Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19CoP-46-2015.pdf
PDF · 112.91 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoP/46/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
J. súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa X.. K. J., bytom N., I. K., C. XXX/X, zastúpeného O., v konaní o osvojenie maloletého W. J., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, zastúpeného opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v N., dieťa rodičov D. a S., zastúpeného K., o osvojenie maloletého, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. apríla 2015, č.k. 15P/71/2014-68, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že návrh z a m i e t a .
odôvodnenie:
Okresný súd svojím rozsudkom vyslovil, že mal. W. J., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/ XXXX, dieťa rodičov - matky D. a otca S., je s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku osvojencom X.. K. J., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, štátneho občana Slovenskej republiky, bytom C. XXX/X, N.. Priezvisko osvojenca je „J.“. Osvojiteľ X.. K. J., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX bude v matrike zapísaný namiesto otca S. K., nar. XX.XX.XXXX. Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 13P/626/2010 zo dňa 18.02.2011 bola schválená rodičovská dohoda, podľa ktorej mal. W. zostal v osobnej starostlivosti u matky, otec sa zaviazal platiť na jeho výživu mesačne sumou 100 Eur, počnúc 01.11.2010, konanie o úpravu styku bolo zastavené. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 01.03.2011. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 16P/87/2012 zo dňa 19.11.2012 súd udelil súhlas matke k podaniu žiadosti o zmenu priezviska mal. W. K. na priezvisko „J.“. Rozsudok nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 4CoP/18/2013 zo dňa 28.03.2013 dňa 13.05.2013. V prejednávanej veci okresný súd konal o návrhu navrhovateľa, ktorý je manželom matky maloletého, o osvojení mal. W.. Zo skutkových zistení vyplýva, že matka maloletého uzavrela manželstvo s navrhovateľom 31.12.2010, pričom navrhovateľ poznal W. už v skoršom období. Ako rodina žijú najmenej štyri roky, navrhovateľ spolu s matkou maloletého zabezpečujú všestrannú starostlivosť o maloletého, jeho výchovu, výživu, podporujú rozvoj záujmových činností, venujú sa mu pri príprave na vyučovanie, jeho výchovu orientujú v kresťanskej viere. O dieťa je v každom ohľade postarané, dieťa vyrastá v láskyplnom prostredí, je šťastné a spokojné. Vyrastá spolu so svojím súrodencom, mal. F. a aj na prianie maloletého v krátkej minulosti sa viedlo konanie o zmenu priezviska maloletého na „J.“, jeho pocit spolupatričnosti k tejto rodine a navrhovateľovi ako k otcovi je mimoriadne silný. Maloletý má dlhodobo fixovaný odmietavý postoj k svojmu biologickému otcovi, ktorého oslovuje otec „S.“, dlhodobo odmieta nielen osobný, ale aj telefonický kontakt s ním. Tento postoj navrhovateľ, matka, ale i sám maloletý zdôvodňuje osobnou skúsenosťou z predchádzajúceho styku s otcom, keď sa v prostredí s ním necítil dobre, otec mu nedovolil bežné veci ako ísť von, nútil ho spať u neho, volá ho W.... Naposledy bol maloletý u otca začiatkom roku 2013, následne prestal k nemu chodiť, pri osobnej návšteve v januári 2014 si odmietol prevziať i vianočné darčeky a
