Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Cpr/1/2014

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu B. C., G.. X.X.XXXX, K. W. X, M., proti žalovanému Zdravie Martin, s.r.o., so sídlom Martin, Mudroňova 11, IČO: 36402753, právne zastúpeného JUDr. Jánom Repáňom, advokátom so sídlom v Martine, M. R. Štefánika č. 25, v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, takto

rozhodol:

Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu zamieta.

Žalobca je žalovanému povinný nahradiť trovy konania v sume 679,19 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného, vedený vo Z. Q.. A.. O. M., číslo účtu XXXXXXXXX/ XXXX pod variabilným symbolom XX.

odôvodnenie:

Žalobou podanou na tunajšom súde 11. 02. 2014 sa žalobca proti žalovanému, svojmu zamestnávateľovi domáhal určenia, že výpoveď jeho zamestnávateľa daná dňa 28. 11. 2013 žalobcovi je neplatná, že žalovaný je povinný ďalej žalobcu zamestnávať a je povinný zaplatiť mu náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku za obdobie od 01. 01. 2014 až do dňa, kedy rozhodnutie súdu nadobudne právoplatnosť. Súčasne požadoval náhradu trov konania.

Žalobca žalobu odôvodnil tou skutočnosťou, že 28. 11. 2013 mu žalovaný dal osobne výpoveď z organizačných dôvodov. Toto konanie považoval za účelové, pretože výpoveď mu bola daná tesne potom, čo žalobca oznámil svojim listom žalovanému, že nariadené odpratávanie snehu pred budovou zamestnávateľa bude vykonávať až po pridelení pracovného oblečenia, aby neporušil pravidla bezpečnosti pri práci. Všetko nasvedčuje tomu, že výpoveď daná jeho osobe bola aktom pomsty zamestnávateľa, bola pripravená vzhľadom na požiadavky, ktoré žalobca ako zamestnanec voči svojmu zamestnávateľovi vyslovil. Výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní, čo aj oznámil listom, ktorý doručil konateľovi žalovaného dňa 01. 12. 2013. Ďalej žalobca uviedol, že k žalovanému prišiel pracovať 07. 03. 2005. Na základe zmluvy č. l/05 pracoval na živnosť napriek tomu, že práva a povinnosti mal, ako keby bol zamestnanec. V tomto období takmer všetci zamestnanci pracovali u žalovaného na živnosť. Keďže ich nespokojnosť rástla, postupne sa živnosti rušili a zamestnávateľ začal so svojimi pracovníkmi uzatvárať pracovné zmluvy. Nakoniec pracovnú zmluvu uzavrel aj žalobca dňa 01. 01. 2013. Keďže ale žalobca požadoval plnenie povinnosti zamestnávateľa voči nemu ako zamestnancovi, spolu s ďalšími dvoma kolegami, žalovaný s nimi postupne rozviazal pracovný pomer. Poukázal na skutočnosť, že jeho zamestnávateľ porušoval povolené limity nadčasových hodín. Neumožnil čerpať obednú prestávku, nedodržiaval odpočinok medzi smenami a keď sa žalobca na to sťažoval, doplatil na to nízkym platom a nakoniec aj výpoveďou. Tvrdil, že zamestnávateľ ho oproti iným kolegom diskriminoval a dôvody neplatnosti svojej výpovede videl v tom, že zo strany zamestnávateľa mu nebola ponúknutá iná vhodná práca, čo je podľa jeho názoru jedna z podmienok platnosti výpovede z pracovného pomeru. Výpoveď nemôže akceptovať aj z toho dôvodu, že podľa jeho názoru jeho výpovedná doba by mala byť dlhšia vzhľadom na skutočnosť, že do od roku 2005 do 31. 12. 2013 pracoval v zastretom pracovnom pomere ako živnostník a preto dĺžka výpovednej doby by mala byť tri mesiace a mal by dostať odstupné do výške 2-násobku jeho priemerného mesačného zárobku.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril prvýkrát podaním, ktoré došlo na súd dňa 21. 03. 2014 a týmto podaním žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Vo svojom vyjadrení žalovaný uviedol, že žalobca ako zamestnanec pracoval u žalovaného zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy s nástupom do práce 01. 01. 2013 v pozícii vodič zdravotnej služby sanitár a teda nie je pravdou, žeby žalobca v pracovnom pomere pracoval u žalovaného od roku 2005. Táto skutočnosť je významná pre dĺžku výpovednej doby. Žalovaný potvrdil, že 28. 11. 2013 doručil žalobcovi výpoveď podľa / a to pre nadbytočnosť.

