Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_45Er-1758-2014.pdf
PDF · 90.55 KB
Case nature
Subarea
45Er/1758/2014
Uznesenie
Okresný súd Trnava v právnej veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: H. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. O., zastúpený O.: F. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, H., proti povinnému: H. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X/B, H., zastúpený: JUDr. Miloš Chrenko, advokát, Hlavná 25, Trnava, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Júlia Čechová, Parašutistov 8, Trnava, pre vymoženie dlžného výživného 600,- eur a bežného výživného 150,- eur mesačne počnúc mesiacom september 2014, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, takto
rozhodol:
I. Exekúcia sa z a s t a v u j e .
II. O trovách exekúcie rozhodne súd po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením.
odôvodnenie:
Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 166139 zo dňa 21.10.2014 bol súdny exekútor Júlia Čechová, Parašutistov 8, 917 01 Trnava, poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Trnava č.k. XXP/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, a to na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť dlžné výživné za obdobie od XX.XX.XXXX W. XX.XX.XXXX vo výške 600,00 eur, bežné výživné vo výške 150,00 eur mesačne počnúc mesiacom spetember 2014, ako aj trovy exekúcie.
Súdny exekútor doručil súdu dňa 06.03.2015 návrh povinného zo dňa 13.02.2015 na zastavenie exekúcie, v ktorom žiadal súd, aby exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. b) a f) Exekučného poriadku zastavil.
Svoj návrh na zastavenie exekúcie povinný odôvodnil tým, že súdna exekútorka vedie exekúciu na podklade rozsudku Okresného súdu Trnava sp.zn. XXP/XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX. Rozsudkom sp.zn. XXP/X/XXXX zo dňa X.XX.XXXX Okresný súd Trnava rozhodol tak, že manželstvo povinného s matkou maloletého (oprávneného) rozviedol a na čas po rozvode rozhodol o úprave ich rodičovských práv a povinností k maloletému vrátane stanovenia výšky výživného. Predmetný rozsudok povinný v časti úpravy práv a povinností k maloletému napadol odvolaním, preto v tejto časti rozsudok nenadobudol právoplatnosť. Uznesením sp.zn. XCoP/X/XXXX zo dňa XX.X.XXXX Krajský súd v Trnave rozsudok v napadnutej časti (výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode) zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V časti rozvodu (ktorá nebola napadnutá odvolaním) nadobudol prvostupňový rozsudok právoplatnosť, a to dňa 9.11.2013. S poukazom na uvedené tak nastala právna situácia, keď rozsudok sp.zn. XXP/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX stratil účinnosť. Poukázal pritom na ustálenú judikatúr konkrétne R 31/1968, ako aj najnovšiu judikatúru napr. uznesenie NS SR zo 04.01.2010, sp.zn. 3 Cdo 306/2009. Záverom povinný uviedol, že aktuálne nejestvuje žiadna súdna úprava výživného na čas po rozvode. Ak teda súdna exekútorka vedie exekúciu na podklade neúčinného rozsudku a vymáha výživné, ktoré aktuálne nie je žiadnym súdnym rozhodnutím stanovené, koná v rozpore so zákonom a toto konanie je preto potrebné bezodkladne zastaviť. Súčasne si pre prípad
zastavenia konania uplatnil voči oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného konania, nakoľko zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený (resp. jeho matka ako zákonná zástupkyňa) podaním návrhu, ktorý nemal zákonný podklad (exekučný titul).
Uznesením č.k. 45Er/1758/2014-16 zo dňa 13.05.2015 rozhodol o návrhu povinného vyšší súdny úradník tunajšieho súdu tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.
