Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_5C-14-2022.pdf
PDF · 97.43 KB
Case nature
Area
Subarea
5C/14/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Lučenec, pred sudcom JUDr. Luciou Šupenovou, v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom: Pribinova 2, 812 72 Bratislava proti žalovanému: V. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: L. XXXX/XX, XXX XX G., o zaplatenie 104,- Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 104,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 104,-Eur odo dňa 19.09.2020 do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1.Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14.04.2022 domáhal zaplatenia istiny v sume 104,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 104,-Eur odo dňa 19.09.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 19.08.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXX v sume 104,-Eur s dátumom splatnosti do 18.09.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení O. D. I. za obdobie od 25.04.2020 do 03.05.2020. Svoj nárok odvodzoval z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021). Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastáva názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení. Žalobca považuje za svoju povinnosť využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu, v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákonom č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu.
2.Žalobca na základe výzvy súdu (uznesenie č. k. XC/XX/XXXX-XX zo dňa 25.04.2022) podľa § 150 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), doplnil podaním dňa 06.05.2022 skutkové tvrdenia, v ktorom uviedol, že Vláda SR vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva SR (ďalej aj „UVZ“) podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane podpore a rozvoji verejného zdravia v platnom znení v rozhodnom čase z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území SR nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e)
zákona č. 355/2007 Z.z. opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.03.2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/2595/2020 zo dňa 16.03.2020 zmenil tak, že všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie SR alebo o repatriácii ktorých na územie SR sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe 14 dní. Zdôraznil, že nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Poukázal ďalej na § 58 ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z. z. ( č.l. 27-28 spisu )
3.V písomnom podaní doručenom súdu dňa 20.07.2022 žalobca doplnil, že organizácia O. A. O. I. s. r. o., IČO: XX XXX XXX bola príkazcom Okresného úradu I. č. OU-ZA-H zo dňa 21.04.2020 určená ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácií a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov ( ďalej len „zákon č. 179/2011 Z. z.“ ) na účel zriadenia karanténneho zariadenia podľa § 2 ods. 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 77/2020 Z. z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie ( ďalej len „nariadenie vlády č. 77/2020 Z. z.“ ). Uvedený subjekt bol povinný zabezpečiť vo svojom zariadení O. O. D. I., v ktorom žalovaný absolvoval nariadenú izoláciu ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená izolácia v karanténnych zariadeniach. Ministerstvo vnútra SR v súlade so zákonom č. 179/2011 Z. z. a nariadením vlády č. 77/2020 Z. z. uhradilo na základe faktúry č. XXXXXXXX vystavenej určeným subjektom náklady, ktoré určenému subjektu vznikli v súvislosti so stravou poskytnutou žalovanému, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu, o čom predložil faktúru. Žalobca tak plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. plniť žalovaný sám. (č.l. 53-54)
4. Žalovaný sa v konaní nevyjadril, bol v konaní pasívny. Súd verejne vyhlásil rozsudok na tunajšom súde dňa 14.10.2022.
5.Súd podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP považoval v konaní za nesporné, že Ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanému faktúru č. XXXXXXXXX s dátumom splatnosti 18.09.2020 na sumu 104,-Eur (č.l. 4) ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení O. D. I. za obdobie od 25.04.2020 do 03.05.2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo dňa 19.10.2020 a zo dňa 02.02.2022 vyzvalo žalovaného na úhradu predmetnej pohľadávky (č.l. 4 z opaku a č.l. 5 spisu). UVZ vydal dňa 15.03.2020 opatrenie č. OLP/2595/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z.z. v platnom znení v rozhodnom čase z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území SR s poukazom na § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) predmetného zákona, ktorým všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. skupinovo vracajú z postihnutých oblastí v zahraničí, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a to na dobu 14 dní (ďalej aj „opatrenie“). ( č.l. 29-30 ). Okresný úrad I. na základe vyhlásenia núdzového stavu podľa Čl. 5 ústavného zákona 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov a nariadenia vlády SR č. 77/2020 Z. z. podľa § 16 ods. 3 písm. d) zákona č. 179/2011 Z. z. príkazom č.:H. zo dňa 21.04.2020 určilo organizáciu O. A. O. I. s. r. o., aby zabezpečila vo svojom zariadení O. O. D. I. vykonávanie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) - „organizácia výroby a organizácia služieb“ - zákona č. 179/2011 Z.z. zabezpečením ubytovania a stravy fyzickým osobám, ktorým bola nariadená karanténa v určenom subjekte, s tým, že určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie, okrem iného stravné vo výške 13 Eur na deň. ( č.l. 55-56 ) Uvedená organizácia následne vystavila Ministerstvu vnútra SR faktúru č. XXXXXXXX s dátumom splatnosti 19.05.2020 na sumu 56.819,16 Eur, v rámci ktorej bola stanovená aj položka - stravná jednotka dennej stravy podľa zoznamu stravníkov v termíne od 23.04.2020 do 03.05.2020. ( č.l. 57 )
6.Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovaného v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 zákon č. 355/2007 Z. z.