Písomné rozhodnutie o organizačnej zmene bolo vyhotovené v súlade so zákonom a predpísaným spôsobom a toto rozhodnutie o organizačnej zmene žalovaný pripojil do súdneho spisu. Žalovaný sa nestotožňuje s tým, že výpoveď bola aktom pomsty žalovaného zamestnávateľa voči žalobcovi, pretože výber nadbytočného zamestnanca patrí výlučne zamestnávateľovi, kedy správnosť tohto výberu nie je preskúmateľná samotným zamestnancom, ani súdom. Žalobca má dlhodobo najhoršie referencie či už od samotných pacientov, alebo zamestnancov dispečingu. Preto keď došlo k rozhodnutiu o organizačnej zmene, ktorým boli zrušené tri pracovné miesta vodiča dopravnej zdravotnej služby, bol jedným zo zamestnancov, s ktorým bol ukončený pracovný pomer. Pokiaľ žalobca namietal nesplnenie písomnej ponukovej povinnosti vhodnej práce pre zamestnanca, tak žalovaný v mieste výkonu práce žalobcu v čase podania výpovede nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť. Z týchto dôvodov si žalovaný svoju povinnosť ponúknuť inú vhodnú prácu žalobcovi splniť nemohol. Pracovný pomer medzi účastníkmi konania vznikol 01. 01. 2013 a dňa 28. 11. 2013 bola osobne žalobcovi doručená výpoveď. Pracovný pomer teda zanikol uplynutím jednomesačnej výpovednej doby dňa 31. 12. 2013 a ku dňu skončenia pracovného pomeru pracovný pomer netrval jeden rok, preto je výpovedná lehota mesačná a nie trojmesačná ako tvrdí žalobca.

Z ust. / vyplýva, že zamestnanec má nárok na odstupné len v prípade, ak pracovný pomer zamestnanca trval minimálne 2 roky. Keďže pracovný pomer medzi účastníkmi konania trval len jeden rok, tak žalobcovi nepatrí nárok na vyplatenie odstupného od žalovaného. Doba, po ktorú pracoval žalobca u žalovaného na základe iného právneho predpisu, sa nepočíta do lehôt stanovených .

Žalobca potom vo svojej výpovedi na pojednávaní a v priebehu konania zotrval na žalobe. Uviedol, že problémy s jeho zamestnávateľom nastali vtedy, keď jeho zamestnávateľ ho žiadal, aby počas obedňajšej prestávky zaniesol auto do servisu a pešo sa vrátil, čo žalobca odmietol s tým, že má nárok na obed. V čase jeho výsluchu (október 2014) už žalovaný hľadal nových šoférov sanitiek, na dôkaz čoho žalobca do spisu založil z internetu stiahnuté ponuky voľných pracovných miest žalovaného.

V priebehu konania produkoval dôkazy, ktorými sa snažil preukázať, že pre svoju nespokojnosť s postupmi zamestnávateľa bol zo strany zamestnávateľa diskriminovaný a zo strany zamestnávateľa daním výpovede šlo o akt pomsty voči žalobcovi.

Žalovaný prostredníctvom konateľa vo svojej výpovedi uviedol, že pokiaľ v októbri 2014 hľadal vodiča sanitky, tak táto snaha zamestnávateľa nemá súvis s bývalým pracoviskom žalobcu v Martine ale tento vodič je hľadaný pre miesto výkonu práce v Turčianskych Tepliciach a ide o udalosti, ktoré nespadajú do obdobia, keď bola žalobcovi daná výpoveď. Žalovaný poprel, že by sa snažil žalobcu diskriminovať alebo proti nemu uprednostňovať iných zamestnancov. Pracovné zmluvy mali všetci vodiči rovnaké. Pokiaľ žalobca tvrdí, že nemal možnosť si privyrobiť jazdami mimo Martin, tak žalovaný oponoval tvrdením, že v kritickom období mal najviac jázd sanitkou mimo okresu Martin a keby ich bol ochotný prijať viacej, mohol ich mať ešte viac.

Vo svojej ďalšej časti výpovede sa potom žalovaný vyjadroval postupne k jednotlivým incidentom, ktoré podľa vyjadrenia žalobcu sa mali medzi ním a konateľom žalovaného stať. Žalovaný naviac uviedol, že v roku 2013 bolo niekoľko šoférov dlhodobo práceneschopných a preto ich bolo potrebné doplniť. Žalobca sa navyše sťažoval na inšpektoráte práce, že má množstvo nadčasov a súčasne žalovanému zamestnávateľovi sa rysovala možnosť rozšírenia činnosti, kedy bolo kúpené aj nové sanitné vozidlo.

Žalovaný musel plniť množstvo administratívnych činností spojených s rozšírením prevádzky a po oznámeniach žalobcu sa musel venovať aj riešeniu sťažnosti žalobcu, preto stratil možnosť venovať dostatok času činnostiam, ktoré súviseli s rozšírením prevádzky a kapacít žalovaného a následne od zámeru rozšíriť svoje podnikateľské aktivity a prevádzkové kapacity žalovaný zamestnávateľ upustil. Pri výbere zamestnancov, ktorých nakoniec prepúšťal na základe rozhodnutia o organizačnej zmene, uplatňoval ním určené kvalitatívne parametre.

