Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozhodnutie_5C-140-2015.pdf
PDF · 96.57 KB
Case nature
Area
Subarea
5C/140/2015
Rozhodnutie
Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Máriou Jačekovou Sziegel v právnej veci navrhovateľky: H. V., J.. XX.XX.X., G. G., K. H. XX/A, proti odporcovi : Y. V., J.. XX.XX.X., G. V. J.. Č.. XXX/XX, O. N., zast. advokátom JUDr. Stanislavom Jakukbčíkom, s sídlom Kutlíkova č. 17, Bratislava, o návrhu na určenie výživného takto
rozhodol:
I. Návrh sa z a m i e t a.
II. Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia 1.417,34 € k rukám advokáta JUDr. Stanislava Jakubčíka, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 10.3.2015 domáhala určenia výživného na rozvedenú manželku sumou 150 euro mesačne od marca 2015 s odôvodnením, že je momentálne finančné pomery neumožňujú zabezpečiť si riadnu výživu, keď je na rodičovskej dovolenke, stará sa o štyri deti štrnásť ročného S., XX V. V., O. L. K. S. M. X V. M. M. X M. K. H., ktoré sa jej narodili po rozvode manželstva, otcom detí je priateľ matky, ktorý žije a pracuje vo Švajčiarsku, ktorý jej prispieva finančne. Ďalšiu prekážku uvádzala starostlivosti o bezvládnu 70 ročnú matku.
Odporca žiadal návrh zamietnuť v celom rozsahu, z dôvodu zániku nároku navrhovateľky na priznanie výživného na rozvedeného manžela z dôvodu uplynutia 5 ročnej zákonnej lehoty a aj nároku na priznanie príspevku na rozvedeného manžela.
Vo veci bolo vykonané dokazovanie vypočutím účastníkov konania oboznámením sa s obsahom spisu Q. N. G. F.. XC/XX/XXXX na základe, ktorých dôkazov súd ustálil nasledovný skutkový stav veci:
Z výpovede navrhovateľky súd zistil, že sa rozviedli s odporcom pred desiatimi rokmi. Po rozvode nepožiadala o príspevok na rozvedenú manželku, keďže odporca dobrovoľne platil výživné 5000,- Sk mesačne na maloleté deti, neskôr 340,-€. Uviedla, že v súčasnosti platí len 90 euro na základe predbežného opatrenia, keď podľa posledného rozhodnutia súdu určil výživné na dve staršie deti 200 euro mesačne. Naďalej zabezpečuje starostlivosť o bezvládnu 70 ročnú matku, keď ostatní súrodenci nie sú na blízku, respektíve jedna zo sestier zo zdravotných dôvodov, trpí na cukrovku, nemôže zabezpečiť túto starostlivosť. Nárok na príspevok za opatrovanie jej zatiaľ nevznikol, pre nesplnenie podmienok na strane za opatrovanej osoby. Je poberateľkou rodinných prídavkov na štyri deti. Na dve mladšie deti platí otec výživné mesačne 283 euro, ktoré je často aj dvoj až trojnásobok tejto sumy. S deťmi býva v nájomnom byte, kde platí 320 euro mesačne. Staršie dieťa má dlhodobo zdravotné problémy a je stále v jej starostlivosti pedopsychologičky.
Odporca potvrdil, že ich manželstvo bolo rozvedené v roku 2005 a dve maloleté deti boli zverené navrhovateľke. Príčinou rozvodu manželstva malo byť nevera na strane navrhovateľky, ktorá počas
trvania manželstva porodila dieťa , ktorého otcom nebol on ako manžel matky ale jej priateľ, s ktorým aj v súčasnosti navrhovateľka žije. Naďalej pracuje v Rakúsku. Okrem maloletý detí z manželstva s navrhovateľkou inú vyživovaciu povinnosť nemá. Mesačné náklady má na nájomnom 177 euro, hypotekárny úver 395 euro a platí plyn 25 euro mesačne, cestovné náklady mesačne 200 € a internet a telefón 100 euro mesačne. V zahraničí vykonáva prácu len počas letnej sezóny. Mimo tohto obdobia je evidovaný na úrade práce, ktoré zdokladoval potvrdením o nezamestnanosti a vyplácanie dávok za rok 2014 a 2015.
