Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19C/168/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave, pred sudkyňou JUDr. Katarínou Fakanovou, v právnej veci navrhovateľky V.. I. K., T.. XX.XX.XXXX, H. I. XXXX/X, H., zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Pijákom, AK Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava, proti odporkyni K. I., T.. XX.XX.XXXX, H. I. X, H., zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Kalabovou, AK Krasovského 13, Bratislava, o vydanie vecí - nábytku značky IKEA, rozhodol

rozhodol:

Súd návrh z a m i e t a .

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporkyni trovy konania a to trovy právneho zastúpenia v sume 215,42 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Návrhom podaným na tunajší súd dňa 24.03.2015 sa domáhala navrhovateľka vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporkyňu vydať navrhovateľke nábytok značky IKEA, a to schodíky s obchodným označením "BEKVÄM", 6-zásuvkovú komodu s obchodným označením MALM, 4 - zásuvkovú komodu s obchodným označením MALM a šatníkovú skriňu s obchodným označením MALM (80X) a uhradiť navrhovateľke trovy konania v sume 243,12 €, alebo v tej istej lehote podať odpor na tunajšom súde.

Svoj návrh odôvodnila tým, že je vlastníckou nábytku značky IKEA pozostávajúceho zo schodíkov s obchodným označením "BEKVÄM", 6 - zásuvkovej komody s obchodným označením MALM, 4 - zásuvkovej komody s obchodným označením MALM a šatníkovej skrine s obchodným označením MALM (80X), nábytok sa nachádzal v byte navrhovateľky na I. O. Č.. X D. H., ktorý odporkyňa dočasne užívala. Po skončení jeho užívania odporkyňa odniesla z označeného bytu aj nábytok navrhovateľky, a to bez právneho titulu a bez toho, aby navrhovateľke poskytla akúkoľvek protihodnotu. Navrhovateľka vyzvala odporkyňu na vydanie nábytku navrhovateľky listom z 20.01.2015, ktorý odporkyňa prevzala dňa 27.01.2015 (ako zásielku doručenú kuriérskou službou) a 29.01.2015 (ako doporučenú poštovú zásielku). Odporkyňa nábytok navrhovateľky dosiaľ navrhovateľke nevydala a na výzvu nereagovala.

Súd vo veci pod č. k. -14, dňa 31.03.2015 vydal rozkaz na plnenie, voči ktorému v zákonnej lehote podala odporkyňa odpor.

Odporkyňa v odpore k veci uviedla, že uvedený nábytok má u seba, lebo si ho odviezla so sebou pri sťahovaní. Nábytok je jej a nie navrhovateľky, pretože ho zaplatila. To, že navrhovateľka má k dispozícii bloček, nepovažuje za preukázanie vlastníctva. Keďže nábytok považuje za svoj, teda ona je vlastník uvedeného nábytku, nereagovala na zaslané výzvy. Vzhľadom na tieto dôvody v celom rozsahu nesúhlasí s rozkazom na plnenie a má za to, že neexistujú dôvody na jeho vydanie. Nábytok kupovala

v čase, keď navrhovateľka žila a bývala s jej synom v dome, ktorého bola spoluvlastníčkou. Na nákup nábytku, ktorý žiada navrhovateľka vydať, im dala peniaze a oni ho boli aj spolu kúpiť. Jej syn jej nábytok potom doviezol a zmontoval. S navrhovateľkou sa rozprávali o tom, že nábytok je jej aj v čase, keď sa z bytu v C. sťahovala a ona sama uznala, že nábytok zaplatila ona a patrí jej. Žiadala návrh ako nedôvodný zamietnuť. Uplatnila si aj náhradu trov konania.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výsluchom svedka V.. D. I., pokladničným blokom z IKEA Bratislava zo dňa 30.10.2003, ostatným obsahom spisu, pričom zistil tento stav vo veci:

Z výpovede navrhovateľky súd zistil, že odporkyňu pozná od roku 1995, keď bola prvýkrát na návšteve v jej dome ako priateľka jej syna, s ktorým sa zoznámila 01.12.1994. So synom odporkyne začali žiť v spoločnej domácnosti na jar roku 1995, domácnosť viedli na I. O. XX D. H.. V tom čase ešte vlastný byt nemala, byt na I. O. kúpila v roku 2001. Jej vzťah s odporkyňou hodnotím pozitívne, nemala pocit, že by spolu zle vychádzali, možno ju ona nemala rada. Byt si kúpila preto, lebo chcela mať vlastný byt, v prípade, že by sa so synom odporkyne rozišli, okrem toho robila v bankovníctve a mala možnosť získať pôžičku. Od roku 2001 do roku 2003 v byte bývala jedna jej priateľka, ktorá nemala kde bývať. Keď sa doň mala nasťahovať odporkyňa, byt bol zariadený len čiastočne, v byte boli parkety, v obývačke bol gauč, dve kreslá, konferenčný stolík, bol to starý nábytok, ktorý mala z rodinného domu svojich rodičov. V spálni nebol nábytok, v ďalšej izbe boli dve váľandy, na chodbe bola veľká vešiaková stena a trojdverová skriňa, ktorá slúžila na ukladanie šatstva. Zo svojho domu si doniesla starý nábytok, ktorý mala v obývačke a posteľ, na ktorej spávala v rodinnom dome. To, čo chcela, si zobrala do bytu. Odporkyňa nespávala doma v spálni, ale v obývačke, ktorá bola na prízemí, túto si prehradila a časť obývačky bola jej spálňa. Svoje veci mala v skrinkách, ktoré boli súčasťou obývačky, ktoré si doniesla aj ku nej do bytu. Nábytok, ktorý sa kúpil v IKEI bol určený na zariadenie spálne v byte na I. O., lebo okrem postele tam odporkyňa nič nemala. Výber nábytku bola spoločná dohoda, že sa pôjdu spoločne pozrieť do IKEI, kde to v tom čase bolo výhodné. Boli všetci traja v obchode, nábytok vybrali spoločne, ona ho zaplatila a dala naň peniaze. Nie je pravda, že 15 000 Sk na kúpu tohto nábytku bolo od odporkyne. Ona mala na to svoje vlastné finančné prostriedky, peniaze na kúpu nábytku vybrala z účtu, robila vtedy v banke a mala zamestnanecký účet, bola to ING-pobočka zahraničnej banky. Nepamätá sa, že by po kúpe nábytku poslala odporkyni 500 Sk. Ona pre túto rodinu predstavovala veľký zdroj príjmov, kupovala všetko, čo bolo potrebné. Dôvod, prečo sa odporkyňa nasťahovala do jej bytu bol ten, že ona chcela svoj vzťah s jej synom posunúť ďalej, boli životní partneri, jedna možnosť bola taká, že oni dvaja odídu do jej bytu a odporkyňa zostane v dome, alebo pôjde do jej bytu. Náklady za dom boli pomerne vysoké, ich úhradu by odporkyňa nezvládla, preto jej byt ukázali, povedala, že sa jej páči a že sa tam nasťahuje. Vtedy sa dohodli tak, že ona s jej synom bude hradiť náklady za dom, jeho matka si bude hradiť náklady za byt, v ktorom býva a nič naviac od nej nechcela. Až keď sa rozišla so synom odporkyne vo februári 2012, z domu sa odsťahovala. Na konci marca 2013, synovi odporkyne povedala, že chce, aby jej za byt, v ktorom býva jeho matka platili nájomné, presnú výšku si nepamätá, lebo byt chcela využívať na komerčné účely, príp. uvažovala, že ho predá. Je pravda, že potom, ako sa rozišla so synom odporkyne si do bytu odviezla veci do tohto bytu, časť ich odviezla do svojho druhého bytu, ktorý si kúpila v roku 2010. Svoje veci umiestnila v izbe, ktorú odporkyňa nepoužívala. Ešte keď tam bývala odporkyňa, v obývačke vymenila starý gauč za nový. Keď jej syn odporkyne doniesol kľúče po tom, ako sa odporkyňa z bytu odsťahovala zistila, že odporkyňa svoj starý nábytok v obývačke nechala a nový nábytok z IKEI, ktorý bol kúpený do spálne bol odvezený preč.

Z výsluchu odporkyne súd zistil, že nábytok má u seba v byte, v ktorom teraz býva na I. X D. H.. Tiež uviedla, že k rukám žalobkyne dala hotovosť 15 000 Sk. Bolo to v roku 2003, konkrétne 03.02.2003 dala synovi 40.000 Sk, ktoré mal použiť na opravu domu, dali urobiť vonkajšie bezpečnostné dvere a následne dala navrhovateľke 15 000 Sk dňa 28.10.2003. Tieto peniaze boli určené na nákup nábytku, ktorý si mala zobrať do bytu navrhovateľky, lebo keď začali žiť s ňou a so synom v spoločnej domácnosti nevychádzali spolu od začiatku dobre. Navrhovateľka mala byt, do ktorého sa mala nasťahovať, predtým než sa tam nasťahovala, bol byt prenajatý, keď tam mala ísť ona, spálňa bola prázdna bez nábytku, v obývačke bol starý gauč a malý stolík a dve kreslá, na chodbe vešiak a biela skriňa. V tretej izbe boli dve válendy. Navrhovateľka nechcela, aby som si ja do jej bytu doniesla svoj starý nábytok. Sumu 40 000 Sk som mala na vkladnej knižke v Slovenskej štátnej sporiteľni, vkladnú knižku som musela zrušiť, lebo sa menili podmienky, hotovosť som dala synovi, lebo som neplánovala nič kupovať. V tom čase už syn s navrhovateľkou žil v dome. Dom mal tri obytné izby a dva kumbály, ktoré nemali rozmery izieb. Dom bol vo vlastníctve syna od jeho siedmich rokov, od smrti jej svokry, lebo jej manžel bol jej

jediné dieťa, bol veľmi chorý, tak sa dedičstva vzdal. V dome bývala od roku 1975 do novembra 2003, kedy sa z domu odsťahovala do bytu navrhovateľky na I. X D. H.. Pôvodne mal manžel odporkyne na dome podiel ? a zvyšok vlastnila jej svokra, po nej zdedil manžel a po manželovi ona zdedila ? domu. V čase, keď sa syn zoznámil s navrhovateľkou, bol rozvedený, z manželstva mal syna, ten však s nimi nebýval. S navrhovateľkou sa zoznámil asi rok po rozvode, v roku 1995, keď bola na prvej operácii bedrového kĺbu už s nimi navrhovateľka bývala. V byte navrhovateľky bývala od posledného týždňa novembra 2003, dňa 28.10.2003 dala synovi 15 000 Sk na nákup nábytku do tohto bytu, dňa 30.10.2003 spoločne v IKEI nábytok vyberali. Nábytok stál viac ako 20 000 Sk, navrhovateľka doplatila chýbajúcu časť sama dobrovoľne, lebo toľko peňazí už ona nemala. Asi po týždni jej poslala po synovi 500 Sk, že jej to vracia. Nábytok montoval syn a v byte bývala 10 rokov až do novembra 2013. Syn sa rozišiel s navrhovateľkou niekedy v roku 2010. Syn sa vtedy od navrhovateľky odsťahoval, začal bývať so svojou terajšou manželkou, navrhovateľka zostala bývať v rodinnom dome, nevie kedy sa navrhovateľka z ich domu odsťahovala, kúpila si byt. Ona svoj podiel na dome darovala synovi a teraz býva v byte na I.T. X D. H., je to byt jej nevesty, lebo ona so synom býva v rodinnom dome. Do tohto bytu si vzala so sebou len nábytok z IKEI. Na I. O. jej pomáhal sťahovať sa jej syn. Tiež uviedla, že si myslí, že nábytok nad hodnotu 15 000 Sk, ktorý zaplatila navrhovateľka, keďže nábytok stál takmer 20 000 Sk by nemôže byť vo vlastníctve navrhovateľky, lebo tento nábytok sa vôbec nemusel kupovať, keby jej dovolila zobrať si so sebou jej nábytok, s ktorým by v pohode žila dodnes, jej nábytok v dome však navrhovateľka vyhodila alebo spálila, nevie, čo s ním urobila, lebo jedného dňa zistila, že už ho nemá. Do bytu navrhovateľky vzala so sebou aj 3 diely z obývačky, ktorý mala v dome. Išlo o kaukazský orech, ten v jej byte zostal, lebo už ho nemala kam zobrať so sebou, byt v ktorom teraz býva je menší, je len dvojizbový. Nevesta tam nechala dve skrinky. Sumu 15 000 Sk mala, vždy mala nejakú hotovosť, 2 x dostala so sestrami od macochy po otcovej smrti po 20 000 Sk a raz 1 000 Sk na Vianoce a k narodeninám. Jej otec zomrel v roku 1992. Kým ešte navrhovateľka žila s jej synom a na dome sa robievali opravy, vždy chceli, aby na opravy prispela, čo aj robila. Raz mala k dispozícii len 5 000 Sk a bolo treba urobiť ústredné kúrenie, chceli odo nej 15 000 Sk, tak navrhovateľka predala jej dlhopis z kupónovej privatizácie. Blok od nábytku nemá preto, lebo blok musel mať jej syn, lebo nábytok z IKEI doniesol aj reklamoval jeden kus, pri ktorom musel mať so sebou blok pri sebe ako doklad o kúpe. Na výzvu navrhovateľky nereagovala, keď ju vyzvala na vrátenie tohto nábytku, lebo bola presvedčená, že to je jej nábytok a po tom, ako sa navrhovateľka rozišla s jej synom a chystala sa odsťahovať z rodinného domu, začala do voľnej izby v byte prevážať všetok nábytok, ktorý kúpila do domu. Raz sa jej vtedy opýtala, či si môže vziať z jej bytu, keď som sa už mala sťahovať na I.T. ulicu chladničku, navrhovateľka jej povedala, že si môžem zobrať čo chce. Na chladničku tiež prispela sumou 5 000 Sk v marci 2001. V dome mala chladničku, ktorú syn a navrhovateľka zobrali do svojej kancelárie, kde spolu podnikali. Do domu kúpili novú chladničku, na ktorú prispela ona 5 000 Sk a v byte navrhovateľky bola chladnička, ktorú kúpila navrhovateľka a tú si zobrala z jej súhlasom. Dôvod, prečo sa vysťahovala z bytu navrhovateľky bol ten, že syn jej povedal, že sa rozišiel s navrhovateľkou a že sa bude musieť z jej bytu sťahovať. Bolo to pár mesiacov predtým, ako sa skutočne odsťahovala. Počas obdobia, kedy tam bývala, platila všetky úhrady za byt, nielen energie, ale listiny o tom nemá, lebo ich založila do šanónu a údaje o platbách zostali v byte u navrhovateľky. Nad rámec platieb súvisiacich s užívaním bytu navrhovateľke naviac neplatila.

