Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5S/71/2014

Potvrdené rozhodnutím 2Sžf/40/2016
„Identifikačné číslo spisu: 8014201391 Dátum vydania rozhodnutia: 23.05.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Kováčová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:8014201391.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu SSE Group, s.r.o., so sídlom Popradská 1/654, Stará Ľubovňa, zastúpeného advokátskou kanceláriou PUCHALA, SLÁVIK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kmeťová 24, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného č. 1100305/1/461308/2014/5054 zo dňa 17. októbra 2014 a č. 1100305/1/490740/2014/5054 zo dňa 06. novembra 2014 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/71/2014-77 zo dňa 18. novembra 2015 takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/71/2014-77 zo dňa 18. novembra 2015 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu SSE Group, s.r.o., so sídlom Popradská 1/654, Stará Ľubovňa, právne zastúpeného PUCHALA, SLÁVIK & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Kmeťová 24, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 17. októbra 2014 a č. XXXXXXX/X/XXXXXX/ XXXX/XXXX zo dňa 06. novembra 2014 na základe žaloby takto

rozhodol:

Žaloby zamieta.

Náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

odôvodnenie:

Preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 17.10.2014 žalovaný na základe o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ďalej len „Daňový poriadok“ ) podľa Daňového poriadku rozhodol tak, že rozhodnutie Daňového úradu Prešov ( ďalej len „správca dane“ ) č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 14. 04. 2014, ktorým podľa Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013 v sume 33 882, 06 Eur potvrdil.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v odvolaní zo dňa 29.05.2014 uviedol, že rozhodnutie správcu dane vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávne zisteného skutkového stavu veci. Namietal, že správca dane v rozhodnutí vychádzal z právneho názoru, že na určenie miesta dodania služby je potrebné aplikovať o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov ( ďalej len „Zákon o dani z pridanej hodnoty“ ). Správca dane pritom vychádza z premisy, že služby uvedené v predmetných faktúrach žalobcu sú službami spojenými s nehnuteľnosťou, a preto je potrebné automaticky aplikovať toto ustanovenie zákona. Ak by správca dane dôsledne zistil skutkový stav veci a tento následne správne právne posúdil, musel by nevyhnutne dôjsť k záveru, že ustanovenie citovaného zákona nie je v danom prípade možné aplikovať. Určenie miesta dodania služby podľa tohto ustanovenia zákona prichádza do úvahy len v tom prípade, ak dodané služby súvisia s nehnuteľnosťou, resp. sa na nehnuteľnosť vzťahujú. V súlade s týmto ustanovením Zákona o dani z pridanej hodnoty vyhodnotil správca dane služby poskytované žalobcom ako služby súvisiace s nehnuteľnosťou, pretože sa týkali fotovoltaickej elektrárne, ktorá je podľa správcu dane inžinierskou stavbou a spĺňa charakter nehnuteľnosti. Takéto tvrdenie považuje žalobca nesprávne a

nemá oporu v zákone. Čo sa považuje za nehnuteľnosť definuje , podľa ktorého nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. Poukázal, že v zmysle judikatúry (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ) a právnej vety nie je možné vykladať pojem stavba na účely definície nehnuteľnosti tak, ako je pojem stavba definovaný v predpisoch verejného práva akým je napríklad o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. Nehnuteľnosťou je preto len stavba, ktorá je spojená so zemou pevným základom. Podľa žalobcu teda v platnom práve existujú dva druhy stavieb, a to stavba, ktorá je nehnuteľnosťou a stavba, ktorá je hnuteľnou vecou.

V odvolaní žalobca ďalej zastáva názor, že základným referenčným kritériom pre posúdenie stavby ako nehnuteľnosti je spojenie stavby so zemou pevným základom. Podľa Ústavného súdu ČR sp. zn. je notorietou, že stavba je nehnuteľnosťou iba vtedy, pokiaľ je spojená so zemou pevným základom. Či ide o stavbu spojenú so zemou pevným základom, je vždy potrebné posúdiť podľa okolností daného prípadu. Pritom spojenie so zemou pevným základom je možno stručne charakterizovať tak, že vec nesmie byť oddeliteľná od zeme bez toho, aby došlo k porušeniu veci. Stavba je teda nehnuteľnosťou len vtedy, ak nejde o dočasnú stavbu, ktorú možno oddeliť od zeme. Takýto názor na pojem nehnuteľnosť podľa žalobcu vyplýva aj zo stanovísk príslušných orgánov Európskej únie, ktoré sú oprávnené podávať usmernenia k pojmom a inštitútom daňového práva, ako aj metodického pokynu Finančného riaditeľstva SR. Ako príklad uviedol vyjadrenie Výboru pre DPH, že nehnuteľnosťou sa pre účely článku 47 Smernice 2006/122/ES, teda aj pre účely § 16 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty rozumie akákoľvek budova alebo stavba (konštrukcia) pripevnená k alebo v zemi, nad alebo pod morskou hladinou, ktorá nemôže byť ľahko rozmontovaná alebo posunutá. Totožný záver podľa žalobcu vyplýva aj z metodického pokynu Finančného riaditeľstva SR, na ktorý správca dane v rozhodnutí poukazuje. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že fotovoltaická elektráreň je podľa Stavebného zákona stavbou, avšak pretože ide takmer vždy o dočasnú stavbu, ktorá môže byť bez problémov demontovaná a opätovne zmontovaná na inom mieste, a to bez akéhokoľvek znehodnotenia či podstatnej zmeny stavby, nie je fotovoltaická elektráreň nehnuteľnosťou. Podľa žalobcu neobstojí ani neodôvodnený záver správcu dane, že služby, ktoré daňový subjekt vykonal, sú služby súvisiace s nehnuteľnosťou, pretože objekt poskytnutých služieb je súčasťou nehnuteľnosti. Uviedol, že dotknutá elektráreň dokonca nie je ani len spojená so zemou betónovým základom a solárne panely sú spojené so zemou len kolíkmi. Už len z tohto dôvodu je preto podľa jeho názoru potrebné konštatovať, že predmetná stavba nie je spojená so zemou pevným základom a nie je nehnuteľnosťou, ani jej súčasťou. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že správca dane už 03. 12. 2012 vykonal u neho miestne zisťovanie za účelom preverenia žiadosti na dobrovoľnú registráciu dane z pridanej hodnoty práve v súvislosti s výkonom identickej ekonomickej činnosti daňového subjektu, ako tomu bolo pri jej preverovaní v rámci daňovej kontrole, ktorá predchádzala rozhodnutiu. Správca dane pritom v zápisnici o miestnom zisťovaní č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 03.12.2012 uviedol, že podľa Zákona o dani z pridanej hodnoty dodáva službu, a to práce na hnuteľnom majetku (na fotovoltaickej elektrárni v Nemecku). Usmernil ho ako má pri aplikácii zákona o dani z pridanej hodnoty postupovať keď v emailovej komunikácii uviedol, že Daňové riaditeľstvo SR zastáva názor, že v prípade poskytovania služieb súvisiacich s fotovoltaickou elektrárňou nie je vylúčené uplatnenie ustanovenia § 15 ods. 1 alebo § 16 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty. V rozhodnutí nie je žiadnym spôsobom odôvodnené, prečo správca dane náhle zmenil svoj názor oproti dovtedajšej praxi používanej vo vzťahu k tomu istému daňovému subjektu a vo vzťahu k tej istej ekonomickej činnosti. Takýto postup správcu dane je podľa jeho názoru v rozpore s princípom právnej istoty a má za následok nezákonnosť rozhodnutia správcu dane. Poukázal na § 3 ods. 9 Daňového poriadku, ktorý správca dane porušil, keď bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia zmenil svoje posúdenie skutkovo totožného prípadu, z ktorého posúdenia žalobca nepochybne vychádzal. Navyše je sankcionovaný za to, že legitímne a v dobrej viere postupoval podľa predošlej rozhodovacej praxe daňových orgánov a podľa právneho názoru, ktorý bol vyslovený samotným správcom dane na miestnom zisťovaní dňa 03.12.2012.

Rozhodnutie nie je podľa žalobcu nezákonné len z vyššie uvedených dôvodov, ale aj z dôvodu, že rozhodnutie nemá náležitosti vyžadované Daňovým poriadkom. Správca dane sa neriadil podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, pretože v odôvodnení rozhodnutia absentuje zmienka o návrhoch žalobcu, ktoré v rámci vyjadrení k protokolu zaslal správcovi dane, a ktoré vyslovil na ústnom konaní. Správca dane sa s týmito návrhmi nevysporiadal. Žalobca pritom niekoľkokrát poukázal na argumenty týkajúce sa charakteru stavby fotovoltaickej elektrárne, ktorú nepovažuje za nehnuteľnosť, ako aj na predchádzajúcu prax daňových orgánov. Tieto vyjadrenia správca dane odignoroval. Jedinou reakciou bolo vyslovenie názoru, že je nepochybné, že fotovoltaická elektráreň je stavbou, teda nehnuteľnosťou.

Tento postup správcu dane podľa žalobcu znamená, že rozhodnutie je nezákonné, čo podporuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 12.05.2011, ktorý je podľa daňového subjektu možné aplikovať per analógiám aj na predmetnú vec. Podľa Najvyššieho súdu SR k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením uviedol, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.10.1999 týkajúci sa sťažnosti č. XXXXX/XX, R. T. proti Š., rozsudok zo dňa 09.12.1994 týkajúci sa sťažnosti č. XXXXX/XX, V.D.H. proti H., rozsudok zo dňa 19.04.1994 týkajúci sa sťažnosti č. XXXXX/XX), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. zo dňa 12. 05. 2004, zo dňa 23.06.2004, sp. zn. zo dňa 15. 03. 2006, sp. zn. zo dňa 23. 08. 2006, sp. zn. zo dňa 04. 05. 2010, sp. zn. zo dňa 12. 06. 2008) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).

Žalovaný konštatoval, že preskúmal podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku napadnuté rozhodnutie správcu dane a zistil tento skutkový stav:

Správca dane vykonal u žalobcu v dňoch od 16.12.2013 do 13.02.2014 daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013. Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v celkovej sume 34 571, 28 Eur na základe faktúr od dodávateľa U. SK, s.r.o., L. X/XXX, U. O. na základe faktúr: K zo dňa 06. 05. 2013 v sume 766, 08 Eur, základ dane 638, 40 Eur, DPH 127, 68 Eur, K zo dňa 06. 05. 2013 v sume 66 240, 00 Eur, základ dane 55 200, 00 Eur, DPH 11 040, 00 Eur, K zo dňa 13. 05. 2013 v sume 29 836, 80 Eur, základ dane 24 864, 00 Eur, DPH 4 972, 80 Eur, K zo dňa 27. 05. 2013 v sume 26 510, 40 Eur, základ dane 22 092, 00 Eur, DPH 4 418, 40 Eur, K zo dňa 31. 05. 2013 v sume 28 404, 00 Eur, základ dane 23 670, 00 Eur, DPH 4 734, 00 Eur, K zo dňa 31. 05. 2013 v sume 4 233, 60 Eur, základ dane 3 528, 00 Eur, DPH 705, 60 Eur, K zo dňa 03. 06. 2013 v sume 51 436, 80 Eur, základ dane 42 864, 00 Eur, DPH 8 572, 80 Eur. Služby, ktoré boli predmetom fakturácie si žalobca objednal u slovenského dodávateľa U. U., s.r.o. a týkajú sa montážnych prác, nabíjania kolíkov, prác naviac a ostatných výkonov na stavbe fotovoltaickej elektrárne v Nemecku. Správca dane za účelom správneho posúdenia odpočítania dane vykonal dňa 20.01.2014 ústne pojednávanie s konateľom žalobcu L. P., pri ktorom konateľ uviedol, že v kontrolovanom zdaňovacom období zamestnávala spoločnosť približne 10 až 15 ľudí. Jeho hlavnou činnosťou je obchodná činnosť, sprostredkovanie a montážne práce, ktoré zabezpečuje buď vlastnými zamestnancami, živnostníkmi alebo subdodávateľsky. Odovzdal správcovi dane kópie faktúr od dodávateľa U. U., s.r.o. za montážne práce v Nemecku. O ústnom pojednávaní bola spísaná zápisnica. Dňa 20.01.2014 vykonal správca dane miestne zisťovanie u daňového subjektu U. U., s.r.o., U. O., predmetom ktorého bolo preverenie zdaniteľných obchodov za zdaňovacie obdobie máj 2013, o ktorom bola spísaná zápisnica. Preverením predložených dokladov správca dane zistil, že daňový subjekt U. U., s.r.o. vystavil pre žalobcu faktúry za práce vykonané na výstavbe fotovoltaickej elektrárne v Nemecku a zmluvné skonto. Ďalej správca dane vykonal dňa 04. 02. 2014 ústne pojednávanie s konateľom žalobcu, pri ktorom ho oboznámil so zisteniami správcu dane pri výkone daňovej kontroly. O ústnom pojednávaní bola spísaná zápisnica, v ktorej správca dane konštatoval, že podľa zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon) fotovoltaická elektráreň, ku ktorej sa montážne práce vzťahujú, spĺňa charakter nehnuteľnosti a nachádza sa na území Nemecka. Miestom zdaniteľného plnenia je teda v zmysle Zákona o dani z pridanej hodnoty Nemecko, z čoho podľa správcu dane vyplýva aj napriek tomu, že poskytnutie služby sa týkalo slovenských platiteľov dane podlieha sadzbe dane platnej v Nemecku. Keďže podľa Zákona o dani z pridanej hodnoty je predmetom dane poskytnutie služieb za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, dodávateľovi služieb U. U., s.r.o. pri dodaní služieb nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a v nadväznosti na to žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z prijatých služieb. Na základe týchto zistení správca dane uviedol, že žalobca si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane za služby - montážne práce na fotovoltaickej elektrárni v Nemecku, čím porušil ustanovenie v nadväznosti na a Zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalobca v zápisnici zo dňa 04. 02. 2014 k tomu uviedol, že kontrolné zistenia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho zistenia

skutkového stavu. Správca dane vzal do úvahy vyjadrenie daňového subjektu, avšak trval na svojich zisteniach. Zároveň vrátil kontrolovanému daňovému subjektu sumu 689, 22 Eur, ktorá predstavuje opravu základu dane na základe dokladov, ktoré daňový subjekt dostal od svojho dodávateľa, a ktoré sa týkajú zmluvného skonta viažuceho sa k montážnym prácam na fotovoltaickej elektrárni.

Ďalej konštatoval, že správca dane vyhotovil protokol z daňovej kontroly č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/ Lich zo dňa 06.02.2014, ktorý spolu s výzvou zo dňa 10. 02. 2014 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručil dňa 13. 02. 2014 žalobcovi. Dňa 26.02.2014 splnomocnený zástupca žalobcu doručil správcovi dane vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole spolu s prílohou. Správca dane zaslal splnomocnenému zástupcovi predvolanie zo dňa 14.03.2014 na prerokovanie vyjadrenia k zisteniam uvedeným v protokole na deň 02.04.2014. V stanovený deň sa splnomocnený zástupca zúčastnil ústneho pojednávania, o čom správca dane spísal zápisnicu, v ktorom sa správca dane vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení. Následne správca dane vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013 vo výške 33 882, 06 Eur.