Z pripojeného spisu Q. N. G. X, XC/XX/XXXX súd zistil že návrh o rozvod manželstva podala navrhovateľka H. V.. Manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené dňa 15.12.2015 , pre čas po rozvode maloletý deti S. J. XX. X. XXXX, V. J. XX.X.XXXX M. M. J. X.X.XXXX, boli zverené do osobnej starostlivosti matke a odporca bol zaviazaný na platenie výživného 5000 ,-Sk na staršie deti a 300,- Sk na najmladšie dieťa. Rozsudok nadobudol právoplatnosť čo do rozvodu manželstva 7. 2. 2006 ako aj úpravy práv povinnosti v časti zverenia maloletých detí, úpravy styku, a v časti výšky výživného až dňa 28. 11. 2006 v spojitosti s rozsudkom H. N. G. XCo/XX/XXXX - XX. Odporca už v rámci rozvodového konania namietol otcovstvo k maloletému M., keď navrhovateľka v samotnom návrhu o rozvod manželstva označila odporcu za otca maloletých V. M. S..
Podľa § 72 Zákona o rodine, Rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.
Podľa § 74 Zákona o rodine, Otec dieťaťa, za ktorého matka dieťaťa nie je vydatá, je povinný najdlhšie po dobu dvoch rokov, najneskôr odo dňa pôrodu prispievať matke primerane na úhradu jej výživy a poskytnúť jej príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom.
Podľa § 75 Zákona o rodine, Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Zo znenia ustanovenia § 72 možno vyvodiť nasledujúce hmotnoprávne podmienky, za ktorých možno priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela:
- manželstvo musí byť právoplatne rozvedené,
- jeden z rozvedených manželov nie je schopný sám sa živiť,
- schopnosti, možnosti a majetkové pomery druhého manžela umožňujú súdu príspevok priznať,
- bývalí manželia sa nevedeli dohodnúť o poskytovaní príspevku,
- súlad s dobrými mravmi (obligatórne prihliadnutie na príčiny rozvratu).
Povinnosť prispievať na výživu rozvedeného manžela, na rozdiel napríklad od vyživovacej povinnosti rodičov alebo vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi, nevzniká zo zákona, ale len na základe dohody rozvedených manželov alebo rozhodnutia súdu .
Pri podmienke neschopnosti samostatne sa živiť je zrejmá odlišnosť od výživného medzi manželmi, keďže v tomto prípade nie je právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň a vyžaduje sa kvalifikovaná miera odkázanosti. Pokiaľ má jeden z manželov aj značne nadpriemerné príjmy, resp. majetkové pomery, zatiaľ čo druhý z rozvedených manželov sa ocitol v horšej majetkovej situácii, avšak má schopnosť sám sa živiť (aj z prípadných dávok v rámci systému sociálneho zabezpečenia), nárok na príspevok mu nevzniká. Súdna prax zastáva stanovisko, že rozvedený manžel nie je povinný speňažovať svoj nehnuteľný majetok, bytové zariadenie, oblečenie zabezpečujúce primeraný štandard (neplatí to pri značných majetkových hodnotách, čo by bolo v rozpore so zmyslom predmetnej úpravy) ani majetkovú podstatu získanú v rámci rozdelenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Neschopnosť sám sa živiť znamená, že podľa konkrétnych okolností prípadu rozvedený manžel z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, nedostatku pracovných príležitostí, straty kvalifikácie, starostlivosti o dieťa do troch rokov, starostlivosti o invalidné dieťa, neschopnosti vykonávať prácu na základe lekárskeho posudku dosahuje príjmy (z príslušných dávok, ako aj zo zamestnania, výnosy z majetku), ktoré mu neumožňujú pokryť základné životné potreby, pokiaľ iný záver neodôvodňujú ani jeho celkové majetkové pomery. Schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného súd skúma v zmysle kritérií ustanovených v § 75.