V priebehu konania potom ešte žalobca špecifikoval svoju žalobu a uviedol, že titulom priemerného mesačného zárobku, ktorý požaduje priznať za obdobie 01. 01. 2014 až do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorý žiada vydať v konaní, požaduje priznať mesačne sumu 650 €.

Mimo výsluchu účastníkov konania súd vykonal dokazovanie čítaním listín pripojených účastníkmi do súdneho spisu a výsluchom ďalších svedkov, a takto vykonaným dokazovaním súd zistil tento skutkový stav vec:

Zo zmluvy č. 01/05 podpísanej medzi účastníkmi konania 07. 03. 2015 súd zistil, že túto obchodnoprávnu zmluvu podpísal žalovaný ako objednávateľ a žalobca ako vykonávateľ a jej predmetom bolo zabezpečenie dopravnej zdravotnej služby v zmysle pokynov dispečerky žalovaného s tým, že technické prostriedky aj telekomunikačné zariadenia vykonávateľovi na bezplatné zabezpečenie činnosti poskytne žalovaný. Zmluva popisovala spôsob výkonu tejto práce a pokiaľ šlo o platobné podmienky, vykonávateľ po skončení mesiaca vystavoval žalovanému faktúru za vykonané práce podľa cenníka, ktorý si účastníci konania dohodli v zmluve.

Z výpovedí účastníkov konania vyplynulo, že žalobca v tomto období bol živnostníkom a ako živnostník vykonával takúto prácu pre žalovaného. Tvrdil, že tak urobil z donútenia, táto skutočnosť však preukázaná nebola, pretože z výpovede žalovaného vyplynulo, že v tomto období mal jednak zamestnancov v pracovnom pomere, ktorí vykonávali rovnakú činnosť ako žalobca - živnostník ale zamestnával aj šoférov sanitiek na živnosť a bolo na nich ako sa rozhodli.

Súd preto vzhľadom na skutočnosť, že predtým nebolo preukázané, že by pred uzavretím tejto zmluvy žalobca pracoval v pracovnom pomere pre žalovaného a žeby pod nátlakom žalovaného pracovný pomer ukončil a následne začal pracovať na základe obchodnoprávnej zmluvy ako vykonávateľ služieb pre žalovaného, dospel k presvedčeniu, že zmluvu žalobca uzavrel slobodne, mal možnosť rozhodnúť sa, či za takýchto podmienok, ktoré si účastníci konania dohodli bude alebo nebude pracovať pre žalovaného. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že za vykonanú činnosť následne aj žalovanému vystavoval faktúry. Podľa názoru súdu preto nešlo o zastretý pracovný pomer

Medzi účastníkmi bolo potom ale nesporné, že dňa 31. 12. 2012 účastníci konania uzavreli pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalovaný ako zamestnávateľa a žalobca ako zamestnanec sa dohodli na výkone práce žalobcom vo funkcii vodiča dopravnej zdravotnej služby - sanitára, s nástupom do zamestnania od 01. 01. 2013, pričom miestom výkonu práce bol M., M. XX a prevádzka žalovaného v E. E., F.. X. M. XX. Prevozy pacientov alebo materiálu sa vykonávali v rámci územia Slovenskej republiky, pracovná zmluva bola dohodnutá na dobu neurčitú a pracovný čas bol dohodnutý v rozsahu 40 hodín na týždeň. Pracovná zmluva potom podrobne upravovala práva a povinnosti zmluvných strán.

Z pomerne rozsiahlej korešpondencie a najmä emailovej korešpondencie, ktorú účastníci konania v priebehu konania do spisu pripojili mal súd preukázanú skutočnosť, že koncom roku 2013 začalo medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako jeho zamestnávateľom vznikať napätie a rôzne nedorozumenia spôsobené odlišným názorom na plnenia pracovných úloh, oprávnenia zamestnávateľa dávať žalobcovi ako zamestnancovi pokyny a dodržiavanie povinnosti zamestnávateľa vyplývajúce zo .

Dňa 25. 11. 2013 žalovaný vydal rozhodnutie o racionalizačnom opatrení a organizačnej zmene (č. l. 23 spisu). V zmysle tohto rozhodnutia s účinnosťou k 30. 11. 2013 boli zrušené tri pracovné miesta vodiča dopravnej zdravotnej služby pre pracovné miesto v Martine a pracovníkovi zodpovednému za personalistiku bola uložená povinnosť, v tejto súvislosti novelizovať organizačný poriadok žalovaného a zabezpečiť ponuku inej vhodnej práce pre zamestnanca, ktorého sa organizačná zmena týka ak je možná v termíne do 25. 11. 2013 a následne vyhotoviť príslušné dokumenty, akými sú výpoveď, pracovný posudok a potvrdenie o zamestnaní.