7.Súd dospel na základe doložených listinných dôkazov zo strany žalobcu k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný. Súd v obdobných veciach v rozsudkoch pod sp. zn. XXC/XX/XXXX, XXC/XX/XXXX,
XXC/XX/XXXX zamietol žaloby štátu voči fyzickým osobám z titulu nákladov na stravu, pretože žalobca (totožný v danej veci) v nich nepreukázal, že mu vznikol nárok na zaplatenie stravného za dané obdobie. V predmetnom spore však prostriedky procesného útoku, najmä po doplnení tvrdení a predložení ďalších dôkazov, preukazujú dôvodnosť podanej žaloby. Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. na tom základe, že žalobca mal za žalovaného uhradiť náklady organizácii prevádzkujúcej karanténne zariadenie, v ktorom bola strava žalovanému poskytnutá. Žalovaný v konaní nepoprel, že bol v rozhodnom období v karanténnom zariadení. Rovnako nepoprel, že mu strava nebola v danom období karanténnym zariadením poskytnutá, a že žalobca za túto stravu karanténnemu zariadeniu zaplatil cenu stravného. Súd na základe predložených dôkazov podľa § 186 ods. 2 CSP nemal o týchto zhodných skutkových tvrdeniach sporových strán pochybnosti.
8.Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona č. 355/2007 Z. z. alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi aktami. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené mu zákonom č. 355/2007 Z. z., konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“
9.Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. neustanovuje žiadne povinnosti ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z., ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. aplikovateľný aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z.. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“
10.Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade, ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR potom vyplýva, že žalovaný mal podľa
opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov.
11.Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ, znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157 nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona č. 355/2007 Z. z.. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené.
12.Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenia dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov, dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady s tým súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.
13.To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanému. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovaného v sume určenej príkazom správneho orgánu vo výške 13 Eur na osobu/ deň, predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia, ktorý uvedenú službu dodal. Žalobca v konaní preukázal, že organizácia, ktorá žalovanému poskytla ubytovanie tak bola povinná urobiť na základe príkazu správneho orgánu. Rovnako preukázal, že uvedená organizácia náklady s tým spojené vyúčtovala žalobcovi faktúrou, v ktorej je vyčíslená sumárne za všetky osoby strava v rozhodnom období, ktorú žalobca zaplatil na základe osobitného predpisu (zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii). Skutočnosť, že došlo k zaplateniu nákladov organizácie zo strany žalobcu, však nemá vplyv na povinnosť žalovaného znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia UVZ tak, ako to predpokladá § 58 ods. 2 č. 355/2007 Z. z.. Žalovaný bol subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. počas nariadenej izolácie (v rozsahu stanovenom v príkaze správneho orgánu, t. j. 13 Eur na deň). Keďže tak neurobil a túto povinnosť za neho splnil vedome žalobca, čím jeho dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovaného voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovaného k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnil sám. V tomto smere je irelevantné, že prevádzkovateľ zariadenia si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane žalovaného. Súd aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume 104,-Eur od 25.04.2020 do 03.05.2020 boli zjavne disproporčné voči žalovanému. Uvedené náklady za obdobie ôsmich dní predstavujú sumu 104,- Eur (13 Eur na deň podľa rozhodnutia správneho orgánu). Zároveň ide o primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie, t. j. v bežnom živote.
14.Žalovaný sa so splnením svojej peňažnej povinnosti voči žalobcovi dostal do omeškania. Žalobcovi ako veriteľovi vzniklo právo v súvislosti s omeškaním žalovaného podľa § 517 Občianskeho
zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. požadovať úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne až do zaplatenia istiny v sume 104,-Eur od okamihu, keď sa dostal do omeškania, Išlo o deň nasledujúci po splatnosti faktúry, ktorá mu bola žalobcom vystavená, t. j. dňa 19.09.2020.
15.Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu. Keďže žalobca v žalobe nežiadal priznať náhradu trov konania, súd rešpektoval dispozičné oprávnenie žalobcu a trovy konania mu nepriznal. Preto súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia písomného vyhotovenia rozhodnutia, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne.
Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok).