - za tovar v hodnote 1.800.000,- Sk, najneskôr do 22.5.1995 a v prípade, ak k úhrade faktúry nedôjde, faktúra z 26.3.1995 sa stornuje a nebude platná. Svedkyňa R. X., kontrolórka Daňového úradu Košice I vo svojej predchádzajúcej výpovedi uviedla, že v mesiaci marec 1995 obvinený L. predložil na daňový úrad daňové priznanie, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet DPH vo výške 360.000,- Sk za nákup tovaru v hodnote 1.440.000,- Sk od firmy B. - J. I.. Daňové priznanie za mesiac marec 1995 poslal R. L. poštou a faktúru predložil 27.4.1995. R. L. bol vyzvaný, aby predložil doklady, ktoré by potvrdili oprávnenosť jeho nároku. Predložil faktúru z 26.3.1995 od dodávateľa firmy B. - J. I., dodací list, príjmový a výdavkový pokladničný doklad. Dožiadaním na Daňový úrad v Kráľovskom Chlmci bolo zistené, že obvinený I. nepredložil na daňový úrad predmetnú faktúru, nepojal ju do daňového priznania a neodviedol z nej daň. Vykonanými dôkazmi bolo ďalej zistené, že suma 360.000,- Sk, obžalovanému R. L. nebola vyplatená, pretože šetrením na Daňovom úrade Kráľovský Chlmec bolo zistené, že obvinený I. ako predávajúci a ako platca dane z pridanej hodnoty za mesiac marec sumu 360.000,- Sk na výstupe neodviedol. Podľa názoru súdu obvinený J. I. svojim podielom na vystavení uvedených dokladov konal v úmysle pomôcť obžalovanému R. L. pri neoprávnenom uplatnení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Daňový úrad vyzval R. L., aby predložil účtovné doklady za rok 1995, čo neurobil. Skutočnosti uvedené vo výpovediach svedkov boli potvrdené najmä daňovým priznaním, príjmovým a výdavkovým pokladničným dokladom, protokolom o kontrole dane z pridanej hodnoty a súvisiacimi písomnosťami daňových úradov. Po vykonaní navrhovaných dôkazov prokurátor v záverečnej reči navrhol uznať skutok aj vinu u obžalovaného v zmysle oboch obžalôb. Poukázal na jednotlivé dôkazy, ktoré obžalovaného zo spáchania jednotlivých skutkov usvedčujú a napokon navrhol uložiť obžalovanému úhrnný trest podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku v dolnej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, teda do I. NVS. Obhajca obžalovaného navrhol zastaviť trestné stíhanie obžalovaného ako neúčelné. Hodnoteniu skutkových zistení sa nevenoval. Odvolal sa na Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv, na judikatúru Ústavného súdu a na medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná. V zmysle § 10 Trestného poriadku podľa názoru obhajoby zanikla trestnosť činu, keďže trestné stíhanie obžalovaného R. L. trvá viac ako 17 rokov. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd dospel k názoru, že obžalovaný R. L. spáchal v bode 1), 2), 4), 5), 6), 7), 8), 9, 11) skutkovej vety výroku rozsudku
pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, v bode 11 v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona a vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona; v bode 3) skutkovej vety výroku rozsudku trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v bode 10) skutkovej vety výroku rozsudku trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 2 Trestného zákona. Pojmové znaky skutkových podstát týchto trestných činov naplnil po stránke objektívnej aj subjektívnej. Skutky uvedené v bode 1), 2), 9) skutkovej vety výroku rozsudku mali spoločné to, že obžalovaný si objednával stavebné práce a služby s nimi súvisiace bez toho, aby mal na ich úhradu finančné prostriedky. Pre ich spáchanie bolo typické, že obžalovaný pred poskytovateľmi týchto služieb deklaroval vážny záujem zložením zálohy, avšak nemal úmysel im ich pohľadávku uhradiť v celom rozsahu. Svoje výhrady, prečo tak neurobil, prezentoval iba v priebehu trestného stíhania, ale