Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_24CoE-34-2015.pdf
PDF · 91.23 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoE/34/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, Bratislava, Martinčekova 13, korešpondenčná adresa: Bratislava, Vajnorská 100/A, proti povinnému A. K., bytom S., Z. XXX/X, o vymoženie sumy 1 553,97 EUR s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2Er/304/2015 - 44 zo dňa 13. augusta 2015 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Michala Brožinu, Exekútorský úrad Svidník, sp. zn. EX 1187/2015-3 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok zo dňa 23.09.2013 sp. zn. PW-C/0413/0278 , vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom v Bratislave, ktorý svoju právomoc odvodil z rozhodcovskej doložky upravenej v bode 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré odkazuje Zmluva o úvere č. 4996430308 uzavretá medzi Poštovou bankou, a.s., právnym predchodcom oprávneného, pôvodným veriteľom a povinným dňa 22.12.2008. Oprávnený ako žalobca uzatvoril s veriteľom Poštová banka, a.s. zmluvu o postúpení pohľadávok, v zmysle ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky z uvedenej Zmluvy na súčasného oprávneného. Exekučný súd rozhodnutie odôvodnil § 243d ods. 1 , 2, § 36 ods § 36 ods. 2 , § 41 ods. 2 písm. d /, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, § 261 ods. 3 písm. d /, § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka , § 25 ods. 1 , 2 zákona zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 , § 3 ods. 1 , 2 zákona zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ “), § 93b ods. 1 , 2 zákona č zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, príslušnými ustanoveniami Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady“), s odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora ES vo veciach C-240/98 Océano Grupo Editorial SA, C-40/08 ASTURCOM, C-168/05 Mostaza Claro a C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi. Využijúc oprávnenie dané Exekučným poriadkom, preskúmal exekučný súd predložený exekučný titul a jeho súlad so zákonom a dospel k záveru, že medzi oprávneným a povinným ide o spotrebiteľský vzťah založený Zmluvou o úvere uzavretou v rámci obchodných aktivít právneho predchodcu oprávneného s fyzickou osobou, nepodnikateľom v pozícii spotrebiteľa. Z rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vyplýva, že všetky prípadné spory vzniknuté zo Zmluvy o úvere budú riešene dohodou, resp. v prípade jej nedosiahnutia v rozhodcovskom konaní pred STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Rozhodcovská doložka ako neoddeliteľná súčasť
Všeobecných obchodných podmienok nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľ nemá v tejto situácii možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, resp. obsah obchodných podmienok, ten je vopred daný. Spotrebiteľ sa týmto postupom banky dostáva do znevýhodneného postavenia. Začlenenie rozhodcovskej doložky do Všeobecných obchodných podmienok nespĺňa ani podmienku stanovenú § 93b Zákona o bankách, keďže táto forma sťažuje rozlíšenie samotnej rozhodcovskej doložky od ostatných zmluvných dojednaní a spochybňuje individuálne akceptovanie rozhodcovskej doložky spotrebiteľom. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v rozpore s § 52 a nasl. OZ ako aj v rozpore so Smernicou Rady 93/13/ EHS. Ak súd konštatuje neplatné uzavretie rozhodcovskej doložky, spor nemohol byť prejednaný rozhodcovským súdom. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej doložky má za následok materiálnu nevykonateľnosť, nezáväznosť rozhodcovského rozsudku. Na základe týchto skutočností exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil § 205 ods. 2 písm. a /, d/, e/, f/, § 221 o , e/, f/, § 221 ods. , f/, § 221 ods. 1 pí § 221 ods. 1 písm. d /, f/, h/ zákona č. 99 , f/, h/ zákona č. 99 , h/ zákona č. 99/196 , h/ zákona č. 99/196 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p. ). Oprávnený uviedol, že súd prvého stupňa svojou preskúmavacou činnosťou vo vzťahu k rozhodcovskej doložke a samotnému rozhodcovskému rozsudku prekročil oprávnenia dané exekučnému súdu príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku, čím oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom, možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a k otázke prieskumu exekučného titulu, pričom mu týmto postupom zároveň odňal právo domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky voči povinnému v exekučnom konaní, čím došlo k porušeniu ústavného práva oprávneného na súdnu ochranu. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké právne účinky ako rozsudok všeobecného súdu, t.j. takýto rozsudok zakladá prekážku res iudicata a exekučný súd je ním viazaný rovnako ako rozhodnutím všeobecného súdu. Rozhodcovský rozsudok je bezpochyby materiálne vykonateľným rozhodnutím a je spôsobilým podkladom pre vykonanie exekúcie. Zároveň týmto postupom exekučný súd vážne narúša princíp právnej istoty, keďže v skutkovo i právne obdobných veciach súdy rozhodujú odlišne bez primeraného právneho základu a primeraného zdôvodnenia. Exekučný súd týmto postupom vylúčil možnosť pre oprávneného riešiť svoje spory v rozhodcovskom konaní, čo bezpochyby zasahuje do zákonom daných práv oprávneného. Zákon o rozhodcovskom konaní a rokovací poriadok príslušného rozhodcovského súdu poskytuje obom stranám dostatok priestoru na uplatňovanie a bránenie svojich práv a nemožno pochybovať o zákonnom priebehu rozhodcovského konania, ani o rovnocennom postavení povinného v rámci rozhodcovského konania v porovnaní s konaním na všeobecnom súde. Oprávnený poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorých si právny predchodca oprávneného, Poštová banka, a.s., ponukou návrhu rozhodcovskej doložky plnila len svoju zákonnú povinnosť. Forma využívaná bankou rovnako spĺňa podmienku písomnej formy. Postup banky, ktorý je v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami preto nemôže byť považovaný za neprijateľnú zmluvnú podmienku a byť tak postihovaný neplatnosťou. Exekučný súd svojím postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané právoplatným exekučným titulom, ktorého účinky sú bezpochyby zhodné s právoplatným rozsudkom všeobecného súdu.
Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 O.s.p. , vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Exekučný súd je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o.i. povinný skúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súd teda neskúma vecnú správnosť vydaného rozhodcovského rozsudku, ale jeho súlad so zákonom. Pri existencii rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v spotrebiteľských veciach exekučný súd skúma, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná právomoc vo veci konať, pričom nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. V prípade zistenia nedostatku v tomto smere, t.j. pri zistení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, je namieste konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Tým je daný podklad pre taký postup exekučného súdu v konaní, ktorý mal za následok neudelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Exekučný súd je tak povinný
zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 ).
Pre rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka ako neoddeliteľná súčasť všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria prílohu Zmluvy o úvere (bod 10. Riešenie sporov a rozhodcovská doložka), uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného, Poštovou bankou, a.s. a povinným dňa 22.12.2008 nebola platne uzavretá, a teda nebola spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. V konaní tak nebola splnená základná podmienka na to, aby mohol byť súdom v rámci exekučného konania akceptovaný predložený rozhodcovský rozsudok ako vykonateľný exekučný titul. Platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky je základnou podmienkou, bez ktorej nie je daná právomoc rozhodcovského súdu. Neplatná rozhodcovská doložka znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať.
Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou oprávneného, že vo veci došlo k dodržaniu písomnej formy rozhodcovskej doložky, ak je tá koncipovaná len ako odkaz vo formulárovej zmluve o úvere na rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok. Písomná forma rozhodcovskej zmluvy resp. doložky je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami alebo vo vzájomných výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava formy rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 Zákona o rozhodcovskom konaní je striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010 ).
Z obsahu spisu a z formy uzavretej zmluvy je nepochybné, že táto nespĺňa zákonné náležitosti. Zmluva o úvere neobsahuje zmienku o výslovnej dohode strán o riešení prípadných sporov formou rozhodcovského konania, o ktorom mal byť povinný primerane oboznámený, nedošlo k podpisu všeobecných obchodných podmienok zmluvnými stranami. Všeobecne formulovaný zmluvný odkaz na rozhodcovskú doložku ako súčasť všeobecných obchodných podmienok nemožno považovať za výslovný a nepochybný súhlas povinnej osoby, spotrebiteľa so znením rozhodcovskej doložky ako to vyžaduje Zákon o rozhodcovskom konaní resp. Zákon o bankách.
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že nie je možné súhlasiť s argumentáciou oprávneného, že pri uzatváraní Zmluvy medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným došlo iba k naplneniu ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s odôvodnením exekučného súdu v napadnutom uznesení.
