Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_17C-262-2014.pdf
PDF · 95.35 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/262/2014
Rozhodnutie
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Annou Majerikovou v právnej veci navrhovateľka: F. X., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, F., štátny občan SR, právne zastúpená JUDr. Terézia Krohová, advokát so sídlom Moyzesova 963/28, Žilina, proti odporcovi: V.. H. N., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XX, F., štátny občan SR, právne zastúpený JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom Na priekope 174/13, Žilina, o zaplatenie 17.500,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke sumu 17.500 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 17.500 eur od 1.1.2014 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania súd návrh navrhovateľky z a m i e t a .
O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu 19.5.2014 domáhala zaplatenia sumy 17.500 eur spolu s príslušenstvom a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že dňa 27.3.2013 poskytla odporcovi finančnú hotovosť ako pôžičku v sume 17.500 eur, ktorú sa odporca zaviazal vrátiť najneskôr do 31.12.2013. Finančné prostriedky mali slúžiť ako príspevok každého spoločníka na stratu v spoločnosti B.I.B. s.r.o. na základe dohody všetkých troch spoločníkov B.I.B. s.r.o. Nakoľko odporca nemohol predmetnú čiastku zaplatiť z vlastných zdrojov, požičal si finančné prostriedky od navrhovateľky a následne bola táto čiastka vložená na účet spoločnosti B.I.B. s.r.o. Navrhovateľka odporcu opakovane vyzvala, aby jej dlh vrátil a poslala odporcovi výzvu na zaplatenie dlhu, pričom odporca svoj peňažný dlh ani v lehote do dnešného dňa nezaplatil. Navrhovateľka uplatňuje v konaní popri istine aj úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 1.1.2014 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu zo dňa 24.10.2014 (č.l. 22 spisu) uviedol, že dňa 27.3.2013 ho navrhovateľka zavolala do UniCredit Bank a požiadala ho, aby finančné prostriedky ako konateľ spoločnosti vložil na účet spoločnosti B.I.B. s.r.o. V banke bola s ním prítomná aj navrhovateľka, ktorá mu odovzdala peniaze v hotovosti v celkovej sume 17.500 eur a na základe jej žiadosti tieto peniaze vložil na účet spoločnosti. Dôvod a účel vkladu mu nepovedala a on vzhľadom na vzájomnú dôveru ani na tieto skutočnosti sa nepýtal. K prevzatiu a vloženiu peňazí na účet spoločnosti B.I.B. s.r.o. v ten deň a ani nikdy potom nepodpísal žiadny dokument, že prevzal nejaké peniaze v hotovosti a už vôbec nie ako pôžičku a podpis uvedený na čestnom prehlásení videl prvý krát až doručením návrhu a tento podpis nie je jeho podpisom a ani tento podpis za svoj neuznáva. Žiadal návrhu v celom rozsahu zamietnuť.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom prítomných účastníkov konania na pojednávaní, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to čestným prehlásením odporcu zo dňa 27.3.2013, znaleckým posudkom z odboru písmoznalectvo č. 8/2015 a dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.
Navrhovateľka v priebehu konania zotrvala na podanom návrhu v celom rozsahu, pridržiavala sa skutkového odôvodnenia v návrhu. Uviedla, že v banke dňa 27.3.2013 bola spolu s odporcom, vybrala zo svojho účtu a účtu Aqua trans s.r.o., kde je spoločníčkou a konateľkou sumu 17.500 eur a tieto peniaze odovzdala odporcovi. Následne odporca tieto peniaze prevzal a urobil vklad priamo na účet spoločnosti B.I.B. Peniaze odporcovi poskytla ako pôžičku keď na výzvu banky bol každý spoločník spoločnosti B.I.B vyzvaný, aby zo svojich finančných prostriedkov vložil na účet sumu 17.500 eur a odporca oznámil, že tieto peniaze nemá. Stretla sa s odporcom v peňažnom ústave dňa 27.3.2013, vypísala výberové lístky z jej účtu v hotovosti 17.500 eur a tieto odovzdala priamo odporcovi, ktorý urobil vklad na účet spoločnosti. V ten deň vyhotovila čestné prehlásenie o poskytnutí tejto sumy a vrátení do 31.12.2013. Odporca sa do spoločnosti v ten deň nevrátil a následne na druhý deň čestné prehlásenie podpísal, prehlásenie si prečítal a dva krát podpísal.
Z obsahu čestného prehlásenia dňa 27.3.2013 (č.l. 5) vyplýva, že podpísaný odporca čestne prehlasuje, že dňa 27.3.2013 prevzal od navrhovateľky čiastku 17.500 eur v hotovosti ako pôžičku a uvedenú čiastku sa zaväzuje vrátiť najneskôr do 31.12.2013.
Z výpisu účtu spoločnosti B.I.B. vedený v UniCredit Bank a.s. (čl. 7, 32) zo dňa 27.3.2013 je nesporná transakcia vkladu v hotovosti v sume 17.500 eur a vklad je označený priamo menom odporcu.
Keďže odporca popieral pravosť podpisu na čestnom prehlásení dňa 27.3.2013 súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva a znalec M.r v posudku 8/2015zo dˇna 1.7.2015 v závere na zadanú úlohu určiť pravosť podpisu V. na čestných prehláseniach zo dňa 27.3.2013 (čl. 81 spisu) konštatoval, že analýzou, popisom premeraním a vzájomnou komparáciou sporných podpisov vyhotovených k priezvisku „N.“ a predložených porovnávacích podpisov H., boli zistené podobné vo väčšine zhodné identifikačné znaky písma. Na základe identifikačnej hodnoty a miery výskytu zistených znakov stanovil záver: Sporné podpisy vyhotovené k priezvisku „N.“ obsiahnuté na dvoch výtlačkoch predložených originálov písomnosti „čestné prehlásenie“ zo dňa 27.3.2013 sú pravými podpismi Ing. H. N..
Odporca v priebehu konania vo svojom vyjadrení uviedol, že sa oboznámil so znaleckým posudkom a nespochybňuje, že podpis je jeho podpisom. Navrhol, aby bola vypočutá navrhovateľka, kde vlastne bolo podpísané čestné prehlásenie, kedy bolo podpísané a za akým účelom bolo podpísané. Uviedol, že peniaze 17.500 eur nikdy v živote nemal a boli vložené priamo na účet firmy B.I.B., v ktorej bol v tom čase konateľom. Na stavbu za ním prišla navrhovateľka, aby išiel vložiť peniaze na účet a vykonala sa táto transakcia. Mal vkladový lístok od pracovníka banky, ktorý podpísal a bola tam uvedená suma 17.500 eur a aké to boli finančné prostriedky uviesť nevedel. Dňa 27.3.2013 určite nič nepodpisoval, ani najbližšie mesiace až v čase jeho odchodu zo spoločnosti buď na konci júna 2013 alebo začiatkom júla to podpisoval. Znenie čestného prehlásenia si neprečítal, nebol to jeden doklad, ktorý podpisoval.
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom) a vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale aj odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Pre zmluvu o pôžičke je nevyhnutný konsenzus zmluvných strán a ako náhle je zmluva na základe návrhu a jeho prijatia uzavretá, vzniká medzi stranami záväzný právny vzťah, ktorého obsahom sú práva a povinnosti, avšak až skutočným odovzdaním veci dlžníkovi sa tento vzťah medzi nimi stáva právnym vzťahom z pôžičky.
Súd v konaní postupoval podľa § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy, podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Predmetom prejednávanej veci je uplatnený nárok na zaplatenie peňažnej sumy 17.500 eur ako pôžičky, ktorú dňa 27.3.2013 v hotovosti poskytla navrhovateľka odporcovi. Odporca namietal, že nikdy mu takáto pôžička nebola poskytnutá, žiadnu zmluvu o pôžičke nepodpísal a túto sumu 17.500 eur vložil na žiadosť navrhovateľky na účet spoločnosti B.I.B. a účel vkladu nezisťoval.
Z hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka, ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa, vyplýva, že v spore o vrátenie požičanej sumy má navrhovateľ ako veriteľ bremeno tvrdenia, že s odporcom ako dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa (navrhovateľ) vyplýva dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy odovzdal odporcovi finančné prostriedky. Pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma (táto zmluva môže byť uzavretá aj ústne alebo konkludentne), pričom odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke. Odovzdaním predmetu pôžičky vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi to, čo mu bolo požičané a tomu zodpovedajúce právo veriteľa požadovať vrátenie pôžičky.
Zo skutkových zistení nepochybne vyplynulo, že navrhovateľka odovzdala dňa 27.3.2013 odporcovi sumu vo výške 17.500 eur a odporca prevzatie hotovosti v celkovej sume 17.500 eur nepopieral a tieto ako vklad pod svojim menom vložil na účet spoločnosti B.I.B.. Skutočnosť, že od navrhovateľky prevzal dňa 27.3.2013 hotovosť ako pôžičku v sume 17.500 eur sám odporca potvrdil, keď 27.3.2013 podpísal listinu označenú ako „Čestné prehlásenie“. Pravosť podpisu na čestnom prehlásení zo dňa 27.3.2013 odporca popieral keď tvrdil, že nikdy takýto dokument, že prevzal peniaze v hotovosti a už vôbec nie ako pôžičku neuznával. V danom prípade nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť touto listinou preukázané. Zo znaleckého dokazovania nepochybne vyplynulo, že podpis na „čestnom prehlásení dňa 27.3.2013“ je pravým podpisom odporcu, ktorý prehlásil, že dňa 27.3.2013 prevzal od navrhovateľky sumu 17.500 eur v hotovosti ako pôžičku a uvedenú čiastku sa zaviazal vrátiť do 31.12.2013. Až v priebehu konania po znaleckom dokazovaní odporca pripustil, že mohol túto listinu podpísať v čase jeho odchodu zo spoločnosti B.I.B., kedy bolo tých podpisov viac. Zmena postoja odporcu tak vyznela účelovo a odporca v konaní nepreukázal žiadne významné skutočnosti spochybňujúce dôvodnosť podaného návrhu a pravosť predloženej listiny zo dňa 27.3.2013 v ktorej je uvedený odporca ako vystaviteľ ako i správnosť tj. pravdivosť skutočností v nej udávaných.
Súd nemal pochybnosti o pravdivosti „čestného prehlásenia“, nebola preukázaná žiadna skutočnosť, že by prejav vôle nebol zrozumiteľný, pravosť podpisu odporcu znalcom overená a len samotné spochybňovanie pravdivosti obsahu tejto listiny odporcom ničím nepodložené nemôže mať za následok oslabenie dôkaznej sily predloženého písomného „prehlásenia“. Vychádzajúc z jeho obsahu s poukazom na vyššie uvedené súd predmetnú listinu posúdil (podľa jej obsahu) a dospel k záveru, že v danom prípade ide o tzv. dlžobný úpis, ktorý má účinky uznania dlhu, a teda v právnom zmysle ide o uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Podľa § 558 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, t.j. domnienku, že v čase uznania dlhu dlh existoval. Veriteľ teda nemusí dokazovať v súdnom konaní existenciu dlhu, pokiaľ má od dlžníka uznanie dlhu. Z uznania dlhu musí byť zrejmý dôvod vzniku pohľadávky (tzv. kauza), pričom taktiež v ňom musí byť presne určená výška pohľadávky a nakoniec musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl.) musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Z predloženého „prehlásenia“ je totiž zrejmé, že odporca uznal svoj dlh voči navrhovateľke písomne a to čo dôvodu a výšky. Dlh bol uznaný v písomnej forme, bol zrejmý dôvod vzniku pohľadávky (pôžička), zároveň bola presne určená výška pohľadávky 17.500 eur a „prehlásenie“ obsahovalo aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť (najneskôr do 31.12.2013). Navrhovateľka predložila súdu dlžobný úpis a preto nestačí, aby odporca len formálne namietol svoj podpis na tomto dlžobnom úpise a tým jeho platnosť, pretože tak ako je vyššie uvedené zákon pre zmluvu o pôžičke nepredpisuje nijakú formu, no pri peňažnej pôžičke sa od dlžníka vyžaduje písomné vyhlásenie o dlhu v podobe tzv. dlžobného úpisu ( Ján W. a kol.: Základy občianskeho hmotného
práva, 2. Diel, str. 126, vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, rok 2000). Navrhovateľka svoje dôkazné bremeno preukázala a na odporcovi bolo preukázať svoje tvrdenie, že tento dlžobný úpis „ čestné prehlásenie“ nepodpísal. V konaní však pravosť jeho podpisu bola potvrdená znalcom. Existencia čestného prehlásenia uľahčila navrhovateľke ako veriteľovi procesnú situáciu v tom, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu v tej výške na akú vyznieva toto prehlásenie prechádza z veriteľa na dlžníka. Pokiaľ odporca tvrdil, že neprevzal žiadnu hotovosť od navrhovateľky ako pôžičku, bolo toto jeho tvrdenie v rozpore s obsahom predloženého „prehlásenia“ a podľa názoru súdu v prejednávanej