Uvedené uznesenie bolo dňa 25.05.2015 doručené povinnému, ktorý dňa 09.06.2015 podal na poštovú prepravu proti nemu odvolanie zo dňa 09.06.2015, ktoré bolo súdu doručené dňa 10.06.2015. Podanie odvolania odôvodnil povinný nesprávnym právnym posúdením veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). Navrhol preto, aby sudca okresného súdu vo veci opätovne rozhodol, jeho návrhu vyhovel a exekúciu zastavil. V doplnení odvolania zo dňa 15.06.2015 povinný poukázal na judikatúru citovanú v návrhu na zastavenie exekúcie, pričom v nadväznosti na to uviedol, že uvedenú súdnu prax rešpektuje aj Krajský súd v Trnave, ktorý rovnako vo svojej rozhodovacej praxi vychádza z tézy, že právoplatnosťou rozvodu manželstva sa úprava práv a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu podľa § 36 ods. l Zákona o rodne stáva neúčinnou, pretože v rozhodnutí o rozvode manželstva rodičov maloletého dieťaťa je nanovo upravený výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode (napr. sp.zn. 24Co/187/2011). Ďalej povinný uviedol, že v evidentnom rozpore s citovanou judikatúrou najvyššieho súdu okresný súd zastáva názor, že „exekučný titul do času, kým nebude právoplatný výrok upravujúci práva a povinnosti k maloletému v rámci konania o rozvode nezanikol ani sa nestal právne neúčinným“. Okresný súd teda priamo odporuje právnemu názoru najvyššieho súdu, ktorý jednoznačne judikoval, že eventuálna skoršia úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (podľa § 36 ods. 1 ZR) stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov. Podľa povinného táto neúčinnosť nastáva právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode, nie právoplatnosťou rozhodnutia o úprave práv a povinností k maloletému na čas po rozvode (ako sa to mylne domnieva okresný súd). Rozsudok o rozvode manželstva s matkou oprávneného nadobudol právoplatnosť 09.11.2013; týmto dňom teda ipso facto stratil účinnosť rozsudok o úprave práv a povinností k mal. H. na čas do rozvodu. Ak teda rozsudok sp.zn. XXP/XX/XXXX, na základe ktorého sa vedie toto exekučné konanie, stratil účinnosť dňom rozvodu ich manželstva s matkou mal. oprávneného, nejestvuje exekučný titul a teda zákonný podklad, na základe ktorého sa vedie exekúcia. Navrhuje preto, aby sudca okresného súdu v zmysle § 374 ods. 4 OSP o jeho návrhu na zastavenie exekúcie opätovne rozhodol tak, že jeho návrhu vyhovie a exekúciu zastavil bez zbytočného odkladu. Súčasne si pre prípad zastavenia konania uplatnil v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nárok na náhradu trov exekučného konania.
K odvolaniu sa vyjadril oprávnený zastúpený matkou tak, že uviedol, že prvostupňový súd správne uvádza, že konanie o rozvode je treba chápať ako komplex nezahŕňajúci len výrok o rozvode, ale aj výrok o úprave pomerov k maloletým. V predmetnom návrhu na zastavenie exekúcie povinný poukazuje na právoplatnosť rozhodnutia o rozvode ku dňu 09.11.2013, snažiac sa tento výrok vnímať oddelene od výroku o úprave práv a povinností k maloletému, ktorý dosiaľ právoplatný nie je. Skoršia úprava výkonu rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu podľa § 36 ods. l a § 65 Zákona o rodine podľa názoru súdu stráca účinnosť až právoplatnosťou výroku o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu a o výživnom v rozsudku, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov mal. dieťaťa. Prvostupňový súd pritom poukazuje aj na rozhodnutie Českého ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 455/01. Tento názor súdu prvého stupňa je správny a je plne v súlade s platnou zákonnou úpravou. Z uvedeného teda vyplýva, že prípadná skoršia úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (podľa § 36 a § 65 ZoR) stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov, s ktorým je zo zákona spojené konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom pochádzajúcim z ich manželstva na čas po rozvode. Preto bude potrebné, aby sudca Okresného súdu Trnava podľa § 374 ods. 4 OSP nevyhovel odvolaniu povinného a predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Zároveň žiada, aby odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie Okresného súdu Trnava ako vecne správne.
Podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku (ďalej len „EP“), exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.
Podľa § 58 ods. 1 EP, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 58 ods. 5 EP, proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) a l) je prípustné odvolanie.
Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, 31) ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. 32)
Podľa § 374 ods. 4 OSP, proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa ( § 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Nakoľko vo veci rozhodoval vyšší súdny úradník a voči predmetnému uzneseniu v zmysle § 202 ods. 2 OSP v spojení s § 58 ods. 5 a § 57 ods. 1 písm. b) a contrario nie je prípustné odvolanie (nakoľko nebolo rozhodnuté o zastavení exekúcie, ale naopak o zamietnutí takéhoto návrhu, pričom odvolanie je prípustné, iba ak súd exekúciu „zastaví“), podaním odvolania povinným sa uznesenie č.k. 45Er/1758/2014-16 zo dňa 13.05.2015 v zmysle § 374 ods. 4 veta posledná OSP zrušilo a o uvedenom návrhu na zastavenie exekúcie opätovne rozhodoval sudca tunajšieho súdu.