Citoval ustanovenia , , , o dani z pridanej hodnoty, Daňového poriadku, , , a o územnom plánovaní stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

K odvolacím námietkam žalobcu proti napadnutému rozhodnutiu správcu dane uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ktoré si uplatnil na základe faktúr za služby spojené s výstavbou fotovoltaickej elektrárne v Nemecku od dodávateľa U. SK, s.r.o., ktorý ich tam vykonal. K námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávnej aplikácie § 16 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty uviedol, že predmetom dane z pridanej hodnoty podľa § 2 ods. 1 písm. b) je poskytnutie služieb za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou. V súlade s uvedeným je preto potrebné pri uplatnení dane z pridanej hodnoty predovšetkým určiť, kde je miesto dodania služby. Zákon o dani z pridanej hodnoty upravuje miesto dodania služby v ustanoveniach § 15 a § 16, pričom v§ 16 sú upravené odchylné postupy určenia miesta dodania služby v prípade vybraných druhov služieb. Osobitné pravidlo určenia miesta dodania služby podľa § 16 platí aj pre služby vzťahujúce sa na nehnuteľnosť a uplatňuje sa bez ohľadu na to, či príjemcom tejto služby je zdaniteľná osoba alebo iná ako zdaniteľná osoba. Podľa § 16 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty je miestom dodania služby vzťahujúcej sa na nehnuteľnosť miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza.

Dôvodil, že správca dane vykonaným dokazovaním zistil, že daňový subjekt cez poddodávateľa U. SK, s.r.o. vykonal montážne práce - nabíjanie kolíkov a ostatných výkonov na výstavbe fotovoltaickej elektrárne v Nemecku, na základe čoho správne konštatoval, že ide o služby, ktoré súvisia s nehnuteľnosťou, pričom miestom ich dodania je Nemecko, kde sa táto nehnuteľnosť nachádza. Dodávateľovi služieb U. SK, s.r.o. pri dodaní služieb pri výstavbe fotovoltaickej elektrárne v Nemecku nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a následne žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z prijatých služieb v zmysle § 49 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalobca namietal posúdenie ním poskytnutých služieb ako služieb súvisiacich s nehnuteľnosťou - fotovoltaickou elektrárňou, pričom poukázal na definíciu nehnuteľnosti podľa § 119 ods. 2 Občianského zákonníka, že nehnuteľnosťou sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. Podľa žalobcu pojem stavba pre účely definície nehnuteľnosti nie je možné vykladať tak, ako je pojem stavba definovaný v predpisoch verejného práva, napr. v Stavebnom poriadku. Žalovaný k týmto námietkam uvádza, že definícia pojmu stavba tak, ako je uvedená v ustanovení § 43 zákona bola prevzatá zo Smernice Rady č. 89/106/EHS s tým, že spresňuje výraz pevné spojenie so zemou vymenovaním možných technických alternatív, aby sa v tejto oblasti zabezpečila právna istota. Členenie stavieb upravuje § 43a tohto zákona v súlade s predpismi Európskej únie, pričom členenie stavieb a vymedzenie pojmov „pozemné stavby“ a „inžinierske stavby“ je prevzaté z medzinárodnej štatistickej klasifikácie stavieb vypracovanej na základe Európskeho štandardu klasifikácie stavieb, ktorú rešpektujú aj právne predpisy Európskej únie a technické normy. V zmysle uvedeného preto správca dane pri posudzovaní fotovoltaickej elektrárne ako nehnuteľnosti vychádzal zo skutočnosti, že pevným spojením so zemou sa rozumie spojenie pevným základom, upevnenie strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ v zemi alebo o inú stavbu, ukotvenie pilótami alebo lanami s kotvou v zemi alebo na inej stavbe, pripojenie na siete a zariadenie technického vybavenia územia, atď. Fotovoltaická elektráreň je nehnuteľnosťou, keďže je montovaná

na pevných základoch, podporné konštrukcie sú vo forme pevného trojuholníkového rámu spojeného so zemou kotviacimi prvkami (narážacími pilótami), nie je ľahko rozmontovateľná a nie je možné ľahko ju presunúť. Pre funkčnosť fotovoltaickej elektrárne je nevyhnutné, aby bola napojená na energetickú sieť. Správca dane preto správne posúdil podľa Zákona o dani z pridanej hodnoty a Smernice Rady 2006/112/ ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, že fotovoltaická elektráreň je v tomto prípade inžinierskou stavbou a spĺňa charakter nehnuteľnosti.

K výkladom k danej veci, o ktoré sa žalobca opiera a ktoré považuje za dôkaz svojich tvrdení žalovaný uviedol, že žiadny právny predpis nedefinuje, aké parametre musí spĺňať pevný základ (napr. že musí byť betónový, ako uvádza žalobca). Pri fotovoltaickej elektrárni je zrejmé, že solárne panely sú uložené na konštrukcii, ktorá je spojená so zemou kotviacimi prvkami (narážacími pilótami). Ak by došlo k oddeleniu elektrárne od zeme, dôjde k porušeniu veci, v prípade jej demontovania už elektráreň nebude plniť funkciu, pre ktorú bola skonštruovaná.

Považuje za neopodstatnené poukázanie žalobcu na definíciu pojmu „nehnuteľnosť“ podľa Výboru pre DPH ako poradného orgánu Európskej komisie pre účely článku 47 smernice 2006/112/ES, teda aj pre účely § 16 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty. Správca dane pri posúdení fotovoltaickej elektrárne vychádzal z tejto definície, ako aj z usmernenia vydaného Výborom pre DPH, ktoré obsahuje výpočet služieb, pri ktorých sa členské štáty zhodli, že sa na ne vzťahuje, resp. nevzťahuje článok 47 smernice. Štruktúru usmernenia Výboru pre DPH ovplyvnila aj judikatúra Európskeho súdneho dvora. Pre účely § 16 ods. 1 Zákon o dani z pridanej hodnoty sa nehnuteľnosťou alebo súčasťou nehnuteľnosti rozumie aj akákoľvek budova alebo stavba (konštrukcia) pripevnená k alebo v zemi, nad alebo pod morskou hladinou, ktorá nemôže byť ľahko rozmontovaná alebo posunutá.

K námietke žalobcu vo vzťahu k porušeniu § 3 ods. 9 Daňového poriadku, keď prvostupňový orgán bez odôvodnenia zmenil svoje posúdenie skutkovo totožného prípadu, z ktorého žalobcu vychádza, pričom poukazuje na miestne zisťovanie vykonané u žalobcu dňa 03.12.2012 a na usmernenie Daňového riaditeľstva SR žalovaný argumentoval, že po preskúmaní spisového materiálu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu miestne zisťovanie, o ktorom spísal zápisnicu zo dňa 03.12. 2012. Predmetom miestneho zisťovania bolo preverenie vykonávania ekonomickej činnosti pre účely posúdenia žiadosti na dobrovoľnú registráciu DPH, nie kontrola správnosti zdaňovania realizovaných obchodných transakcií. Pri miestnom zisťovaní sa žalobca vyjadril, že vykonáva ekonomickú činnosť a to práce na hnuteľnom majetku - práce pri realizácii fotovoltaickej elektrárne. Správca dane teda nepreveroval, či žalobca postupuje podľa platného Zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože v čase vykonania miestneho zisťovania žalobca ešte nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty. Konštatovanie správcu dane vychádzalo z vyjadrenia, ktoré poskytol sám žalobca. K usmerneniu Daňového riaditeľstva SR, na ktoré poukazuje žalobca žalovaný uviedol, že v tomto usmernení na otázku daňového subjektu Daňové riaditeľstvo SR okrem iného uviedlo, že v prípade poskytnutia služieb súvisiacich s fotovoltaickou elektrárňou nie je vylúčené uplatnenie ustanovenia § 15 ods. 1 alebo § 16 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty. Ak má ísť o službu spojenú s nehnuteľnosťou, je potrebné skúmať, či existuje dostatočná väzba medzi poskytovanou službou a nehnuteľnosťou. Zároveň v tejto odpovedi na otázku daňového subjektu uviedlo, že odborné informácie poskytuje daňovým subjektom len vo všeobecnej rovine s odkazom na príslušné ustanovenia daňových zákonov. Žalobcovi teda nebolo v tomto prípade konkrétne odporúčané posudzovanie predmetných služieb podľa § 15 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty. Toto stanovisko Daňového riaditeľstva SR bolo vydané dňa 25.10.2011, teda rok pred registráciou žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty. Námietky žalobcu preto považuje za neopodstatnené. Zároveň uvádza, že v januári 2013 zverejnilo Finančné riaditeľstvo SR na svojej verejnej internetovej stránke metodický pokyn k uplatneniu dane z pridanej hodnoty pri službách vzťahujúcich sa na nehnuteľnosť, to práve z dôvodu, aby pri takýchto službách nedochádzalo u daňových subjektov k rozdielnemu postupu pri určení miesta ich dodania. Žalobca mal teda vedomosť, že podľa názoru daňových orgánov fotovoltaická elektráreň spĺňa charakter stavby pripevnenej k zemi, ktorá nemôže byť ľahko rozmontovaná alebo posunutá.

K námietke žalobcu, že správca dane porušil § 63 ods. 5 Daňového poriadku žalovaný konštatoval, že rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti stanovené v tomto ustanovení zákona. V odôvodnení rozhodnutia uviedol správca dane skutočnosti, ktoré boli podkladom na jeho vydanie, vysporiadal sa s námietkami žalobcu vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole a uviedol právne predpisy, ktoré žalobca odpočítaním dane z pridanej hodnoty porušil. Napriek tvrdeniam žalobcu však trval na prijatých

záveroch. Námietky žalobcu o arbitrárnosti rozhodnutia správcu dane s poukázaním na rozsudok NS SR č. zo dňa 12. 05. 2011, ktorý odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúru Ústavného súdu SR uvedenú aj v závere odvolania, preto žalovaný nemôže akceptovať. Tento rozsudok vychádzal z konkrétneho prípadu, pričom závery po jeho posúdení nemožno automaticky aplikovať na konanie v tejto veci. Je toho názor, že správca dane v rozhodnutí vyvrátil námietky daňového subjektu relevantným spôsobom. Správca dane správne konštatoval, že uplatnením odpočítania dane z pridanej hodnoty žalobca porušil § 49 ods. 1 Zákon o dani z pridanej hodnoty v nadväznosti na § 2 ods. 1 a § 16 ods. 1 tohto zákona, keďže dodávateľovi služieb nevznikla pri dodaní služieb daňová povinnosť. Tieto služby neboli predmetom dane v tuzemsku, fakturácia medzi platiteľmi dane registrovanými v tuzemsku sa vykonáva bez slovenskej dane z pridanej hodnoty. Išlo o služby bezprostredne súvisiace s nehnuteľnosťou, ktorá sa nachádza v Nemecku, kde daňová povinnosť vznikla. Žalobcovi teda na základe faktúr vystavených dodávateľom U. SK, s.r.o. nevzniklo právo na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty. Závery správcu dane sú podložené zisteným skutkovým stavom na podklade dôkazov uvedených v rozhodnutí. Správca dane rozhodol vo veci a svoje rozhodnutie náležité odôvodnil. Postupoval pritom v súlade so základnými zásadami daňového konania.

Ďalším napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 06.11.2014 žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/ XXXXX/Zori zo dňa 26.05.2014, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku žalobcovi určil rozdiel v sume 39 276,13 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013, t.j. znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013 o sumy 50 754,94 Eur na sumu 11 478,81 Eur potvrdil.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol námietky žalobcu uvedené v odvolaní zo dňa 04.06.2014 proti rozhodnutiu správcu dane, ktoré sú totožné ako v predchádzajúcom vyššie citovanom rozhodnutí, na ktoré súd odkazuje.

Uviedol, že pri preskúmaní rozhodnutia správcu dane vychádzal zo skutkového stavu, že správca dane vykonal u žalobca v dňoch od 16.09.2013 do 19.11.2013 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie jún 2013. Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca poskytuje služby (inštalačné práce) pre nemeckú spoločnosť H. L. R., X. X, XXXXX S., Nemecko prostredníctvom slovenskej spoločnosti. V zdaňovacom období jún 2013 si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v celkovej sume 18 134,38 Eur za montážne práce a nabíjanie kolíkov na fotovoltaických zariadeniach v Nemecku na základe faktúr od dodávateľa U. SK, s.r.o., L. X/XXX, U. O.. Ide o faktúry: K zo dňa 10.06.2013 v sume 5 996,40 Eur, z toho DPH 999,40 Eur, K zo dňa 13.06.2013 v sume 17 514,00 Eur, z toho DPH 2 919,00 Eur K zo dňa 18.06.2013 v sume 63 753,02 Eur, z toho DPH 10 625,50 Eur K zo dňa 19.06.2013 v sume 29 147,52 Eur, z toho DPH 4 857,92 Eur K zo dňa 24,06.2013 v sume 71 317,20 Eur, z toho DPH 11 886,20 Eur K zo dňa 03.07.2013 v sume 47 928,66 Eur, z toho DPH 7 988,11 Eur.

Ďalej v rámci zisteného skutkového stavu žalovaný uviedol, že dňa 11.11.2013 správca dane pri ústnom pojednávaní zaznamenanom v zápisnici č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Zori oboznámil žalobcu s predbežnými zisteniami k vykonanej daňovej kontrole. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Zori zo dňa 13.11.2013, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručil žalobcovi dňa 19.11.2013. Dňa 20.11.2013 správca dane začal vyrubovacie konanie. Žalobca v stanovenej lehote určenej správcom sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril písomným podaním zo dňa 25.11.2013, ktoré doručil správcovi dane dňa 28.11.2013. V súvislosti s písomným vyjadrením žalobcu zo dňa 25.11.2013 zaslal správca dane splnomocnenému zástupcovi žalobcu predvolanie na ústne pojednávanie dňa 16.12.2013, ktorého sa splnomocnený zástupca nezúčastnil.

Konštatoval, že správca dane na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že v danom prípade slovenská spoločnosť U. SK, s.r.o. poskytovala inštalačné práce na fotovoltaických elektrárňach nachádzajúcich sa na v Nemecku a išlo o služby, ktoré sa vzťahujú na nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v Nemecku. Miesto dodania preverovaných služieb preto správca dane určil podľa § 16 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty v Nemecku. Konštatoval, že žalobca porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) Zákona o dani z pridanej hodnoty keď odpočítal od dane, ktorú je povinný platiť daň zo služieb, ktoré neboli

predmetom dane podľa § 2 písm. b) Zákona o dani z pridanej hodnoty. Služby neboli dodané v tuzemsku, ale na území členského štátu Európskej únie - v Nemecku, preto pri dodaní týchto služieb nevznikla daňová povinnosť a žalobcovi podľa § 49 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty nevzniklo právo na odpočítanie dane. Následne správca dane vydal rozhodnutie č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Zori zo dňa 18.12.2013, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel v sume 39 276,13 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013, t.j. znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2013 zo sumy 50 754,94 Eur na sumu 11 478,81 Eur. Žalobca sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal a žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXX/X/ XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 06.03.2014 rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že toto rozhodnutie nebolo vydané v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku, pretože správca dane sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s námietkami žalobcu voči zisteniam uvedeným v protokole o výsledku z daňovej kontroly, ktoré uviedol žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 25.11.2013.

