Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_6C-1-2015.pdf
PDF · 90.68 KB
Case nature
Area
Subarea
6C/1/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci navrhovateľa: TELERVIS PLUS, a. s., so sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, v konaní právne zastúpený JUDr. Vratislavom Šteffekom, advokátom, Nám. Martina Benku 6, Bratislava, proti odporcovi: S. D., E.. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/X, J. G., v konaní o zaplatenie 502,60 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. V časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 79,20 Eur súd konanie z a s t a v u j e.
II. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 186,80 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 20.03.2013 do zaplatenia, všetko v pravidelných mesačných splátkach po 25,- Eur mesačne splatných vždy do 15. dňa v príslušnom mesiaci s tým, že prvá splátka je splatnou v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, kedy tento rozsudok nadobudne právoplatnosť, pričom omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
III. Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.
IV. Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Podaným návrhom žiadal navrhovateľ uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť sumu 502,60 Eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne od 02.11.2012 do zaplatenia a zmluvnú pokutu 79,20 Eur. Návrh odôvodnil tým, že s odporcom ako dlžníkom uzavrel dňa 09.05.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere na sumu 400,- Eur za odplatu 152,- Eur. Úver mal odporca splatiť v trinástich mesačných splátkach, no uhradil len sumu 49,40 Eur. Pretože nesplácal úver podľa splátkového kalendára, po predchádzajúcom upozornení mu listom zo dňa 21.02.2013 oznámil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 19.11.2012. V dôsledku omeškania so splácaním odporcovi vznikla povinnosť zaplatiť dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 13,20 Eur za 6 mesiacov od novembra 2012 do apríla 2013.
Súd vo veci vydal dňa 08.04.2015 platobný rozkaz, proti ktorému podal odporca včas odôvodnený odpor. Namietal, že bol v podstate oklamaný, lebo navrhovateľ ukryl vysoké úroky z úveru do ďalšej uzavretej zmluvy o tzv. „domácom servise“ písanej malými písmenami, keď obchodný zástupca mu nevysvetlil všetky podmienky úveru. Následne za ním nikto peniaze vyberať nechodil a bezhotovostne sa platiť nedalo, i keď mal záujem úver splácať. Preto nesúhlasil s trovami a pokutou.
Vzhľadom na to, že z odporcom v odpore uvedených skutočností je zrejmé, že tento spochybňuje žalovanú pohľadávku a nesúhlasí s ňou žiadajúc platobný rozkaz zrušiť, pričom uviedol konkrétne skutočnosti, na základe ktorých žalovaný nárok spochybňuje, súd považoval odpor za vecne
odôvodnený a preto ho nebolo možné odmietnuť podľa § 174 ods. 3 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) ako to žiadal navrhovateľ.
Následne podaním zo dňa 03.11.2015 navrhovateľ zobral návrh späť ohľadne zmluvnej pokuty. Súd preto v tejto časti konanie zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p. ako je uvedené pod bodom I. výrokovej časti rozsudku.
Na pojednávaní dňa 19.11.2015 súd s použitím ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti navrhovateľa, ktorého právny zástupca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil žiadajúc rozhodnúť v jeho neprítomnosti.
Súd po vypočutí odporcu a na základe navrhovateľom ako aj odporcom predložených listinných dôkazov zistil, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 420121410 datovanej dňom 09.05.2012 navrhovateľ poskytol odporcovi ako dlžníkovi úver vo výške 400,- Eur. Úver bol poskytnutý na trinásť mesiacov za úrok vo výške 20 % a okrem toho si navrhovateľ účtoval odmenu za poskytnutie úveru vo výške 18 %. V článku II. zmluvy sa odporca zaviazal uhradiť istinu 400,- Eur a odplatu 152,- Eur v trinástich mesačných splátkach.