nie spôsobom, ktorým by napr. v občianskom súdnom konaní mohol a vedel riadne aj efektívne preukázať. Obžalovaný vo svojich výpovediach mal tendenciu preniesť podiel zodpovednosti v trestnom konaní hlavne na J. I., ktorý však plniť za obžalovaného nemal dôvod. V týchto prípadoch je usvedčený najmä uzavretými zmluvami a výpoveďami zástupcov, či zamestnancov poškodených spoločností, ktorí zároveň obhajobu obžalovaného vyvrátili. V prípade skutku uvedeného v bode 3) skutkovej vety výroku rozsudku (kvalifikovaného ako trestný čin sprenevery) súd uviedol dôvody, pre ktoré považoval zavinenie obžalovaného za preukázané, pri popise dôkazov s týmto činom súvisiacich. Spáchanie skutkov uvedených v bodoch 4), 5), 6), 7), 8), 9 a 11) skutkovej vety výroku rozsudku obžalovaný priznal. Obžalovaný sa snažil v obhajobe svojho konania upriamiť pozornosť na jeho zlú finančnú situáciu, čo však pre ustálenie viny nemá rozhodujúci význam. Podvodným konaním pripravil o nemalú časť finančných prostriedkov nielen cudzích ľudí, ktorých nalákal na inzerát o spoločnom podnikaní, ale zneužíval dôveru aj svojich priateľov a známych. Obžalovaný sa priznal aj k spáchaniu trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 2 Trestného zákona, ktorého sa dopustil tak, ako je uvedené v bode 10) výroku rozsudku. Hodnoteniu dôkazov týkajúcich sa preukázania tohto trestného činu sa súd zároveň venoval pri ich popise. Podľa § 89 ods. 13 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., (účinného v čase spáchania skutku), ktorý je pre obvineného priaznivejší, škodou nie nepatrnou sa rozumie škoda dosahujúca najmenej výšku minimálnej mesačnej mzdy (405,- Eur), škodou nie malou sa rozumie suma dosahujúca najmenej šesťnásobok takej mzdy (2.430,- Eur), väčšou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej dvadsaťnásobok takej mzdy (8.100,- Eur) a značnou škodou suma dosahujúca najmenej stonásobok takej mzdy (40.500,- Eur). Trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona (účinného v čase spáchania trestného činu) sa dopustil páchateľ, ktorý na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu. Od 1.1.2016 je minimálna mzda stanovená na 405,- Eur. Podvodným konaním obžalovaný spôsobil škodu 1.548.706,- Sk (v prepočte 51.404,23 Eur), čo zodpovedá "značnej škode", ako materiálnemu znaku skutkovej podstaty uvedeného trestného činu podvodu. V bode 11) trestný čin spáchal vo forme spolupáchateľstva (s obvineným J. I.) a v štádiu pokusu, (keďže k vyplateniu nadmerne uplatneného odpočtu DPH nedošlo). Pokus trestného činu je však rovnako trestný ako dokonaný trestný čin, preto je právna kvalifikácia tohto trestného činu stanovená zákonným spôsobom. Zároveň sa k skutku uvedeného v bode 11) výroku rozsudku vyžaduje zdôrazniť, že v čase jeho spáchania Trestný zákon ešte nepoznal samostatný trestný čin tzv. "daňového podvodu". Preto tento skutok sa posudzoval ako súčasť pokračovacieho trestného činu podvodu. Osobu obžalovaného súd hodnotil na základe vyžiadaných správ, hodnotení, odpisu jeho registra trestov a predchádzajúceho trestného spisu. Obžalovaný je hodnotený z miesta bydliska všeobecne. V súčasnosti sa zdržiava na neznámom mieste v cudzine. Z odpisu z registra trestov je zrejmé, že v roku 1997 bol odsúdený za trestný čin nedovoleného používania cudzieho motorového vozidla na podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorý vykonal s tým, že sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol doposiaľ súdne trestaný. Pri ukladaní trestu sa súd riadil ustanoveniami § 23 ods. 1 Trestného zákona a § 31 ods. 1 Trestného zákona. Poľahčujúce okolnosti zistené neboli. Ako na priťažujúcu okolnosť súd prihliadol na to, že spáchal viac trestných činov.