Ďalej konštatoval, že správca dane rešpektoval právny názor uvedený v rozhodnutí žalovaného a listom zo dňa 10.04.2014 oznámil žalobcovi, že pokračuje v konaní vo veci určenia rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013. Vo vyrubovacom konaní spísal so splnomocneným zástupcom žalobcu zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 12.05.2014, predmetom ktorej bolo vysporiadanie sa s námietkami žalobcu voči zisteniam uvedených v protokole o výsledku z daňovej kontroly, ktoré uviedol v písomnom vyjadrení zo dňa 25.11.2013. Správca dane konštatoval, že fotovoltaická elektráreň je inžinierskou stavbou a spĺňa charakter nehnuteľností. Pokiaľ vrámci výstavby fotovoltaickej elektrárne zdaniteľná osoba poskytuje za odplatu len samotné služby, miesto dodania služby sa určí podľa § 16 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty. Ak slovenská montážna spoločnosť poskytovala inštalačné práce na fotovoltaickej elektrárni v Nemecku, ide o služby vzťahujúce sa na nehnuteľnosť nachádzajú sa v Nemecku. Fakturácia medzi platiteľmi dne registrovanými v tuzemsku sa vykonáva bez slovenskej dane z pridanej hodnoty. Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca ako platiteľ odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť daň zo služby, ktorá nebola predmetom dane podľa Zákona o dani z pridanej hodnoty. Služba nebola dodaná v tuzemsku, ale na území členského štátu európskych spoločenstiev - v Nemeckej republike. Podľa správcu dane platiteľ porušil § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o dani z pridanej hodnoty. Následne správca dane vydal napadnuté rozhodnutie zo dňa 26.05.2014 č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXXX/Zori, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane v sume 39 276,13 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013, t.j. znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2013 zo sumy 50 754,94 Eur na sumu 11 478,81 Eur.

V prípade tohto preskúmavaného rozhodnutia, ako aj ďalšieho preskúmavaného rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 17.10.2014 išlo o riešenie rovnakej problematiky, a to posúdenia oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu vo vzťahu k faktúram, ktoré vystavila spoločnosť U. U., s.r.o. žalobcovi za montážne práce a nabíjanie kolíkov na fotovoltaických zariadeniach v Nemecku. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 26.05.2014 boli totožné ako vo vyššie uvedenom napadnutom rozhodnutí žalovaného zo dňa 17.10.2014. Žalovaný sa s týmito námietkami vyrovnal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia rovnakým skutkovým a právnym odôvodnením, na ktoré súd preto iba odkazuje.

Včas podanými žalobami sa žalobca domáhal preskúmania napadnutých rozhodnutí žalovaného, s ktorými nesúhlasil. Namietal, že rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzal žalovaný je v rozpore s obsahom spisov, je nedostačujúce na posúdenie veci, rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvod a v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ako prvý dôvod namietal, že v napadnutom konaní sa rieši činnosť iného subjektu akým je žalobca. Podstatou sporu sú totiž činnosti, ktoré pre neho vykonávala obchodná spoločnosť U. U. s.r.o. a tieto vykonávané činnosti mu vyfakturovala. Z týchto faktúr si následne uplatnil nárok na vrátenie DPH. Nemôže však niesť zodpovednosť za to, ako podľa žalovaného neoprávnene vystavila faktúry U. SK, s.r.o. Ide o prenášanie zodpovednosti inej obchodnej spoločnosti na žalobcu s cieľom zjednodušiť si kontrolu. Žalovaný nemôže prostredníctvom kontroly vykonávanej u žalobcu kontrolovať činnosť U. SK, s.r.o., pričom sankciu sa činnosť U., s.r.o. bude znášať žalobca. Takéto konanie považuje za konanie, ktoré je v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery a proporcionality. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie rozsudok Teleos a i., C-409/04, z ktorého vyplýva že akékoľvek rozdelenie rizika medzi dodávateľmi a daňovým úradom v nadväznosti na podvod spôsobený treťou osobou musí byť

v súlade so zásadou proporcionality. Taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-271/06 Netto Supermarkt GmbH & Co. OHG, z ktorého vyplýva, že bolo by zjavne neprimerané, ak by bola zdaniteľnej osobe pripísaná zodpovednosť za stratu v daňových prímoch spôsobenú podvodným správaním tretích osôb, na ktoré nemá daná osoba žiadny vplyv.

S poukázaním na citované rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie uviedol, že konanie žalovaného je preto v tomto prípade nezákonné, pretože nielen že prenáša riziko za konanie U. SK, s.r.o. na neho, ale navyše porušuje zásady daňového konania, keď mu pripisuje zodpovednosť za konanie, na ktoré nemá žiadny vplyv.

Ako najspornejší bod v tomto prípade považuje posúdenie vykonanej činnosti, z ktorej si odpočítal DPH podľa Zákona o dani z pridanej hodnoty. Ako podnikateľ si totiž uplatnil právo na odpočet DPH z faktúr za služby, ktoré žalovaný posúdil ako služby, ktoré súvisia s nehnuteľnosťou. Aplikoval na daný prípad § 16 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého platí, že miestnom dodania služby vzťahujúcej sa na nehnuteľnosti, vrátane realitnej činnosti a činnosti znalcov, ubytovacích služieb, poskytnutia práva na užívanie nehnuteľností, služieb zameraných na prípravu a koordináciu stavebných prác, ako sú služby poskytované architektmi a osobami zabezpečujúcimi stavebný dozor je miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza.

Namietal, že ak by žalovaný a správca dane dôsledne zistili skutkový stav veci a tento následne správne právne posúdili, museli by nevyhnutne dôjsť k záveru, že ustanovenie § 16 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty nie je v danom prípade možné aplikovať. Určenie miesta dodania služby podľa § 16 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty totiž prichádza do úvahy len prípade, ak dodané služby súvisia s nehnuteľnosťou, resp. sa na nehnuteľnosť vzťahujú. Žalovaný a správca dane nesprávne uviedli, že fotovoltaická elektráreň je v tomto prípade inžinierskou stavbou a spĺňa charakter nehnuteľností. Odignorovali jeho tvrdenia preukazujúce jeho nárok, ktoré sa zakladali na zákonných ustanoveniach súdnej judikatúry, právnej literatúre, názoroch poradných orgánov Európskej únie akým je napr. Výbor pre DPH, pričom žalovaný považoval dokonca odkaz na argumenty Výboru Európskej únie pre DPH za zjavne neopodstatnené a to aj napriek tomu, že sa odvolával na svoj metodický pokyn, ktorý vychádzal práve z uvádzaného stanoviska Výboru Európskej únie pre DPH.

Argumentoval, že čo je nehnuteľnosťou podľa slovenského právneho poriadku definuje , podľa ktorého platí, že nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. Výklad pojmu nehnuteľnosť v zmysle podal aj Ústavný súd ČR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 483/1 uviedol: „je notorietou, že stavba je nehnuteľnosťou iba vtedy, pokiaľ je spojená so zemou pevným základom. Či ide o stavbu spojenú so zemou s pevným základom je vždy potrebné posúdiť podľa okolnosti daného prípadu, pritom „spojenie so zemou pevným základom“ je možno stručne charakterizovať tak, že vec nesmie byť oddeliteľná od zeme bez toho, aby došlo k porušeniu veci“. Takýto názor na pojem nehnuteľnosť vyplýva aj zo stanovísk príslušných orgánov Európskej únie, ktoré sú oprávnené podávať usmernenia k pojmom a inštitútom daňového práva, ako aj metodického pokynu Finančného riaditeľstva. Napr. podľa Výboru pre DPH, ktorý je považovaný za poradný orgán, komisie sa nehnuteľnosťou pre účely článku 47 Smernice 2006/122/ES teda aj pre účely Zákona o dani z pridanej hodnoty rozumie akákoľvek budova alebo stavba ( konštrukcia ) pripevnená k alebo v zemi, nad alebo pod morskou hladinou, ktorá nemôže byť ľahko rozmontovaná alebo posunutá. Základným referenčným kritériom pre posúdenie stavby ako nehnuteľnosti je teda spojenie stavby so zemou pevným základom, inými slovami povedané stavba je nehnuteľnosťou len vtedy, ak nejde o dočasnú stavbu, ktorú možno oddeliť od zeme. V slovenskom aj v kontinentálnom vecnom práve teda platí, že stavba môže byť vecou hnuteľnou ( pokiaľ ju možno oddeliť od zeme ) a aj vecou nehnuteľnou ( pokiaľ ju oddeliť od zeme nie je možné ).

Ďalej namietal, že žalovaný sa posúdením predmetnej stavby z hľadiska vecného práva nezaoberal a stačilo mu konštatovanie,, že fotovoltaická elektráreň je inžinierskou stavbou a teda musí ísť o nehnuteľnosť. Svoj názor podoprel poukázaním na skutočnosť, že solárne panely síce nie sú spojené so zemou betónovým základom, ale sú uložené na konštrukcii, ktorá je spojená so zemou kotviacimi prvkami ( narážajúcimi pilotami ). Ak by dôsledne vec právne posúdil, zistil by, že nie každá inžinierska stavba je nehnuteľnosťou, hoci je spojená so zemou narážajúcimi pilotami. Takýto názor prezentoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-111/05 Aktiebolaget kde uviedol, že „pripojenie hnuteľnej veci k zemi nemusí nevyhnutne spadať pod pojem stavebné práce. To znamená, že v prípade

dodania inžinierskej stavby môže byť toto dodanie posúdené ako dodanie tovaru s inštaláciou alebo montážou. Charakteristickými znakmi tejto dodávky je, že predmetom zmluvného vzťahu je dodanie tovaru, pri ktorom dochádza k zmene práva nakladať s tovarom ako vlastník na inú osobu a že práce, ktoré sa poskytujú sa obmedzujú na činnosti, ktoré nespôsobujú zmenu povahy montovaného alebo inštalovaného tovaru a výsledkom týchto činností nie je prispôsobenie tovaru špecifickým potrebám klienta“. V súvislosti s tým uviedol, že typickým príkladom sú práve fotovoltaické elektrárne, ktoré môžu byť bez problémov demontované a opätovne zmontované na inom mieste a to bez akéhokoľvek znehodnotenia či podstatnej zmeny stavby, pričom dôkazom toho je najmä výstavba takýchto elektrárni na Slovensku. Väčšina týchto elektrárni totiž vznikla rozobratím týchto elektrárni v Českej republike a ich následným zmontovaním na Slovensku, po tom čo sa v Českej republike zmenila legislatíva o podpore týchto zariadení.

Nesúhlasil s názorom žalovaného, že v prípade demontovania už elektráreň nebude plniť funkciu, pre ktorú bola skonštruovaná. V prípade fotovoltaickej elektrárne, na ktorej vykonal svoju činnosť je totiž toto tvrdenie zjavne nesprávne. Podľa odborného vyjadrenia odborníka je totiž konštrukcia danej fotovoltaickej elektrárne ľahko skladateľná a rozoberateľná. Je preukázané, že predmetná fotovoltaická elektráreň môže byť ľahko rozmontovaná a presunutá, a preto nejde o nehnuteľnosť podľa Zákona o dani z pridanej hodnoty, článku 47 Smernice 2006/122/ES, či . Ak by aj fotovoltaická elektráreň bola nehnuteľnosťou, ani to automaticky neznamená, že služby z ktorých mu vznikol nárok na odpočet DPH spadajú pod Zákona o dani z pridanej hodnoty. Tieto služby môžu byť totiž považované za služby súvisiace s nehnuteľnosťou len vtedy, ak majú dostatočne priame a úzke spojenie s nehnuteľnosťou. V napadnutých rozhodnutiach chýba čo aj i len zmienka prečo sú služby uvedené vo faktúrach, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu službami podľa Zákona o dani z pridanej hodnoty. Z tohto dôvodu považuje rozhodnutia žalovaného za nesprávne, nezákonné a arbitrárne.

Ďalej namietal, že správca dane už dňa 03.12.2012 vykonal u neho miestne zisťovanie za účelom preverenia žiadosti na dobrovoľnú registráciu DPH v súvislosti s výkonom identickej ekonomickej činnosti, ako tomuto bolo pri jej preverovaní na základe ktorej bol uplatnený odpočet DPH v daňovej kontrole, ktorá predchádzala rozhodnutiam. Správca dane v zápisnici o miestnom zisťovaní zo dňa 03.12.2012 č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX uviedol, že v zmysle Zákona o dani z pridanej hodnoty spoločnosť ( žalobca ) dodáva službu a to práce na hnuteľnom majetku ( pozn. na fotovoltaickej elektrárni v Nemecku ). Usmernil ho ako má pri aplikácii Zákona o dani z pridanej hodnoty postupovať, keď v emailovej komunikácii uviedol: „Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky zastáva názor, že v prípade poskytovania služieb súvisiacich s fotovoltaickou elektrárňou nie je vylúčené uplatnenie ustanovenia § 15 ods. 1 alebo § 16 ods. 1 Zákona o dani z pridanej hodnoty“. Z uvedeného teda vyplýva, že sám správca dane, resp. jeho zamestnanci vychádzajúc zo zápisnice z miestneho zisťovania zo dňa 03.12.2012 zistili, že vykonáva práce na hnuteľnom majetku. Prečo žalovaný a správca dane náhle zmenili svoj názor, oproti doterajšej praxi používanej vo vzťahu k tomu istému daňovému subjektu a vo vzťahu k tej istej ekonomickej činnosti v napadnutých rozhodnutiach žiadnym spôsobom neodôvodnili. Takýto postup žalovaného je podľa jeho názoru v rozpore s princípom právnej istoty a má sám o sebe za následok nezákonnosť rozhodnutí správcu dane a žalovaného. Poukázal pritom na ustanovenie § 3 ods. 9 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Správca dane porušil povinnosť stanovenú týmto ustanovením § 3 ods. 9, ak bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia zmenil svoje posúdenie skutkovo totožného prípadu, z ktorého posúdenia pritom nepochybne vychádzal a toto pochybenie neopravil ani žalovaný. Takýto postup je podľa jeho názoru v rozpore s princípom právnej istoty a neúnosne sankcionuje žalobcu za to, že legitímne a v dobrej viere postupoval podľa predošlej rozhodovacej praxe daňových orgánov a podľa právneho názoru, ktorý bol vyslovený samotným správcom dane na miestnom zisťovaní dňa 03.12.2012. Ak by bol správca dne pri predchádzajúcom miestnom zisťovaní ho upozornil na údajné pochybenia a teda ak by bol žalovaný chránil práva a právom chránené záujmy žalobcu ako daňového subjektu, ako mu to ukladá ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku, potom by nepochybne nemohol dospieť k zisteniam uvedeným v predmetných rozhodnutiach.

