Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoE/29/2015

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávnenej: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpenej JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinnému: D. L., nar. X.XX.XXXX, bytom V. XXX, v konaní o vymoženie 1.495,95 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. -12 zo dňa 16. júla 2015, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej, so sídlom Exekútorského úradu V. XXX/A., B. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a rozhodcovská doložka, na základe ktorej prebehlo rozhodcovské konanie bola vyhodnotená ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd dospel k záveru, že takýto exekučný titul je vydaný v rozpore so zákonom, a preto žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie oprávnená. Žiadala napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zmeniť, žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Uviedla, že súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale aj prekročením zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu podľa ust. § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní (a to skúmaním rozhodcovskej doložky). Oprávnený má za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, čo vyplýva z ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p.. Ďalej poukázal na to, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok pôvodný veriteľ postupoval v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý mu ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú podmienku. Bolo nesprávne aplikované ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušené ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného, odňal oprávnenému možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Aplikáciou sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúry SD EÚ, porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní a neprimeraným zvýhodňovaním povinnej pred exekučným súdom nesprávne vec posúdil, odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Exekučný súd svojím postupom znemožnil uplatniť

oprávnenému svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. V každom bode poukázala na prax súdov a konkrétne rozhodnutia ako aj judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.

Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou je zmluvou spotrebiteľskou a zároveň i zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Tento záver vo svojom odvolaní nenamietal ani odvolateľ.

V ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Krajský súd považoval za súladné s exekučno-právnou úpravou preskúmať, či dojednaná rozhodcovská doložka spĺňa kritéria neprijateľnosti, ktorá skutočnosť bola dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul

z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. ).

Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy neprijateľných podmienok. Neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne vymedzené v § 53 ods. 3 písm. a) až j) Občianskeho zákonníka. Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa všeobecnú charakteristiku zadefinovanú v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsek 4 uvedeného ustanovenia sankcionuje neprijateľnú podmienku jej neplatnosťou.

Právomoc rozhodcovského súdu bola v danom prípade založená rozhodcovskou doložkou obsiahnutej v bode 3.6. Zmluvy o úvere uzavretej 12.10.2007 (ktorá je zmluvou formulárového charakteru) a v čl. 11.2. obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007) platných v čase uzavretia predmetnej zmluvy (tieto skutočnosti sú súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti). Tak formulovanú rozhodcovskú doložku, resp. odkaz na rozhodcovskú doložku vo formulárovej zmluve zakomponovanú len do všeobecných obchodných podmienok nepovažuje ani odvolací súd za rozhodcovskú doložku, na základe ktorej by bol rozhodcovský súd mohol v danej veci rozhodnúť. Rozhodcovská doložka splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami, nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu zmluvných podmienok a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Naviac ide o doložku výhradnú - určovala ako jediný súd na riešenie sporov medzi účastníkmi rozhodcovský súd. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. vyššie uvedených obchodných podmienkach pre úver. Odvolací súd nespochybňuje, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Za týchto okolností odvolací súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že všeobecný súd by bol povinný zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe toho aj rozhodcovskú doložku, čo rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti dvoch právnych subjektov fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a efektívne vyriešenie sporu, v danom prípade nebol naplnený. Naviac pri uzavretí rozhodcovskej zmluvy nebola dodržaná jej písomná forma (úplne znenie rozhodcovskej doložky je obsiahnuté len vo Všeobecných obchodných podmienkach), ktorá skutočnosť je v rámci judikatúry Najvyššieho súdu SR posudzovaná ako vada v zmysle § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

Oprávnený ďalej poukazoval na povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom mal za to, že povinnej v súlade s citovaným ustanovením ponúkol neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Jeho tvrdenie vyhodnotil odvolací súd zjavne odporujúce obsahu a významu daného ustanovenia. Zákonodarca v § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere určil bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich vzájomné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je povinný prijať takýto predložený návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo uvedený návrh prijať alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu založenom zmluvou o úvere. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka nemá povahu návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom jeho rozhodnutie by

nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie zmluvy o úvere. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou zmluvy o úvere, resp. všeobecných obchodných podmienok. Klient svojim podpisom na zmluve o úvere vyjadruje súhlas tak so zmluvou o úvere, ako aj s rozhodcovskou doložkou v nej obsiahnutou. Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy o úvere. Z uvedených dôvodov takéto dojednanie nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Naopak možno konštatovať, že oprávnený si povinnosť vyplývajúcu z citovaného ustanovenia nesplnil. O správnosti uvedeného záveru navyše svedčí aj skutočnosť, že text rozhodcovskej doložky sa nijakým spôsobom neodlišuje od ostatného textu zmluvy o úvere, čím je sťažené spotrebiteľovi oboznámenie sa s jej obsahom. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Na základe uvedeného odvolací súd nemal dôvod akceptovať odvolacie námietky oprávneného. Neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) titul žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje, nemal odvolací súd dôvod akceptovať námietku oprávneného týkajúcu sa existencie právoplatného rozhodcovského rozsudku a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci. Rovnako nenáležitou je i námietka oprávneného o prekročení zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko na aplikácii uvedeného ustanovenia exekučný súd svoje rozhodnutie nezaložil. Napadnuté rozhodnutie nebolo založené ani na aplikácii európskej smernice, ale na vnútroštátnej úprave, ktorá jednoznačne umožňuje vykonať v spotrebiteľskej veci prieskum ohľadom zákonnosti priebehu rozhodcovského konania a zákonnosti rozhodcovského rozsudku. K namietaným procesným pochybeniam odvolací súd dodáva, že v posudzovanej veci mal odvolateľ neobmedzenú možnosť vznášať námietky voči úsudku súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p. a contrario), pričom týmito sa krajský súd pri preskúmavaní rozhodnutia zaoberal a vyhodnotil ich ako nedôvodné. Je teda zrejmé, že oprávnený nebol nijako procesne ukrátený v možnostiach predkladať relevantné tvrdenia a dôkazy na ochranu jeho záujmov.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p potvrdil, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnená nemala úspech v odvolacom konaní a ostatní účastníci si trovy neuplatnili, resp. im žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.