Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-258-2015.pdf
PDF · 107.4 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/258/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: Intrum Justitia Debt Finance AG, so sídlom Alpenstrasse 2, CH - 6300 Zug, Švajčiarsko, IČO: CHE-100.023.266, zastúpený advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Karadžičova 8, P.O.BOX 205, Bratislava, proti odporcovi: P. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX, F. H. V., štátne občianstvo ČR, o zaplatenie 3.757,24 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 18.12.2014, č.k. 5C/422/2013-67 v jeho zamietajúcej časti, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a závislom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.613,92 Eur spolu s 9,50% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.613,92 Eur od 16.10.2011 až do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 50,- Eur mesačne, splatných vždy do posledného dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Vo zvyšku súd návrh zamietol. O trovách konania rozhodol, že odporcovi nepriznáva náhradu trov konania. Rozsudok odôvodnil použitím ust. § 497 Obchodného zákonníka, aplikáciu ust. § 4, § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z., § 52 ods. 1, 2 a 3, § 879j Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1 písm. a) a b), § 6 ods. 3, § 23a ods. 1, 2 zák. č. 634/1992 Zb., § 5b) zák. č. 250/2007 Z.z., § 100 ods. 1, § 103 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že pohľadávka navrhovateľa vznikla tým, dňa 26.10.2007 bola medzi spoločnosťou Tatra banka, a.s. a odporcom uzavretá zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej bola odporcovi poskytnutá celková výška úveru 4.979,09 Eur (150.000,- Sk). V zmluve bola uvedená RPMN 22,64% ročne, úroková sadzba 17,9% ročne, počet mesačných splátok 48, výška mesačnej splátky 4.420,- Sk, výška mesačného poistenia 49,- Sk, konečná splatnosť úveru 48 mesiacov, termín splatnosti mesačných splátok 15. deň v mesiaci. Všeobecné obchodné podmienky zo strany odporcu neboli podpísané. Z výpisu platieb úveru vyplýva, že odporcovi bol poskytnutý úver 150.000,- Sk. Poslednú splátku úveru odporca uhradil dňa 15.11.2008 v sume 1.865,58 Sk splátku úroku, a 2.554,42 Sk splátku istiny. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.08.2012 spoločnosť Tatra banka, a.s. podľa ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka postúpila ako postupca pohľadávku proti odporcovi vzniknutú zo zmluvy o úvere, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými na postupníka spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.08.2012 spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o. podľa ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka postúpila ako postupca pohľadávku proti odporcovi
vzniknutú zo zmluvy o úvere, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými na postupníka spoločnosť Intrum Justitia Debt Finance AG. Súd sa v prvom rade zaoberal možným premlčaním pohľadávky, resp. jej jednotlivých splátok. Predmetná zmluva o úvere je jednoznačne zmluvou spotrebiteľskou kde na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ, ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Zároveň ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a preto pri právnom posúdení veci zmluvu posudzoval v zmysle ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, na ktorý sa subsidiárne vzťahuje Občiansky zákonník (OZ). Zmluva je spracovaná ako tzv. typová zmluva, podľa predtlače. Spotrebiteľom je výlučne fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Vzhľadom k obsahu uzavretej zmluvy medzi účastníkmi súd posúdil podmienky zmluvy v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a zák. č. 258/2001 Z.z., napriek tomu, že zmluva bola uzavretá v zmysle ustanovení zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších prepisov. Dohodnuté použitie určitého právneho predpisu v neprospech spotrebiteľa je neprijateľnou podmienku v zmysle § 53 OZ. Jedná sa o ustanovenia zmluvy, s ktorými sa mohol odporca ako spotrebiteľ oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť obsah podmienky. Z hľadiska zákonodarcom sledovaného cieľa ochrany spotrebiteľa podľa cit. zákona neexistuje žiadna skutočnosť opodstatňujúca dojednanie alebo vylúčenie právnej úpravy, podľa ktorej sa má alebo nemá právny úkon posudzovať. Preto súd posudzoval túto zmluvu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá v zmysle ustanovení. Obchodného zákonníka, nakoľko je pre spotrebiteľa priaznivejšia. Posledná neuhradená splátka sa stala splatnou dňa 15.11.2010 a zročnou 16.11.2010, kedy právny predchodca navrhovateľa mohol pohľadávku prvý krát uplatniť na súde a uplynula dňa 16.11.2013. Návrh na súd bol podaný dňa 25.11.2013, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty všetkých týchto uvedených splátok. Z toho vyplýva, že navrhovateľovo právo na zaplatenie dlžnej sumy týchto splátok bolo už premlčané a keďže má súd povinnosť prihliadať na premlčanie z úradnej povinnosti, súd nemohol navrhovateľovi toto právo priznať. Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol. Nepremlčanou zostala pohľadávka za splátky úveru splatné dňa 15.12.2010, 15.01.2011, 15.02.2011, 15.03.2011, 15.04.2011, 15.05.2011, 15.06.2011, 15.07.2011, 15.08.2011, 15.09.2011, 15.10.2011 (posledná splátka úveru). Spolu je to 11 splátok po 146,72 Eur, t.j. spolu 1.613,92 Eur a túto čiastku súd navrhovateľovi priznal ako dôvodnú a vo zvyšku súd návrh ako premlčaný zamietol. Vzhľadom k tomu že odporca bol v omeškaní so splácaním úveru, navrhovateľ má nárok na úrok z omeškania z nepremlčanej časti pohľadávky. Súd preto priznal navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 1.613,92 Eur od 16.10.2011, t.j. odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na splatenie celého úveru. Táto výška úroku z omeškania, ktorú požadoval navrhovateľ neprevyšuje zákonnú výšku úroku z omeškania určenej v § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. O trovách konania súd rozhodoval v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. nakoľko odporca mal v konaní väčší úspech ako navrhovateľ (z 3.757,24 Eur priznané 1.613,92 Eur, t.j. 43% úspech navrhovateľa). Avšak odporcovi, ktorý mal vo veci väčší úspech nepriznal náhradu trov konania, nakoľko odporca si náhradu trov neuplatnil a taktiež mu žiadne trovy ani nevznikli. Súd v súlade s ustanovením § 160 ods. l O.s.p. povolil odporcovi zaplatenie priznanej sumy v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určil, z dôvodu, že súd má za to, že nie v schopnostiach odporcu splatiť celý dlh jednou platbou. Odporca je zamestnaný, spláca však aj iné pohľadávky. Vzhľadom na to výšku splátky 50,- Eur mesačne súd považuje za primeranú k majetkovým pomerom odporcu (možnosť splatenia pohľadávky v splátkach) a k výške priznanej pohľadávky.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. v časti výroku II., ktorým súd žalobu čiastočne zamietol a v časti výroku III. o náhrade trov konania a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporcovi uloží zaplatiť navrhovateľovi istinu 2.143,32 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% p.a. od 16.10.2011 do zaplatenia a trovy konania v sume 830,48 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Poukázal na to, že právny názor súdu prvého stupňa ohľadne premlčania pohľadávky in concreto dohodnutých splátok úveru splatných pred 20.11.2010 je nesprávny. Úver poskytnutý odporcovi jeho právnym predchodcom bol splatný 15.10.2011 s poukazom na konečnú splatnosť úveru do 4 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, tento deň bol dňom konečnej splatnosti úveru. Zmluvná dohoda o uhradení úveru v splátkach nie je dohodou o plnení v splátkach podľa § 103 Občianskeho zákonníka, nakoľko si zmluvné strany dohodli konečnú splatnosť dlhu do 4 rokov do splatnosti prvej anuitnej splátky, ktorá bola splatná 15.11.2007, t.j. do 15.10.2011. Premlčacia
lehota pre zaplatenie celej sumy nezaplateného úveru začala plynúť dňa 16.10.2011 a uplatnená pohľadávka tak bola na súde uplatnená v rámci plynutia premlčacej doby včas. Poukázal v súvislosti s tým na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 54/2007. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v sume 830,48 Eur, ktoré pozostávajú z uplatnených trov konania pred súdom prvého stupňa v sume 582,36 Eur a trov odvolacieho konania v sume 248,12 Eur, tzn. za súdny poplatok 128,50 Eur a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní za jeden úkon právnej pomoci (podanie odvolania) v sume 119,62 Eur.
Odporca odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa podal písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere je jednoznačne zmluvou spotrebiteľskou, kde na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľa, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ. Súd prvého stupňa právny vzťah založený zmluvou o úvere správne posúdil v zmysle Občianskeho zákonníka zák. č. 258/2001 Z.z., napriek tomu, že zmluva bola uzavretá v zmysle ustanovení zák. č. 513/1991 Z.z., ale dohodnuté použitie určitého právneho predpisu v neprospech spotrebiteľa je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Právny názor navrhovateľa vyjadrení v odvolaní je nesprávny. Pokiaľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 54/2007 v predmetnej veci sa nejedná o zmluvu spotrebiteľskú. V zmysle úverovej zmluvy si dlžník, tzn. žalovaný a pôvodný veriteľ dohodli za účelom splatenia úveru splátkový kalendár a teda pravidelné mesačné splátky. Jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu, ide tu o dohodnuté plnenie v splátkach v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka a preto začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b), d), f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné plne priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti o náhrade trov konania vecne správny.