Namietal, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného nemajú náležitosti vyžadované Daňovým poriadkom. Poukázal pritom na § 63 ods. 5 Daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy

ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ( bez uvedenia sp. zn. ), podľa ktorého k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.10.1999 týkajúci sa sťažnosti č. XXXXX/XX, R. T. proti Š., rozsudok zo dňa 09.12.1994 týkajúci sa sťažnosti č. XXXXX/XX, V.D.H. proti H., rozsudok zo dňa 19.04.1994 týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. zo dňa 12. 05. 2004, zo dňa 23.06.2004, sp. zn. zo dňa 15. 03. 2006, sp. zn. zo dňa 23. 08. 2006, sp. zn. zo dňa 04. 05. 2010, sp. zn. zo dňa 12. 06. 2008) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Namietal, že žalovaný sa neriadil ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku, ani zásadami, ktoré uviedla judikatúra pre odôvodenie rozhodnutí. V odôvodnení rozhodnutí absentuje čo i len zmienka o tom, prečo považuje žalovaný fotovoltaickú elektráreň za nerozmontovateľnú stavbu, pričom o reakcii na ďalšie námietky uvedené počas konania je len ťažko možné vôbec uvažovať. Predmetný postup žalovaného znamená, že rozhodnutia sú arbitrárne a nezákonné. Tento názor zastáva aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 12.05.2011 sp. zn. , ktoré je podľa názoru žalobcu možné aplikovať analogicky aj na predmetnú vec.

Navrhol preskúmavané rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa odľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Krajský súd podľa preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, a konanie, ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že žaloby žalobcu nie sú dôvodné.

Súd v konaní zistil, že vo veci žalobcu sa vedie ak konania o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného pod sp. zn. , kde rozhodnutie žalovaného ako aj žaloba žalobcu vychádza z identického procesného a skutkového posúdenia. Z uvedených dôvodov súd na nariadenom pojednávaní dňa 18.11.2015 uznesením podľa z dôvodu hospodárnosti konania spojil veci pod sp. zn. a na spoločné konania s tým, že veci budú uvedené pod spoločnou spisovou značkou .

K žalobám sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 12.02.2015, v ktorom vzhľadom na identickosť žalobných námietok a odvolacích námietok proti rozhodnutiam správcu dane poukázal na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí a navrhol žaloby ako nedôvodné zamietnuť.

Predmetom prieskumu v danom prípade boli rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane Daňového úradu Prešov ( ďalej len „správca dane“ ), ktorými bol žalobcovi podľa o správe daní ( Daňový poriadok ) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ďalej len „Daňový poriadok“ ) za zdaňovacie obdobie máj 2013 vyrúbený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 33 882,06 Eur a podľa Daňového poriadku za zdaňovacie obdobie jún 2013 mu správca dane určil rozdiel v sume 39 276,13 Eur na dani z pridanej hodnoty a zúžil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty zo sumy 50 754,94 Eur na sumu 11 478,81 Eur.

Spornou otázkou v danom prípade je či daňové orgány pri určená rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013, vyrúbenie rozdielu dane z pridanej hodnoty a zrušenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013 postupovali v súlade s Daňovým poriadkom a ustanovením § 16 ods. 1 zákona o DPH, pri posúdení miesta dodania služby subdodávateľom žalobcu U., s.r.o. a tým aj posúdenie oprávnenosti žalobcu na odpočet DPH.

Z obsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí a administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že rozhodnutia vychádzali z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu v dňoch od 16.09.2013 do 19.11.2013 za zdaňovacie obdobie jún 2013 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti a v dňoch od 16.12.2013 do 13.02.2014 za zdaňovacie obdobie máj 2013 na kontrolu dane z pridanej hodnoty.

Rozhodnutia žalovaného a správcu dane vychádzali zo skutočností, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013 a jún 2013 na základe faktúr od dodávateľa U. U. s.r.o., L. X/XXX, U. O. za vykonané montážne práce a nabíjanie kolíkov na fotovoltaickej elektrárni v Nemecku. Na základe tohto zisteného skutkového stavu konštatoval správca dane, že fotovoltaická elektráreň, ku ktorej sa montážne práce vzťahujú, spĺňa charakter nehnuteľností podľa zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „“) a nachádza sa v Nemecku. Miestom zdaniteľného plnenia je teda podľa o daní z pridanej hodnoty ( ďalej len „Zákon o DPH“ ) Nemecko z čoho vyplýva, že aj napriek tomu, že poskytnutie služby sa týkalo slovenských platiteľov dane, podlieha sadzbe dane platnej v Nemecku. Keďže podľa Zákona o DPH je predmetom dane poskytnutie služieb za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, dodávateľovi služieb U., s.r.o. pri dodaní služieb nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a v nadväznosti na to žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z prijatých služieb.

L. § 2 ods. 1 Zákona o DPH, predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH, miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba dodaná prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania služby je miesto, kde má táto osoba prevádzkareň. Ak zdaniteľná osoba, ktorá je príjemcom služby, nemá sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, miestom dodania služby je jej bydlisko alebo miesto, kde sa obvykle zdržiava.

Podľa § 16 ods. 1 zákona o DPH, miestom dodania služby vzťahujúcej sa na nehnuteľnosť vrátane realitnej činnosti a činnosti znalcov, ubytovacích služieb, poskytnutia práva na užívanie nehnuteľnosti, služieb zameraných na prípravu a koordináciu stavebných prác, ako sú služby poskytované architektmi a osobami zabezpečujúcimi stavebný dozor, je miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Žalobca v žalobách namietal postup správcu dane a žalovaného, keď riešil v rámci konania činnosť iného subjektu a to spoločnosti U. U., s.r.o. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-409/04 Teleos a C-271/06 Netto Supermarkt GmbH & Co OHG a zdôraznil, že nemôže niesť zodpovednosť za konanie tohto subjektu. S touto námietkou sa súd nestotožňuje. Z obsahu administratívneho spisu, faktúr a objednávky nesporne vyplýva, že na vykonanie prác na fotovoltaických zariadeniach v Nemecku bol uzavretý zmluvný obchodný vzťah medzi žalobcom a nemeckým daňovým subjektom H. L. R.. Tieto dohodnuté práce zabezpečoval pre žalobcu v rámci subdodávateľského vzťahu dodávateľ U. SK, s.r.o. Keďže žalobca si uplatnil právo na odpočet dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH z obchodného vzťahu s dodávateľom U. U., s.r.o. uskutočneného v rámci podnikateľskej činnosti bolo povinnosťou správcu dane preveriť tento obchodný vzťah a pri rozhodovaní vo veci sa skutkovo a právne s touto skutočnosťou vysporiadať.

Závery rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie C-409/04 Teleos a C-271/06 Netto Supermarkt tak ako ich prezentoval žalobca v žalobných námietkach nie je možné stotožniť s prejednanou vecou. V konaní ani v odôvodnení rozhodnutia žalovaného a správcu dane nie je konštatované podvodné konanie tretích osôb a nebolo ani predmetom skúmania. Rozhodnutia Súdneho dvora vychádzali z iných skutkových okolností, ktoré nie je možné stotožniť s prejednávanou vecou.

Za spornú považoval žalobca aplikáciu § 16 ods. 1 Zákona o DPH na základe názoru správcu dane a žalovaného, že fotovoltaická elektráreň je inžinierska stavba a spĺňa charakter nehnuteľnosti, preto služby vykonané subdodávateľom U. s.r.o. - montážne práce - nabíjanie kolíkov na výstavbe fotovoltaickej elektrárne v Nemecku sú službami, ktoré súvisia s nehnuteľnosťou. Argumentoval pojmom „nehnuteľnosť“ podľa .

Podľa nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom.

Pojmy stavba a nehnuteľnosť v právnom zmysle upravuje pre účely posúdenia nehnuteľnosti ( stavby ) ako spôsobilého predmetu občianskoprávnych vzťahov. Tieto pojmy však nemožno vykladať podľa správnych predpisov napr. ( rozhodnutie NS ČR ). Zákon o DPH neupravuje pojem „nehnuteľnosť“ a „stavba“ preto správca dane pri posudzovaní obchodného vzťahu z hľadiska práva na odpočet dane z pridanej hodnoty a posudzovania miesta určenia dodania služby vychádzal zo správnych noriem.

Podľa o územnom plánovaní a stavebnom poriadku , stavba je stavebná konštrukcia postavená stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu. Pevným spojením so zemou sa rozumie a) spojenie pevným základom, b) upevnenie strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ v zemi alebo o inú stavbu, c) ukotvenie pilótami alebo lanami s kotvou v zemi alebo na inej stavbe, d) pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia, e) umiestnenie pod zemou.

Podľa § 43a ods. 1 zákona, stavby sa podľa stavebnotechnického vyhotovenia a účelu členia na pozemné stavby a inžinierske stavby.

Podľa § 43a ods. 3 písm. k) zákona, Inžinierske stavby sú stavby energetických zariadení, plynárne a spaľovne odpadu.

Súd sa stotožňuje s názorom daňových orgánov, ktoré vyhodnotili fotovoltaickú elektráreň pre účely DPH ako nehnuteľnosť, pričom vychádzali z pojmu „stavba“ tak ako je definovaná v , ktorá bola prevzatá zo Smernice Rady (EHS) č. 89/106/EHS s tým, že spresňuje výraz „pevné spojenie so zemou“ vymenovaním možných technických alternatív, aby sa v tejto oblasti zabezpečila právna istota. Fotovoltaická elektráreň je nehnuteľnosťou, keďže je montovaná na pevných základoch, podporné konštrukcie sú vo forme pevného trojuholníkového rámu spojeného so zemou kotviacimi prvkami ( narážacími pilotami ), nie je ľahko rozmontovateľná a nie je možné ľahko ju presunúť. Pre funkčnosť fotovoltaickej elektrárne je nevyhnutné, aby bola napojená na energetickú sieť. Ak by došlo k oddeleniu elektrárne od zeme, dôjde k porušeniu veci a v prípade jej demontovania už elektráreň nebude plniť funkcie, pre ktorú bola skonštruovaná. Pri posudzovaní fotovoltaickej elektrárni vychádzali daňové orgány z definície pojmu „nehnuteľnosť“ podľa usmernenia výboru pre DPH ako poradného orgánu Európskej komisie pre účely aplikácie článku 47 Smernice 2006/1112/ES, teda aj pre účely aplikácie Zákona o DPH. Usmernenie výboru pre DPH obsahuje výpočet služieb, pri ktorých sa členské štáty zhodli, že sa na ne vzťahuje, resp. nevzťahuje Smernice. Pre účely Zákona o DPH a článku 47 Smernice sa nehnuteľnosťou alebo súčasťou nehnuteľnosti rozumie aj akákoľvek budova alebo stavba ( konštrukcia ) pripevnená k alebo v zemi, nad alebo pod morskou hladinou, ktorá nemôže byť ľahko rozmontovaná alebo posunutá.

Žalobca v žalobných námietkach argumentoval, že nie každá inžinierska stavba je nehnuteľnosťou, hoci je spojená so zemou navažujúcimi pilotami a poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-111/05 Aktiebolaget. Na predmetné konanie však nie je možné aplikovať citovaný rozsudok. Vo veci c-111/05 sa rozsudok Súdneho dvora dotýkal aplikácie Šiestej smernice o DPH, článku 8 ods. 1 písm. a) - dodávky tovaru, z ktorého vyplynulo, že plnenie spočívajúce v dodaní a položení kábla z optických vlákien spájajúcich dva členské štáty, ktoré sa z časti nachádzajú mimo územia Spoločenstva, musí byť považované za dodávku tovaru v zmysle článku 5 ods. 1 Šiestej smernice 77/388 o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dane z obratu. Z uvedeného rozsudku vyplynul aj záver, tak ako to uvádza žalobca vo svojich žalobných námietkach, že inštalovanie hmotného predmetu pod povrch zeme nemusí nutne spadať pod pojem „stavebné práce“ podľa článku 5 ods. 5 uvedenej smernice.

V predmetnom konaní ako je zrejmé z napadnutých rozhodnutí nešlo o dodávku tovaru a služieb, ale výlučne o služby týkajúce sa fotovoltaických zariadení vykonávajúcich v Nemecku. Námietka žalobcu je preto v tomto smere neopodstatnená.

Žalobca namietal porušenie § 3 ods. 9 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, pričom argumentoval, že správca dane zmenil svoj názor pri skutkovo a právne totožnom prípade keď v zápisnici o miestom zisťovaní u žalobcu zo dňa 03.12.2012 uviedol, že v zmysle Zákona o DPH žalobca dodáva službu a to práce na hnuteľnom majetku ( fotovoltaickej elektrárni v Nemecku ).

S touto námietkou sa žalovaný vysporiadal v odôvodnení napadnutých rozhodnutí a s touto argumentáciou sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu miestne zisťovanie, o ktorom spísal zápisnicu č. XXXXXXX/X/ XXXXXXX/XXXX zo dňa 03.12.2012. Miestne zisťovanie vykonal správca dane za účelom preverenia vykonávania ekonomickej činnosti pre posúdenie žiadosti žalobcu na dobrovoľnú registráciu DPH, nie za účelom preverenia správnosti zdaňovania realizácie obchodných činností podľa Zákona o DPH. V čase miestneho zisťovania žalobca ešte nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty. Správca dane v prípade posudzovania žiadosti o dobrovoľnú registráciu DPH na miestnom zisťovaní dňa 03.12.2012 nerozhodoval o oprávnenosti odpočtu dane z pridanej hodnoty a preto nemožno uvažovať o skutkovo zhodných prípadoch.

Pokiaľ ide o usmernenie Daňového riaditeľstva SR, na ktoré žalobca poukazuje a v ktorom sa uvádza, že nie je v prípade poskytnutia služieb súvisiacich s fotovoltaickou elektrárňou vylúčené uplatnenie ustanovenia § 15 ods. 1 alebo § 16 ods. 1 Zákona o DPH je potrebné zdôrazniť, že v tomto usmernení Daňové riaditeľstvo SR neodkazovala výlučne na § 16 ods. 1 Zákona o DPH a uviedlo, že je potrebné skúmať či existuje dostatočná väzba medzi poskytovanou službou a nehnuteľnosťou. Zároveň uviedlo, že odborné informácie poskytuje daňovým subjektom vo všeobecnej rovine. Nešlo teda o konkrétne

odporúčanie konkrétnemu daňovému subjektu na aplikáciu § 16 ods. 1 Zákona o DPH. V tomto smere sa s námietkou žalobcu vyrovnal aj žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Žalobca neuviedol konkrétny prípad, kedy by správca dane v skutkovo totožnom prípade rozhodol rozdielne.

Podľa § 3 ods. 1 a 3 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

Rozhodnutia žalovaného spĺňajú všetky podstatné náležitosti uvedené v § 63 Daňového poriadku. Z odôvodnenia rozhodnutí je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, úvahy ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov na základe, ktorých daňové orgány rozhodovali.

Z odôvodnenia rozhodnutí je aj zrejmé ako sa žalovaný a správca dane vyrovnali s námietkami žalobcu v konaní, ako aj v odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa žaloby žalobcu ako nedôvodné zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal a žalovanej aj pri úspechu v konaní nemá zo zákona právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.