Podľa § 93b ods. 1 Zákona o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. K tomu je potrebné uviesť, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nepredložil povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie spolu s príslušným poučením), ale rozhodcovská doložka je začlenená vo všeobecných, vopred pripravených obchodných podmienkach právneho predchodcu oprávneného. Stanovenie zákonnej povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v žiadnom smere neznamená, že banka v pozícii veriteľa je oprávnená včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odkaz na rozhodcovskú doložku ako súčasť všeobecných obchodných podmienok banky, kde táto rozhodcovská doložka splynula s ostatnými zmluvnými ustanoveniami, spochybňujú jej individuálne predloženie zamestnancom banky spolu s primeraným poučením, ako aj výslovné prijatie tejto zmluvnej podmienky povinným na druhej strane. Uvedené zákonné ustanovenie Zákona o bankách, ktorým oprávnený ospravedlňuje postup právneho predchodcu pri uzatváraní zmlúv nepochybne vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, keďže umožňuje klientovi, spotrebiteľovi návrh neprijať (bod 10.2.3.). Banka je však povinná toto poučenie klienta preukázať. Skutočnosť, že zmluvné podmienky ako celok sú vopred pripravené a teda ich spravidla nemožno meniť individuálnym dojednaním, nepochybne svedčia tomu, že povinný v pozícii spotrebiteľa nemal možnosť a vôľu si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne. Oprávnenému sa v priebehu konania nepodarilo preukázať opak a dokázať, že zo strany povinného došlo k individuálnemu vyjednaniu rozhodcovskej doložky resp. k jej výslovnému prijatiu po primeranom poučení. Súd poukazuje na to, že aj banková
inštitúcia v pozícii veriteľa pri uzatváraní zmluvy so spotrebiteľom, je povinná rešpektovať príslušné zákonné normy chrániace práva spotrebiteľa.
Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktorý bol vopred určený veriteľom, nemôže ísť o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, pretože tá bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ tak nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľom nie je individuálne vyjednané, je tak bezpochyby možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovská doložka uzavretá v takejto podobe je zároveň v rozpore s ústavným právom osoby na súdnu ochranu. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle ustanovení Smernice Rady ako nekalú.
Osobitné vyjednanie, ktoré je podmienkou platnosti uzavretej rozhodcovskej doložky, sa má sledovať predovšetkým z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, či si spotrebiteľ z určitých dôvodov osobitne vymienil istú zmluvnú klauzulu, ktorá má pre neho nejaký osobitný, prospešný význam. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by tak jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Práve toto je zmyslom osobitného vyjednania istých zmluvných podmienok. Spôsob, akým je v tomto a v obdobných prípadoch rozhodcovská doložka predložená spotrebiteľovi, je skôr o nevhodnom spôsobe predloženia zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok. Takýto postup predstavuje nekaloobchodnú praktiku podľa § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Rozhodcovská doložka, ktorá bola predformulovaná poskytovateľom úveru, dodávateľom služby, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, navyše na geograficky neprijateľnom mieste, spĺňa charakteristiku nekalej zmluvnej podmienky, ako to uviedol aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia, s odkazom na závery stanoviska Súdneho dvora ES vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi, bod 40. Rovnako je možné takúto zmluvnú podmienku považovať za uzavretú v rozpore s dobrými mravmi (IV. ÚS 55/2011 , IV. ÚS 60/2011 ). Súdu nič nebráni judikovať neplatnosť rozhodcovskej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 OZ , v zmysle generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1 , pre rozpor s § 53 ods. 4 OZ .
Rozhodcovský rozsudok predložený oprávneným ako exekučný titul je tak vydaný orgánom, ktorému nebola platne zverená právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Takýto rozsudok nie je platným právnym úkonom a nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom pred nariadenie exekúcie. Na splnenie tejto podmienky musí exekučný súd prihliadať v každom štádiu exekučného konania. Práva oprávneného v tomto prípade, vzhľadom na prelomenie zásady res iudicatae (t.j. definovanie rozhodcovského rozsudku STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zo dňa 23.9.2013 sp. zn. PW-C/0413/0278 ako nulitného právneho aktu), vo vzťahu k možnosti vymôcť pohľadávku voči povinnému, nie sú dotknuté.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje so záverom exekučného súdu, že pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávneného, že postupom exekučného súdu boli porušené procesné práva účastníka konania a bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k postupu súdu pri preskúmavaní exekučného titulu, odvolací súd uvádza, že postup exekučného súdu nie je v rozpore s procesnými právami oprávneného. Obsah listín predložených oprávneným bol v tomto prípade postačujúci na objasnenie veci a na dostatočné posúdenie skutkového stavu. Práva oprávneného neboli porušené a postupom súdu mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Oprávnený využil svoje právo podať proti rozhodnutiu súdu odvolanie, čím tak vyjadril svoje námietky a nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého stupňa, ku ktorým súdu dospel z predložených listinných dôkazov. Podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa tak možno bezpochyby považovať za zhojenie namietaného porušenia práva oprávneného vyjadriť sa vo veci (tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS 38/2013 zo dňa 24.10.2013).
Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď v súlade s postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po preskúmaní predloženého návrhu na vykonanie exekúcie žiadosť o udelenie poverenia zamietol.
Z uvedených dôvodov odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 , 2 O.s.p. u O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd dopĺňa, že v zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997- III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.2.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.6.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 ). Odvolací súd pri vyslovení absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky a z toho vyplývajúcej absencie právoplatného a vykonateľného exekučného titulu nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami.
O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.