Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_6Co-163-2015.pdf
PDF · 91.44 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/163/2015
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: BBF capital, a. s., so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP 17, IČO: 36 618 268, zastúpeného Nosko & Partners s. r. o., so sídlom v Bratislave, Podjavorinskej 2, proti odporcovi: U. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., W. XX, v konaní zastúpený opatrovníkom JUDr. Ladislavom Blaškom, vyšším súdnym úradníkom Krajského súdu v Nitre, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. Legionárov 5, IČO: 42 176 778, zastúpené JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v Stropkove, Nám. SNP 7, o zaplatenie 537,74 eura s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Nitra z 25. 10. 2012 č. k. 7C/70/2012-122 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil a odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal. V zastavujúcej časti rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 96 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a skutočnosťou, že vo vyššie uvedenej právnej veci navrhovateľ podaním z 09. 10. 2012 súdu oznámil, že berie svoj návrh v celom rozsahu späť a konanie žiadal zastaviť.
Rozhodnutie v časti trov konania odporcu odôvodnil poukazom na ust. 146 ods. 2 OSP a tým, že v predmetnej veci navrhovateľ zavinil späťvzatím svojho návrhu zastavenie konania, preto odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania, ktoré si ale neuplatnil, preto mu trovy konania nepriznal.
Nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu opierajúc sa o ust. § 93 ods. 2 a § 150 OSP odôvodnil tvrdením, že úlohou a cieľom vedľajšieho účastníka v spotrebiteľskej veci je ochrana práv spotrebiteľa a združenie založené za týmto účelom by malo mať v svojich radoch osoby, ktoré vedia poskytnúť právne služby v oblasti spotrebiteľských sporov, resp. iné odborne zdatné osoby. V danom prípade má aj samotný vedľajší účastník na strane odporcu vo svojich radov členov, ktorí majú právnické vzdelanie. Dodal, že úmyslom zákonodarcu bolo, aby združenie na ochranu spotrebiteľa vedelo poskytnúť kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi, prípadne ho podporí ministerstvo, z čoho vyplýva, že nebolo úmyslom zákonodarcu, aby sa združenie na ochranu spotrebiteľa dávalo ďalej zastupovať právnym zástupcom, keďže ide o oblasť, v ktorej by sa mal vedľajší účastník vyznať. Pokiaľ by v konaní vyvstala potreba právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, tak bez práva na náhradu trov konania, pretože ak by musel právny zástupca zastupovať združenie na ochranu spotrebiteľa, potom v podstate nie je dôvod pre pribratie zduženia ako vedľajšieho účastníka, keďže združenie by nevedelo naplniť predmet svojej činnosti. Uviedol, že vedľajší účastník na strane odporcu opakovane vstupuje do súdnych sporov, automaticky zastúpený právnym zástupcom bez toho, aby vopred vedel o akú
konkrétnu vec sa jedná, a či vôbec je potrebné do konania vstúpiť. Vzhľadom na uvedené okolnosti dospel k záveru, že zastúpenie vedľajšieho účastníka na strane odporcu právnym zástupcom je účelové a narúša hospodárnosť konania, preto náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník na strane odporcu len v časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, domáhajúc sa ním jeho zmeny a priznania mu náhrady trov prvostupňového konania vo výške 105,96 eura. Namietal aplikáciu ust. § 150 ods. 1 OSP pri rozhodovaní o trovách konania, keď tvrdil, že pre posúdenie možnosti aplikácie uvedeného ustanovenia je potrebné zisťovať okolnosti súvisiace so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov počas priebehu sporu a okolnosťami uplatnenia nároku. Mal za to, že správanie sa navrhovateľa v spore, ale najmä okolnosti, za ktorých si navrhovateľ uplatnil návrhom premlčanú pohľadávku nedávajú predpoklad pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 OSP. V predmetnej veci navrhovateľ zavinil zastavenie konania späťvzatím návrhu bez odôvodnenia, čo znamená jeho procesný neúspech. Uviedol, že do konania vstúpil legitímne v zmysle ust. § 93 ods. 2 a 3 OSP, ktoré nepredpokladá súhlas účastníka s jeho vstupom, dokonca ani jeho vedomosť. Opodstatnenosť jeho vstupu vzhliadol v tom, že navrhovateľ po jeho vstupe do konania vzal svoj návrh späť. Argumentoval, že nedisponuje vlastnými finančnými prostriedkami a kvalifikovaným personálnym obsadením, a preto jedinou možnosťou na efektívne presadzovanie spotrebiteľských práv je realizovanie jeho činnosti prostredníctvom advokátskych kancelárii. Tvrdil, že súd pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou a slovenskou právnou praxou a teóriou. V tomto smere poukázal aj na znenie ust. § 137 OSP. V závere odvolania na podporu svojich tvrdení poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu a krajských súdov.