Z výpovede danej žalovaným žalobcovi (č. l. 12 spisu) súd zistil, že táto bola vyhotovená 27. 11. 2013 a bola daná žalobcovi podľa / . Zamestnávateľ podanú výpoveď odôvodnil tým, že na základe rozhodnutia spoločnosti došlo k racionalizačnému opatreniu a organizačnej zmene, v rámci ktorých sa zrušilo pracovné miesto dopravnej zdravotnej služby - sanitár v prevádzke dopravná zdravotná služba žalovaného a spoločnosť nemá možnosť ďalej žalobcu zamestnávať a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Pracovný pomer žalobcu končí uplynutím výpovednej doby, ktorá je 1 mesačná a začína plynúť od 1 dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a končí uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, teda pracovný pomer žalobcu končí k 31. 12. 2013. Z podpisu žalobcu na danej výpovedi vyplynulo, že výpoveď mu bola doručená dňa 28. 11. 2013.

Pred doručením výpovede žalobcovi, zamestnávateľ si vyžiadal stanovisko zástupcov zamestnancov a to listom zo dňa 27. 11. 2013 (č. l. 75 spisu). Ten bol adresovaný jednej z dvoch zamestnaneckých dôverníkov M.. C. O., ktorá bola informovaná, že na základe rozhodnutia spoločnosti o racionalizačnom opatrení a organizačnej zmene zo dňa 25. 11. 2013 budú prepustení nasledovní traja zamestnanci ku 30. 11. 2013, a to B. C., O. M. Q. O. O.. Súčasne zamestnávateľ požiadal o písomné vyjadrenie k tomuto rozhodnutiu zamestnávateľa. Z poznámky v dolnej časti tohto listu napísanej C. O.u vyplynulo, že s daním výpovede žalobcovi z vyššie uvedených dôvodov súhlasí.

Táto skutočnosť nakoniec bola aj preukázaná aj výpoveďou M.. C. O., ktorá potvrdila, že prerokovávala aj výpoveď, ktorá bola daná žalobcovi. Vo svojej výpovedi uviedla, že žalobca bol prepustený pre nadbytočnosť ale aj preto, že s ním boli vždy problémy a uvažovalo sa o skončení pracovného pomeru. Sama mala so správaním žalobcu negatívne skúsenosti.

V priebehu konania žalobca produkoval dôkazy predkladaním čestných vyhlásení svojich kolegov o tom, že na pracovisku žalovaného nebola vedomosť o existencii zamestnaneckých dôverníkov a spochybnil, či zamestnaneckí dôverníci v čase ukončenia pracovného pomeru s ním, M.. C. O. Q. V. B., boli riadne kreovaní. Žalovaný preto do spisu pripojil aj listiny, ktoré preukazovali spôsob, akým došlo k voľbe zamestnaneckých dôverníkov.

Táto skutočnosť ale vyplynula aj z výpovede M.. C. O. Q. V. B., ktoré súd vypočul ako svedkyne.

M.. C. O. vo svojej výpovedi uviedla, že začiatkom roku 2011 sa začala zaujímať o možnosť uchádzania sa o funkciu zamestnaneckej dôverníčky, nakoľko v tomto období pomaly končil mandát jej predchodkyne V. B., ktorá túto funkciu zastávala. M.. O. A. A. V. B. dohodla na príprave voľby zástupcu zamestnancov a o tejto skutočnosti informovali aj zamestnávateľa, zistili si okruh zamestnancov, ktorých môžu voliť, teda osôb, ktoré boli zamestnané v pracovnom pomere a nie na základe iného právneho predpisu (živnostníci) a voľby, ich miesto a čas konania zverejnili na nástenkách. Tie boli umiestnené na dispečingu v budove firmy v Martine, v miestnosti šoférov, v jednotlivých ambulanciách, ktoré prevádzkoval žalovaný a to v Kláštore pod Znievom, vo Vrútkach, v Necpaloch aj v Sklabini s tým, že ako za zamestnaneckých dôverníkov kandidovala B. M.. O. Q. B. V. B.. Tie vyhotovili hlasovacie lístky potrebné pre tajné hlasovanie a s urnou obehli všetky pracoviská zamestnávateľa. Výsledok volieb bol potom taký, že aj ona aj p. B. dostali rovnaký počet hlasov, čiže obe sa stali zamestnaneckými dôverníčkami a túto skutočnosť oznámili zamestnávateľovi.