Z výsluchu svedka V.. D. I. súd zistil, že s navrhovateľkou žili v spoločnej domácnosti 18 rokov a okrem papieru im nič nechýbalo, tvorili rodinu. Deti spolu nemali, na začiatku ich vzťahu o tom aj spolu hovorili, navrhovateľka brala antikoncepciu a neskôr už deti neriešili. Zoznámili sa 21 rokov dozadu, chodili spolu pol roka až rok a potom jej navrhol, aby sa k nemu prisťahovala z internátu, vlastne to nebol internát, ale ubytovňa. Spoločnú domácnosť začali viesť v jeho rodičovskom dome na I. O.. Vzťah navrhovateľky a jeho mamy nebol dobrý, nevychádzali dobre, matka sa stiahla do jednej izby, mali spoločnú chladničku, neriešil to, lebo dal prednosť navrhovateľke. Od začiatku tam nebol kamarátsky vzťah, aj keď mama sa spočiatku snažila. Než sa zoznámil s navrhovateľkou, náklady na rodinný dom financovali spolu s matkou. Keď jeho otec zomrel, študoval mimo H., náklady na dom hradila matka, keď doštudoval, vrátil sa do H., začali náklady hradiť spoločne, asi po 2 rokoch sa zoznámil s navrhovateľkou. Nepamätá sa, či si potom, ako sa navrhovateľka k nemu nasťahovala, dohodli nejaké pravidlá o nákladoch za domácnosť. V tom čase ešte matka viedla celú agendu ohľadne toho, čo za dom bolo treba platiť. Potom, keď sa matka nasťahovala do bytu navrhovateľky, prevzala evidenciu týchto platieb navrhovateľka, spoločnú kasu s navrhovateľkou nikdy nemali, každý mal svoj účet, náklady za dom v posledných rokoch určite vo veľkej miere platila navrhovateľka. Jeho matka sa nasťahovala do bytu navrhovateľky preto, lebo raz po búrlivom večeri sa dohodli na tom ony dve, že matka pôjde bývať k