veci nebolo právne významné zisťovanie, na aký účel boli následne prevzaté finančné prostriedky odporcom použité, keď dôkazom významným pre posúdenie uplatneného peňažného plnenia bolo samotné písomné vyhlásenie odporcu o dlhu v podobe tzv. dlžobného úpisu, že prevzal od navrhovateľky túto sumu a zaviazal sa ju vrátiť v lehote do 31.12.2013. Na tomto závere súdu nemení nič ani skutočnosť, kedy došlo k podpisu tohto prehlásenia a dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo sčasti, spočívalo na dlžníkovi. Odporca na preukázanie svojich tvrdení nepredložil žiaden dôkaz a súd nemal žiaden dôvod tvrdeniu navrhovateľky neuveriť, keďže v konaní preukázala listinou zo dňa 27.3.2013 ňou tvrdené skutočnosti. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku z 1.11.1998 vyjadruje názor, že existencia dlžobného úpisu „uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v tom, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu v tej výške, na akú vyznieva dlžobný úpis, prechádza z veriteľa na dlžníka.“(sp. zn. 5 Cdo 55/1998). Platným titulom nároku z pôžičky nie je preto samotný dlžobný úpis, ale právny úkon, na základe ktorého bol dlžobný úpis vystavený. Keďže súd nemal v konaní preukázané, že by odporca žalovanú sumu uhradil, preto súd návrhu navrhovateľky v celom rozsahu vyhovel a zaviazal odporcu na zaplatenie istiny 17.500 eur tak, ako vyplýva z výrokovej časti rozhodnutia.
Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa ustanovenia § 3 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z. (v znení účinnom od 1.2.2013) výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Navrhovateľka popri istine požadovala zaplatiť i úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 17.500 eur od 1.1.2014. Úroky z omeškania výlučne súvisia s peňažnými záväzkami. Z pojmového vymedzenia tohto sankčného mechanizmu vyplýva, že veriteľ ich môže od dlžníka požadovať v prípade, ak dlžník poruší svoju povinnosť plniť riadne a včas a dostane sa do omeškania s plnením peňažného záväzku. Omeškanie dlžníka je právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje zmenu v obsahu záväzkového vzťahu a ktorej korešponduje hmotnoprávne oprávnenie veriteľa v občianskoprávnych vzťahoch požadovať popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania, pričom právnu relevanciu má, v ktorých momentoch sa dostáva dlžník do omeškania. Čas, kedy má dlžník plniť, môže byť presne stanovený dohodou účastníkov zmluvného vzťahu, ustanovený právnym predpisom pre konkrétny právny vzťah, prípadne určený v rozhodnutí súdu alebo iného orgánu. Keďže odporca nesplnil svoj záväzok do 31.12.2013 a ani na výzvu navrhovateľky zo dňa 14.4.2014 (čl. 30) vznikol navrhovateľke nárok na zákonný úrok z omeškania pri omeškaní s platením peňažného dlhu. Výšku úrokov z omeškania v občianskom práve nemožno dojednať nad rámec ustanovený zákonom a z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Základná úroková sadzba ECB k 1.1.2014 bola 0,25 % a zvýšená o päť percentuálnych bodov predstavuje 5,25 %, na ktoré úroky z omeškania súd zaviazal odporcu od 1.1.2014 do zaplatenia a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania návrh zamietol.
Je tiež potrebné uviesť, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia o veci súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú a preto navrhovaný dôkaz výsluchoch svedka (p. V.. V. X. konateľa spoločnosti B.I.B) a to navrhovateľkou ohľadom účelu poskytnutej pôžičky a návrh odporcu k ozrejmeniu nejasností a problémom medzi odporcom a navrhovaným svedkom súd zamietol a tento dôkaz
nevykonal, nakoľko pre samotné rozhodnutie v prejednávanej veci mal z výsledkov doterajšieho dokazovania skutkový stav riadne preukázaný a zistený dostatočne.
O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 a 3 veta prvá O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania súd rozhoduje na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V zložitých prípadoch, najmä z dôvodov väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).