Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/141/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v B., C. X, zastúpeného Vašiv & Partners s.r.o., so sídlom v Košiciach, Murgašova 3 proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, v konaní o zaplatenie 6.088,10 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 3.4.2023 č.k. -147 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.774,38 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 84%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 35% zo sumy, tvoriacej časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby ustanovený v článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES vo výške 6.088,10 eur. Žalobu odôvodnil tým, že nárok na náhradu škody mu vznikol z dôvodu porušenia úniového práva – smernice EÚ č. 2003/88/ES (ďalej len „smernica“) z dôvodu nerešpektovania práva žalobcu na 48 hodinový týždenný pracovný čas.

3. Vykonaným dokazovaním vzal súd prvej inštancie za preukázané, čo nebolo ani medzi stranami sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, a je zaradený na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v B.. Žalobcovi boli nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné pohotovosti boli určované na čas nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna. Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u žalobcu, nebol medzi stranami sporný. Z výplatných pások (č.l 20 - 42) a podľa prehľadu a rozsahu nariadených pracovných pohotovostí mal súd za preukázané, že v žalovanom období január 2019 - január 2022 bola žalobcovi nariadená pracovná pohotovosť v trvaní 1714,26 hodín, ktorá sa nepovažuje za súčasť týždenného

pracovného času hasičov zmysle zákona o hasičskom a záchrannom zbore. V okolnostiach prípadu žalobca takmer 3 roky pracoval v priemere 56 hodín týždenne, a tak odpracoval každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie, čo pri priemernom počte týždňov 52,179 je to 417,4 hodín do roka, a teda za obdobie január 2019 - január 2022 to predstavuje 1714,26 odpracovaných hodín nad právom Únie povolený týždenný limit služobného času.

4. Po právnom posúdení veci v zmysle článku 144 ods. 1 SR v článku 1 bod 2, 3, článku 2 bod 1, článku 6 písm. b/, článku 16 písm. b/ smernice, , , , , , , , , a , , , až 3 dospel k záveru, že žaloba je čiastočne opodstatnená.

5. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že zodpovednosť členských štátov Európskej únie v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. V slovenskom právnom poriadku vyplýva z článku 144 ods. 1 , na základe ktorej sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2, t.j. zmluvou o európskej únii, zmluvou o založení európskeho spoločenstva, je ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. V zmysle článku 7 veta druhá, tretia SR právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

6. Otázku, významnú aj v tomto konaní, a teda či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku C - 429/09G Fuß tak, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle Smernice2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že ... pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti" (bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.01.2007).

7. Pokiaľ žalovaný v konaní namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie ustálil, že táto námietka nie je dôvodná. Súdny dvor ustálil, že článok 6 písm. b/ smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom únie. Súdny dvor judikoval, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené 3 podmienky, po 1./ že cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočné závažné, po 2./ existencia škody, po 3./ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

8. Na základe týchto úvah ustálil, že žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b/ smernice sa môže dovolávať podľa práva únie vyvodenia zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutú v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

9. K žalovanou namietanej pôsobnosti (aplikácie) smernice na daný prípad žalobcu, ktorý je hasičom, resp. príslušníkom HaZZ súd uviedol, že z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 až C-403/01 ako aj C-52/04 vyplýva, že táto je daná. Článok 1 ods. 3 smernice definuje rozsah pôsobnosti na všetky

odvetvia činnosti, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok /EHS, podľa ktorej v článku 2 ods. 1 sa uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Z odseku 2 tohto článku vyplýva, že smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb napr. v oblasti služieb civilnej ochrany.

10. V danom prípade sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Cieľom smernice, ktorá je zameraná na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci je, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 je potrebné vykladať zužujúco. Tento článok smernice nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“. Služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, ale naopak sa na ňu použije táto smernica. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca Spoločenstva vychádzal zo zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení smernice (článok 17). V článku 17 ods. 3 písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 až 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä (okrem iných) protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Odchýlku od článku 6 však Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že Článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pod odseku smernice 89/391, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Činnosti, ktoré vykonávajú zásahové sily verejnej hasičskej služby, akou je služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, sa neodlišujú, pokiaľ ide o rámec výkonu, ako aj povahu takýchto činností, od tých, ktoré boli predmetom konaní, ktoré viedli k vydaniu už citovaného rozsudku Pfeiffer a i. a teda, výklad týkajúci sa smernice 89/391, ktorý Súdny dvor uviedol v tomto rozsudku, je možné uplatniť aj v tejto veci. V tejto súvislosti je totiž potrebné zdôrazniť, že nielen so zreteľom na znenie článku 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391, ktoré z pôsobnosti vylučuje iba určité osobitné činnosti buď verejných služieb, alebo týkajúce sa služieb civilnej ochrany, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s touto smernicou, ale aj z dôvodu existencie výnimky, ktorá vyplýva najmä z už citovaného rozsudku Pfeiffer a i., nemôže uvedené ustanovenie odôvodňovať to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti smernice 89/391, sa totiž nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pod odseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná

ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. S poukazom na rozsudok C-421/09 uviedol, že z neho vyplýva, že z rozsahu úpravy smernice nie sú vyňatí hasiči, keď v bode 33 sa konštatuje, že článok 6 písm. b/ smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je min. požiadavkou určenou na zistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia v článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, o ktorú ide aj vo veci samej (pozri aj rozsudku C-397/01 až 103/01). Podobný názor zastáva súd ESD aj v rozsudku C-397/02, ktorý sa týka režimu pohotovosti lekárskych záchranárov. V rozsudku ESD C-429/09 súd konštatuje, že členské štáty nemôžu jednoznačne určiť rozsah pôsobnosti v článku 6 písm. b/ smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval max. hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

11. Článok 6 písm. b/ smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

12. Zhrnúc vyššie uvedené súd ustálil, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

13. V súvislosti so závermi rozsudkov Súdneho dvora C-46/93 a C-48/93, na ktoré poukazovala žalovaná súd uviedol, že je potrebné poukázať na neskoršiu kľúčovú judikatúru Súdneho dvora predovšetkým na rozsudok C-445/06, z ktorých vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Preto ustálil, že nie je možné požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu porušenia práva priznaného v článku 6 písm. b/ smernice jeho zamestnávateľom, aby na účely uplatnenia nároku na náhradu škody najprv vyvinul iniciatívu vo vzťahu k tomuto zamestnávateľovi.

14. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že smernica 2003/88/ES nebola správne prebratá do právneho poriadku Žalobca ako príslušník hasičského a záchranného zboru SR spadajúceho pod Ministerstvo vnútra SR má smernicou garantované právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas. V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora nepochybne odpracoval v období od januára 2019 do januára 2022 priemerne týždenne čas, presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b/ smernice. Preto súd uzavrel, že žalobca je oprávnený dovolávať sa vyvodenia zodpovednosti orgánu dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutú v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

15. Prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.

16. Pokiaľ ide o druhú podmienku, súd uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas" v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti". Keďže žalobca v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie. Preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody.

17. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času.

18. Pokiaľ sa týka existencie škody je potrebné uviesť, že ujma vznikla žalobcovi v nemajetkovej sfére

- nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by bola Smernica prebratá do zákona správne a zarátal by tak do pracovného času aj hodiny pracovnej pohotovosti. Súd ďalej uvádza, že zo smernice 2003/88 nemožno vyvodiť, že právo Únie uprednostňuje niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

19. Pokiaľ žalovaný namietal, že posúdenie referenčných období je potrebné vnímať v kontexte šírenia ochorenia COVID 19, v dôsledku ktorého boli v podmienkach SR prijaté rôzne opatrenia (núdzový stav a pod.) súd prvej inštancie vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ C-742/19 uzavrel, že v konaní neboli produkované žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že v takom prípade by nemali byť dodržané ustanovenia smernice.

20. Preto ustálil, že základ nároku žalobcu na náhradu škody z dôvodu nemajetkovej ujmy je daný.

21. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, vychádzajúc z formulácie ust. dospel k záveru, že za primeranú je potrebné považovať náhradu vo výške 2.774,38 eur, preto žalobe v tejto časti vyhovel a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

22. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity s poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp, vymedzený priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, odkázal na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem "pracovný čas" treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť "v práci", po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,

či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z judikatúry súdneho dvora je známy rozsudok ktorý sa týkal nemocničného lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou, v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase "odpočíva". Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená.

23. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez právneho významu. Podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné vziať na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny" počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená.

24. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca bol na jednej strane ukrátený o čas odpočinku, ktorý mohol tráviť s rodinou, budovaním iných vzťahov, psychicky a fyzicky by regeneroval. V dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času išlo o zásah závažný. Prihliadol aj na pomerne dlhé trvanie protiprávneho stavu, preto za každý rok trvania tohto vzťahu považoval za primeranú sumu 1.000 eur s ohľadom na priznávanie nemajetkovej ujmy v podobných prípadoch všeobecnými súdmi.

25. Pokiaľ žalovaná vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu, aplikujúc ust. , dospel k názoru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiace január až február 2019 a časť mesiaca marec je premlčaný, keďže žaloba bola podaná 23.3.2022 a v danom prípade vychádzal z objektívnej 3 ročnej premlčacej doby.

