Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_8C-200-2010.pdf
PDF · 102.72 KB
No categories available
8C/200/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: B. N., nar. XX.X.XXXX, bytom B. O. XX, Z., proti odporcovi: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., so sídlom Mlynské nivy č. 44/a, Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpenému spoločnosťou MGA IURIS s.r.o., so sídlom Pri starej prachárni 10, Bratislava, o určenie, že navrhovateľ má právo na rovnakú základnú mzdu a iné, takto
rozhodol:
Súd návrh zamieta.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi k rukám právneho zástupcu odporcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.303,60 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom, podaným na súd dňa 16.11.2007, domáhal určenia, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako p. X., a že má právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice (pôvodne bola vec na tunajšom súde vedená pod sp. zn. 18C 298/2007).
Uviedol, že sa stal zamestnancom odporcu od 8.11.2004 v pracovnej pozícii referent pre vymáhanie pohľadávok. Odporca rozhodol, že práce zodpovedajúce pracovnej pozícii referent pre vymáhanie pohľadávok nebudú referenti vykonávať individuálne, ale vo dvojiciach. Pracovná dvojica tvorila jeden výkonnostný celok. V pracovnej dvojici s navrhovateľom bol p. X.. Pri nástupe referentov do pracovného pomeru v novembri 2004 boli odporcom deklarované rovnaké pracovné podmienky pre všetkých referentov a rovnaké mzdové ohodnotenie základnou mzdou. Navrhovateľ však zistil, že odporca odmeňoval zamestnanca p. X. o viac ako 20% vyššou základnou mzdou, pričom tento zamestnanec vykonával rovnaké práce a plnil rovnaké úlohy ako navrhovateľ. Tento postup odporcu považoval navrhovateľ za diskriminačný a odporujúci dobrým mravom. Právne navrhovateľ svoj návrh odôvodňoval poukazom na ust. § 82, 118, 119 a 119a ZP.
Tunajší súd uznesením zo dňa 4.2.2008, č. k. 18C 298/2007 - 10 vyzval navrhovateľa na odstránenie vád návrhu. Uznesením zo dňa 2.9.2008, č. k. 18C 298/2007 - 35 súd odmietol podanie navrhovateľa zo dňa 16.11.2007 z dôvodu, že svoj návrh požadovaným spôsobom nedoplnil. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.11.2008, č. k. 3Co 282/08 - 40 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Na dovolanie navrhovateľa Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 8.9.2010, č. k. 4 Cdo 278/2009 - 69 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.11.2008, sp. zn. 3Co 282/2008 a uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 2.9.2008, č. k. 18C 298/2007 - 35 a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že z návrhu navrhovateľa je dostatočne zrejmé, čoho sa domáha.
Odporca s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť. Okrem iného namietal, že navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
V predmetnej právnej veci súd rozhodol rozsudkom č.k. 8C/200/2010-273 zo dňa 23.06.2014, ktorým návrh navrhovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania odporcu.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu, že ako navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na určení práva rovnakej základnej mzdy ako má p. X.. Súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko sa jedná o antidiskriminačnú žalobu v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania na základe zákonníka práce, mzdových predpisov platných u odporcu a s tým súvisiacich dojednaní v Kolektívnej zmluve uzavretej medzi odporcom a zástupcami jeho zamestnancov. Podľa antidiskriminačného zákona navrhovateľ nemusí preukázať naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby.
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že napadnutý rozsudok je správny, vec je posúdená správne právne aj skutkovo.
Krajský súd v Bratislave dňa 12.11.2014 rozhodol uznesením č.k. 2Co/771/2014-282 (ďalej len uznesenie), ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď zamietnutie jeho návrhu odôvodnil nepreukázaním naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení s tým, že nakoľko mu išlo o to, aby dosahoval rovnakú mzdu, ako iný zamestnanec odporcu, mal podať žalobu na plnenie podľa § 80 písm. b) O. s. p., keďže z obsahu návrhu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ podal žalobu podľa antidiskriminačného zákona v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania odporcom, na základe Zákonníka práce, mzdových predpisov platných u odporcu, ako i dojednaní v Kolektívnej zmluve, ktorú odporca uzavrel so zástupcami svojich zamestnancov a preto naliehavý právny záujem na požadovanom určení v konaní preukazovať nemusel a nie je správny ani právny záver prvostupňového súdu, že sa navrhovateľ mohol svojho nároku domáhať žalobou na plnenie.
