Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-210-2015.pdf
PDF · 92.05 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/210/2015
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: Rapid life životná poisťovňa, a. s. so sídlom Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, proti povinnému: J. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., M. XXXX/XX, o vymoženie 169,28 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 3. júna 2015 č. k. 14Er/434/2015-19 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Pauly Miššíkovej, Exekútorský úrad Nitra, Koceľova 7 (EX 51/2015), 14Er/434/2015, zo dňa 31. 03. 2015 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2, § 243d ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinnom do 31. 12. 2014, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5, § 53 ods. 4 písm. r), § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 477/2008 Z. z., § 2 písm. a) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (teda zákona platného v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere), § 25 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 a sp. zn. 6Cdo/143/2011 zo dňa 18. 01. 2012. Preskúmavajúc Poistnú zmluvu č. 4480900007 zo dňa 29. 10. 2008 zistil, že vo Všeobecných poistných podmienkach v časti Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 v bode 2 je uvedené: "Poistník (poistený) a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojím podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku." Vychádzajúc zo zákonných kritérií obsiahnutých v piatej hlave prvej časti Občianskeho zákonníka (tzv. spotrebiteľské zmluvy) súd prvého stupňa posúdil právny vzťah ako spotrebiteľský. Bol toho názoru, že v danom prípade nebolo možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožnila spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponechávala ho výlučne na vôli dodávateľa. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto bola v zmysle Občianskeho zákonníka neplatná. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nešlo o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku, bol stav, ak zmluvné
podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo bol daný prípad. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo bolo v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tým, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, bola v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nebol vykonateľný a nemohol byť ani exekučným titulom, pretože nebol spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Vzhľadom na to bolo možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto súd prvého stupňa žiadosť súdnej exekútorky zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa vyslovil nesprávny právny záver, keď tvrdil, že rozhodcovská doložka je neplatná a to na základe toho, že nesprávne zistil skutkový stav v danej veci. Mal za to, že v prípade, ak už je rozhodcovské konanie začaté na základe návrhu na začatie konania zo strany dodávateľa, spotrebiteľ sa mu musí podrobiť, a na všeobecný súd sa môže obrátiť až po skončení rozhodcovského konania. Ani nový zákon nepriznal spotrebiteľovi právo obrátiť sa na súd, ak už bolo raz začaté rozhodcovské konanie. Súd opomenul pri zisťovaní právne významných skutočností zaoberať sa tým, že po rozhodnutí rozhodcovského súdu sa môžu účastníci zmluvných strán domáhať nápravy rozhodnutia rozhodcovského súdu a to na všeobecnom súde. Súd nemohol teda predpokladať, že by oprávnený konal nedobromyseľne. Okrem toho mal za to, že súdny dvor jasne vysvetlil, že rozhodcovská doložka je len vtedy neprijateľná, ak bolo jej úmyslom zbaviť spotrebiteľa po právoplatnom jednostupňovom rozhodnutí rozhodcovského konania práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, napr. žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Naviac, sám Ústavný súd SR sa tak vyjadril, že spotrebiteľ má možnosť nápravy v súdnom konaní a teda v súvislosti s výkladom prejudiciálnej otázky strany majú možnosť obrátiť sa na súd so žalobou, a aj v prípade že by takúto možnosť spotrebiteľ nemal, môže sa obrátiť so sťažnosťou na Ústavný súd SR a teda nebolo možné usúdiť, že by rozhodcovská doložka nútila strany riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní, tak ako to tvrdil súd. V ďalšej časti vytýkal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, pretože nedostatočne zistil skutkový stav danej veci. Uviedol, že nebolo podstatné, ktorá strana podmienku formulovala, išlo tu len o to, že existovalo právo oboch strán podmienku individuálne odmietnuť, prijať alebo modifikovať a to v dôsledku ich osobitného dojednania. Podstatné podľa európskych princípov zmluvného práva bolo, že rozhodcovská doložka bola predmetom rokovania a teda spotrebiteľovi bola vysvetlená a k podpisu osobitných zmluvných dojednaní došlo práve po osobitnom rokovaní o tejto podmienke, výsledkom ktorej bolo rozhodnutie túto konkrétnu podmienku prijať. Navyše namietal, že exekučný súd postupoval v rozpore s európskym právom, pretože nevyzval oprávneného pred vydaním uznesenia, aby sa k takémuto ex offo prijatému názoru v súlade s OSP vyjadril. Súd tým zjavne porušil zásadu kontradiktórneho konania a odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Mal za to, že ak exekučný súd vykonáva vlastné dokazovanie dopĺňaním a hodnotením listín, čo v prípade oprávneného vykonal, požiadavka umožniť účastníkom exekučného konania uplatniť ich procesné oprávnenia podľa § 122 a nasl. OSP bola plne v súlade s právom na spravodlivý proces. Súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu danej veci, keď pri rozhodovaní úplne a správne nezohľadnil relevantný právny predpis, ktorým je smernica 93/13/EHS. Namietal, že súd bol povinný vykladať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa eurokomforne, teda v súlade s cieľom a účelom smernice. Následne vytýkal, že súd svojím postupom porušil zákon, pretože dokazovanie v konaní neprislúcha vyššiemu súdnemu úradníkovi, ktorý vydal predmetné uznesenie, ako aj dospel k záveru, odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, čo malo za následok porušenie práva odvolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Predmetom tohto konania je žiadosť súdneho exekútora JUDr. Pauly Miššíkovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, predloženej súdu prvého stupňa dňa 02. 04. 2015. Spolu s ňou bol predložený
i návrh oprávneného na vykonanie exekúcie voči povinnému a exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice zo dňa 19. 01. 2012 sp. zn. 3C/2643/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 04. 07. 2013. Súčasťou spisu je i poistná zmluva č. 4480900007 zo dňa 29. 10. 2008, všeobecné poistné podmienky a osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným podmienkam exekúcie patria spôsobilosť účastníkov, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v ustanovení § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť už pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, je preto povinný aj v tejto fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku, tak ako tieto vyplývajú z ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade ich zistenia preto súd musí žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto etape konania, sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a/ v spojení s ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní).