Hľadisko príčin, ktoré viedli k rozvratu manželstva, možno vyvodiť z podmienky požadovaného súladu vyživovacej povinnosti s dobrými mravmi (a to prioritne práve takéto hľadisko) v rámci spoločných ustanovení. Zákon však toto kritérium aj špeciálne upravil priamo v súvislosti s úpravou príspevku na výživu rozvedeného manžela. Na základe použitej formulácie súdu vzniká obligatórna povinnosť brať do úvahy príčiny rozvratu. Pri všeobecnej podmienke rozporu s dobrými mravmi je ustanovený jednoznačný záver o nemožnosti priznať výživné, pri príčinách vedúcich k rozvratu manželstva ukladá povinnosť na ne prihliadnuť, čo naznačuje, že súd by v prípade zistenia viny (ak výživné požaduje takýto bývalý manžel) nemusel návrh zamietnuť, ale prípadne znížiť rozsah výživného. Išlo by o nelogické riešenie vzhľadom na následky prípadných iných zistených rozporov s dobrými mravmi pri danom druhu vyživovacej povinnosti (hoci práve príčiny rozvratu možno vo všeobecnosti považovať za najrelevantnejšie), resp. pri zistenom rozpore s dobrými mravmi pri iných druhoch vyživovacej povinnosti, keď zákon striktne neumožňuje výživné priznať. S poukázaním práve na úpravu následkov rozporu s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2) by súd mohol aj v týchto prípadoch návrh zamietnuť s tým, že ustanovenie § 72 predstavuje len úpravu povinného hľadiska pre rozhodovanie súdu, zatiaľ čo následok vyplýva z § 75 ods. 2. Prípadný súhlas oprávneného bývalého manžela s rozvodom je z tohto hľadiska irelevantný. Príčiny rozvratu bude súd posudzuje predovšetkým na základe pripojených rozvodových spisov, ako aj príslušných výpovedí. Rozpor s dobrými mravmi by pri tomto druhu vyživovacej povinnosti mal byť vo všeobecnosti zreteľný. Predmetné hľadisko naznačuje prvok sankčnosti tohto druhu vyživovacej povinnosti. Osobe, ktorá z väčšej miery znáša dôsledky rozpadu manželstva, sa ukladá aj zodpovednosť za odstránenie nepriaznivých materiálnych následkov rozvodu. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy predovšetkým v prípadoch, ak zavinenie rozpadu manželstva bude možné v prevažnej miere pričítať jednému z manželov. Aj v prípade, ak sa zistí zavinenie na obidvoch stranách, možno výživné priznať, keďže ide len o pomocné hľadisko. Prioritným účelom je odstránenie nepriaznivých majetkových následkov po rozvode, ktoré, ak sú dané, odôvodňujú priznanie výživného.
Označením "príspevok na výživu" ide o úhradu všetkých odôvodnených potrieb v bežnom chápaní pojmu výživné, a to v primeranom rozsahu, primeraná výživa znamená užší rozsah výživného, ako je to pri vzájomnej vyživovacej povinnosti počas manželstva. Rozsah tejto vyživovacej povinnosti sa považoval za užší aj v porovnaní so slušnou výživou, ktorú boli povinné zabezpečiť deti rodičom.. Uspokojené majú byť v primeranej miere aj ďalšie životné potreby rozvedeného manžela ako bývanie, ošatenie, kultúrne potreby, a to s prihliadnutím na jeho vek, zdravotný stav, spôsob života a pod.
Zákonnou podmienkou na rozhodovanie súdu je skutočnosť, že bývalí manželia sa nedohodli. Žaloba podaná na súd bez pokusu o dohodu s bývalým manželom je predčasná a z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok ju treba zamietnuť.
Opätovne zavedené časové ohraničenie poskytovania príspevku na výživu rozvedeného manžela s hornou hranicou päť rokov predstavuje predpokladanú maximálnu dobu, v ktorej má rozvedený manžel
podľa úvahy zákonodarcu získať potrebné návyky (zamestnanie, podnikateľská činnosť), zabezpečiť starostlivosť o deti a aspoň do určitej miery odstrániť rozdiely vyvolané spravidla manželstvom, ktoré vplývali na jeho ekonomickú nesamostatnosť.