tieto nemá rozbalené doteraz. Ďalšie osobné návštevy otca v novembri 2014 maloletý prežil tak, že sa s otcom nechcel rozprávať, odmietal ísť s ním spolu do mesta. Aktuálne otec tvrdí, že za maloletým nechodil častejšie aj z dôvodu, že pracuje v zahraničí. Okresný súd mal preukázané, že medzi osvojiteľom a osvojencom je primeraný vekový rozdiel, navrhovateľ pozná maloletého viac ako štyri roky, maloletý ho od začiatku vníma ako rodiča, partnera matky a otca svojho malého brata, maloletý má priezvisko po navrhovateľovi. Navrhovateľ vníma maloletého ako svoje dieťa, plní si všetky rodičovské práva a povinnosti, podporuje hudobné vzdelanie maloletého, pričom k hudbe inklinuje celá rodina, navrhovateľ sa angažuje aj v školskom orgáne v škole, ktorú navštevuje maloletý. Zdravotný stav tak navrhovateľa, ako i maloletého umožňuje bez akýchkoľvek pochybností osvojenie maloletého. Navrhovateľ je pracovne zaradený, vedie usporiadaný život s matkou, rodina je finančne zabezpečená, domácnosť majú vytvorenú v rodinnom dome patriacom navrhovateľovi. Nebolo sporné, že v rokoch 2013-2014 sa otec s maloletým videl sporadicky, pravidelný styk s maloletým bol naposledy začiatkom roku 2013, následne maloletý odmietal chodiť k otcovi, postupom času odmietal osobný, telefonický kontakt. Tento fakt otec nevedel v konaní riadne vysvetliť, tvrdil, že nevie, čo mohlo syna takto zmeniť, pripustil možné priame alebo nepriame ovplyvňovanie zo strany matky, i keď následne potvrdil, že práve matka aj za jeho prítomnosti podporovala maloletého, aby za otcom išiel. Faktom však je, že otec nevyvinul žiadnu iniciatívu k náprave tohto stavu, nepožiadal o spoluprácu ani matku, ani príslušný úrad starostlivosti o maloletého, prípadne odbornú psychologickú pomoc. Tento stav pretrvával v roku 2013 a aj v priebehu celého roku 2014, pretože sporadická návšteva otca v januári, v apríli a následne v novembri 2014, keď nedošlo k žiadnemu naplneniu vzťahu otca a syna, bola len potvrdením odmietania otca synom. Aj po týchto skúsenostiach zostal otec nečinný s tým, že predpokladá, že v budúcnosti sa ich vzájomný vzťah napraví. Podľa názoru okresného súdu postoj otca bol nesprávny a výrazne prispel k hlbokému odcudzeniu sa zo strany syna. Pokiaľ ide teda o hodnotenie konania otca z pohľadu zákonného kritéria - kvalifikovaného skutočného záujmu o dieťa, dospel okresný súd po vykonanom dokazovaní k záveru, že pre účely súhlasu s osvojením nešlo z jeho strany o prejav skutočného záujmu. Otec bol synom odmietaný, pričom nebolo vôbec preukázané, že by na tomto mala podiel matka, práve naopak, navrhovateľ a matka vychovávali maloletého s vedomím, že má dvoch otcov a má si vážiť oboch. Strata pozitívneho cítenia maloletého k otcovi nastala prirodzene z osobných postojov a skúseností maloletého a podľa názoru súdu i porovnávajúc prostredie u otca s prostredím v terajšej rodine. Dieťa v rámci svojej rozumovej vyspelosti vyhodnotilo túto situáciu tak, že otca dlhodobo odmieta a s týmto stavom sa biologický otec nič viac len zmieril. Obrana otca, spočívajúca v tom, že pracuje od roku 2010 v zahraničí, a teda z objektívneho dôvodu sa nemohol so synom stretávať častejšie, nie je opodstatnená. V situácii, keď otec pracuje v dlhšom intervale v zahraničí, následne je však doma po dobu dvoch týždňov, mal možnosť stretnúť sa so synom, s matkou komunikovať o náprave ich vzťahu, matkou bol opakovane pozývaný k nim domov za účelom naplnenia osobnej návštevy syna, čo otec opakovane odmietal. Otec pracuje v zahraničí za účelom dosiahnutia zárobku, pričom v rokoch v 2013 a 2014 výživné takmer vôbec neplatil, toto doplatil výlučne len pod vplyvom vyvolaného konania o osvojenie. Okresný súd v zmysle uvedeného vyhodnotil, že otec nejavil kvalifikovaný záujem o dieťa, keď dieťa nenavštevoval tak, že by návšteva predstavovala osobné trávenie spoločného času, oboznámenie sa s pocitmi, prežívaním maloletého, keď otec sa dlhodobo nezajímal o dieťa v škole, ktorú navštevuje, u lekára na jeho zdravotný stav. K uvedenému je potrebné priradiť i neplnenie si vyživovacej