Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Co-178-2014.pdf
PDF · 82.06 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/178/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci navrhovateľov: X. Q. V., nar. XX.X.XXXX, bydlisko Ť. XX, K., 2. V. A., rod. S., nar. XX.X.XXXX, bydlisko T. XX, K., 3. H. S., nar. X.X.XXXX, bydlisko Ť. XX, K., 4. V. S., nar. XX.X.XXXX, bydlisko A. XX, K., 5. E. Š., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko Q. XXXX, Č., Č. T., 6. Z. V., nar. XX.X.XXXX, bydlisko Q. C. XX, K., 7. W. S., nar. XX.X.XXXX, bydlisko E. XXX a 8. T. S., nar. X.X.XXXX, bydlisko E. XXX, všetci zastúpení advokátom JUDr. Máriom Hollerom, Krmanova 16, Košice, proti odporcom: 1. TJ VSŽ Košice, Severné nábrežie 24, Košice, 2. mesto Košice, sídlo úradu Trieda SNP 48/A a 3. TJ ŠPORTVÝROBA KOŠICE, s. r. o., IČO: 36 197 181, Rastislavova 104, Košice, o zriadení vecného bremena, o návrhu navrhovateľov na obnovu konania na Okresnom súde Košice I sp. zn. 18C/417/1994, o odvolaní navrhovateľov proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo 7.11.2013 č. k. 24C/163/2012 - 95
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Odporcom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom z 10.5.2010 sp. zn. 5Co/216/2009 potvrdil pre navrhovateľov v celom rozsahu nepriaznivý rozsudok Okresného súdu Košice I z 2.4.2009 č. k. 18C/417/1994 - 319, ktorým bol celkom zamietnutý ich návrh na zriadenie časovo neobmedzeného vecného bremena na vlastnú ťarchu ako vlastníkov pozemkov, ktorému malo zodpovedať právo odporcov nerušene užívať špecifikované časti pozemku za náhradu. Dôvodom zamietnutia návrhu bol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľov s argumentom, že ochrany svojich práv sa mali domáhať prostredníctvom reštitučných zákonov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 1.7.2010. Navrhovatelia zrušenie alebo zmenu pre nich nepriaznivého rozsudku sa pokúsili dosiahnuť aj prostredníctvom (i) sťažnosti na ústavnom súde namietajúc porušenie svojich základných práv a slobôd, táto uznesením ÚS SR č. k. IV. ÚS 190/2011 - 27 z 12.5.2011 bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená a tiež prostredníctvom (ii) sťažnosti proti SR evidovanej na Európskom súde pre ľudské práva pod č. 44019/11. Zrušenia sporného rozsudku sa domáhali aj návrhom na obnovu konania tvrdiac, že nález Ústavného súdu SR III. ÚS 16/2012 je rozhodnutím, ktoré bez svojej viny nemohli použiť v pôvodnom konaní, a môže pre nich privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Argumentovali, že týmto nálezom v inom konaní pred všeobecným súdom (15C/830/1994), od veci prejednávanej 18C/417/1994 sa líšiacej len v nepodstatných skutočnostiach, ako je okruh navrhovateľov a vedľajší pozemok, ústavný súd vyslovil, že boli porušené vymedzené ústavné práva fyzických osôb a zrušil rozhodnutie všeobecných súdov, t. j. posúdil ju odlišne, než iný senát ústavného súdu v uznesení IV. ÚS 190/2011. Navrhovatelia mali za to, že pokiaľ v obdobnej veci došlo k zrušeniu rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré vychádzali z totožného právneho názoru, ako v konaní, o obnovu ktorého sa žiada, uvedené by malo mať dosah aj na toto súdne konanie.
Okresný súd Košice I uznesením označeným v záhlaví návrh na obnovu konania zamietol s odôvodnením, že nález ústavného súdu III. ÚS 16/2012 z 28.3.2012 nemôže byť rozhodnutím zakladajúcim dôvod pre obnovu konania a nemožno ho podradiť pod §228 ods. 1 písm. a) OSP, pretože sa týka iného konania, iného okruhu navrhovateľov, než o obnovu ktorého navrhovatelia žiadali a nepredstavuje ani rozhodnutie o predbežnej otázke, ktoré bolo predmetom rozhodovania všeobecného súdu tak, ako to má na mysli ustanovenie §135 OSP, a to do konca ani vo vzťahu k tomu konaniu, ktorého daný nález ústavného súdu sa týka. Uzavrel, že ústavným súdom, t. j. iným orgánom, než procesným súdom, ktorý vec v rámci svojej právomoci prejednal, vyslovený iný právny názor na výklad zákona, iné právne posúdenie veci, resp. záver o nesprávnom právnom posúdení veci všeobecnými súdmi nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania, pretože nie je skutočnosťou, dôkazom, ani rozhodnutím, ktoré pre účastníka by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci a všeobecný súd ním ani nie je viazaný.
S odôvodnením, že úspešní odporcovia 1 a 2 náhradu trov konania proti neúspešným navrhovateľom neuplatnili, podľa §142 ods. 1 OSP im náhradu trov nepriznal. Postupujúc podľa toho istého zákonného ustanovenia úspešnému odporcovi 3 priznal náhradu trov právneho zastúpenia 162,91 € za 3 úkony právnej služby, 3 x režijný paušál + 20 % DPH, ktorú v zmysle §149 ods. 1 OSP navrhovateľov zaviazal zaplatiť zástupcovi odporcu 3.
Navrhovatelia proti uzneseniu podali odvolanie s návrhom, aby odvolací súd uznesenie zmenil a návrhu na obnovu konania v celom rozsahu vyhovel, eventuálne aby uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Boli toho názoru, že v tomto konaní reálne existujú také závažné okolnosti, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia vydaného v konaní 18C/417/1994, v dôsledku čoho nezmeniteľnosť a záväznosť právoplatného rozsudku súdu prvého stupňa je možné prelomiť návrhom na obnovu konania, a tak zabezpečiť dosiahnutie spravodlivosti, čo navrhovateľom sa nepodarilo dosiahnuť ani počas prvostupňového, odvolacieho, ale ani dovolacieho konania a dokonca v ich prípade ani ústavný súd nekonštatoval, že došlo k porušeniu zákona. Navrhovatelia sa však považujú za obete špecifickosti fungovania právneho systému, pretože v dôsledku rôznych právnych názorov nielen všeobecných súdov, ale i Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako dotknutí vlastníci sa dostali do situácie, v ktorej vychádzajúc z toho istého skutkového stavu a tej istej právnej úpravy, v jednotlivých prípadoch súdy rozhodovali rozdielne, pričom v súčasnosti súdy znova sa prikláňajú v prospech argumentácie dotknutých vlastníkov. Práve nález ústavného súdu III. ÚS 16/2012 týkajúci sa toho istého tenisového areálu, len vlastníctva k susedným pásom pozemkov, označili za kľúčové rozhodnutie, ktoré po viac ako 18 rokoch zvrátilo celý proces. Obnovu konania vidia ako jedinú možnosť, ako zvrátiť právoplatné rozhodnutie v súdnom konaní 18C/417/94 vydané v období spred nálezu ústavného súdu III. ÚS 16/2012 a mať možnosť domáhať sa ochrany svojich práv rovnako, ako všetci ostatní dotknutí vlastníci, v prípade ktorých všeobecné súdy v celom rozsahu rešpektujú a vychádzajú z právneho názoru ústavného súdu, že doterajší právny názor všeobecných súdov o reštitučných súvislostiach nie je ústavne udržateľný a je dôvodom na prelomenie princípu právnej istoty danej právoplatnosťou rozhodnutia.
Odporcovia nevyužili svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu, hoci toto im bolo riadne doručené 18.2., 19.2, resp. 24.2.2014.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného na to oprávneným účastníkom konania bez potreby nariadiť odvolacie pojednávanie podľa zásad vyplývajúcich z §212 ods. 1 a 3 OSP preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, uznesenie je potrebné potvrdiť ako vecne správne.
Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa z hľadiska zákonnej požiadavky má riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je plne akceptovateľné, presvedčivé, jasné, zrozumiteľné a nesignalizuje možnosť porušenia procesných práv účastníka konania. Súd prvého stupňa správne zohľadnil všetky skutočnosti navrhovateľmi uvedené v návrhu na povolenie obnovy konania, odvolacie námietky navrhovateľov nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia.
V odôvodnení rozhodnutia súd dal odpoveď na všetky otázky, ktoré pre vec majú podstatný význam, dostatočne, stručne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Odvolací súd vo výroku vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa podľa §219 ods. 1 OSP preto potvrdil. V celom
rozsahu pritom sa stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa vychádzajúcim aj z platnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (R 105/1998. V odôvodnení svojho uznesenia v súlade s §219 ods. 2 OSP preto sa obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ako sú uvedené zhora a ktoré vo svojom odôvodnení preto už neopakuje.
V posudzovanej veci na základe návrhu navrhovateľov totožných s navrhovateľmi v pôvodnom konaní (18C/417/1994) proti všetkým odporcom pôvodného konania začalo konanie o povolenie obnovy tohto konania. Navrhovatelia existenciu zákonného dôvodu obnovy konania vyvodzovali zo skutočnosti, že vo veciach iných vlastníkov susedných pozemkov v skutkovo i právne úplne rovnakej situácii, ako sú navrhovatelia, ktorí svojich práv sa domáhali v súvisiacich sporoch s rovnakým obsahom a výsledkom pred okresným súdom, Ústavný súd SR nálezom č. k. III. ÚS 16/2012 - 32 z 28.3.2012 rozhodol, že boli porušené vymedzené ústavné práva fyzických osôb a zrušil rozhodnutie všeobecných súdov, t.j. v dvoch rôznych veciach totožnú skutkovú aj právnu situáciu ústavný súd posúdil odlišne.
Podľa §228 ods. l písm. a) OSP môže účastník napadnúť právoplatný rozsudok návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým návrh na obnovu konania bol zamietnutý, vychádza zo záveru, že uvedené dôvody obnovy neexistujú, pretože tvrdenia, ktorými navrhovatelia tento návrh odôvodnili, dôvod obnovy nezakladajú.
Rozhodného záveru súdu prvého stupňa sa však nedotýka odvolacia námietka, že ako dotknutí vlastníci sa dostali do situácie, v ktorej vychádzajúc z toho istého skutkového stavu a tej istej právnej úpravy súdy v jednotlivých prípadoch rozhodovali rozdielne, pričom v súčasnosti vychádzajúc z nálezu III. ÚS SR 16/2012 súdy znova sa prikláňajú v prospech argumentácie dotknutých vlastníkov. Prostredníctvom odvolania odvolatelia len odvolávajúc sa na sporný nález ústavného súdu vyjadrujú svoj nesúhlas s právnym posúdením všeobecných súdov v pôvodnej veci 18C/417/1994 a dovolávajú sa toho, aby právne posúdenie ich veci vychádzalo z tohto nálezu, ktoré sa líši od toho, ktoré v ich veci bolo skutočne aplikované. Nenamietajú však proti záverom, ku ktorým súd prvého stupňa dospel v konaní o obnove.
Konanie na obnovu je konaním smerujúcim k odstráneniu nedostatkov v zistení skutkového stavu. Odvolatelia v podstate však len poukazujú na možnosť iného, podľa ich názoru priaznivejšieho, právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní. Zo samotnej námietky proti právnemu posúdeniu uplatnenému v konaní, o obnovu ktorého ide, však nemožno dôvodiť dôvod obnovy podľa §228 ods. l SP, ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa. Takou námietkou totiž ani nemožno spochybniť záver súdu prvého stupňa, že dôvod obnovy konania nie je daný. V súdnej praxi sa ustálil názor, že nie je dôvodom na obnovu konania, ak iný súd ako orgán verejnej moci právnu otázku riešenú v súdnom konaní posúdi inak (R 105/1998). Ani právny názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom, než procesným súdom, ktorý vec prejednal v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania. Právne posúdenie veci v pôvodnom konaní, či už na súde prvého stupňa alebo v odvolacom konaní, prináleží totiž výlučne všeobecným súdom, ktoré v rámci svojej právomoci vec prejednali a rozhodli o nej. Okolnosť, že odôvodnenie nálezu ústavného súdu III. ÚS 16/2012 zahrňuje aj posúdenie právnej otázky, ktorú všeobecné súdy posúdili v inej veci (18C/417/1994) skôr inak, nerobí preto z nálezu rozhodnutie, ktoré by bolo dôvodom obnovy konania podľa ustanovenia §228 ods. 1 písm. a) OSP.
V zmysle platnej právnej úpravy obligatórnou náležitosťou návrhu na povolenie obnovy konania o. i. je určenie dôvodu obnovy, ktorý po skutkovej stránke musí byť opísaný tak, aby bolo nepochybné, aký z dôvodov obnovy konania sa uplatňuje. Uplatneným dôvodom obnovy konania tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd bol viazaný a napadnuté rozhodnutie nesmel preto posudzovať z iného dôvodu, než ktorý označili tí, ktorí obnovy konania sa domáhali. Uplatnený dôvod obnovy konania mohol byť zmenený (§95 OSP) len do uplynutia lehoty na podanie návrhu na obnovu konania.
Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa postupoval preto správne, keď posudzoval jedine v návrhu na povolenie obnovy konania uplatnený dôvod obnovy konania predstavovaný existenciou nálezu ÚS SR III. ÚS 16/2012, a to z hľadiska, či ide o rozhodnutie spôsobilé pre navrhovateľov privodiť priaznivejšie rozhodnutie a zároveň či ide o rozhodnutie, ktoré navrhovatelia bez svojej viny nemohli použiť v pôvodnom konaní. Súd prvého stupňa, a rovnako aj odvolací súd zo zhora uvedených dôvodov nemohli
sa preto zaoberať inými, v návrhu na povolenie obnovy konania neuplatnenými okolnosťami, a to ani za predpokladu, že prípadne by mohli byť dôvodom na obnovu konania.
Z týchto dôvodov rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a odvolací súd preto ho potvrdil podľa §219 OSP, vrátane správneho a zákonného rozhodnutia o trovách konania.
Odvolací súd úspešným odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože títo nenavrhli, aby o trovách konania sa rozhodovalo (§151 ods. 1 OSP, a contrario); neúspešným navrhovateľom náhrada trov odvolacieho konania neprislúcha (§224 v spojení s §142 ods. 1 OSP).
Výsledok hlasovania senátu 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.