Podobný priebeh volieb vo svojej výpovedi opísala aj svedkyňa V. B. a aj z jej výpovede vyplynulo, že volieb sa mohlo zúčastniť celkovo 20 zamestnancov, teda zamestnancov, ktorí mali so zamestnávateľom uzavretú pracovnú zmluvu a z týchto 20 sa volieb zúčastnilo iba 10 a keďže s kolegyňou O. získala rovnaký počet hlasov, tak sa ujali funkcie zamestnaneckého dôverníka obidve. Práve v čase, keď bol končený pracovný pomer so žalobcom tak končil pracovný pomer aj jej, svedkyňa však uviedla, že ako zamestnanecký dôverník bola činná aj v novembri 2013 keď dostal výpoveď aj žalobca, pričom bola rovnako informovaná aj o organizačnej zmene, ktorú prijal zamestnávateľ v novembri 2013. Tvrdila, že žalobcovi podpisovala jeho výpoveď, avšak na výpovedi, ktorá bola dourčená žalobcovi sa podpis svedkyne nenachádzal. Svedkyňa ešte predtým vo svojej výpovedi uviedla, že ohľadne výpovede, ktorá bola daná žalobcovi počula, že s ním bola nespokojnosť, pretože mal k mnohým veciam pripomienky a podobne. Svedkyňa však uviedla, že výpoveď mala podpisovať na M. ulici, že text videla a, že v ňom bola vyslovená nespokojnosť ale aj to, že organizácia už nepotrebovala toľko šoférov.

Pri upresňujúcich otázkach uviedla, že vie, že s ňou jej zamestnávateľ konzultoval výpoveď dávanú žalobcovi a vedela povedať, že si ju aj prečítala, že s ňou súhlasila ale nespomínala si, akou formou to už urobila. Dokonca si spomínala, kde o výpovedi žalobcu viedla rozhovor s konateľom žalovaného zamestnávateľa.

Vzhľadom na obsah výpovede, súd výpoveď tejto svedkyne vyhodnotil v tom smere, že výpoveď daná žalobcovi bola so svedkyňou ako zamestnaneckou dôverníčkou prejednaná, bola jej známa skutočnosť, že so žalobcom je s organizačných dôvodov rozväzovaný pracovný pomer a vzhľadom aj na jej tvrdenia o tom, že so žalovaným je nespokojnosť, mohli sa odvíjať od obsahu rozhovorov s konateľom žalovaného, ktorý možno tým zdôvodňoval výber konkrétneho zamestnanca.

Žalovaný potom na č. l. 196 - 199 spisu pripojil listiny, ktoré mu poskytla M.. C. O., ako zamestnanecká dôverníčka a, ktoré sa týkali prípravy volieb zástupcu zamestnancov, z ktorých súd zistil, že 04. 01. 2011 boli pokyny pre prípravu volieb zástupcu zamestnancov zverejnené a zamestnancom boli dané informácie o tom, kde sa voľby uskutočnia 05. 01. 2011 bolo zverejnené oznámenie o konaní volieb v dňoch 19. a 20. januára 2011. Tiež súd zistil, že listom z 24. 01. 2011 zamestnanecké dôverníčky oznámili zamestnávateľovi, že boli zvolené za zástupcov zamestnancov a, že ich pôsobenie začína od 01. 02. 2011, zo zápisu z volieb zástupcov zamestnancov súd zistil, že 21. 01. 2011 bolo konštatované, že pri voľbách zástupcov zamestnancov v dňoch 19. a 20. januára 2011 získali V. B. 5 hlasov a M.. C. O. 5 hlasov a na základe výsledku volieb zástupcami zamestnancov sa stávajú obidve pracovníčky. Táto skutočnosť potom bola oznámená aj listom adresovaným zamestnávateľovi a listom, ktorý nie je adresovaný, teda bol zverejnený zamestnancom.

Do spisu bol pripojený aj abecedný zoznam zamestnancov, ktorý sa môžu zúčastniť volieb zástupcu zamestnancov. Súd zistil, že v zozname bolo uvedených 20 zamestnancov žalovaného ku 19. 01. a 20. 01. 2011, z ktorých sa volieb zúčastnili zakrúžkovaní, čiže M.. A. Y., V. B., N. B., M.. Q. C. M., M. M., Z. O., M.. C. O., K.. C. O., M.. A. P. Q. M. A..

Pokiaľ žalobca argumentoval skutočnosťou, že on ani ďalší vodiči nemali vedomosť o tom, že takéto voľby sa uskutočňujú, bola táto skutočnosť spôsobená najpravdepodobnejšie tým, že žalobca a zrejme väčšina šoférov v tom čase pracovali pre žalovaného na základe obchodnoprávneho vzťahu, teda neboli zamestnancami v zmysle , ktorí by mali oprávnenie zúčastniť sa volieb zamestnaneckého dôverníka.

Podľa (), zástupcovia zamestnancov sú príslušný odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. Pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci je zástupcom zamestnancov aj zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci podľa osobitného predpisu.

Podľa , u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva menej ako 50 zamestnancov, ale najmenej troch zamestnancov, môže pôsobiť zamestnanecký dôverník. Práva a povinnosti zamestnaneckého dôverníka sú rovnaké ako práva a povinnosti zamestnaneckej rady.