Podľa § 35 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu súd uloží úhrnný trest, ak odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov. Uloží mu úhrnný trest podľa toho ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu, ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom. Je potrebné zdôrazniť, že od spáchania posledného skutku (26.3.1995), pre ktorý bola na obžalovaného podaná obžaloba uplynula doba viac ako 20 rokov. Od podania obžaloby (8.5.1996) vo veci rozhodovali na dvoch okresných súdoch postupne štyria sudcovia. Obžalovaní sa trestnému stíhaniu opakovane vyhýbali a ich účasť na hlavnom pojednávaní bola zabezpečovaná až po realizácii príkazov na ich zatknutie. Ohľadom obžalovaného R. L. sa vykonáva hlavné pojednávanie v konaní proti ušlému, keďže príkaz na jeho zatknutie napriek urgenciám doposiaľ nebol realizovaný. Obhajca obžalovaného v záverečnej reči v podstate nastolil otázku, ako v tejto situácii zabrániť ďalšiemu porušovaniu práva na spravodlivý súdny proces, pretože aj obžalovaný, ktorý sa trestnému stíhaniu vyhýba, má právo na ukončenie trestného stíhania v primeranej lehote. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. marca 2012, sp. zn. 5To/14/2009 je podrobne vysvetlené, že neprípustnosť trestného stíhania pre neprimeranú dĺžku konania nie je zakotvená v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v inom ustanovení Dohovoru ani v inej medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd však môže s poukazom na dĺžku konania po dokázaní viny u páchateľa trestných činov primerane použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenia podľa § 40 odsek 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a uložiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom. Vzhľadom na stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť a možnosti nápravy páchateľa naplneniu účelu trestu zodpovedá uloženie podmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, teda pod dolnou hranicou trestnej sadzby stanovenej podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona za použitia ustanovenia § 40 ods. 1 citovaného trestného zákona a v rozmedzí stanovenom v § 40 ods. 5 písm. c) Trestného zákona. Pri rozhodnutí o treste súd zohľadnil dobu, ktorá uplynula od spáchania posledného skutku. Podľa § 59 ods. 1 Trestného zákona za splnenia podmienok uvedených v § 58 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona výkon uloženého trestu súd obžalovanému podmienečne odložil na skúšobnú dobu 24 mesiacov. O tom, že by na území Slovenskej republiky obžalovaný pokračoval v páchaní trestnej činnosti neboli zabezpečené žiadne poznatky. Skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný bol spáchaný pred viac ako 20 rokmi. Uloženie prísnejšieho trestu je neúčelné a to nielen z pohľadu doby, ktorá od spáchania trestného činu uplynula. Uložený trest je možné považovať za dostatočný z prihliadnutím na osobu páchateľa aj z pohľadu zabezpečenia ochrany spoločnosti. Pri rozhodovaní u nároku poškodeného R. K. súd vychádzal z ustanovenia § 228 ods. 1 Trestného poriadku účinného v čase podania obžaloby. Poškodený sa dostavil na posledné hlavné pojednávanie, na ktorom zotrval na uplatnenom nároku na náhradu škody vo výške 194.500,- Sk (6.456,78 Eur), ktorý náležite odôvodnil. Preto súd obžalovaného zaviazal nahradiť tomuto poškodenému škodu v uplatnenej výške. Ostatní poškodení sa na hlavné pojednávanie nedostavili. Na vyslovenie povinnosti súd nemal potrebné aktuálne podklady, ostatných poškodených s uplatneným nárokom odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach v súlade s ustanovením § 229 ods. 1 Trestného poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať v lehote do 8 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II.