Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10C-246-2012.pdf
PDF · 99.29 KB
Case nature
Area
Subarea
10C/246/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Pezinok sudcom Mgr. Marekom Mikulčíkom v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o, so sídlom: Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o so sídlom Gröslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Návrh sa zamieta.
Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 27.9.2012 domáhal proti odporcovi zaplatenia škody vo výške 125,-€ a nemajetkovej ujmy vo výške 1045,- €.
Navrhovateľ poukázal na to, že Okresný súd Pezinok nesprávne úradne postupoval, keďže nerozhodol o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v konkrétnom exekučnom konaní v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, hoci vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na posúdenie a rozhodnutie súdu. Tvrdil, že v čase omeškania súdu (viac ako 19 mesiacov) s rozhodnutím sa nachádzal v stave právnej neistoty, pričom počas tohto obdobia musel prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky. Majetková škoda teda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vynaložil 70,- eur, na udržanie a správu informačného systému 40,- eur a na spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania vynaložil 15,- eur. Celkom v období medzi podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vynaložil márne 125,- eur Ďalej navrhovateľ vo svojich návrhoch uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa, pričom nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencie povinného. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas a efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
zamietnutá a preto bolo potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Na podporu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ďalej uviedol dôvody: neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu vyvolal u členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, ďalej bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu vyvolala hospodársku stratu, nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej ústavným súdom, v zmysle ktorej si uplatňuje sumu 55,- € za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Odporca vo vyjadrení k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu vo veci rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uviedol, že čo sa týka namietaného rozhodnutia o poverení exekútora po 15 dňovej lehote, súdna prax už dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. S poukazom na príslušné zákonné ustanovenia preto 15 dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule vo veciach, v ktorých bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po 1.6.2011. I prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ mal ďalej nesprávny úradný postup spočívať v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tento postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom a nemôže ísť ani o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím okrem iného je nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, čo v danom prípade nebolo splnené. Z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a táto sa týka len prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Nie je možné logicky predpokladať, že by bol zámer zákonodarcu určiť 15 dňovú lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal ďalej odporca na § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013. Odporca v tejto súvislosti nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy, existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia ESĽP, či právoplatného rozhodnutia ÚS SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom kompetentný preskúmať len ústavný súd. Odporca ďalej vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom keď uviedol, že pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od dourčenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (teda tri roky pred dňom kedy boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku), vznáša námietku premlčania. K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Na preukázanie vzniku škody by musel navrhovateľ produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ ako poskytovateľ spotrebiteľských úverov musí nevyhnutne využívať informačný systém, ktorý využíva pre všetky pohľadávky, nielen tie, ktoré boli predmetom exekúcie. Požadovať preto paušálnu sumu za udržanie informačného systému je nesprávne a účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Navrhovateľ ďalej nevyužil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať prípadnú nápravu. Nie je možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., odporca navrhol zamietnuť, pričom si uplatnil náhradu trov konania.