Antidiskriminačný zákon ustanovuje, že zásada rovnakého zaobchádzania podľa § 3 ods. 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými predpismi (napr. Zákonník práce č. 311/2001 Z. z., zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme atď.).
V prípade vnútroštátnych právnych úprav (§ 13 ods. 1 Zákonníka práce a § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona) platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj navrhovateľa. Navrhovateľ musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľ musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto spore unesie svoje dôkazné bremeno záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných prostriedkov. Strana navrhovateľa je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie navrhovateľa, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t.j. o zásahu). Zároveň musí navrhovateľ tvrdiť, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky odporcu o rasovej, či etnickej príslušnosti navrhovateľa; pohnútku (resp. motív) konania odporcu navrhovateľ nedokazuje. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak navrhovateľ nepreukáže, že s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t.j. diskriminačne), nemôže byť v spore úspešný.
V zmysle pokynov odvolacieho súdu vyplývajúcich z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co/771/2014-282 zo dňa 12.11.2014 a v súlade s jeho právnym názorom, ktorým je prvostupňový súd viazaný, súd postupoval tak, že vo veci nariadil pojednávanie na 18.05.2015, aby navrhovateľ mohol doplniť dokazovanie.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu a doplnením dokazovania o výsluch účastníkov konania, ich vyjadrenia a zistil nasledovný skutkový stav:
Pracovný pomer medzi účastníkmi konania bol založený písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 3.11.2004 s dohodnutým dňom nástupu navrhovateľa do práce dňa 8.11.2004, druhom práce - referent pre vymáhanie pohľadávok a miestom výkonu práce - región Západ. Pracovný pomer bol účastníkmi uzavretý na dobu neurčitú. V pracovnej zmluve účastníci dohodli skúšobnú dobu 3 mesiace a základnú mzdu navrhovateľa 18.000,- Sk s tým, že pohyblivá zložka mzdy pri plnom pracovnom úväzku je do 20 % zo základnej mzdy. Dohodami o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 23.2.2005, 25.1.2006, 22.1.2007 a 28.3.2007 bola zvyšovaná základná mesačná mzda navrhovateľa.
Listom zo dňa 2.11.2007 dal odporca navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu nadbytočnosti. Navrhovateľ sa domáha určenia neplatnosti výpovede v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 9C 50/2008.
Na pojednávaní dňa 18.05.2015 navrhovateľ uviedol, že nemá ďalšie návrhy na dokazovanie, nakoľko dôkazy sú založené v spise a sú to mzdové listy navrhovateľa ako aj p. X.. Svoje tvrdenia opieral o dôkazy, ktoré už sú súčasťou spisu. Nešlo o diskrimináciu na základe rasy, či etnickej príslušnosti, išlo o diskrimináciu, že pracovník v pracovnej dvojici mal vyšší príjem ako navrhovateľ. Toto vyplýva aj z mzdového listu navrhovateľa a p. X.. Iné dôkazy navrhovateľ súdu nevedel predložiť.
Odporca vo svojom vyjadrení k návrhu uviedol, že navrhovateľ nepredložil dôkazy, z ktorých by bolo možné usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vôbec došlo. Odporca preukázal, že s navrhovateľom sa zaobchádzalo rovnako ako s inými zamestnancami v porovnateľnej situácii. Ak zamestnanci pracovali v pracovných dvojiciach, tak v prípade neprítomnosti v práci jedného z nich, nemal právo na mzdu neprítomného zamestnanca zamestnanec svoju prácu vykonávajúci.
V záverečnom vyjadrení navrhovateľ uviedol, že trvá na tom, že odporca sa dopustil diskriminačného konania porušením zásady rovnakého zaobchádzania v odmeňovaní za rovnakú prácu, v rovnakom prostredí, za rovnakých podmienok a rovnakej hodnoty, tým že zamestnancovi p. X. bola stanovená vyššia mzda ako navrhovateľovi. Rozdiel v odmeňovaní preukázal mzdovými listami. Odporcov argument, že pracovníci odporcu na rovnakej pozícii ako odporca mali rovnakú mzdu ako navrhovateľ je irelevantný, nakoľko dokazuje len to, že aj ostatní zamestnanci boli diskriminovaní. To, že si svoje právo na súde neuplatnili, nie je dôkazom, že zo strany odporcu nedošlo k diskriminácii navrhovateľa. Odporca v konaní nepreukázal, že neporušil zásadu rovnakého odmeňovania za prácu rovnakej hodnoty. Navrhovateľ mal mať pri nástupe do pracovného pomeru rovnakú základnú mzdu ako p. X.. Dôkazy o nerovnakom zaobchádzaní v odmeňovaní navrhovateľ predložil, pričom mal za to, že rasovú či etnickú pohnútku nerovnakého zaobchádzania v odmeňovaní nie je potrebné navrhovateľom tvrdiť. Odporca preto neuniesol dôkazné bremeno, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania v odmeňovaní.
V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (účinného od 1. júla 2004), každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.
Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (účinného od 1. júla 2004), každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.
Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (účinného od 1. júla 2004), konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalovaný“).
Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (účinného od 1. júla 2004), žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Podľa § 11 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (účinného od 1. júla 2004), na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný a preto ho v celom rozsahu zamietol.
Navrhovateľ sa v konaní domáhal určenia, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako p. X., a že má právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice. Naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení navrhovateľ videl v tom, aby dosiahol rovnaké podmienky v oblasti stanovenia základnej mzdy a v rozdielnosti právnych názorov na túto otázku. Tiež mal za to, že jeho naliehavý právny záujem vyplýva priamo z ust. § 9 a 11 antidiskriminačného zákona.
Súd v konaní rozhodol rozsudkom č.k. 8C/200/2010-273 zo dňa 23.06.2014, ktorým návrh navrhovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania odporcu.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave dňa 12.11.2014 rozhodol uznesením č.k. 2Co/771/2014-282, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení Krajský súd v Bratislave uviedol, že navrhovateľ podal žalobu podľa antidiskriminačného zákona v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania odporcom, na základe Zákonníka práce, mzdových predpisov platných u odporcu, ako i dojednaní v Kolektívnej zmluve, ktorú odporca uzavrel so zástupcami svojich zamestnancov. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení uviedol, že v prípade odvolávania sa na antidiskriminačný zákon platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj navrhovateľa. Navrhovateľ musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na odporcu, ktorý má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Strana navrhovateľa je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“, nepostačuje iba samotné tvrdenie navrhovateľa, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t.j. o zásahu). Zároveň musí navrhovateľ tvrdiť, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky odporcu o rasovej, či etnickej príslušnosti navrhovateľa; pohnútku (resp. motív) konania odporcu navrhovateľ nedokazuje. Ak navrhovateľ a nepreukáže, že s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t.j. diskriminačne), nemôže byť v spore úspešný.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
Ak teda navrhovateľ v konaní tvrdí, že došlo odporcom k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania pri vyplácaní mzdy, je to povinný jednoznačne preukázať. Súd dôkazy ktoré boli vykonané vyhodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 132 O. s. p.
Navrhovateľ mal za to, že bol odporcom diskriminovaný a ten porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v odmeňovaní za rovnakú prácu, v rovnakom prostredí, za rovnakých podmienok a rovnakej hodnoty, nakoľko p. X., ktorý pracoval na rovnakej pracovnej pozícii ako odporca mal stanovenú vyššiu mzdu ako navrhovateľ. Na preukázanie svojich tvrdení sa odvolával iba na jeho mzdové listy ako aj mzdové listy p. X., ktoré by mali byť dostatočným dôkazom, že odporca sa dopustil porušenia antidiskriminačného zákona. Mal za to, že rasovú či etnickú pohnútku nerovnakého zaobchádzania v odmeňovaní nie je potrebné navrhovateľom tvrdiť. Navrhovateľ uviedol, že nešlo o diskrimináciu na základe rasy, či etnickej príslušnosti. Porušenie antidiskriminačného zákona videl iba v tom, že pracovník v pracovnej dvojici mal vyšší príjem ako navrhovateľ.