Podľa , zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník má právo spolurozhodovať formou dohody alebo formou udelenia predchádzajúceho súhlasu podľa tohto zákona, len ak pracovné podmienky alebo podmienky zamestnávania, pri ktorých sa vyžaduje spolurozhodovanie zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckého dôverníka, neupravuje kolektívna zmluva.

Podľa , zamestnanecký dôverník je volený priamou voľbou s tajným hlasovaním nadpolovičnou väčšinou zamestnancov prítomných na hlasovaní.

Podľa , volebné obdobie zamestnaneckej rady a zamestnaneckého dôverníka je štvorročné.

Súd na základe zistenia, že podľa vykonaného dokazovania boli splnené podmienky pre platné kreovanie dvoch zamestnaneckých dôverníkov, mal za to, že u žalovaného zamestnávateľa ku dňu rozviazania pracovného pomeru so žalobcom pôsobili zástupcovia zamestnancov, s ktorými bola výpoveď daná žalovaným zamestnávateľom žalobcovi prerokovaná a ktorí s ňou vyslovili súhlas.

Žalobca argumentoval aj skutočnosťou, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo fiktívne a, že žalovaný zamestnávateľ v roku 2013 prijímal nových zamestnancov. Žalovaný však uviedol, že rozviazal pracovný pomer mimo žalobcu aj s ďalšími dvoma zamestnancami, o ktorých bolo rozhodnuté a to s O. M. Q. O. O.. Žalovaný uviedol, že O. O. bol prepustený na základe rozhodnutia organizačnej zmene avšak šlo o pracovníka, ktorý mal problémy s alkoholom a ten sám navrhol rozviazanie pracovného pomeru dohodou, s ktorou zamestnávateľ súhlasil. Táto skutočnosť bola potom potvrdená aj dohodou o skončení pracovného pomeru, ktorú žalovaný pripojil do spisu na č. l. 122 súdneho spisu, ide o list O. O. z 28. 11. 2013 nazvaný ako „výpoveď“, z ktorého vyplýva, že O. O. týmto dáva výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu preradenia na inú prácu k 30. 11. 2013. Na tejto listine sa nachádza súhlas konateľa žalovaného. Čiže možno súhlasiť so žalovaným, že zamestnávateľ a pracovník O. O. sa dohodli na rozviazaní pracovného pomeru k 30. 11. 2013.

Pokiaľ šlo o O. M. tak ten podľa výpovede žalovaného bol dlhodobo práceneschopný a práceneschopnosť ukončil až v apríli roku 2014, keď potom čerpal dovolenku, dohodol sa s ním zamestnávateľ na ukončení pracovného pomeru a to k 31. 05. 2014. Ako to vyplynulo z tejto dohody, ktorá bola pripojená na č. l. 119. Tento zamestnanec výpoveď nedostal, pretože bol v ochrannej dobe, keďže bol v čase rozhodnutia organizačnej zmene práceneschopný.

Ako vyplynulo z výpovede konateľa žalovaného aj keď O. O. Z. svojej výpovedi uviedol, že výpoveď dáva z preradenia na inú prácu, tak podľa jeho vyjadrenia, ktoré podal zamestnávateľovi si tento zamestnanec našiel iné zamestnanie takže skončenie pracovného pomeru navrhol z dôvodu vhodnejšieho zamestnania. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu o fiktívnej organizačnej zmene žalovaný uviedol, že v roku 2013 uvažoval o rozšírení jeho podnikateľskej činnosti a rozšírení aktivít a potvrdil, že v októbri aj v novembri prijímal nových zamestnancov. Uviedol, že prijal vodičov I. k 16. 10. 2013, ten mu však po jednom dni oznámil ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, vodič A. nastúpil 11. 11. 2013 a pracoval u žalovaného ešte v čase súdneho konania, rovnako ako vodič A., ktorý nastúpil dňa 21. 10. 2013 a vodič M., ktorý nastúpil 16. 10. 2013. Z posledných prijatých vodič C. nastúpil 18. 11. 2013 a bol prepustený v skúšobnej dobe 26. 11. 2013.

K tvrdeniam žalobcu sa potom ešte písomne vyjadril zamestnávateľ na č. l. 226 kde uviedol, že organizačná zmena prebehla v mesiaci november 2013 a pred ňou pracovalo vo firme 21 šoférov. Zamestnanie nových šoférov v roku 2013 bolo výsledkom snahy zamestnávateľa riešiť veľké množstvo nadčasov, vzhľadom na zvyšujúci sa počet imobilných pacientov. Avšak následne došlo k zmene organizácie práce so zavedením nového pracovného miesta v rozpise s označením „sedačka“ od 01. 11. 2013 a prijímaní boli aj v súvislosti s plánovaným rozšírením činnosti žalovaného. Koncom novembra 2013 však perspektívy rozšírenia činnosti žalovaného zamestnávateľa zanikli a preto zamestnávateľ rozhodol o organizačnej zmene, a v rámci prepúšťania o prepustení tých šoférov, u ktorých boli problémy buď zdravotné alebo s pracovnou disciplínou. Od prijatia šoféra C., ktorý bol následne prepustený, 18. 11. 2013 až do záverov súdneho konania žalovaný nezamestnal žiadnych ďalších nových šoférov.