Odporca pred súdom potvrdil, že na základe uvedenej zmluvy skutočne dostal sumu 400,- Eur. Predložil tiež doklad - splátkový kalendár, podľa ktorého bolo od neho vybratých obchodnou zástupkyňou navrhovateľa celkovo v hotovosti 213,20 Eur, z čoho bola suma 163,80 Eur použitá na úhradu záväzkov odporcu zo zmluvy o domácom servise a suma 49,40 Eur na úhradu navrhovateľom poskytnutého úveru.
Z predloženej zmluvy o poskytovaní domáceho servisu datovanej dňom 09.05.2012 (teda rovnakým dňom ako úverová zmluva) súd zistil, že jej predmetom bolo poskytovanie domáceho servisu navrhovateľom odporcovi (podľa čl. 2.1. zmluvy v mieste trvalého bydliska odporcu, resp. na inom dohodou určenom mieste). Domáci servis je v čl. 1.1. zmluvy definovaný ako poskytovanie konzultačných a nadštandardných služieb, ktoré spočívajú v starostlivosti o klienta pri poskytnutí úveru na základe predmetnej zmluvy o úvere č. 420121410. Ďalej je uvedené, že je to najmä služba spočívajúca v preberaní a zaúčtovaní peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového kalendára, upozornenie na termín splátky a na prípadné následky nesplácania. Podľa čl. 2.1. zmluvy sa odporca za to zaviazal zaplatiť navrhovateľovi celkovo sumu 163,80 Eur v troch splátkach a ako je zrejmé z predloženého dokladu (označeného ako „splátkový kalendár“, ide však o doklad vo forme určitého „preukazu“ do ktorého obchodná zástupkyňa odporcovi zapisovala splátky, ktoré prevzala) túto navrhovateľovi uhradil. Poslednú splátku zaplatil dňa 20.10.2012, kedy je zapísaná v doklade aj posledná zaplatená úverová splátka 45,40 Eur.
Odporca sa pred súdom vyjadril, že potreboval peniaze, lebo si zobral dcéru z Rumunska, ktorá tam bola v detskom domove. V tom čase nevedel poriadne po slovensky (pričom aj v úverovej zmluve je uvedené, že je štátnym príslušníkom Rumunska), doniesli mu zmluvu a povedali, že úrok je 150,- Eur, dali mu to podpísať a keď prišiel domov, priateľka mu to prečítala a zistil, že nemá len úrok 150,- Eur, ale aj nejaký domáci servis. Chcel číslo účtu, aby mohol úver splácať jednoduchšie bezhotovostnou formou, no obchodná zástupkyňa navrhovateľa mu povedala, že sa to nedá.
Na základe uvedeného mal súd za preukázané, že z charakteru predloženej úverovej zmluvy z hľadiska jej formy ako formulára pripraveného navrhovateľom ako aj z postavenia jej účastníkov niet pochýb, že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú (čo koniec koncov vyplýva aj z jej samotného označenia ako „zmluva o spotrebiteľskom úvere“) v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Ku dňu uzavretia zmluvy 09.05.2012 uvedený zákon v § 9 ods. 2 písm. f) ako náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadoval uvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Tento údaj v zmluve absentuje, pretože síce v Obchodných podmienkach (bod 2), ktoré sú na rubovej strane zmluvy je uvedené, že „konečnou splatnosťou úveru sa v zmysle zmluvy o úvere rozumie uhradenie poslednej splátky veriteľovi, pričom doba trvania úveru je od uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti úveru“, no takéto znenie nevyjadruje konkrétny deň, v ktorý má spotrebiteľ uhradiť poslednú splátku. Platí to vo väzbe na skutočnosť, že splatnosť splátok úveru bola dohodnutá tak, že prvá splátka je splatnou 10. deň po uzatvorení zmluvy a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky, čo znamená, že veriteľ preniesol svoju povinnosť rešpektovať
jasné zákonné znenie na spotrebiteľa v tom smere, aby si tento sám vypočítaval, kedy nastane časový okamih splatnosti poslednej splátky.