26. Súd tak priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 2774,38 eur. Vychádzal z toho, že za 1 mesiac trvania protiprávneho stavu pripadá suma 83,33 eur (1000 eur ročne : 12 mesiacov). Keďže podľa názoru súdu je nárok žalobcu za mesiace január a február 2019 premlčaný nepriznal za tieto mesiace sumu 83,33 eur. Keďže podľa názoru súdu je nárok žalobcu za prvých 22 dní mesiaca marec 2019 premlčaný, posúdil nárok žalobcu za tento mesiac tak, že za tento mesiac nepriznal sumu 58,96 eur (ktorá činí súčin primeranej náhrady prislúchajúcej na jeden deň a počtu dní za ktoré je nárok premlčaný (22x 2,68). Výpočet primeranej náhrady prislúchajúcej na jeden deň je 83,33 eur : 31 dní = 2,68 Eur. Celková výška priznanej primeranej náhrady teda činí 2774,38 eur, ku ktorej súd dospel odčítaním premlčaného nároku vo výške 225,62 Eur ( 83,33 + 83,33 + 58,96 ) od sumy 3000,00 eur (3 roky x 1000,00 eur), ktorú by súd považoval za primeranú náhradu patriacu žalobcovi , ak by nárok žalobcu nebol čiastočne premlčaný. Vo výške 225,62 eur (83,33 + 83,33 + 58,96) súd zamietol žalobu z dôvodu premlčania uplatneného nároku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol z dôvodu, že žalobcom požadovanú sumu nepovažoval súd za primeranú z dôvodov uvedených v bode 90 a 91 odôvodnenia.

27. V súlade s stanovil lehotu na plnenie v trvaní 30 dní.

28. O trovách konania rozhodol v zmysle a vychádzajúc z pomeru úspechu strán sporu priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84%.

29. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa , a a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Vytkla súdu prvej inštancie, že právo posudzovať, že prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, nespadá do kompetencie súdu, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Súd totiž nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. k právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona so Smernicou vo všeobecnosti, ale ani v konkrétnom prípade. Súd si nemohol takýto záver osvojiť ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet súdneho

sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Súd sa nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci patrí posudzovanie takto nastolenej otázky, preto rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti. Súd sa nesprávne vyporiadal s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Je potrebné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím Smernice“ a „aplikáciou Smernice“ a preto nesprávne vyvodil záver o zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie Smernice. Prebratie Smernice sa premieta do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením Smernice v súlade. Pokiaľ sa teda žalobca domnieva, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR nesprávne prebrala Smernicu do zákona, musel to žalobca preukázať. V takom prípade by muselo dôjsť k porovnaniu zákona so Smernicou. Žalobca uvádza, že zákon výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Táto skutočnosť však podľa žalovanej neznamená, že by Smernica nebola do zákona prebratá správne. Aplikácia Smernice znamená použitie konkrétnych článkov Smernice na konkrétny prípad. Porušenie Smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov Smernice (zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Až nesprávna aplikácia Smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Súd prvej inštancie si neuvedomil, že žalovaná pri preberaní Smernice neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovanej za uplatnené nároky. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. S poukazom na čl. 1 ods. 2 Smernice má odvolateľ za to, že z neho vyplýva vecná pôsobnosť Smernice, ktorá sa definuje ako okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činností, na ktoré sa má Smernica vzťahovať je upravená v čl. 1 ods. 3, 4 Smernice. Vychádzajúc z čl. 2 ods. 1, 2 Smernice, ktoré obsahujú negatívne vymedzenú otázku osobnej pôsobnosti a je možné vyvodiť, že táto Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Preto sa na žalovaného táto Smernica nevzťahuje. Vyplýva to z , , , , Hasičský a záchranný zbor v zmysle týchto právnych predpisov, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. V tej súvislosti poukázala na rozhodnutie vo veci C-429/09 BG. Fuss. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol takýto nárok. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. V tej súvislosti poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ C- 46/93 a 48/93. Žalovaná má za to, že tabuľky predložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Dôkazné bremeno pritom zaťažuje žalobcu. Súd nedostatočne odôvodnil výšku priznanej sumy. V danom prípade nebola preukázaná existencia závažnej ujmy. Žalobca sa v danom prípade nedomáha ani, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“. Žalobca nepreukázal ako súčasný stav zasahuje do jeho osobnostnej sféry, čo je základným predpokladom vzniku nemajetkovej ujmy. Nestotožnila sa ani s výškou priznaných trov konania.

30. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi dôvodmi, o ktoré súd oprel rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal s námietkou nedostatku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť a tiež s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Aplikácia smernice 2003/88/ES je podľa názoru žalobcu na činnosť ním vykonávanú nespochybniteľná. Žalobca tvrdil a preukázal, v čom spočíva ujma, ktorá mu vznikla ako následok porušenia úniového práva. Žalobca uviedol orientačné a východiskové kritérium, podľa ktorého vyčíslil ujmu mu vzniknutú a v konečnom dôsledku je priznanie konkrétnej výšky závislé od úvahy súdu. V závere poukázal na iné rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré vyslovili rovnaký názor ako odvolací súd v prejednávanej veci.

31. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. (ďalej len „“) v rozsahu danom v ust. a , z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené.

32. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.6.2024 o 9,50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 20.6.2024 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.

33. Žalovaná uvádza odvolacie dôvody podľa , a , teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

34. Odvolací súd po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že žalovanou namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

35. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia únijového práva nedostatočnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2002 do slovenského právneho poriadku a vec aj správne právne posúdil, pokiaľ dospel k záveru o povinnosti žalovanej nahradiť žalobcovi vzniknutú škodu v podobe nemajetkovej ujmy. Konanie netrpí vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

36. Na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutej časti, ktorým bolo čiastočne čo do zaplatenia sumy 2.774,38 eur vyhovené návrhu žalobcu a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dopĺňa nasledovné:

37. Pokiaľ žalovaná namieta nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, k tomu je potrebné uviesť, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Za splnenia zákonných predpokladov štát musí s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody sú stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách a nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy.

38. Pokiaľ teda žalobca odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, môže sa dovolávať zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu za škodu mu spôsobenú.

39. V danom prípade nebolo sporné, že žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5 hodinovú riadnu službu služobného dňa nadväzovala určená 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku v jednej 24-hodinovej zmene. Služobné povinnosti mu boli určované aj na čas nočných hodín v prípade, že počas služobnej pohotovosti bol vyhlásený poplach a bol vyslaný na zásah, kedy sa služobná pohotovosť zmenila na prácu nadčas a žalobca strávil na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Z dôkazov predložených žalobcom, obsiahnutých v spise a na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyplýva, že žalobca odpracoval za obdobie, za ktoré nemožno nárok žalobcu považovať za premlčaný viac ako je týždenný limit dovolený právom únie, vykonávaním služobnej pohotovosti na pracovisku.

40. o hasičskom a záchrannom zbore v ustanovení až 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na povinný: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžku nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátnu službu nadčas, služobnú pohotovosť a dovolenku. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

41. Javí sa teda, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom únie, avšak z výkladu pojmu „pracovný čas“ nevyplýva, aby služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, a práve v tom spočíva rozpor s právom Únie.

42. Článok 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti...“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Rozlišovanie je podľa toho, či sa jedná o čas, ktorý je pracovným časom alebo čas, ktorý nie je pracovným časom. Normotvorca teda nestanovil žiadnu ďalšiu kategóriu pomocou ktorej by umožnil určité rozlišovanie. Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci C-518/15 uviedol, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica síce určuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmov „pracovný čas“. Účelom smernice je zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.

43. Vnútroštátna úprava v umožňuje zamestnávateľovi rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Treba preto konštatovať, že žalovaná ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovenej v článku 6 písm. b/ smernice.

44. Vo vzťahu k pôsobnosti smernice na hasičov, teda aj na žalobcu, resp. príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, odvolací súd poukazuje na výklad uvedený v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 Pheiffer a iní.

45. Článok 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok /EHS. Smernica 89/391/EHS sa v zmysle článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecné uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.). Ako vyplýva z odseku 2 prvého pododseku tohto článku neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutné v rozpore charakteristicky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti civilnej ochrany.

46. Na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru sa táto výnimka nevzťahuje. Cieľom smernice je zlepšiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci. Výnimky z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Okrem iného článok 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, a charakteristicky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku. Ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napr. katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Niet preto pochybností, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

47. Za nesprávny je preto potrebné považovať názor žalovanej, že na hasičov, ktorí sa podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva sa Smernica nemôže vzťahovať, a preto žalobcovi nemohla vzniknúť škoda. Významom a výkladom článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudku ESD, z ktorých vyplynulo, že spomínaný článok 2 ods. nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení Smernice“ (C-397/01). Činnosti, vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby (okrem prípadov výnimočných okolností) patria do rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, takže článok 6 písm. b) tejto Smernice bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

48. Správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v a nasl. .

49. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je právo na ochranu zdravia, ktoré v článku 40 SR zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon.

50. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv).

51. Je preto potrebné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma spočívajúca v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity a súkromia spočívajúca v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.

52. S prihliadnutím na to, že právo na odpočinok žalobcu bolo permanentne za požadované obdobie spätne porušované a žalobca plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré vyžadujú nasadenie vlastného života, je o to viac dôležitejšie, aby mal možnosť po práci si odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, súkromiu, rodine, resp. vykonávaniu aktivít, ktoré nemusia súvisieť ani s výkonom jeho povolania. Vychádzajúc z toho, že za uplatnené obdobie bol permanentne prekračovaný týždenný limit dovolený právom únie, je náhrada nemajetkovej ujmy predstavujúca sumu 2.774,38 eur aj podľa názoru odvolacieho súdu primeraná.

53. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej časti vrátane výroku o trovách konania podľa ako vecne správny.

54. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).