povinnosti, ktorú odôvodnil otec tým, že sa prestal s dieťaťom stretávať. Tento nezáujem rodiča súd hodnotí ako zavinený a spôsobený skôr nedbanlivosťou, resp. ľahostajnosťou a nemožno mu pričítať objektívne okolnosti. Pokiaľ ide o vymedzenie doby šiestich mesiacov, táto je nepochybne naplnená najmenej v časovom období od apríla 2014 do 13.11.2014, resp. i v dobe predtým, keď len formálnu návštevu otca v apríli 2014 nemožno považovať za záujem rodiča o dieťa. Otcovi pritom vo výkone jeho rodičovských práv a povinností nebránila žiadna závažná skutočnosť, práve naopak, narodením dieťaťa v terajšom manželstve mohol otec pozitívne ovplyvniť syna v snahe zoznámiť sa s jeho novou rodinou, terajšou manželkou. Podľa názoru súdu za relevantnú prekážku nezáujmu rodiča možno uznať napríklad závažné zdravotné komplikácie, nepriaznivú životnú situáciu vyvolanú rôznymi mimoriadnymi okolnosťami spôsobujúcimi dočasnú nemožnosť starostlivosti o dieťa. Okresný súd preto uzavrel, že otec po dobu najmenej šesť mesiacov neprejavil o maloletého skutočný záujem, nenavštívil ho, neplnil si vyživovaciu povinnosť, čím v podstate nevykonával žiadne svoje rodičovské práva a povinnosti v zmysle § 28 ods. 1 Zákona o rodine, a to sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj mal. dieťaťa, zastupovanie mal. dieťaťa, správa majetku mal. dieťaťa. Súd preto pristúpil k vyhoveniu návrhu aj bez súhlasu otca, pri ktorom rozhodovaní dôsledne zvažoval rodičovské práva na strane otca, avšak bol vedený najvyšším záujmom v konaní, a to záujmom dieťaťa. Pokiaľ ide o návrh kolízneho opatrovníka na vykonanie znaleckého dokazovania na okolnosť
možnej nápravy vzťahu otca a syna a jeho rozvoja v budúcnosti, súd udáva, že účelom konania o osvojenie a v rámci neho záver o potrebe súhlasu rodiča k osvojeniu, je skúmanie a zhodnotenie doposiaľ prejavovaného záujmu rodiča o dieťa, ktoré skutkové zistenia súd vyhodnotí či už ako kvalifikovaný záujem alebo nezáujem, čo je hodnotenie právne a nie skutkové. Nie je účelom konania o osvojenie zisťovať možné cesty zblíženia otca so synom, pričom súd udáva, že i v priebehu súdneho konania otec maloletého neprejavil takmer žiadnu snahu o spoluprácu s matkou dieťaťa, ktorá na takúto spoluprácu bola pripravená a otcovi ju ponúkala. Otec sa vyjadril, že „čakal na výsledok konania“, čo sa javí súdu ako ľahkovážny postoj. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 97 ods. 1, 2, § 99 ods. 2, § 100 ods. 1, § 102 ods. 1, § 105 ods. 1, § 108 ods. 1 Zákona o rodine.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie otec maloletého a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietne. Rozsudok súdu prvého stupňa nepovažoval za správny, nakoľko súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevysporiadal sa s predloženými dôkazmi a jeho tvrdeniami a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.). Poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 101 ods. 1 Zákona o rodine sa na osvojenie zásadne vyžaduje súhlas rodiča osvojovaného dieťaťa. Tento súhlas z jeho strany daný nebol, nakoľko má k dieťaťu vybudovaný citový vzťah, ľúbi ho a chce byť súčasťou jeho života a podieľať sa na jeho ďalšom vývine a budúcnosti. Mal za to, že súd nesprávne aplikoval ust. § 102 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine, ktorým došlo k nahradeniu jeho súhlasu s osvojením maloletého. Vyslovil názor, že v konaní bolo preukázané, že nebola splnená hmotnoprávna podmienka osvojenia, a to uplynutie doby kvalifikovaného nezáujmu rodiča o dieťa. Zdôraznil, že maloletého vyhľadával, opakovane ho čakal pred školou a i napriek jeho odmietnutiam ho neustále telefonicky kontaktoval. Za významné považoval i tú skutočnosť, že v mesiaci november 2014 opakovane dieťa čakal pred školou, pričom návrh v danej veci bol podaný až dňa 16.12.2014. Čiže ešte pred podaním návrhu si začal viac uvedomovať potrebu obnoviť dobré vzťahy s dieťaťom a práve v tejto dobe prišlo podanie návrhu, ktorému súd vyhovel bez toho, aby zohľadnil jeho práva ako otca. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal otázkou, kedy došlo k zmene vzťahov medzi ním a maloletým, prečo ho dieťa začalo odmietať, a prečo došlo k ukončeniu pravidelného stretávania. Uviedol, že s dieťaťom mali dobré vzťahy, riadne a pravidelne sa stretávali, dieťa bolo veselé. Je presvedčený, že dieťa bolo ovplyvnené tými, s ktorými žije v spoločnej domácnosti, čiže matkou a navrhovateľom, v dôsledku čoho došlo k zmene jeho správania a postoju k nemu. Nestotožnil sa so záverom súdu, že matka a navrhovateľ dieťa vychovávali s vedomím, že má dvoch otcov a má si oboch vážiť, ide o účelové a ničím nepodložené tvrdenie. K náhlej zmene správania dieťaťa došlo po zmene jeho priezviska, pričom túto skutočnosť potvrdila i jeho matka Dieťa si mohlo nesprávne vysvetliť, že zmenou priezviska už nemá o neho záujem, alebo sa medzi nimi menia vzťahy a zaujal k nemu odmietavý postoj. Za účelové a zavádzajúce považuje tvrdenie, že je v záujme mal. W., aby došlo k zmene mena otca v rodnom liste. Maloletý je vo veku, že si tieto právne skutočnosti neuvedomuje a len ťažko svojvoľne požaduje a práve tu je vidieť nesprávny postoj matky a navrhovateľa k vysvetľovaniu maloletému jeho vzájomného vzťahu a väzbám k biologickému otcovi. Ďalej uviedol, že prevažnú časť roka pracuje v zahraničí a jeho možnosti stretávania sa s dieťaťom sú týmto faktorom ovplyvnené. Aj počas pobytu v zahraničí dieťa pravidelne telefonicky kontaktoval a aj keď s ním odmietalo komunikovať, chcel mu dať aspoň najavo, že na neho myslí a pravidelne sa mu pripomínať. Nesúhlasil preto s názorom súdu, že pre účely súhlasu s osvojením nešlo z jeho strany o prejav skutočného záujmu. Z týchto dôvodov tvrdí, že neboli naplnené podmienky pre rozhodnutie o osvojenie, a to kvalifikovaný nezáujem otca o dieťa najmenej 6 mesiacov. Rovnako prejavil aj snahu o doplatenie výživného, ktoré realizoval a trvá na uvedenom, že má skutočný záujem obnoviť svoj vzťah s dieťaťom a má záujem podniknúť príslušné kroky k tomu, aby v budúcnosti pochybeniam na jeho strane ako otca nedošlo. Záverom poukázal, že rozhodnutím o osvojení dieťaťa bez jeho súhlasu došlo k priamemu zásahu do jeho práv na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru.
Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že biologický otec sa s dieťaťom prestal stretávať začiatkom roka 2013, od leta 2013 s ním prestal aj telefonicky komunikovať, neplnil si žiadne rodičovské práva a povinnosti, vyživovaciu povinnosť začal plniť až po iniciovaní tohto konania. Nežiadal o pomoc príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, neinicioval konanie o úpravu rodičovských práv a povinností, nekontaktoval školské zariadenie, lekára maloletého, nepožiadal matku o pomoc za účelom prehĺbenia vzťahu s maloletým. Obranu v podobe pracovnej zaneprázdnenosti považoval za nedôvodnú, nakoľko v pravidelných intervaloch sa otec doma zdržiaval
po dobu dvoch týždňov a nemal prekážku, aby sa s dieťaťom stretol. Vyjadril presvedčenie, že vzťah biologického otca k maloletému nie je založený na citovej náklonnosti. Otec nielen, že nepreukázal existenciu skutočného záujmu v rozhodnom období (minimálne 6 mesiacov), ale ani v budúcnosti. Z jeho výpovede cítiť vypočítavosť, nie však skutočný záujem o dieťa. Ak by tento reálny záujem mal, nemohol by kalkulovať, že bude čakať na výsledok tohto konania.