Okrem toho v čase uzavretia zmluvy citovaný zákon vyžadoval v ust. § 9 ods. 2 písm. i) uvedenie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. V predloženej zmluve je uvedený úrok 20 % z istiny 400,- Eur a súčasne „odmena za poskytnutie úveru“ vo výške 18 % z istiny 400,- Eur, čo teda evokuje, že sa jedná o peniaze poskytované pri 20 percentom úroku. Ako je však zo zmluvy zrejmé a potvrdil to aj odporca, išlo o spotrebiteľský úver poskytovaný formou hotovostnej pôžičky (deklarácia v zmluve, že dlžník potvrdzuje podpisom zmluvy prevzatie istiny) a preto podľa názoru súdu poplatkom za poskytnutie úveru navrhovateľ v skutočnosti prekrýva reálnu úrokovú sadzbu úveru, ktorá tak predstavuje 38 %.
Napokon ani RPMN vyžadovaná ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy nie je v zmluve obsiahnutá. RPMN (ročná percentuálna miera nákladov) je údaj slúžiaci spotrebiteľovi na zorientovanie sa v ponukách rôznych finančných inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdenie výhodnosti poskytnutého úveru. Takýto údaj obsahujú obchodné podmienky nachádzajúce sa na druhej strane zmluvy, no je uvedený všeobecne pre splatnosť úveru na 7 mesiacov (66,19 %), resp. na 13 mesiacov (67,70 %) bez ohľadu na to, aká suma a s akými splátkami je predmetom zmluvy. Odhliadnuc od toho je aj tak v konečnom dôsledku neakceptovateľnou (a tým praktikou, ktorá nemôže požívať právnu ochranu) snaha navrhovateľa obchádzať spotrebiteľským predpisom jasne vyžadovaný údaj spotrebiteľskej zmluvy jeho uvedením v obchodných podmienkach, ktorých prioritným významom je doplnenie/spresnenie určitých menej podstatných zložiek zmluvy. Už len samotný odkaz na obchodné podmienky (či rôzne prílohy, sadzobníky, príklady atď.) vnáša do procesu rozhodovania spotrebiteľa nežiaduci prvok neurčitosti (resp. nevedomosti), ktorého odstránenie je primárnym zámerom spotrebiteľskej ochrany prostredníctvom uvedenej právnej normy.
Zhrnúc uvedené súd dospel k záveru, že kvôli absencii uvedených náležitostí v predloženej zmluve o spotrebiteľskom úvere je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Preto navrhovateľ mal nárok len na vrátenie poskytnutej sumy 400,- Eur.
Vo vzťahu k zmluve o poskytnutí domáceho servisu je potrebné uviesť, že táto bola podľa článku 1.1. evidentne naviazaná na úverovú zmluvu a na jej základe sa odporca zaviazal na poplatok vo výške 163,80 Eur za to, že navrhovateľ mu poskytne isté „nadštandardné“ služby. V skutočnosti však podľa názoru súdu išlo o zmluvu, ktorou navrhovateľ odporcovi k úveru síce „pribalil niečo navyše“, no tým len navýšil odplatu za poskytnutie úveru a takouto praktikou poskytovania akéhosi balíka nadštandardných služieb na základe osobitnej zmluvy len zakrýval skutočnú výšku odplaty za úver. V prípade „konzultačnej“ činnosti ide totiž o služby, ktoré nielen banky ale aj nebankové subjekty poskytujú úplne bezplatne v záujme získania novej a udržania si súčasnej klientely, pričom podľa samotného zmluvného textu pripraveného navrhovateľom je nadštandardné to, čo vyplýva zo zákona, resp. je samozrejmým v súvislosti so správou vlastnej pohľadávky. Podľa § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa totiž dlh plní na mieste určenom dohodou účastníkov a ak nie je miesto plnenia takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. V občianskom práve má teda dlh tzv. „odnosnú“ povahu, veriteľ si preto musí prevziať dlhované plnenie v mieste bydliska dlžníka a tak je úplne v rozpore s princípmi spotrebiteľskej ochrany, aby