Na základe preskúmania návrhu povinného, odvolania povinného, doplnenia odvolania, vyjadrenia oprávneného, obsahu spisu, ako aj obsahu spisu tunajšieho súdu sp.zn. XXP/X/XXXX a sp.zn. XXP/ XX/XXXX, dospel súd k záveru, že návrh na zastavenie exekúcie je dôvodný a je potrebné mu vyhovieť a exekúciu zastaviť.
Z obsahu spisu sp.zn. 45Er/1758/2014 vyplýva, že exekúcia prebieha na základe rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. XXP/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol maloletý H. Č. (oprávnený), zverený do osobnej starostlivosti matky a otec (povinný) bol zaviazaný výživným vo výške 150,00 eur mesačne s účinnosťou od 01.09.2012 vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky (oprávneného). Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom XX.XX.XXXX.
Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp.zn. XXP/X/XXXX vyplýva, že rozsudkom č.k. XXP/X/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX bolo manželstvo povinného s matkou maloletého (oprávneného) rozvedené a na čas po rozvode bolo rozhodnuté o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému vrátane stanovenia výšky výživného. Proti uvedenému rozsudku bolo podané odvolanie, a to v časti úpravy práv a povinností k maloletému na čas po rozvode, pričom odvolanie proti výroku o rozvode manželstva odvolanie účastnákmi podané nebolo, naopak, účastníci sa v tejto časti odvolania vzdali. Krajský súd v Trnave uznesením č.k. XCoP/X/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (t.j. v časti výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode) zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V časti rozvodu, ktorá napadnutá odvolaním nebola, nadobudol prvostupňový rozsudok právoplatnosť dňom XX.XX.XXXX.
Podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine (ďalej len „ZR“), rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane.
Podľa § 24 ods. 1 ZR, v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
Podľa § 113 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode.
Z uvedeného mal súd za preukázané, že rozhodnutím tunajšieho súdu č.k. XXP/X/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, právoplatným dňa XX.XX.XXXX v časti rozvodu manželstva povinného a matky
oprávneného, stratil rozsudok tunajšieho súdu č.k. XXP/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX účinnosť, keď jeho účinnosť trvala do právoplatnosti rozvodu uvedeného manželstva, a niet preto exekučného titulu na podklade ktorého by mohla exekúcia prebiehať, ale je potrebné ju v zmysle § 57 ods. 1 písm. b) EP zastaviť.
Uvedené je plne v súlade s ustálenou judikatúrou, na ktorú poukazuje povinný, a síce R 31/1968: „rozhodnutie o výchove a výžive maloletého dieťaťa, ktorého rodičia spolu nežijú, sa stane neúčinným právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode manželstva“. Obdobný názor zastáva aj Najvyšší súd SR v uznesení zo 14.01.2010, sp. zn. 3 Cdo 306/2009, podľa ktorého „rozhodovacia prax súdov pripúšťa, že vydané rozhodnutie súdu o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (§ 36 ZR) sa za istých okolností stane neúčinným. K neúčinnosti tohto rozhodnutia dochádza na základe právne významných skutočností, ako sú napríklad rozvod manželstva alebo obnovenie spolužitia rodičmi maloletého (viď R 31/1968 a R 8/1982). Rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa je skutočnosť, s ktorou zákon spája obligatórnu úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode (§ 24 ods. ZR), a to bez ohľadu na to, či prípadne už práva a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu (ne)boli upravené skorším rozhodnutím súdu alebo ich dohodou. Eventuálna skoršia úprava práv a povinností k maloletému dieťaťu (podľa § 36 ods. 1 ZR) stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov. Rozhodnutie sa v tomto prípade stáva neúčinným od momentu, kedy nastala právna skutočnosť spôsobujúca neúčinnosť tohto rozhodnutia.“