Znenie predchádzajúcej úpravy "povinnosť platiť príspevok na výživu trvá najdlhšie po dobu piatich rokov po rozvode" vyvolávalo nejasnosti, pokiaľ ide o okamih, na ktorý sa viazal začiatok plynutia uvedenej lehoty. Okrem právoplatnosti rozsudku o rozvode bol začiatok lehoty viazaný aj na podanie návrhu (bez ohľadu na to, aký čas uplynul od právoplatnosti rozhodnutia). Podľa niektorých názorov sa to odôvodňovalo tým, že nestačí gramatický výklad, keďže účelom ustanovenia bolo odkázanému rozvedenému manželovi zabezpečiť príspevok dovtedy, kým nebude schopný samostatne sa živiť, pričom neschopnosť mohla vzniknúť neraz po dlhom čase od rozvodu manželstva, najmä pri dlhotrvajúcich manželstvách, keď manželka nebola zamestnaná, starala sa o rodinu a výchovu detí. Preto slová "po rozvode" nemožno chápať ako určenie právnej udalosti, od ktorej sa uvedená lehota počíta, ale tak, že súd môže určiť povinnosť platiť výživné rozvedenému manželovi najdlhšie na dobu piatich rokov, ktorú treba počítať odo dňa začatia konania o príspevku na výživné. S takýmto výkladom nemožno súhlasiť. Nový zákon o rodine správne zmenil formuláciu, takže už z gramatického výkladu "možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode" jednoznačne vyplýva, že za začiatok plynutia tejto lehoty sa považuje deň právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Za touto formulačnou zmenou treba vidieť aj úmysel smerujúci k obsahovej zmene. Rovnaký záver vyplýva aj z výkladu účelu ustanovenia § 72, keďže práve takáto úprava (viazanie začiatku plynutia lehoty na právoplatnosť rozsudku o rozvode) je v súlade s účelom príspevku na výživu rozvedeného manžela, ktorý má reagovať na následky vyvolané manželstvom, ktoré sa prejavia v určitom čase po jeho zániku. Presúvať ekonomickú zodpovednosť na bývalého manžela v takom dlhom časovom horizonte, ako to pripúšťal uvedený výklad, je neprimeraným zaťažovaním a nemá oporu ani v princípoch rodinného práva (v prípade bývalých manželov už nemožno hovoriť o rodine). Neskôr vzniknutá neschopnosť samostatne sa živiť nemusí byť v kauzálnej súvislosti s osobným stavom vyvolaným manželstvom. To, že nastala s väčším časovým odstupom, nasvedčuje, že s manželstvom nesúvisela, po rozvode ide už o osoby bez vzájomného právneho vzťahu, s vlastnými ekonomickými, profesijnými, rodinnými záujmami, a preto nie je odôvodnené viazať ich zodpovednosťou za ekonomické postavenie bývalého manžela s takým časovým odstupom od rozvodu manželstva. Žiadúcim stavom je ekonomická nezávislosť bývalých manželov, k čomu smeruje predovšetkým vysporiadanie ich bezpodielového spoluvlastníctva.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd návrh zamietol, s poukazom na ustanovenie § 72 ods. 3 veta prvá Zákona o rodine, súd mal za to, že návrh na určenie príspevku na rozvedenú manželku bol podaný navrhovateľkou po uplynutí doby piatich rokov počítané odo dňa právoplatnosti v rozsudku o rozvode manželstva, ktorý bol počítaný od 8. 2. 2006, dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, ktorým súd manželstvo účastníkov rozviedol a uplynul najneskôr 8.2. 2011, do ktorej doby návrh na príspevok rozvedeného manžela podaný na súd navrhovateľkou nebol.