nej do bytu s tým, že bude za jej byt platiť sama prevádzkové náklady. Účelom bolo to, aby sme si nezavadzali, aby mali s navrhovateľkou súkromie. Byt, do ktorého sa mala matka nasťahovať, byt bol skoro celý zrekonštruovaný, boli tam plastové okná okrem kuchyne, kuchynská linka, nábytok tam nebol vôbec žiadny. Doviezli tam z domu z obývačky nábytok z kaukazského orecha, navrhovateľka nechala doviezť od svojich rodičov starú sedaciu súpravu, navrhovateľka kúpila jedálenský stôl a stoličky, ktoré chcela pôvodne presťahovať do domu, ale sa tam nehodili, tak ich nechala vo svojom byte. Do kuchyne sa namontovala imitácia pultu na nohe, aby bolo k čomu si sadnúť, lebo stôl sa tam nezmestil. Do spálne presťahovali z domu veľkú posteľ, ktorú mala matka aj predtým. Navrhovateľka si nepriala, aby sa do bytu ťahal nejaký ďalší starý nábytok, tak boli v IKEI kúpiť jednu vyššiu skriňu a dve komody v rozdielnych výškach, do predsiene išla vešiaková stena a vešiak sa dokupoval. Vešiak si kupovala mama sama a čo sa týka IKEI, mama im dala 15 000 Sk, nepamätám si už, či ich dala priamo jemu do ruky, alebo keď boli spolu v byte. Zvyšok doložili, resp. ho doložila navrhovateľka, s tým, nech má mama zariadenú izbu kompletne, lebo by sa nemohla kúpiť jedna skriňa, kúpili sa tiež aj také schodíky za 500 Sk. Vzhľadom na to, že mama dala na tento nábytok 15 000 Sk, má za to, že je to mamin nábytok. Keď navrhovateľka bola v novembri 2013 niečo riešiť v byte, tak mali výmenu názorov, čo je čie, vtedy jej mama povedala, že si berie chladničku a ten nábytok z IKEI, ostatné tam ostalo. Po ďalšom slovnom doťahovaní navrhovateľka matke povedala, tak si zober čo chceš. Ja vychádzam z toho, že matka dala väčšiu časť peňazí na tento nábytok a okrem toho nám dala dosť peňazí na opravy v dome a nakoniec navrhovateľka povedala, že si zober čo chceš, nerozporovala matkinu požiadavku, má za to, že je tam právny i morálny nárok jeho mamy. Blok o kúpe nábytku sa k navrhovateľke dostal tak, že viedli spoločnú domácnosť, boli ho spolu kúpiť, následne musel reklamovať jeden diel, tak blok musel mať so sebou, takže skončil v krabici, v ktorej mali všetky doklady za veci, ktoré kupovali. Potom, ako sa s navrhovateľkou rozišli, navrhovateľka zobrala celú túto krabicu, keď sa z domu odsťahovala. To znamená, že aj keď on kupoval niečo a zostalo mu to v dome, nemá o tom žiadny doklad. Čo sa týka odsťahovania jeho matky z bytu, navrhovateľka vedela o tom, že sa matka sťahuje, nebola síce pri tom, ale dala mi ultimátum, že buď sa moja matka vysťahuje dobrovoľne, alebo ju deložuje. Navrhovateľka sa z jeho rodičovského domu odsťahovala v marci 2013, napriek tomu, že ju v lete 2012 vyzval, aby sa z domu odsťahovala, lebo on tam už s ňou nebýval. Povedala mu, že dobre, že sa odsťahuje až potom, keď si zráta, čo jej mu vyplatiť. Trvalo pár týždňov, kým sa to zrátalo, potom jednali o tom, či jej to, čo chcela vyplatiť dá skôr ako sa vysťahuje. Vyplatil navrhovateľke sumu od 25 000 € až 28 000 €, dalo by sa to zistiť z výpisov z jeho účtu a z tabuľky, ktorú mu navrhovateľka dala. Z domu odniesla všetko, o čom tvrdila, že to kúpila, napr. televízor, DVD prehrávač s reproduktormi, sedačku. Vzhľadom k tomu, že nevie preukázať, či niečo počas spolužitia s navrhovateľkou kúpil, veľa vecí bolo takých, o ktorých

vie, že ich bol kúpiť on, ale vzhľadom na čas už nevie povedať, či ich platil on alebo mu peniaze dala navrhovateľka. S navrhovateľkou žili v opačnom garde, ako to bývalo v minulosti, zarábala viac ako on, aj niekoľkonásobne viac.

Podľa vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Podľa z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.

