Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_13C-317-2013.pdf
PDF · 111.39 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/317/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Ľ. I., K.. X.X.XXXX, K. O. I. Š. XX, XXX XX V., zastúpenému opatrovníkom A. R., W. I. R. W. B. K. I., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 472,18 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
Náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobou zo dňa 11.10.2013 doručenou súdu 7.11.2013 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 472,18 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 440,15 Eur od 21.5.2011 do zaplatenia a náhradou trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému na základe úverovej zmluvy č.: XXXXXXXXXX uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 14.6.2006 úver s dohodnutou výškou úrokovej sadzby 17,7% p.a., ktorý sa žalovaný zaviazal uhradiť formou pravidelných mesačných splátok s dátumom splatnosti poslednej mesačnej splátky úveru dňa 20.5.2011, kedy nastala konečná splatnosť úveru. V rozpore so zmluvnými dojednaniami žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi nesplnil v čase určenom v úverovej zmluve, t.j. v lehote splatnosti úveru do 20.5.2011, čím sa dostal do omeškania s vrátením nesplatenej časti istiny poskytnutého úveru v sume 440,15 Eur a nesplatených zmluvných úrokov z úveru v sume 32,03 Eur. Žalobcovi tak vzniklo právo požadovať od žalovaného zaplatenie zostatku dlžnej istiny nesplateného úveru podľa identifikácie postúpenej pohľadávky vo výške 440,15 Eur s príslušenstvom odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti poslednej zmluvne dojednanej splátky úveru ako aj právo na zaplatenie nesplatených zmluvných úrokov z úveru vo výške 32,03 Eur. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom dňa 28.3.2013 bola pohľadávka voči žalovanému z titulu nesplateného úveru č. XXXXXXXXXX vo výške dlžnej sumy 384,15 Eur postúpená žalobcovi, o čom bol žalovaný upovedomený písomným oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Na základe uvedeného vzniklo žalobcovi právo požadovať z dôvodu nezaplateného dlhu od žalovaného, aby mu zaplatil istinu 472,18 Eur s príslušenstvom.
Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, hoci mu to súd pri príprave pojednávania uložil. Zdržiava sa na neznámom mieste, jeho pobyt napriek šetreniu nie je známy, preto mu bol v zmysle ust. § 29 ods. 2 O.s.p. súdom ustanovený opatrovník.
Do konania na podporu žalovaného vstúpil aj vedľajší účastník, ktorý neurčito bez poznania veci a konkretizácie všeobecne namietal neprijateľné a teda absolútne neplatné zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky a z opatrnosti námietku premlčania. Dodatočne uviedol, že zmluva neobsahuje správny údaj o výške RPMN, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 10,75%, pričom ročný úrok je v zmluve uvedený vo výške 17,70%. Hodnota RPMN sa vypočítava a zo vzorca na výpočet RPMN vyplýva, že RPMN nemôže byť nižšia ako ročná úroková sadzba. Správna výška RPMN podľa internetovej kalkulačky vychádza 24,93%. V ďalšom podaní zo dňa 3.4.2014 uviedol, že zmluva neobsahuje všetky povinné náležitosti. V zmluve chýba údaj podľa § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). Vzhľadom na § 4 ods. 3 písm. b) zák. č. 258/2001 Z.z. sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej uviedol, že poplatok za poskytnutie úveru, poplatky za správu úveru a poplatky za upomienky predstavujú neprijateľné zmluvné podmienky (pozn. súdu: tieto poplatky, podľa toho ako žalobca vymedzil predmet konania v žalobe, nie sú predmetom tohto konania). Uviedol, že je potrebné, aby žalobca presne špecifikoval z čoho pozostáva uplatnená suma, to znamená z ktorých splátok, každá v akej výške a akou splatnosťou a špecifikáciou, čo všetko každá splátka obsahuje. Vzhľadom na to, že úver je bezúročný a bez poplatkov bude potrebné porovnať sumu prijatú od dodávateľa spotrebiteľom, to je poskytnutý úver a odpočítať od nej sumu, ktorú spotrebiteľ dodávateľovi zaplatil, bez ohľadu na to, na aký účel dodávateľ tú ktorú platbu započítal. V prípade kladného rozdielu, v prospech dodávateľa, ide o sumu, na vydanie ktorej má žalobca nárok. V zbytku navrhuje žalobu zamietnuť. V prípade kladného rozdielu v prospech spotrebiteľa, navrhuje žalobu zamietnuť. Konkrétnejšie skutkové tvrdenia o týchto sumách vo vzťahu k nároku na zaplatenie 472,18 Eur s príslušenstvom, najmä rozsah v akom presne nárok žalobcu spochybňuje, vedľajší účastník neuviedol.