V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je poistná zmluva, ktorá má povahu zmluvy spotrebiteľskej podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorená štandardným formulárovým systémom, a preto ju bolo potrebné podrobiť súdnej kontrole a zisťovať, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej tak, ako to správne učinil i súd prvého stupňa. Tento v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový stav veci a túto i správne právne posúdil. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia, využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a na ne v podrobnostiach ďalej poukazuje.
Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne uvádza, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanovení § 122 až 124 OSP. Je totiž postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Taktiež odvolací súd poukazuje i na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01. 2012 sp. zn. 2 Cdo 5/2012).
Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci bolo nepochybne preukázané, že účastníci konania dňa 29. 10. 2008 uzatvorili poistnú zmluvu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné poistné podmienky, ako i osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve. XV. časť všeobecných poistných podmienok obsahuje úpravu riešenia sporov medzi oprávneným a povinným v rozhodcovskom konaní. Podľa bodu 2 osobitných zmluvných dojednaní vyjadrili poistník (poistený) a poisťovňa svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti všeobecných poistných podmienok, a že toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku.
Odvolací súd dospel k záveru, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Napriek tomu, že táto bola v danom prípade uzavretá na konci všeobecných poistných podmienok, v rámci zvlášť vyčlenených osobitných zmluvných dojednaní a podpísaná zmluvnými stranami, a teda na prvý pohľad sa táto môže javiť ako individuálne dojednaná, podľa názoru odvolacieho súdu táto nielenže nebola dojednaná individuálne, ale bola uzavretá v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa, ktorého motiváciou bolo uzavrieť poistnú zmluvu, čo mohlo mať za následok, že jeho vôľa uzavrieť súčasne aj rozhodcovskú doložku mohla byť podstatne ovplyvnená. Skutočnosť, že osobitné zmluvné dojednania boli zo Všeobecných poistných podmienok zvlášť vyčlenené neznamená, že obsah tejto rozhodcovskej doložky môže spotrebiteľ aj reálne ovplyvniť. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ by povinný ako spotrebiteľ podpísal len všeobecné poistné podmienky alebo všeobecné poistné podmienky spolu s osobitnými zmluvnými dojednaniami nič by to nemenilo na obsahu rozhodcovskej doložky, teda nemožno vôbec konštatovať skutočnosť, že predmetná rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná. Povinný podpisoval v rámci osobitných zmluvných dojednaní iba súhlas s mimosúdnym riešením sporov, avšak samotná úprava rozhodcovského konania je obsiahnutá v časti XV. všeobecných poistných podmienok, ktorej obsah však povinný ako spotrebiteľ nemal možnosť nijakým spôsobom ovplyvniť. Problematickou sa zdá byť tiež skutočnosť, že predmetná doložka ako podmienka fakticky vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu a postavenie oprávneného (veriteľa
- dodávateľa), je viac ako pravdepodobné, že subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred povolaným orgánom, bude práve oprávnený a povolaným orgánom pre možné efektívnejšie dovolanie sa svojho nároku bude rozhodcovský orgán podľa výberu určeného subjektu. Predmetná rozhodcovská doložka citovaná v čl. XV. všeobecných poistných podmienok obsahuje neprijateľné dojednanie
z dôvodu, že táto nepripúšťa ani formálne rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom. Takéto dojednanie vzhľadom na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu, z ktorého je zrejmé, že práve dodávateľ
- oprávnený je ten, ktorý si uplatňuje nároky z poistných zmlúv podaním žaloby na rozhodcovskom súde v dôsledku takto dojednanej rozhodcovskej doložky, fakticky odníma právo spotrebiteľovi - povinnému domáhať sa svojich práv zaručených článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na všeobecnom súde. V danej veci je rozhodcovská doložka, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto zmluvy v spotrebiteľskom právnom vzťahu je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Netreba podceňovať ani skutočnosť, že povinný vyjadril svoj súhlas s mimosúdnym riešením sporov podpísaním osobitných zmluvných dojednaní, ktoré aj napriek ich vyčleneniu zo všeobecných poistných podmienok, sú písané drobným a ťažko čitateľným písmom. Na základe takto koncipovanej doložky je potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka (zmluva) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z uvedených podstatných dôvodov súd prvého stupňa ako exekučný súd správne, v štádiu posudzovania rozporu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného a exekučného titulu so zákonom celú žiadosť súdneho exekútora zamietol, pretože exekučný titul, na základe ktorého žiadal súdny exekútor exekúciu vykonať, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.