Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Er/307/2009

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš v exekučnej veci oprávneného SR - Krajské riaditeľstvo PZ v Prešove, so sídlom Štúrova 7, Prešov, IČO: 00 735 850, proti povinnému I. B., O.. X. X. XXXX, bytom D. XX/XX, G. U., štátne občianstvo: SR, o vymoženie 16,59 eur a trov exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Karasom, exekútorsky úrad so sídlom v Humennom, č. EX 252/2009, o zastavení exekúcie, takto

rozhodol:

Exekúcia s a z a s t a v u j e.

Súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Okresný súd Liptovský Mikuláš poverením č. 5505 017693 zo dňa 28. 5. 2009 poveril súdneho exekútora JUDr. Jozefa Karasa vykonaním exekúcie proti povinnému, na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 16,59 eur a trov exekúcie, na podklade exekučného titulu - bloku na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 1673991 zo dňa 7. 9. 2007, vydaný Obvodným oddelením PZ Prešov - sever.

Dňa 24. 8. 2015 doručil súdny exekútor tunajšiemu súdu písomné podanie, ktorým podľa obsahu navrhol zastavenie exekúcie voči povinnému, z dôvodu jeho nemajetnosti, keď v priebehu vykonávania exekučnej činnosti súdny exekútor nezistil u povinného žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. Podľa doposiaľ zistených skutočností ohľadne majetkových pomerov povinného vyplýva, že tento nedisponuje žiadnym dostatočným majetkom, ktorý by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie.

Podľa o priestupkoch v znení neskorších predpisov platného a účinného do 30.08.2008, rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie.

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „“), exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.

Blok na pokutu nezaplatenú na mieste bol vystavený dňa 7. 9. 2007 a v jeho poučení bolo uvedené, že je právoplatné podpisom páchateľa priestupku a nemožno sa voči nemu odvolať. Lehota na zaplatenie uvedenej pokuty bola uvedená v poučení 15 dní. Táto lehota teda uplynula dňom 22.9.2007. Lehota na vykonanie uvedeného rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok uplynula podľa o priestupkoch v znení neskorších predpisov platného a účinného do 30.08.2008, dňom 22.9.2010. Ide o lehotu prekluzívnu, uplynutím ktorej zaniká nárok na vymáhanie práva z uvedeného rozhodnutia.

V podnete na zastavenie exekúcie si súdny exekútor uplatnil zároveň nárok na náhradu trov exekúcie v celkovej sume 41,57 eur, v členení na odmenu súdneho exekútora v minimálnej sume 33,19 eur a náhradu hotových výdavkov spolu 8,38 eur. Pre účely rozhodnutia o náhrade trov exekúcie súdny exekútor predložil na nahliadnutie aj svoj exekútorsky spis.

Vo výroku uznesenia súd nepriznal súdnemu exekútorovi nárok náhradu trov exekúcie, keď podľa názoru súdu tu nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov, pre ktorý by súd mohol zaviazať niektorého z účastníkov exekučného konania k náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Hoci súd nepopiera tú skutočnosť, že súdnemu exekútorovi v súvislosti s vlastným výkonom exekučnej činnosti vznikli určité náklady, ktorých náhrady sa dovoláva, súd zároveň konštatuje (v zhode s konštantnou judikatúrou a ustálenou rozhodovacou praxou súdov), že ako zákonná norma „lex specialis“ v žiadnom zo svojich ustanovení nevylučuje možnosť nepriznania náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi, hoci sa ich náhrady dovoláva. T. j. v exekučnej praxi sa môžu vyskytnúť aj prípady, kedy súd nebude môcť žiadneho z účastníkov exekučného konania zaviazať k náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Odmena a náhrady hotových výdavkov preto súdnemu exekútorovi nepatria vždy a bezvýhradne v prípade každého exekučného konania, ktoré je vedené pred jeho exekútorským úradom. V prípade konkrétnej exekučnej veci, ktorá je predmetom tohto rozhodnutia nastal prípad, kedy súdny exekútor je nútený znášať tzv. „osobitnú formu podnikateľského rizika“, keď neúspešný výkon exekúcie voči povinnému znáša na vlastné náklady. Zároveň súd poukazuje na to, že v tomto prípade sa nejedná ani o prípad porušenia ústavného práva súdneho exekútora vlastniť majetok, nakoľko táto ojedinelá nevýhoda z výkonu činnosti súdneho exekútora je vyvážená monopolizáciou jeho postavenia ako štátom splnomocnenej osoby pre nútený výkon rozhodnutí orgánov verejnej moci. Jedinečné postavenie súdneho exekútora v systéme orgánov verejnej moci je dané tým, že zákonodarca odstránil dualizáciu možnosti pre nútený výkon rozhodnutí (exekúciu), t. j. prioritné postavenie v tejto činnosti je dané súdnym exekútorom oproti predchádzajúcemu právnemu stavu, kedy bola daná možnosť výberu oprávnených či ich pohľadávka bude vymáhaná súdnou cestou (súdny výkon rozhodnutia podľa ) alebo prostredníctvom súdneho exekútora. Zo súčasnej právnej úpravy, ktorá pri nútenom výkone rozhodnutí priorizuje súdneho exekútora, tak pre neho vyplýva aj primerané hmotné zabezpečenie, ktoré si uspokojuje z vymožených trov exekúcie.