Kolízny opatrovník vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že otec dieťaťa v súčasnej dobe okrem plnenia výživného sa iným spôsobom nepodieľa na zabezpečovaní osobnej starostlivosti a výchovy mal. W.. Do podania návrhu na osvojenie neprejavoval skutočný záujem o dieťa, dieťa nenavštevoval a toto ho odmietalo, odmietalo aj telefonický kontakt s ním. Vzťah biologického otca a mal. W. je vážne narušený, otec nedokázal kontakt s dieťaťom nadviazať a maloletý kontakt s otcom odmieta. Dieťa vyrastá v rodine matky, jeho osobnú starostlivosť a výchovu zabezpečuje matka s terajším manželom. Dieťa sa identifikovalo s novou rodinou, nesie priezvisko terajšieho manžela matky a sám prejavil záujem byť osvojený manželom matky.
Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., vo veci nariadil pojednávanie podľa § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p., doplnil dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p., a to výsluchom otca maloletého, navrhovateľa, matky maloletého a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné zmeniť podľa § 220 O.s.p.
V danej veci sa navrhovateľ podaným návrhom domáhal vyslovenia, že mal. W. je od právoplatnosti rozsudku jeho osvojencom, a že bude zapísaný namiesto biologického otca v rodnom liste maloletého.
Súd prvého stupňa jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel, keď dospel k záveru, že boli splnené hmotnoprávne predpoklady stanovené v § 102 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine, t. j. že bolo preukázané, že biologický otec dieťaťa po dobu najmenej 6 mesiacov neprejavil o dieťa skutočný záujem, nenavštívil ho, neplnil si vyživovaciu povinnosť, nevykonával žiadne rodičovské práva v zmysle § 28 ods. 1 Zákona o rodine, a to sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný rozvoj mal. dieťaťa, zastupovanie mal. dieťaťa, správu jeho majetku, a preto návrhu i bez súhlasu biologického otca v celom rozsahu vyhovel.
Otec dieťaťa v podanom odvolaní dôvodil, že neboli splnené hmotnoprávne predpoklady v zmysle ust. § 102 ods. 1 Zákona o rodine. Zdôraznil, že nedal súhlas na osvojenie ako rodič mal. dieťaťa, k dieťaťu má citový vzťah, a i keď ho v súčasnosti dieťa odmieta, ľúbi ho a chce byť súčasťou jeho života. Zdôraznil, že dieťa vyhľadával, opakovane ho čakal pred školou a i napriek jeho opakovaným odmietnutiam ho neustále telefonicky kontaktoval. Poukazoval i na príčinu zmeny vzťahu maloletého k nemu, ktorú videl v ovplyvňovaní dieťaťa jeho matkou a navrhovateľom.
Osvojenie je jednou z foriem náhradnej rodinnej starostlivosti, pričom jej patrí osobitné miesto z dôvodu najdokonalejšieho nahradenia biologickej rodiny. Ide však o radikálny zásah do rodičovských práv, a preto zákon podrobne upravuje podmienky, za ktorých možno k osvojeniu pristúpiť. Osvojením totiž vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi a medzi osvojencom a príbuznými osvojiteľa vzniká osvojením príbuzenský vzťah. Osvojitelia majú pri výchove detí rovnakú zodpovednosť a rovnaké práva a povinnosti ako rodičia (§ 97 ods. 1 Zákona o rodine). Na druhej strane však dochádza k zániku všetkých rodičovských práv biologického rodiča k mal. dieťaťu a rovnako k zániku príbuzenských vzťahov s príbuznými biologického rodiča.