Už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku (§ 206 ods. 3 O.s.p.), prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.613,92 Eur spolu s 9,50% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.613,92 Eur od 16.10.2011 až do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 50,- Eur mesačne, splatných vždy do posledného dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Pretože odvolací súd v zamietajúcej časti preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci posúdenia napadnutej zamietajúcej časti zmluvnej pokuty, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
Z obsahu spisu a z právoplatnej časti rozsudku je zrejmé, že právny predchodca navrhovateľa spoločnosť Tatra banka, a.s. a odporca uzavreli dňa 26.10.2007 uzavretá zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby (ďalej len „Zmluva“ ), na základe ktorej bola odporcovi poskytnutá celková výška úveru 4.979,09 Eur (150.000,- Sk). V zmluve bola uvedená RPMN 22,64% ročne, úroková sadzba 17,9% ročne, počet mesačných splátok 48, výška mesačnej splátky 4.420,- Sk, výška mesačného poistenia 49,- Sk, konečná splatnosť úveru 48 mesiacov, termín splatnosti mesačných splátok 15. deň v mesiaci.
Základnou spornou otázkou, vychádzajúc z obsahu odvolania navrhovateľa, bolo, či súd prvého stupňa postupoval správne, keď otázku premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Právna úprava premlčania je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania práva navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.
Spotrebiteľské zmluvy predstavujú rovnorodý druh občianskoprávnych zmlúv (príp. aj obchodných zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu), v ktorých druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ; osobitosť spotrebiteľských zmlúv vyplýva zo zvýšeného záujmu spoločnosti ochraňovať slabšieho účastníka zmluvného vzťahu - spotrebiteľa, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s poskytovateľmi rôznych plnení a služieb. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy je zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri poskytovaní služieb. Na to, aby zmluva bola označená za „spotrebiteľskú“, musí byť splnená podmienka, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah; k zmluvným podmienkam dodávateľa môže spotrebiteľ pristúpiť alebo nie - spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom.
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa.
Odporca sa zaviazal poskytnutý úver banke splácať spolu s dohodnutými úrokmi formou pravidelných mesačných splátok vždy k 15. dňu v mesiac s konečnou splatnosťou po 48 mesiacoch. Preto prvá splátka bola splatná dňa 15.11.2007 a posledná splátka bola splatná dňa 15.10.2011.
V zmysle § 103 Občianskeho zákonníka premlčacia trojročná lehota jednotlivých splátok v tomto prípade začala plynúť odo dňa ich zročnosti. Odporca uhradil poslednú splátku dňa 15.11.2008. Podľa prehľadu dohodnutých splátok posledná neuhradená splátka sa stala splatnou dňa 15.11.2010 a zročnou 16.11.2010, kedy právny predchodca navrhovateľa mohol pohľadávku prvý krát uplatniť na súde a uplynula dňa 16.11.2013. Návrh na súd bol podaný dňa 25.11.2013, teda po uplynutí trojročnej
premlčacej lehoty všetkých splátok do 16.11.2010., s tým, že nepremlčuje sa celý úverový dlh naraz, ale každá jednotlivá splátka úveru má samostatnú trojročnú premlčaciu dobu.
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky, preto ani nemôže obstáť námietka odvolateľa, ktorý poukázal na neprípustnosť aplikácie tohto ustanovenia v čase rozhodovania súdu prvého stupňa. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Súd prvého stupňa v danom prípade postupoval správne, keď aplikoval ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014.
V danom prípade síce odporca nenamietal premlčanie uplatneného nároku navrhovateľom, v zmysle súdom prvého stupňa správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia premlčaných nárokov navrhovateľa. Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.
Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku XIV. Zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014. V § 29b Zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.
Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.
Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvého stupňa rozhodoval o nároku navrhovateľa na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b Zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej Zákonom č. 102/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený a zároveň povinný prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvého stupňa správne na premlčanie nároku navrhovateľa v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.
Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, potvrdil. V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi. Odporca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.