Súd uvádza, že vo vzťahu k navrhovateľom podanému návrhu neboli dôvodné námietky odporcu, ktorý považoval návrh navrhovateľa za zmätočný z dôvodu, že v návrhu nie je uvedená spisová značka exekučných podaní a nie je presne opísaný priebeh exekučného konania. Hoci sa navrhovateľ vo svojom návrhu skutočne obmedzil len na to, že napriek tomu, že mu musela byť známa spisová značka, túto súdu neuviedol, bolo možné z jeho návrhu identifikovať, o aké exekučné konanie na súde ide, keďže označenie oprávnenej a povinnej osoby, ako aj čísla spisu exekútora bolo spôsobilé takýto spis nezameniteľne identifikovať v registroch súdu. Preto nešlo o absolútnu zmätočnosť, resp. neúplnosť návrhu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať nemožnosť presnej identifikácie ním tvrdeného exekučného konania a ktorú by bolo možné považovať za takú vadu jeho návrhu, ktorá by spôsobovala nemožnosť pokračovania v konaní podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku. Vo vzťahu k navrhovateľom podanému návrhu neboli dôvodné, označené ako procesné, námietky odporcu, ktorý považoval návrh navrhovateľa za podaný predčasne, keď tvrdil, že z § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Takáto permisívna, zrejme procesná norma nevytvára jasnú odpoveď na to, čo by malo byť následkom tzv. predčasného podania návrhu na súd. Je zrejmé, že následkom by malo byť určité procesné rozhodnutie súdu, pričom nielen zákon č. 514/2003 Z.z., ale ani Občiansky súdny poriadok jednoznačne neurčuje následky tzv. predčasne podaného návrhu. Nemožno využiť postup podľa § 8 a § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu môžu súdy konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená, keďže predbežné prejedanie nároku nie je osobitným konaním, v ktorom by bolo zodpovedajúcim procesným postupom rozhodované o nárokoch navrhovateľa. Inak povedané to, že navrhovateľ v rozpore s § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nepodal žiadosť o predbežné prerokovania návrhu, nie je dôvod na to, aby súd dospel k záveru že ním podaný návrh nespadá do právomoci súdov podľa § 104 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku a nemôže mať za následok zastavenie konania a postúpenie veci na predbežné prerokovanie žiadosti, keďže predbežné prerokovanie žiadosti nie je osobitným konaním, ale zákonom osobitne vytvoreným, štát protežujúcim, postupom akéhosi mimosúdneho vyriešenia sporu medzi poškodeným a štátom, ktorý nemá vplyv na vznik, zmenu alebo zánik nároku poškodeného a ktorý nemá vplyv na to, že v prípade sporu, ktorý v tomto prípade medzi účastníkmi pretrval aj po dobu dlhšiu ako šesť mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ so svojou žiadosťou obrátil na odporcu, jedine súd môže rozhodnúť o nárokoch poškodenej osoby. Predbežne prerokovanie návrhu nie je osobitným konaním a prípadné uspokojenie alebo neuspokojenie nároku poškodeného nie je rozhodnutím ale osobitnou formou vyriešenia sporných nárokov dvoch rovných účastníkov právneho vzťahu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Prípadná absencia predbežného prerokovania nároku na náhrady škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie je spôsobilá vyvolať akékoľvek procesné rozhodnutie súdu. To platí o to viac, že z vyjadrenia odporcu je zrejmé, že zodpovednosť štátu v prípade navrhovateľom uplatnených nárokov štát odmieta tvrdiac, že navrhovateľ takéto vyriešenie svojich nárokov zmaril a tým navrhovateľ považoval „proces“ predbežného prerokovania nárokov za ukončený, keďže žiadosti o predbežné prerokovanie boli odporcovi navrhovateľom doručené v dňoch 23.4.2012 až 25.4.2012, a to vo vzťahu k všetkým jeho nárokom, pričom do šiestich mesiacov tieto nároky odporcom uspokojené neboli.
Súd vo veci nariadil pojednávanie na dňa 27.11.2015, predvolanie na pojednávanie bolo advokátovi navrhovateľa doručené dňa 12.8.2015, pričom podaním doručeným súdu dňa 23.11.2015 advokát navrhovateľa žiadal zrušiť pojednávanie a navrhol prerušiť konanie. Odporca sa na pojednávanie nedostavil, pričom svoju neprítomnosť ospravedlnil. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd
rozhodol uznesením na pojednávaní zo dňa 27.11.2015 tak, že tento návrh zamieta. Skutočnosť, že o návrhu na prerušenie konania nebolo právoplatne rozhodnuté, súd nepovažoval za dôvod na to, aby v konaní ďalej nepokračoval a vyhovel žiadostiam navrhovateľa na zrušenie pojednávania, keďže právoplatné rozhodnutie o návrhu účastníka na prerušenie konanie v prípade jeho zamietnutia nemôže byť prekážkou ďalšieho postupu súdu. Prípadné odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na prerušenie konanie, bude odvolaciemu súdu predložené podľa § 209 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku až po rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Neobstojí názor, podľa ktorého súd prvého stupňa nemôže vo veci konať dovtedy, pokým nie je právoplatne rozhodnuté o návrhu účastníka na prerušenie konania, keďže konaním súdu medzi jasne určenými účastníkmi a o jasnom predmete konanie nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a prípadná nesprávnosť súdu prvého stupňa v rozhodnutí o zamietnutí návrhu na prerušenie konanie musí nepochybne v prípade jeho nesprávnosti mať za následok aj nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na to, že súd vychádzal z toho, že návrh na prerušenie konania bol nedôvodný, nemôže mať toto rozhodnutie ani