Uvedenú právnu argumentáciu súd podkladá aj konštantnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. z 09.04.2013, konštatoval: „výklad zákonného ustanovenia, ktoré vo svojej hypotéze upravuje predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku. Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Okresný súd ako exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie vychádzajúc z toho, že oprávnený nemohol predvídať nemajetnosť povinného ani pri náležitej opatrnosti. Ústavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť voľnej úvahy opierajúcej sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov zastavenej exekúcie plne využíva rozsah na voľnú úvahu a nie je nelogické alebo prekračujúce hypotézu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.“ Ústavný súd s poukazom na citované rozhodnutie nesporne, teda nevylučuje možnosť exekučného súdu, nepriznať náhradu trov súdnemu exekútorovi, v prípade neúspešnej exekúcie. Pri tomto rozhodovaní je potrebné vychádzať z konkrétnych skutkových okolností prípadu a starostlivého uváženia dôvodov, pre ktoré sa exekúcia zastavila, tak aby rozhodnutie súdu zodpovedalo aj kritériám spravodlivosti a presvedčivosti pre účastníkov konania. Súdny exekútor má postavenie účastníka konania v časti rozhodovania o trovách exekúcie a preto je povinnosťou súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, ktorým mu náhradu trov exekúcie nepriznáva, v opačnom prípade by rozhodnutie súdu vykazovalo znaky arbitrárnosti a tým by sa mu odňala možnosť konať pred súdom.

Dôvodom pre zastavenie exekúcie je predovšetkým vyššie citované ustanovenie zákona o priestupkoch, na základe ktorého došlo k preklúzii vymáhateľnosti nároku z predloženého exekučného titulu. Vzhľadom k tomu, že uvedená procesno-právna skutočnosť spôsobuje zánik práva, súd k tomuto prihliadol z úradnej povinnosti a teda exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku. Nakoľko rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie procesne nezavinil oprávnený, nie je možné ho

zaväzovať k náhrade trov exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom zjednocujúcom rozhodnutí (publikovanom ako judikát č. R 36/2014), /ide o rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 31. 7. 2008/, v ktorom súd uviedol (právna veta judikátu): „Ak bol návrh na vykonanie exekúcie podaný včas (pred uplynutím prekluzívnej lehoty podľa osobitného predpisu (napríklad o priestupkoch), oprávnený procesne nezavinil zastavenie exekúcie z dôvodu straty účinnosti exekučného titulu.“

Záverom súd poznamenáva s poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, že v tomto prípade tu nie je daný ani dôvod pre zaviazanie povinného k náhrade trov exekúcie, keď už samotný súdny exekútor uviedol, že majetok povinného nepostačuje ani na náhradu trov exekúcie, na základe čoho podal podnet k zastaveniu exekúcie. Na dôvažok súd len uvádza, že k preklúzii práva z exekučného titulu došlo, podľa už skôr uvedeného dňa 22.9.2010, pričom súdny exekútor sa svojím podnetom na zastavenie exekúcie obrátil na tunajší súd až dňa 24.8.2015. V prípade ak by súd mal postupovať v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a teda zaväzovať k náhrade trov exekúcie oprávneného, z dôvodu nemajetnosti povinného, bolo potrebné, aby súdny exekútor o nemajetnosti povinného informoval oprávneného v čase, keď právo na zaplatenie z exekučného titulu bolo možné ešte vymôcť v exekučnom konaní. Návrh na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi podaný dňa 28.4.2009. Pre súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, čo v konkrétnom prípade znamená, že dôvodom pre zastavenie exekúcie nie je súdnym exekútorom deklarovaná nemajetnosť povinného, ale primárnou procesno-právnou skutočnosťou spôsobujúcou zastavenie exekúcie je preklúzia práva vyplývajúceho z exekučného titulu. Vzhľadom k uvedenému preto súd uvádza, že tu nie je naplnená ani hypotéza ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde. ( ).

Podľa : V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach () uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa : Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.