Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_16C-54-2014.pdf
PDF · 84.82 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/54/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Martinom Baranom v právnej veci navrhovateľa: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti odporcovi: W. I., nar. XX.X.XXXX, bytom T. G.. I. XXX/XX, W., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom Nám. Josipa Andriča č. 1, Chorvátsky Grob, o zaplatenie 2 367,33 Eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
návrh z a m i e t a ,
náhradu trov konania účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Návrhom podaným na tunajšom súde dňa 3.2.2014 žiadal navrhovateľ zaviazať odporcu na zaplatenie 2 367,33 Eur s príslušenstvom. Predmetný návrh odôvodnil skutočnosťou, že uzavrel s odporcom zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej mu poskytol úver vo výške 1 659,70 Eur, ktorý mal byť splatený v 36 mesačných splátkach po 90,42 Eur. Odporca bol v omeškaní s úhradou splátky č. 8 a 40 viac ako 3 mesiace, vyhlásil navrhovateľ okamžitú splatnosť úveru.
Odporca poukázal na skutočnosť, že má vysoké výdavky na rodinu, nepoprel tvrdenie navrhovateľa o výške úveru.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom odporcu, oboznámením návrhu na začatie konania, výpisu z obchodného registra navrhovateľa, zmluvy o revolvingovom úvere, zmluvných dojednaní, oznámení veriteľa o schválení úveru, karty klienta, priemerných úrokových mier ako aj ostatného spisového materiálu, pričom bol zistený tento skutkový stav:
Odporca zasielal žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru navrhovateľovi, ktorý mu oznámil, že jeho úver bol schválený dňa 8.10.2008. Úverový limit činil 1 659,70 Eur ako to vyplýva aj z údajov o schválenom revolvingovom úvere, pričom zmluvná odmena predstavujúca celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom činila 1 258,69 Eur s RPMN 61,28 % a ročný úrok 64,15 %. Odporcovi bola poskytnutá suma 2 571,14 Eur, pričom tento splatil 3 057,87 Eur.
Navrhovateľ uplatnil nárok zo zmluvy o revolvingovom úvere, pričom tento typ zmluvy je upravený zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy.
Podľa § 2 písm. a/ citovaného zákona spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.
Podľa § 2 písm. b/ zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 4 ods. 1 zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že zmluvný vzťah účastníkov je zmluvným vzťahom medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zmluva, ktorá bola uzavretá, je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko odporca ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Súd sa v danom prípade zaoberal platnosťou predmetnej zmluvy v súvislosti s posúdením výšky dojednaných úrokov pri posúdení otázky dobrých mravov.
Z úrokovým mier úverov ako to vyplýva zo štatistiky Národnej banky Slovenska v októbri 2008 pri spotrebiteľských úveroch s dobou splácania od 1 do 5 rokov predstavovala priemerná úroková miera 13,76 %.
V tejto súvislosti, pokiaľ sa jedná o dojednaný úrok v tomto vzťahu medzi účastníkmi konania, ktorý bol dojednaný vo výške cca. 65 % ročne, súd poukazuje na to, že takto dojednaný úrok je skoro 5 násobne vyšší než úrok pri úvere poskytovaný bankami v tomto čase na spotrebiteľské úveru s rovnakou dobou splatnosti. Práve túto skutočnosť súd považuje za rozhodujúcu pre posúdenie skutočnosti, či predmetná úverová zmluva je platná, vzhľadom na tam dojednanú výšku úroku. Súd dospel k záveru, že vzhľadom na nutnosť zvýšenej ochrany spotrebiteľa má za to, že toto dojednanie v úverovej zmluve je neplatným dojednaním, nakoľko je v rozpore s dobrými mravmi. Túto časť nemožno oddeliť od ostatných častí úverovej zmluvy, nakoľko je to podstatná časť tejto úverovej zmluvy, preto súd považoval celú úverovú zmluvu za neplatnú, nakoľko je táto v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa názoru súdu práve pre rozpor s požiadavkou dobrých mravov, je dohoda ohľadom výšky úroku medzi účastníkmi neplatná. To, či právny poriadok Slovenskej republiky v tom čase výslovne upravoval túto otázku, resp. nie, nie je vo veci relevantné, vzhľadom na skutočnosť, že Slovenská republika bola v tom čase viazaná smernicou 93/13 Rady EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá pokiaľ prináša výhodnejšie postavenie pre spotrebiteľa, je nutné ju aplikovať v spotrebiteľských veciach. Je nepochybné, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah medzi účastníkmi konania a pokiaľ sa týka otázky, či môže vnútroštátny súd zmeniť obsah nekalej podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora ES zo 14.06.2012 vo veci C-618/10 Baco Espaňol de Credito SA proti Joaguin Calderón Camino, podľa ktorého súd nemôže zmeniť obsah takejto nekalej podmienky. Podľa názoru súdu teda súd pokiaľ zistí, že dohodnutá výška úroku v spotrebiteľskej zmluve je v rozpore s dobrými mravmi, potom nemôže pristúpiť ku zníženiu úroku na určitú primeranú úroveň, nakoľko je takýto postup vnútroštátneho súdu v rozpore s článkom VI. ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS z 05.04.1993. Zo zdôvodnenia tejto smernice vyplýva, že členské štáty majú zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky neuplatňovali v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcu alebo dodávateľa a ak sa napriek tomu také podmienky uplatnia, nemajú viazať spotrebiteľa a nemajú byť záväzné pre spotrebiteľa
a zmluva má byť naďalej záväzná pre zmluvné strany za tých podmienok, ak jej plnenie môže pokračovať bez neprimeraných ustanovení. Taktiež z 24. odôvodnenia tejto smernice vyplýva, že súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané nástroje a prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v zmluvách. Z obsahu dokazovania vyplýva, že sporná zmluva je vopred naformulovaná štandardná zmluva uzatvorená bez skutočných možností vyjednávania obsahujúca všeobecné podmienky, ktoré stanovovali výšku úroku, tak ako ju súd špecifikoval, teda v sume vyššej 5-násobne vzhľadom na aktuálnu úrokovú sadzbu obchodných bánk. Podľa názoru súdu vzhľadom na percentuálne porovnanie týchto údajov to predstavuje neprimeranú podmienku nekalej povahy. Súd pri porovnaní tejto skutočnosti vychádzal aj z prípadu, ktorý prejednával Súdny dvor EÚ, kde španielska banka poskytla 28.05.2007, teda v čase porovnateľnom s týmto prípadom, úver vo výške 30.000 Eur na potreby domácnosti s nominálnou úrokovou sadzbou 7,95 % a RPMN činilo 8,89 %. Pri porovnaní údajov s touto zmluvou, kde poskytnutá suma bola nepomerne nižšia, pričom úrok bol asi 5-násobný. Aj tieto skutočnosti súd bral do úvahy pri posudzovaní prípadu, a to skutočnosti, či možno priznať súdnu ochranu takto dojednaným úrokom.