V zmysle uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2014 č.k. 2Co/771/2014-282 bol navrhovateľ povinný preukázať, že k porušeniu jeho práva na rovnakú mzdu ako pracovníka pracujúceho na rovnakej pozícii došlo a toto porušenie bolo na základe jeho rasy či pôvodu.
Súd má za to, že navrhovateľ nepreukázal ani jednu z uvedených skutočností. Mzdové listy p. X. a navrhovateľa nie sú jednoznačným dôkazom, že u navrhovateľa došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Ako sa odporca v konaní vyjadril a ako aj z predložených pracovných zmlúv ostatných zamestnancov odporcu vyplýva, aj iní zamestnanci odporcu mali rovnakú mzdu ako navrhovateľ. Navrhovateľ nepreukázal ani to, že bol diskriminovaný na základe rasy či pôvodu. Naopak sám uviedol, že nešlo o diskrimináciu na základe rasy či etnickej príslušnosti. V konaní navrhovateľ namietal iba to, že došlo k diskriminácii v tom, že p. X. mal vyššiu mzdu ako on, pričom túto diskrimináciu žiadnym spôsobom nepreukázal.
Tvrdenie navrhovateľa, že aj ostatní zamestnanci odporcu pracujúci na rovnakej pozícii ako navrhovateľ a p. X. boli diskriminovaní, ale neriešili to s odporcom súdnou cestou neobstojí, nakoľko nepreukázal, že by títo zamestnanci mali iný etnický pôvod alebo rasu.
Súd má za to, že navrhovateľ nepreukázal, že by odporca porušil antidiskriminačný zákon, nakoľko to, že navrhovateľ dostával nižšiu mzdu ako p. X. nemôže samé o sebe byť porušením tohto zákona, preto súd návrh zamietol.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému odporcovi priznal plnú náhradu trov konania, ktorá pozostáva z:
Trov právneho zastúpenia odporcu, ktoré podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. účinnej ku dňu vykonania úkonu právnej služby pozostávajú z:
a) Jeden úkon právnej služby pri hodnote úkonu 76,- eur (bez DPH) § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 13 ods.3 vyhlášky:
- prevzatie a príprava zastúpenia 21.09.2011 (§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky),
b) Jeden úkon právnej služby pri hodnote úkonu 78,25 eur (bez DPH) § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 13 ods.3 vyhlášky:
- písomné podanie na súd 26.09.2012 ( § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky),
c) Jeden úkon právnej služby pri hodnote úkonu 19,56 eur (bez DPH) § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 13 ods.3 vyhlášky:
- účasť na pojednávaní dňa 26.11.2012 ( § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky),
d) Dva úkony právnej služby pri hodnote úkonu 20,02 eur (bez DPH) § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 13 ods.3 vyhlášky:
- účasť na pojednávaní dňa 25.03.2013 ( § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 11.11.2013 ( § 13a ods. 4 veta druhá vyhlášky),
e) Štyri úkony právnej služby pri hodnote úkonu 82,47 eur (bez DPH) § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 13 ods.3 vyhlášky:
- účasť na pojednávaní dňa 14.05.2014 ( § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky),
- písomné podanie na súd 10.06.2014 ( § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 23.06.2014 ( § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky),
- písomné podanie na súd 03.10.2014 ( § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky),
f) Päť úkonov právnej služby pri hodnote úkonu 86,04 eur (bez DPH) § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 13 ods.3 vyhlášky:
- účasť na pojednávaní dňa 18.05.2015 ( § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky),
- písomné podanie na súd 02.06.2015 ( § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 24.06.2015 ( § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky),
- písomné podanie na súd 29.06.2015 ( § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 18.11.2015 ( § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky),
g) Režijný paušál - 1 x 7,41 eur + 2 x 7,63 eur + 2 x 7,81 eur + 4 x 8,04 eur + 5 x 8,39 eur spolu 112,40 eur (§16 ods. 3 vyhlášky).
Trovy právneho zastúpenia - 1.086,33 eur + 20% DPH spolu 1.303,60 eur
Súd nepriznal odporcovi odmenu vo výške 82,49 eur za úkony ku ktorým došlo v roku 2014 nakoľko mu za tieto úkony správnym výpočtom prináležalo 82,47 eur, ktoré mu súd priznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.