Keďže v danom prípade predmet konania neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“ podľa § 200ea ods. 1 O.s.p.), súd vec v súlade s ust. § 115a ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné.
Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením všetkých predložených listín, návrhu, zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, listu Slovenskej sporiteľne, a.s. adresovaného žalovanému a označenému ako oznámenie o postúpení pohľadávky, výpisu obratov na úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX, rozpisu platieb - výpisu z úverového účtu č. XXXXXXXXXX, a na základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:
Dňa 14.6.2006 uzatvoril právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka so žalovaným ako dlžníkom písomnú úverovú zmluvu, na základe ktorej právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytol žalovanému úver. V tejto zmluve je okrem iného uvedená výška úveru 21.000,- Sk, výška úrokovej sadzby 17,70% p.a., výška splátky 592,- Sk, splatnosť prvej splátky 20.7.2006, počet splátok 59, periodicita a splatnosť splátok mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru 20.5.2011, ročná percentuálna miera nákladov 10,75%. Z rozpisu platieb - výpisu z úverového účtu č. XXXXXXXXXX vyplýva, že žalovaný na túto zmluvu, resp. úverový účet zaplatil postupne v rôznych dňoch spolu sumu 2.002,95 Eur. Z výpisu obratov na úverovej zmluve vyplýva započítanie týchto úhrad právnym predchodcom žalobcu (jednostranne) na rôzne položky (istinu, úrok i úrok z omeškania) bez toho aby bolo zrejmé členenie splátok na istinu, úroky a iné poplatky, najmä mechanizmus a dôvod (oprávnenosť) započítavania úhrad na jednotlivé položky, a aby pri úrokoch z úveru i z omeškania bol zrejmý spôsob ich výpočtu (z akých súm, za aké obdobie a v akej sadzbe).
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“) tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
Podľa § 2 písm. b) ZoSU zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa na účely tohto zákona rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 2 písm. c) ZoSU celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľ-ským úverom sa na účely tohto zákona rozumejú všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru
V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá má v zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu spravujúceho sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však vyplýva, že v podrobnostiach ide o nároky medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť aj podľa ZoSU v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorý stanovoval špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.
Obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli uvedené v ust. § 4 ods. 2 ZoSU, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v §2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.
Podľa § 2 písm. d) ZoSU ročnou percentuálnou mierou nákladov sa na účely tohto zákona rozumie sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru.
V danom prípade, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (s uvedením čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov) považuje súd za potrebné poukázať predovšetkým na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len priamo netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Ani z týchto príloh však nevyplývajú všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb
(Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz <http://www.ceska-justice.cz>). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv. istine - kde absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí peňažný prostriedkov v určitej výške a záväzku na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto vrátenia).
Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).