Pri posudzovaní týchto otázok je nutné mať na pamäti, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Oceanogrupoeditorial a Salvat Editores...). Vzhľadom na takéto znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán článok VI. ods. 1 smernice zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Podľa názoru súdu práve z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka ohľadom čiastočnej neplatnosti právnych úkonov možno poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v takýchto prípadoch pri takto dohodnutých úrokoch ako boli v danom prípade. Len týmto spôsobom môže byť kompenzovaný pozitívnym zásahom zvonka nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom. Z tohto dôvodu ako to konštatoval Súdny dvor EÚ má vnútroštátny súd ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 99/13 a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom. V tejto súvislosti súd považuje za dôležité uviesť, že nie je rozhodujúci dátum, kedy bol do slovenského právneho poriadku zavedený inštitút odbornej starostlivosti skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, nakoľko nepochybne táto zásada vyplývala aj z dovtedy platných právnych predpisov ohľadom dobrých mravov, nakoľko podľa názoru súdu je nepochybne v rozpore so zásadou dobrých mravov, ak dodávateľ opakovane poskytuje tomu istému spotrebiteľovi viacero úverov napriek tomu, že predchádzajúce úvery neplatí riadne a včas. Je nepochybné, že takéto úvery sú poskytované z dôvodu, aby novými úvermi boli splácané staré záväzky medzi tými istými zmluvnými stranami, čo nielenže vyvoláva dôvodné pochybnosti o čistote obchodných praktík dodávateľa, ale vzhľadom na okolnosti prípadu nepochybne preukazuje to, že dodávateľ zneužíva svoju pozíciu silnejšieho v zmluvnom vzťahu.
V tomto smere súd poukazuje aj na skutočnosť, že je potrebné odkázať nielen na znenie článku VI. ods. 1 smernice 93/13, ale aj na jej ciele a všeobecnú systematiku a je nepochybná konštantná judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorý vykladá toto ustanovenie tak, že vnútroštátnym súdom, ktoré konštatujú určitú nekalú povahu zmluvných podmienok, prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tejto skutočnosti vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ s touto podmienkou nie je viazaný.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto súd považoval dojednanie medzi zmluvnými stranami ohľadom úrokov za neplatné, nakoľko toto je v rozpore s dobrými mravmi, pričom súd bral do úvahy aj skutočnosť, že vyššia miera rizika pri poskytovaní úverov zo strany nebankových subjektov odôvodňuje akceptáciu vyššieho úroku, no v rozumnej miere. Podľa názoru súdu by rozumnou mierou pri akceptácii vyššieho úroku bola úroková sadzba stanovená maximálne v rozsahu do 50 % nad úrokovú sadzbu poskytovanú obchodnými bankami, čo však v danom prípade dodržané nebolo. Nemožno však zabudnúť ani na skutočnosť, že RPMN pri týchto zmluvách navrhovateľa predstavuje 56 %, čo je zrejmé, že v tomto sú započítané ďalšie náklady, poplatky, paušály a služby, ktoré si navrhovateľ účtuje pri takýchto zmluvách, a ktoré podľa názoru súdu reálne neodrážajú výdavky navrhovateľa s poskytovaním týchto služieb a ich jediným cieľom je neprimerane zvyšovať svoj zisk na úkor spotrebiteľov, čím dochádza k narúšaniu dôvery spotrebiteľov v spravodlivé a efektívne fungovanie služieb v tejto sfére.
Pokiaľ došlo k plneniu z neplatného právneho úkonu v zmysle Občianskeho zákonníka je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Z predmetnej zmluvy obdržal odporca sumu nižšiu než splatil, preto súd návrh zamietol.
Výrok o trovách konania vyplýva z § 142 ods. 2 O.s.p., keď úspešnému odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu tieto nevznikli. Taktiež neboli priznané trovy ani vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vstúpil do konania, no nevyvinul žiadnu aktivitu a nepodal žiadne vyjadrenie vo veci. Súd vyzýval odporcu či súhlasí so vstupom vedľajšieho účastníka, tento nereagoval.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 O.s.p. a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a O.s.p. ), e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.