Pokiaľ žalobca prekladal inzerciu, ktorá sa týkala inzerovania voľného miesta vodiča sanitky (č. l. 78 spisu) tak z tejto vyplynulo, že žalovaný hľadal vodiča sanitky pre okres Turčianske Teplice s nástupom od 01. 10. 2014. Tento postup žalovaný zamestnávateľ vysvetlil tou skutočnosťou, že v čase keď doručoval výpoveď žalobcovi nemal žiadne voľné miesto v Turčianskych Tepliciach ani v Martine. Inzercia bola urobená až neskôr a to po tom, čo pracovník, ktorý v tom čase pracoval v Turčianskych Tepliciach mu oznámil, že mieni opustiť zamestnanie a preto začal hľadať nového zamestnanca.

Po vykonanom dokazovaní súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu dôvodná nie je.

Podľa , výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

Podľa , zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Podľa , ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa /, nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

Podľa / , zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa / , zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.

Podľa , výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.

Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a vzhľadom na citované zákonné ustanovenia súd dospel k presvedčeniu, že v prípade žalovaného zamestnávateľa boli dodržané všetky vyššie spomínané zákonné predpoklady pre platnú výpoveď vo vzťahu k žalobcovi.

Súd mal nesporne preukázané, že žalovaný zamestnávateľ síce ešte 10 dní pred doručením výpovede žalovanému a 7 dní pred rozhodnutím o organizačnej zmene, prijal zamestnanca C., s ktorým ale následne skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe, avšak nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by v najbližších dvanástich mesiacoch po skončení pracovného pomeru so žalobcom, resp. po doručení výpovede žalobcovi prijímal nových zamestnancov, naopak v čase rozhodovania súdu žalovaný zamestnávateľ utlmil svoju podnikateľskú činnosť, čo bolo preukázané listinami, ktoré do spisu pripojil a väčšinou ju prestal zabezpečovať vlastnými zamestnancami.

Preto nemožno konštatovať tak, ako to konštatoval žalobca, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo fiktívne a bolo urobené len z dôvodu, aby bolo možné bezproblémovo ukončiť pracovný pomer so žalobcom a inými pre zamestnávateľa menej prijateľnými zamestnancami.

Zamestnávateľ sa netajil, že pokiaľ rozhodol o prepustení troch zamestnancov z hľadiska zefektívnenia činnosti svojej firmy, vybral podľa vlastnej úvahy samozrejme tých, ktorí boli problémoví a medzi, ktorých patril aj žalobca. V prípade žalobcu a žalovaného zamestnávateľa bolo zrejmé, že medzi konateľom a žalobcom v poslednom období v roku 2013 ale aj medzi inými zamestnancami žalovaného a žalobcom dochádzalo k rôznym nedorozumeniam a pracovným konfliktom.

Súd sa bližšie ale týmito skutočnosťami nezaoberal, nakoľko podľa presvedčenia súdu nesúviseli s meritom prejednávanej veci a nebolo potrebné o nich viesť podrobnejšie dokazovanie vzhľadom na spôsob akým bol skončený pracovný pomer so žalobcom a z akého dôvodu bol skončený pracovný pomer so žalobcom.

Súd sa v tomto smere celkom stotožňuje s vyjadrením žalovaného zamestnávateľa, že výber zamestnanca, ktorý sa stáva nadbytočným patrí výlučne zamestnávateľovi a súd nemôže preskúmať správnosť tohto výberu zamestnávateľom, a súčasne rozhodnutie o organizačnej zmene v zmysle judikatúry nemá povahu právneho úkonu, z čoho vyplýva právny dôsledok spočívajúci v tom, že súd nemôže rozhodovať o jeho prípadnej neplatnosti. Forma takéhoto rozhodnutia o organizačnej zmene, kde zákon vyžaduje písomnú formu, zachovaná v prípade žalovaného zamestnávateľa bola zachovaná.

Keďže súd nemôže preskúmavať správnosť výberu nadbytočného zamestnanca zamestnávateľom, súd nevykonával dokazovanie, ktorým sa žalobca snažil preukázať, že pre žalovaného zamestnávateľa sa vzhľadom na svoje aktivity, vzhľadom na svoj kritický postoj vo vzťahu k zamestnávateľovi stal nepohodlným zamestnancom a bol diskriminovaný.