spotrebiteľ platil za to, čo je povinnosťou veriteľa, dodávateľa. Doslova až absurditou je, že odporcom ako spotrebiteľom „vyžiadaný“ (z vyjadrenia odporcu pritom vyplynul opak) a platený domáci servis má spočívať v tom, že veriteľ (dodávateľ) si eviduje a zaúčtováva plnenie dlhu a upozorňuje na (ne)splácanie. Podľa názoru súdu už len tieto okolnosti svedčia o tom, že účelom zmluvy o domácom servise bolo prekrytie reálnej odmeny navrhovateľa ako veriteľa za poskytnutie úveru. Súd preto zmluvu o domácom servise vyhodnotil ako neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje ust. § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý v čase uzavretia úverovej zmluvy účastníkmi určoval, že sa veriteľovi (resp. finančnému agentovi) zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
Z uvedených dôvodov súd potom zohľadnil plnenie odporcu započítané navrhovateľom na „domáci servis“ v sume 163,80 Eur ako plnenie poskytnuté na splácanie úveru. Odporca teda z poskytnutej sumy 400,- Eur vrátil celkovo 213,20 Eur (49,40 Eur plus 163,80 Eur) a je vzhľadom na už konštatovanú
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru dlžný navrhovateľovi ešte 186,80 Eur. Vo zvyšku súd potom návrh ako nedôvodný zamietol.
Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. (ďalej len „nariadenie“) v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 vzhľadom na prechodné ust. § 10c uvedeného nariadenia (nakoľko išlo o úverový právny vzťah založený dňa 09.05.2012 majúci právny základ v ust. § 497 Obchodného zákonníka kedy je treba aplikovať úpravu § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31.01.2013 odkazujúcu na občianskoprávnu úpravu omeškania dlžníka). Prechodné ustanovenie § 10c cit. nariadenia určuje, že ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.03.2013 bola výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Navrhovateľ požadoval úrok z omeškania od 02.11.2012 do zaplatenia poukazujúc na to, že listom zo dňa 21.02.2013 zosplatnil úver ku dňu 19.11.2012. Nepreukázal však, že tento list doručil odporcovi, lebo z poštového podacieho hárku je zistiteľné len jeho odoslanie na poštovú prepravu. Odporca sa preto nedostal do omeškania dňom 20.11.2012. Nepochybne však odporca bol v omeškaní s vrátením celého úveru 400,- Eur po uplynutí splatnosti desiatej splátky, čo prepočtom údajov o splatnosti splátok v zmluve možno určiť na deň 19.03.2013. Preto súd priznal úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne (sadzba ECB ku dňu 20.03.2013 bola 0,75 % ročne) zo sumy 186,60 Eur od 20.03.2013 do zaplatenia.
Vzhľadom na vyživovaciu povinnosť odporcu k maloletej dcére, jeho kolísavý príjem a výšku dlžnej sumy súd podľa § 160 ods. 1 O.s.p. povolil odporcovi splatiť dlh v splátkach po 25,- Eur mesačne pod hrozbou straty výhody splátok.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na čiastočný úspech oboch účastníkov konania. Navrhovateľ bol úspešný v sume 186,80 Eur, odporca vo zvyšku v sume 315,80 Eur (žalovaná suma 502,60 Eur mínus 186,80 Eur). Čistý úspech odporcu potom v pomernom vyjadrení prevyšuje úspech navrhovateľa, no nakoľko odporca náhradu trov konania nežiadal, súd vyslovil, že mu náhrada trov konania nepriznáva.
Po právoplatnosti rozsudku súd rozhodne o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi z pôvodne žalovanej zmluvnej pokuty, ohľadne ktorej zobral návrh späť pred prvým pojednávaním.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.
V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.