Súd nevidel dôvod odkloniť sa od uvedeného ustáleného právneho názoru, pričom nález Ústavného súdu ČR sp.zn. IV. ÚS 455/01 z 22.04.2002, na ktorý odkazovalo pôvodné rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, iný právny názor ani neuvádza. Práve naopak, jeho závery sú s vyššie judikovaným plne v súlade. V predmetnej veci išlo o ústavnú sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala zrušenia uznesenia Krajského súdu v Ostrave - pobočka v Olomouci, potvrdzujúceho uznesenie Okresného súdu v Olomouci, ktorým bol nariadený výkon rozhodnutia odňatím maloletých detí zo starostlivosti matky a ich odovzdaním do výchovy otca. Išlo pritom o výkon rozhodnutia, ktoré upravovalo výchovu a výživu maloletých detí za trvania manželstva. Neskorším rozsudkom bolo manželstvo právoplatne rozvedené, kým zostávajúca časť (výchova a výživa maloletých detí) bola napadnutá odvolaním a vec bola v tejto časti vrátená prvostupňovému súdu. Išlo teda o obdobnú situáciu ako je tá, ktorá je riešená v tomto exekučnom konaní. Vo svojom náleze Ústavný súd ČR pritom dospel k záveru, že „názor, že napadené usnesení krajského soudu je nadále formálně i materiálně vykonatelným rozhodnutím do doby, než nabude právní moci rozsudek upravující zmíněná práva na dobu po rozvodu manželství, Ústavní soud nesdílí. Východiskem závěrů Ústavního soudu je skutečnost, že výkon rozhodnutí o úpravě výchovy a výživy nezletilých dětí za trvání manželství byl nařízen v době, kdy manželství již bylo pravomocně rozvedeno. Pokud je exekuční titul limitován, resp. pro jeho aplikaci platí svého druhu rozvazující podmínka, není možné postupovat v rozporu s touto podmínkou. V daném případě je limitní podmínka trvání manželství podepřena stanoviskem Nejvyššího soudu ČR, jehož aplikaci odvolací soud vyloučil s odvoláním na novelu zákona o rodině (91/1998 Sb.) účinnou od 1. srpna 1998. Podle přesvědčení Ústavního soudu však tato konstrukce nemůže zpětně dopadnout na řešení vztahů vzniklých před nabytím účinnosti novely zákona o rodině. Důvody, pro které se odvolací soud k takové konstrukci uchýlil, tedy tvrzení, že jinak by nebylo možné upravit práva rodičů k dětem, rovněž neobstojí, neboť k řešení podobných situací sloužilo (a i po novele slouží), ustanovení § 76 a násl. o.s.ř., o předběžných opatřeních (jak ve svém vyjádření uvedla i předsedkyně Okresního soudu v Olomouci). Pokud pak soudy považovaly za exekuční titul časově limitované rozhodnutí, které v době nařízení výkonu již pozbylo účinnosti, pak Ústavního soudu konstatuje že takový postup byl v rozporu s vázaností soudce zákonem dle čl. 95 Ústavy ČR.“ Uvedeným nálezom potom Ústavný súd ČR predmetné rozhodnutia krajského súdu aj okresného súdu zrušil.
Súd poukazuje aj na skutočnosť, že okrem toho, i z predbežného opatrenia vydaného v konaní sp.zn. XXP/X/XXXX pod č.k. XXP/X/XXXX-XXX dňa XX.XX.XXXX je zrejmé, že súd aj v uvedenom konaní dospel k záveru o neúčinnosti rozsudku z konania sp.zn. XXP/XX/XXXX, nakoľko v opačnom prípade by nepovažoval za potrebné vyhovieť návrhu otca na vydanie predbežného opatrenia upravujúceho styk otca s maloletým.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. b) EP exekúciu zastavil, nakoľko niet účinného vykonateľného rozhodnutia, na základe ktorého by exekúcia mohla prebiehať,
pričom v prípade zistenia, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie, musí tak súd urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.
Podľa § 200 ods. 1 EP, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50).
Podľa § 200 ods. 5 EP, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 151 ods. 1 OSP, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 3 OSP, v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Ustanovenie § 200 ods. 2 EP výslovne neurčuje súdu povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie v rozhodnutí, ktorým sa exekúcia zastavuje. Preto nie je v rozpore so zákonom, ak súd (s ohľadom na naliehavý záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou), rozhodne o trovách osobitným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.