Podľa § 142 ods.1 O.s.p., Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Ustanovenie § 142 vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. Súd v takomto prípade uplatní zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Táto zásada sa však vzťahuje iba na sporové konanie. Nárok na náhradu trov konania má len účastník konania voči účastníkovi konania Predpokladmi, za splnenia ktorých vznikne nárok na náhradu trov konania, sú plný úspech vo veci, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej a účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť trov stotožňujeme s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy). Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov, na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta).
Navrhovateľka bola neúspešná v tomto konaní, keď návrh podávala bez predchádzajúceho pokusu o mimosúdnu dohodu, ktorá je jedným z predpokladov úspešnosti návrhu na určenie príspevku na rozvedeného manžela. Odporca si pre toto konanie zvolil advokáta na zastupovanie.
Podľa § 10 zákona č.655/2004Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
Tarifná odmena advokáta za zastupovanie v občianskom konaní a iné úkony právnej služby
Ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je do 165,97 eura 16,60 eura, nad 165,97 eura do 663,88 eura 16,60 eura + 1,66 eura za každých aj začatých 33,19 eura prevyšujúcich sumu 165,97 eura, nad 663,88 eura do 6 638,78 eura 41,49 eura + 9,96 eura za každých aj začatých 331,94 eura prevyšujúcich sumu 663,88 eura, nad 6.638,78 eura do 33 193,92 eura 220,74 eura + 16,60 eura za každých aj začatých 1. 659,70 eura prevyšujúcich sumu 6. 638,78 eura, nad 33.193,92 eura 486,29 eura + 6,64 eura za každých aj začatých 3. 319,39 eura prevyšujúcich sumu 33. 193,92 eura.
Ak je predmetom právnej služby opakujúce sa plnenie, tarifná hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení; ak ide o plnenie na čas dlhší ako päť rokov alebo o plnenie na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia.
Právny zástupca odporcu si účtoval odmenu za štyri úkony právnej pomoci ( prevzatie veci 9.6.2015, písomné vyjadrenie zo dňa 30. 6. 2015 a účasť na pojednávaniach v dňoch 28.8. 015 a 13.11.2015 ) jeden úkon právnej pomoci 253,94 eura počítané z hodnoty konania 9000,-€ (150,-€ mesačné výživné krát 12 mesiacov za plnenie po dobu piatich rokov).
Advokát si účtoval hotové náklady formou režijného paušálu za rok 2015 z výpočtového základu 839,- €, 1/100 po 8,39 euro spolu 33,56 euro s poukazom na § 16 ods. 3 vyhlášky číslo 655/2004 zbierky.
V zmysle § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky 655/2004 zbierky o odmenách a náhradách advokátov si účtoval hotové náklady na cestovné z Bratislavy do Dunajskej Stredy a späť 100 kilometrov, osobným motorovým vozidlom T. K., pri spotrebe na 1 kilometer 5,2 litra, pri cene pohonnej hmoty 1,090 euro, opotrebenie 0,183 euro/km, celkom 23,97 euro v prípade účasti na pojednávaní dňa 28. 8. 2015 a v prípade účasti na pojednávaní dňa 3. 11. 2015 23,95 euro pri cene pohonnej hmoty 1,087 eura. Spolu cestovné náklady 47,92 eura. Advokát si uplatnil náhradu za stratu času na pojednávanie za 6 začatých polhodín o 13,98 euro celkom 83,88 eura.
Advokát je platcom dane z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 4 citovanej vyhlášky má nárok na zaplatenie dane z pridanej hodnoty tak z odmeny ako aj z hotových nákladov 20 % to z hodnoty 1181,12 € činí 236,22 €.
Podľa § 149 ods. 1 Obč.súd.por. je povinná navrhovateľka zaplatiť trovy k rukám advokáta a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku podľa § 160 ods. 1 Obč.súd.por..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave ( § 204 ods. 1/ O.s.p. ).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy ( § 42 ods. 3 O.s.p. ).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1/ O.s.p. ).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 12, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože vykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( §205a) f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 205 ods.3/ O.s.p. ). Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedia sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( § 251 ods. 2 O.s.p. ).