za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Ak by bol pripustený názor, že o každom návrhu na prerušenie konanie musí byť pred rozhodnutím vo veci samej právoplatne, a teda aj odvolacím súdom, rozhodnuté, viedlo by to k vytvoreniu právnych podmienok pre takú procesnú obštrukciu, ktorá by bola spôsobilá v prípade podávania opakovaných procesných návrhov na prerušenie konania znemožniť konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa. Týmto smerom procesné právo vykladať nemožno, keďže záver vytvorený takýmto výkladom by bol v rozpore s § 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Súd preto pojednával v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov, pričom vykonal dokazovanie oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Pezinok sp.zn. 1Er/847/2009, znaleckým posudkom Znaleckého ústavu Ekonomickej Univerzity v Bratislave č. 1/2014 zo 17. januára 2014, ako aj s podaniami účastníkov konania, pričom z takto vykonaného dokazovania mal za preukázaný tento skutkový stav:
Z vykonaného dokazovania exekučného spisu sp.zn. 1Er/847/2009 bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 26.8.2009. Následne súd dňa 8.9.2009 žiadal cestou súdneho exekútora navrhovateľa o doplnenie návrhu o predloženie originálov, alebo overených kópií listinných dôkazov. Na túto výzvu navrhovateľ reagoval dňa 13.11.2009 žiadosťou o informáciu o stave konania, pričom požadované listinné dôkazy súdu nezaslal. Uznesením zo dňa 30.11.2010 súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania. Poverenie na vykonanie exekúcie v časti uplatnenej istiny pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého bolo vydané dňa 2.12.2010. Z vykonaného dokazovania znaleckým posudkom Znaleckého ústavu Ekonomickej Univerzity v Bratislave č. 1/2014 zo 17. januára 2014 vyplynulo, že na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu informačného systému znalecký kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej navrhovateľovi, pričom túto diferencoval podľa typu jednotlivých žalôb. Pri žalobách NZP a NP boli uvedené sumy v Eur na jednu žalobu pri jednotlivých položkách: Mzdové náklady - 4,15, Náklady na tlač 5,31, Náklady na úpravu informačného systému 13,86, Náklady na poštovné- 3,01, Náklady na telekomunikačné služby -4,43, spolu teda celkovo za všetky položky 30,76 € na jednu žalobu.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Zo zistených skutočností je zrejmé, že nie všetky tvrdenia navrhovateľa o konaní Okresného súdu Pezinok sú správne. Exekútor vo veci navrhovateľa ako oprávneného doručil dňa 26.8.2009 Okresnému súdu Pezinok žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom Okresný súd Pezinok o tejto žiadosti rozhodol tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zo dňa 30.11.2010 sčasti zamietol, pričom dňa 2.12.2010 vo zvyšnej časti poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Lehota, ktorá uplynula odo dňa podania žiadosti do rozhodnutia o nej bola teda nie viac ako 19 mesiacov, ako to tvrdil navrhovateľ, ale menej ako 16 mesiacov. Z priebežne novelizovaného, no vo vzťahu k návrhu navrhovateľa rovnakého znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; ak však súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, pričom proti takému uzneseniu je na rozdiel od vydania poverenia prípustné odvolanie. Z uvedeného je zrejmé, že zákonom stanovená lehota 15 dní sa vzťahovala len na také rozhodnutie súdu, ktoré malo za následok vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a nie na rozhodnutie, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Preto zo skutočnosti, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia nebolo vydané v 15 dňovej lehote, nemožno vyvodiť to, že by sa Okresný súd Pezinok dopustil protiprávneho konania v tej časti § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., že by nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Do úvahy následne prichádzalo posúdenie dĺžky konania ako nečinnosti alebo zbytočného prieťahu zo strany súdu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá sa týkala exekúcii, v ktorej navrhovateľ vystupoval ako oprávnený konal tak, že o tejto rozhodol v lehote kratšej ako 16 mesiacov. Takýto postup súdu nemožno hodnotiť ako zbytočný prieťah alebo jeho nečinnosť, keďže posúdenie žiadosti o udelenie poverenia si vzhľadom na spotrebiteľský charakter vzťahu oprávneného a povinného vyžadovalo dlhší čas a prípadne zadováženie listín nevyhnutných na rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K tomu treba uviesť, že práve obstaranie listín od navrhovateľa bolo sprevádzané tým, že navrhovateľ ignoroval výzvy súdu na predloženie listín. Z exekučného spisu nebolo zistené, že by rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia bolo zmenené, alebo zrušené. Vychádzajúc z uvedeného preto nebola daná zodpovednosť štátu v posudzovanej veci. Preto súd návrh navrhovateľa, ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p, tak , že v spore úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Pezinok do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach. Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.