Rovnako súd zamietol návrhy žalobcu, ktoré smerovali k preskúmavaniu, či pracovníkom žalovaného, v širšom slova zmysle, bola známa skutočnosť, že na pracovisku pôsobili zástupcovia zamestnancov vo forme zamestnaneckých dôverníkov a či im bola známa skutočnosť, že v roku 2011 prebehli ich voľby. Žalobca totiž prevažne navrhoval ako svedkov vypočuť osoby, ktoré v čase keď sa voľby konali, neboli zamestnancami z pohľadu a pracovali na základe iného právneho predpisu pre žalovaného zamestnávateľa a preto ich výpoveď pre súd nebola potrebná, najmä ak iným dokazovaním súd dospel k presvedčeniu, že voľba zástupcov zamestnancov prebehla v súlade so zákonom a títo boli platne kreovaní a svoju úlohu vo vzťahu k prerokovaniu výpovede žalobcu si splnili.

V konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by žalovaný zamestnávateľ mal možnosť ponúknuť žalobcovi inú vhodnú prácu a preto pokiaľ si túto ponukovú povinnosti nesplnil, urobil tak len z tohto dôvodu, že ju splniť nemohol a túto skutočnosť žalovaný zamestnávateľ vyjadril aj vo výpovedi, kde žalobcovi oznámil, že spoločnosť ho nemá možnosť ďalej zamestnávať.

Súd nevidel súvislosť medzi daním výpovede žalobcovi a podaniami žalobcu voči Inšpektorátu práce v Žiline, nakoľko žalobca do spisu pripojil aj list Inšpektorátu práce v Žiline zo dňa 21. 01. 2014 (č. l. 6 - 9 spisu). Z tohto listu bolo zrejmé, že prvé podanie žalobcu na inšpektorát práce bolo doručené 26. 11. 2013, teda deň pred spísaním výpovede a je ťažko predstaviteľné, že by sa žalovaný zamestnávateľ už nasledujúceho dňa mohol dozvedieť o tom, že jeho zamestnanec na neho podal podnet inšpektorátu práce.

Súd preto dospel k presvedčeniu, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 27. 11. 2013, ktorá bola žalobcovi doručená 28. 11. 2013 je platná a, že pracovný pomer žalobcu skončil k 31. 12. 2013 uplynutím jednomesačnej výpovednej doby, ktorá začala plynúť od 01. 12. 2013.

Výpovedná doba v zmysle s poukazom na ust. vo vtedy platnom a účinnom znení bola 1 mesiac, keďže napriek tomu, že výpoveď bola daná z dôvodu uvedeného v / , pracovný pomer žalobcu ako zamestnanca u žalovaného zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval menej ako 1 rok.

Súd preto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. a žalovanému , ktorý bol v konaní plne úspešný proti žalobcovi priznal právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Trovy žalovanému vznikli vynaložením nákladov na jeho právne zastúpenie, teda sú tvorené trovami právneho zastúpenia žalovaného, ktoré boli vyčíslené a priznané podľa Vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátom za poskytovanie právnych služieb. Trovy právneho zastúpenia žalovaného sú tvorené odmenou právneho zástupcu žalovaného za tri úkony právnych služieb po 61,87 €, ku ktorým patrí aj režijný paušál v sume 8,04 € (, , Vyhlášky č. ). K týmto úkonom patrí príprava a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 06. 06. 2014, spísanie vyjadrenia k žalobe dňa 10. 03. 2014 a účasť na pojednávaní Okresného súdu Martin dňa 02. 10. 2014. Ďalej k trovám právneho zastúpenia patrí odmena právneho zástupcu žalovaného za účasť na pojednávaní Okresného súdu Martin, ktoré trvalo viac ako dve hodiny, dňa 01. 04. 2015, za ktorú patrí odmena vo výške 129,08 € a režijný paušál 8,39 €, ďalej odmena právneho zástupcu žalovaného za tri úkony právnych služieb uskutočnených v roku 2015 po 64,54 € a režijný paušál za tieto úkony po 8,39 €. Patrí k nim účasť na pojednávaní dňa 01. 07. 2015, účasť na pojednávaní dňa 24. 09. 2015 a účasť na pojednávaní dňa 19. 11. 2015 (, , Vyhlášky č. ).

Súd nepriznal žalovanému náhradu trov konania za údajne vykonané porady s právnym zástupcom, ktoré podľa vyčíslenia trov právnym zástupcom žalovaného mali byť uskutočnené 01. 10. 2014, 31. 03. 2015 a 23. 09. 2015, nakoľko o týchto poradách nebol zo strany žalovanej produkovaný žiadny dôkaz. Spolu trovy právneho zastúpenia s 20 % DPH predstavujú sumu 679,19 € a v zmysle je žalobca povinný ich žalovanému nahradiť na účet právneho zástupcu žalovaného advokáta číslo XXXXXXXXX/XXXX vedený vo Z. Q..A.. O. M..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí, ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. / /.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať výkonom rozhodnutia.