Navrhovateľ a odporca sa k odvolaniu sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka písomne nevyjadrili.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 OSP ) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie vedľajšieho účastníka na strane odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti je vo výroku vecne správne.
Predmetom tohto konania bol návrh navrhovateľa, doručený súdu prvého stupňa dňa 09. 08. 2010, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 537,74 eura so 6 % úrokom z omeškania od 21. 11. 2005 do zaplatenia titulom dlhu vzniknutého odporcovi na základe neplnenia si zmluvných povinností, v zmysle zmluvy o úvere zo dňa 30. 09. 2003. Písomným podaním zo dňa 20. 06. 2012 oznámil vedľajší účastník svoj vstup do konania na strane odporcu, s tým, že žiadal doručenie návrhu na začatie konania a priznanie náhrady trov konania. Podaním zo dňa 28. 09. 2012 sa vedľajší účastník vyjadril k návrhu na začatie konania, v ktorom vzniesol námietku premlčania a námietku nedostatku aktívnej legitimácie. Toto jeho vyjadrenie bolo navrhovateľovi doručené dňa 12. 10. 2012. Podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 09. 10. 2012 navrhovateľ zobral svoj návrh späť bez uvedenia dôvodu. Následne súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil konanie a nepriznal náhradu trov konania odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Ustanovenie § 146 ods. 1 OSP upravuje prípady, kedy konajúci súd neprizná žiadnemu z účastníkovi právo na náhradu trov konania voči inému účastníkovi konania. Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP takto súd postupuje aj v prípade, ak je konanie zastavené. Ustanovenie o náhrade trov konania, ktoré bolo zastavené nie je pritom obmedzené na určité konania či dôvody zastavenia. Platí pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené. V prípade zastavenia konania tak všeobecne platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z tejto všeobecnej zásady existujú dve výnimky, a to jednak v prípade, ak niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť podľa §
146 ods. 2 veta prvá OSP pričom platí, že ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 veta druhá, a teda nevzal návrh späť v dôsledku správania odporcu, z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania, čo zakladá jeho povinnosť nahradiť trovy konania. Naopak, ak vzal navrhovateľ dôvodne podaný návrh späť pre správanie odporcu platí, že trovy konania je povinný nahradiť odporca. Až po vylúčení uvedených prípadov náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2 OSP možno rozhodnúť, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, ak bolo konanie zastavené.
Ustanovenie § 146 ods. 2 OSP vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci vyjadrenej v § 142 OSP. Toto ustanovenie vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon má za následok zastavenie konania. Z previazanosti § 146 ods. 1 písm. c/ OSP s § 146 ods. 2 OSP vyplýva, že ak súd zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku chovania odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Sžo/225/2010).
Pri rozhodovaní o priznaní trov konania však vždy musí prihliadať na zásadu uvedenú v § 142 ods. 1 OSP. Podľa § 142 ods. 1 OSP súd pri priznávaní trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné uplatňovanie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne (viď NS SR vo veci sp. zn. 4MCdo/21/2009).
Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej i právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (teda aj súdy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Pojem „účelnosť“ je potrebné vykladať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými. Preto pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc, alebo či ide o zneužitie tohto práva na úkor protistrany, napr. zastúpenie v celkom banálnej veci alebo zrejmá snaha zvýšiť náklady konania protistrane a pod. (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3819/13).
Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť v konaní aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Ustanovenie § 93 ods. 2 OSP o možnosti vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitných predpisov, za ktorý sa považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je účinné od 15.10.2010 bolo zavedené do občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa občiansky súdny poriadok.
Cieľom novej právnej úpravy bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia.
Právo spotrebiteľov je združovať sa s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov vyplýva z § 3 ods.
4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o ochrane spotrebiteľa). Takto založené združenie sa môže na súde podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania, aby odstránil protiprávny stav rovnako ako sám spotrebiteľ. Právo spotrebiteľov môže teda združenie chrániť tým, že samo podá návrh na súd proti porušiteľovi práva, môže podľa § 26 ods. 5 OSP zastupovať účastníka na základe plnomocenstva alebo môže vstúpiť do konania ako vedľajší účastník podľa § 93 ods. 2 OSP. Ak je cieľom združení na ochranu spotrebiteľa presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov a právom spotrebiteľa chrániť a presadzovať svoje oprávnené záujmy aj prostredníctvom združení na ochranu spotrebiteľov, musí sa súd, ak sa združenie na ochranu spotrebiteľa zúčastní konania ako zástupca účastníka alebo vedľajší účastník na strane spotrebiteľa zaoberať tým, či takéto trovy konania boli účelne vynaložené na ochranu oprávnených záujmov spotrebiteľa.
Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec v zmysle vyššie uvedených záverov a citovanej právnej úpravy dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa, keď vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že ním uplatnené trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia nie sú trovami účelne vynaloženými na bránenie práva odporcu v predmetnom konaní. Ako už bolo vyššie uvedené, späťvzatím návrhu navrhovateľ procesne zavinil zastavenie konania, a preto vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu vzniklo právo na náhradu trov konania v zmysle ust. § 146 ods. 2 prvá veta OSP. Posudzujúc však účelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie, súd prvého stupňa správne nepriznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania, na ktorú by mal inak právo. V danej veci je totiž nesporné, že vedľajší účastník na strane odporcu zastúpený advokátom vstúpil do predmetného konania písomným oznámením zo dňa 20. 06. 2012, v ktorom požiadal o doručenie návrhu na začatie konania a jeho príloh a o priznaní mu náhrady trov konania. Nie je bez významu, že pokiaľ by vedľajší účastník a ním splnomocnený právny zástupca v čase oznámenia a udelenia plnomocenstva mali vedomosť, do akého konania vstupujú, nežiadal by súd o zaslanie návrhu a jeho príloh. Naviac oznámenie bolo vyhotovené JUDr. Ambrózom Motykom dňa 20. 06. 2012, t. j. v čase, keď mu ešte združením nebolo udelené plnomocenstvo, preto zo splnomocnenia na čl. 41 spisu vyplýva, že sa tak stalo až dňa 25. 06. 2012. Toto oznámenie o vstupe bolo navrhovateľovi doručené dňa 25. 09. 2012, pričom podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 09. 10. 2012 navrhovateľ zobral svoj návrh späť bez uvedenia dôvodu. Doplňujúce vyjadrenie vedľajšieho účastníka zo dňa 28. 09. 2012, v ktorom sa vedľajší účastník vyjadril k návrhu na začatie konania a vzniesol námietku premlčania a námietku nedostatku aktívnej legitimácie, bolo navrhovateľovi doručené dňa 12. 10. 2012, teda po späťvzatí návrhu navrhovateľom. S ohľadom na uvedené preto neobstojí záver, že navrhovateľ zobral svoj návrh späť v dôsledku samotného oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, keď toto neobsahovalo žiadne právne argumenty popierajúce nárok navrhovateľa.
S poukazom na množstvo obdobných prejednávaných vecí niet sporu o tom, že vedľajší účastník na strane odporcu zastúpený advokátskou kanceláriou hromadne vstupuje do porovnateľných vecí navrhovateľa, kde sa obsah jeho podaní mení len o individualizáciu tej - ktorej veci. V takomto prípade trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach nemožno považovať za trovy účelne vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Takýto záver je plne súladný i s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 06. 2014 sp. zn. 6 MCdo 9/2013, v ktorom najvyšší súd zaujal jednoznačné stanovisko, podľa ktorého zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach, ktoré spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, sa javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneužitie práva na právnu ochranu, pričom to má za následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie, a teda ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo.
Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc. Podľa čl. 47 Ústavy SR, má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, a preto odporcovi nič nebráni dať sa zastúpiť advokátom, ktorého si sám zvolí. Nie je účelné ani nevyhnutné, aby robil vedľajší účastník v tomto procese "prostredníka", vzhľadom na skutočnosť, že evidentne sám odporcovi pomôcť nevie, i keď bol za týmto účelom založený. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok, a aj v prípade, ak má účastník nárok na náhradu trov konania, každý úkon a každé platenie trov treba posudzovať samostatne. Odvolací súd dospel k záveru, že samotné združenie je vytvorené za účelom
ochrany spotrebiteľa, a preto by malo byť spôsobilé chrániť práva a záujmy spotrebiteľa bez ďalšej pomoci zo strany advokátov. Toto právo mu neupiera, iba konštatuje, že tieto finančné prostriedky nepovažuje za účelne vynaložené na uplatňovanie a bránenie práva. Je nutné prihliadnuť aj na skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania bez ohľadu na vôľu žalovanej strany, ktorej záujmy mal hájiť v danom spore a bez toho, aby mal náležitú vedomosť, odhliadnuc od spisovej značky a mena účastníka konania, o skutkovom stave danej veci, z čoho možno vyvodiť záver, že uvedený vstup do konania je paušálny a vedľajší účastník tak postupuje aj v stovke ďalších prípadov. Takéto vyčíslenie trov právneho zastúpenia skôr navodzuje dojem, že účelom vstupu vedľajšieho účastníka do konania nebola ochrana samotného spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože navrhovateľ návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.