Podľa ak je predávajúci podľa dohody s kupujúcim, alebo podľa povahy veci povinný vec na miesto určené kupujúcim, kupujúci je povinný prevziať vec pri dodaní. V ostatných prípadoch je kupujúci povinný prevziať vec pri predaji, ak sa s predávajúcim nedohodne inak.

Podľa , veta prvá prevzatím veci prechádza na kupujúceho vlastníctvo kúpenej veci.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že poskytuje súdnu ochranu vlastníkom veci proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do ich vlastníckeho práva, pričom umožňuje

vlastníkov veci najmä domáhať sa vydania veci od toho, kto ju neprávom zadržuje. Hmotno-právnym základom žaloby na vydanie veci (rei vindicatio) je skutočnosť, že sa určitá vec nachádza vo faktickej držbe inej osoby ako vlastníka. Predpokladom úspešného uplatnenie ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom žaloby na vydanie veci je preukázanie existencie žalobcovho vlastníckeho práva k veci, pričom ďalším predpokladom úspešného uplatnenia tejto žaloby je aj predpoklad, že žalovaný vec zadržiava bez právneho dôvodu. Vlastnícke právo je potrebné v konaní pred sudom preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, na základe akého právneho dôvodu nadobudol vlastnícke právo k veci. Okrem toho vec, ktorej vydanie vlastník žiada, musí byť dostatočne individualizovaná pomocou znakov, ktoré ju bezpečne odlíšia od ostatných vecí rovnakého druhu. V rámci žaloby o vydanie veci môže vlastník žiadať iba vydanie takej veci, ktorá sa úplne zhoduje s predmetom žalobcovho vlastníctva.

V danom prípade o vzniku kúpnej zmluvy na nákup nábytku zo spoločnosti IKEA súd nemal vzhľadom na zhodné tvrdenia účastníkov, ako aj doložený pokladničný doklad žiadne pochybnosti. Navrhovateľke sa však v konaní nepodarilo preukázať, pre pri kúpe predmetného tovaru použila vlastné finančné prostriedky, na základe čoho by vlastnícke právo k predmetným hnuteľným veciam prešlo na navrhovateľku ihneď po zaplatení kúpnej ceny, teda nepreukázala, že sa stala vlastníčkou hnuteľných veci bez toho, aby ich fakticky prevzala. Nepreukázala ani svoje tvrdenia, že na kúpu nábytku použila finančné prostriedky vybraté z jej osobného účtu v sume 15 000,- Sk napriek tomu, že tvrdila, že všetky dokumenty si aj niekoľko desiatok rokov odkladá. Navrhovateľke sa nepodarilo v konaní preukázať ani to, že odporkyňa neoprávnene (t. j. bez právneho dôvodu) jej veci neoprávnene

zadržiava. Navrhovateľka sa síce preukázala pokladničným dokladom o zaplatení nábytku, ten nepreukazuje však to, že si aj predmet kúpy od predajcu prevzala - dodací list. Z výpovede odporkyne, ako aj svedka V.. D. I. mal súd nepochybne preukázané, že nábytok bol z predajne vydaný jemu, bol doručený do bytu, v ktorom mal slúžiť výlučne potrebám odporkyne, prevzatím tohto nábytku odporkyňou prešlo aj na odporkyňu vlastníctvo ku kúpeným veciam.

S poukazom na takto zistený skutkový stav súd dospel k záveru, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, keď dostatočne nepreukázala, že odporkyňa zadržiava bez právneho dôvodu hnuteľné veci, na ktoré sa má vzťahovať jej vlastnícke právo, preto návrh ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa a úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia, ktoré súd vyčíslil v súlade s ustanovením a Vyhláškou MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa citovanej vyhlášky nasledovne: Tri úkony právnej pomoci á 51ava a prevzatie zastúpenia, pojednávanie dňa 30.07.2015 a 12.11.2015); ku každému úkonu súd priznal režijný paušál 8,39 € x 3 = 35,90 €. Právna zástupkyňa je registrovaný platiteľ dane z pridanej hodnoty, preto súd priznal trovy právneho zastúpenia s 20% DPH platnou v čase rozhodovania súdu, spolu v sume 215,42 €. Trovy právneho zastúpenia žiadala právna zástupkyňa poukázať na jej účet vedený v G. G., Z..G.., Č.. Ú.. XXXXXXXXXX/XXXX.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach. Ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané - každý rovnopis vlastnou rukou, pri právnických osobách opatrený popisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom razítka a datované) tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.