V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záväzkom žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu) poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité úroky (resp. všetky náklady vrátane úroku a poplatkov spojené so spotrebiteľským úverom), a ďalej že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol, žalovaný ich nevrátil, a nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (resp. všetky náklady vrátane úroku a poplatkov spojené so spotrebiteľským úverom). Ak pritom súd v tomto prípade z tvrdení žalobcu a predložených príloh (dôkazov) podľa ich obsahu a zmyslu (v snahe o maximálne potlačenie formalizmu pri extenzívnom výklade) vo vzťahu k časti požadovanej sumy (istine) napokon nepriamo odvodil uplatnenie nároku právom na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, vo vzťahu k zvyšku - k požadovaným úrokom však rozhodujúce skutkové okolnosti zo žaloby a príloh (z predložených dôkazov) nevyplývajú ani nepriamo. Celá argumentácia k nim je v podstate založená len na dôvere v ich strohé vyčíslenie v tzv. výpise obratov na úverovej zmluve vypracovanom žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom. Obdobný postup bol síce v minulosti niekedy možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003), ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to iba pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo vyplývať. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že evidovanie pohľadávky v uvedenom výpise, v tzv. bankovej knihe, je verejnou listinou, a tento výpis potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. Podľa § 134 O.s.p. iba listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.
Vo vzťahu k požadovanej sume a úrokom žalobca neuviedol (ani nepriamo v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s poukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z ktorých sa
uplatňuje, s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však v danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Uplatňovanie úrokovej sadzby, z ktorej zrejme svoj nárok odvodzuje, s konkrétnym uvedením úročených súm a období so skutkovým odôvodnením pri výpočte úroku žalobca netvrdil, a tieto skutočnosti zo žaloby napokon nevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh). V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo nevyplýva (najmä vo vzťahu k úrokom), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.
Okrem toho však súd zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, z ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok, neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) ZoSU, a spotrebiteľský úver sa tak považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ročná percentuálna miera nákladov je totiž údaj resp. percentuálna sadzba vypočítaná podľa vzorca uvedeného v prílohe tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru. V danom prípade pri výške úveru 21.000,- Sk, celkových nákladoch 34.928,-Sk (59 splátok po 582,- Sk) a časovom období splácania úveru 4,93 roka (59 mesiacov a 6 dní od 14.6.2006 do 20.5.2011) bola totiž RPMN podľa výpočtu uvedeného v prílohe tohto zákona 10,86%, a nie 10,75% uvedených ako RPMN v zmluve (údaj 10,75% by pri ostatných nezmenených parametroch zodpovedal cca obdobiu splácania 59 mesiacov a 20 dní). Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala RPMN v zmysle ZoSU, poskytnutý spotrebiteľský úver sa preto považuje za bezúročný a bez poplatkov, a žalobca má preto nárok iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, a keďže žalovaný vyčerpal z úveru sumu (istinu) 21.000,- Sk (697,07 Eur) a uhradil už viac (2.002,95 Eur), súd žalobu voči nemu ako nedôvodnú zamietol.
Námietky vedľajšieho účastníka o tom, že RPMN nemohla byť nižšia než úroková sadzba, a že pre chýbajúci údaj podľa § 4 ods. 2 písm. i) ZoSU (neuvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, neboli dôvodné. ZoSU totiž v čase uzavretia zmluvy (až do 30.6.2006) stanovoval iný vzorec výpočtu RPMN, podľa ktorého mohla byť RPMN aj nižšia než úroková sadzba úveru (pre info pozri aj www.etrend.sk/financie/vzorec- na-vypocet-rpmn-od-jula-spravny.html <http://www.etrend.sk/financie/vzorec-na-vypocet-rpmn-od-jula- spravny.html>). Rovnako aj neuvedenie a nerozlíšenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a poplatkov nebolo podľa ZoSU v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 14.6.2006 sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru (také ustanovenie bolo inkorporované do ust. § 4 ods. 3 z.č. 258/2001 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2008).
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., keď žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, bolo potrebné priznať náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, keďže však o trovách konania rozhoduje súd na návrh, žalovaný si ich náhradu neuplatnil a žiadne trovy mu zrejme ani nevznikli, a neúspešný žalobca na ich na náhradu nemá právo, súd náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z nich.
Vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania súd nepriznal, nakoľko tieto pozostávali len z trov právneho zastúpenia, ktoré z hľadiska ich potreby na účelné bránenie práva súd nepovažoval za potrebné a ani účelné. Je samozrejmé, že každý účastník má v konaní právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, toto právo však nemožno spájať automaticky s právom na náhradu všetkých trov právneho zastúpenia.
Pravidlá pre rozhodovanie súdu o náhrade trov konania sú ustanovené v § 142 až 150 O.s.p. Pre všetky prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada, podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (teda nie všetky náklady majúce povahu trov konania). Pojem „účelnosť“ treba chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014, sp. zn. 6 MCdo 9/2013).
Vyššie uvedené pritom treba hodnotiť osobitne dôsledne práve v súvislosti s trovami vedľajších účastníkov, ktorí do konania vstupujú dobrovoľne, z hľadiska bežnej náhrady trov konania nenesú žiadnu zodpovednosť za jeho výsledok, a princípom proporcionality, právnej istoty a predvídateľnosti práva. Žalobca síce nesie zodpovednosť za výsledok konania a s tým spojené trovy (vrátane predvídateľných trov účastníkov), nemôže ale predvídať vstup vedľajších účastníkov (a regulovať ich počet), ktorý je prakticky neobmedzený, a ktorým povinná náhrada všetkých ich trov žalobcom by tak bola v rozpore s princípom spravodlivosti. Vychádzajúc zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku, a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, preto treba prihliadať aj na primeranosť súvisiacu s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva. Toto sa potom premieta do dôkladného posudzovania úkonov vedľajších účastníkov (ktorí do konania vstupujú dobrovoľne po svojej úvahe), či boli spôsobilé priniesť účastníkovi, popri ktorom sa vedľajší účastníci konania zúčastňujú, priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a teda významné na uplatňovanie alebo bránenie jeho práva, a zároveň aj potrebné pre priaznivejšie rozhodnutie vo veci (s prihliadnutím na ich povahu, pravidlá súdneho konania a spôsob realizácie), či už z hľadiska procesného alebo z hľadiska hospodárnosti, a teda na tento účel aj efektívne (účelne) vynaložené. V tejto súvislosti súd uvádza, že sa stotožňuje so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. ... Vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu v pomoci žalovaným v postavení spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nadbytočných nákladov na právne zastupovanie v každej skutkovo a právne takmer totožnej veci. Požiadavke rozumnosti by zodpovedal napríklad taký jeho postup, ktorým by si vyžiadal právnu službu len na vyhotovenie námietky premlčania, ktorú by potom sám, či už v postavení vedľajšieho účastníka alebo zástupcu, použil v súdnom konaní vo všetkých porovnateľných veciach. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014, sp. zn. 6 MCdo 9/2013). Súd k tomu dodáva, že uvedené je zvýraznené aj tým, že vedľajší účastník v danom prípade uvádzal iba predpoklady všeobecného právneho posúdenia, hoci súd pozná právo, a úlohu pomoci (ochrany) žalovaného by tak splnil aj jednoduchou kontrolou rozhodnutia súdu iba v rámci posúdenia podania eventuálneho opravného prostriedku proti nemu.
Vzhľadom na uvedené, ako aj s prihliadnutím na to, že 1. súd už z úradnej povinnosti v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, 2. námietky vedľajšieho účastníka boli nezrozumiteľné a nedôvodné, 3. uplatnené úkony iba deklarovali (zrejmé) všeobecné právo resp. právne posúdenie, s poukazom na zásadu iura novit curia (súd pozná právo), a 4. z obsahu týchto úkonov vyplýva, že sa týkali a boli vypracované a uplatňované hromadne vo viacerých obdobných prípadoch, nemožno považovať trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka za tieto úkony za vynaložené účelne. Za tejto situácie sa zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach, ktoré spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, zároveň javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneužitie práva na právnu ochranu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.