Z ust. § 101 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine vyplýva, že na osvojenie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného mal. dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Osvojenie je radikálnym zásahom do vzťahu rodiča a dieťaťa, spôsobujúcim jeho zánik, preto je odôvodnená hmotnoprávna podmienka udelenia súhlasu, ktorá umožňuje rodičovi uvážiť, či sa vzdá rodičovských práv a povinností. Iné riešenie by bolo z hľadiska ochrany rodičovských práv neprípustné. V zásade je teda na osvojenie potrebný súhlas rodiča. Prípadný nesúhlas s osvojením rodič nemusí nijakým spôsobom odôvodňovať a jeho súhlas nemožno nahradiť rozhodnutím súdu. Vyjadrený nesúhlas, aj čo len jedného z rodičov, je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie návrhu na osvojenie. Ide o výkon osobného rodičovského práva, a preto neprichádza do úvahy žiadne zastúpenie.
Z článku 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a mal. deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.
V ust. § 102 Zákona o rodine sú vymedzené kritériá, za ktorých možno osvojenie ako najsilnejšiu formu zásahu do rodičovských práv uskutočniť aj bez súhlasu rodičov. Zákon vymedzil tri hypotézy, pri naplnení ktorých sú rodičia zbavení možnosti rozhodovať o ďalšom osude svojich detí a podrobne vymedzil podmienky, za splnenia ktorých sa tak stane.
V danej veci súd prvého stupňa aplikoval ust. § 102 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine, podľa ktorého na osvojenie nie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného mal. dieťaťa, ani súhlas rodiča mal. dieťaťa, ak počas najmenej 6 mesiacov neprejavovali skutočný záujem o mal. dieťa najmä tým, že ho nenavštevovali, neplnili si pravidelne a dobrovoľne vyživovaciu povinnosť k mal. dieťaťu a nevynaložili úsilie upraviť si svoje rodinné a sociálne pomery tak, aby mohli osobne vykonávať starostlivosť o mal. dieťaťa, ak im v prejavení záujmu nebránila závažná prekážka.
Citované zákonné ustanovenie je možné aplikovať v prípade, keď rodičia záujem o dieťa neprejavili vôbec, alebo záujem o dieťa síce prejavili, nešlo však o záujem, aký by mal prejaviť rodič dieťaťa, ale mal charakter špekulatívny, predstieraný, bez obsahovej náplne (prvá hmotnoprávna podmienka). Zistenie, že išlo o takýto prejav záujmu, je úlohou súdu. Skutočný záujem o dieťa by mal byť takým záujmom, aký prejavujú voči svojmu dieťaťu rodičia. Ide o vnútorný citový vzťah, ktorý nie je exaktne merateľný, jeho prejavy však možno objektívne posúdiť. Za takéto prejavy možno považovať osobný styk vo forme pravidelných návštev, korešpondenciu, darčeky, informovanie sa o záležitostiach dieťaťa, záujem o zdravotný stav dieťaťa, o jeho správanie, prospech, mimoškolské aktivity, postoj rodiča k plateniu výživného, pravidelný kontakt, celková intenzita záujmu o dieťa, ako rodičia sledujú jeho život, ich správanie sa k dieťaťu, aktivity, naznačujúce snahu o prevzatie dieťaťa do starostlivosti v dohľadnom čase a podobne. Prejavom skutočného záujmu nemusí byť len priamy styk rodiča s dieťaťom, ale aj iné konanie rodiča, z ktorého vyplýva, že rodič si k dieťaťu zachoval rodičovský vzťah. Spôsob prejavenia záujmu závisí aj od veku dieťaťa. Za relevantný záujem nemožno považovať sporadickú korešpondenciu, vyhýbanie sa plneniu vyživovacej povinnosti, kontakt s dieťaťom až po nadviazanie kontaktu záujemcov o osvojenie a podobne. Všetky tieto skutočnosti však nemožno skúmať izolovane a predovšetkým bez preverenia objektívnych možností prejavovať záujem o dieťa. Z foriem prejavu záujmu o dieťa musí vyplývať presvedčivý záver, že rodičia majú skutočný, na citovej náklonnosti založený, záujem starať sa o dieťa.
Vymedzenie dĺžky kvalifikovaného nezáujmu rodiča o dieťa vychádza z predpokladu, že záujem biologického rodiča o dieťa, založený na rodičovskom cítení, sa musí prejaviť v určitom časovom horizonte, inak pôjde o disfunkčný vzťah, ktorý netreba osobitne chrániť. Dôsledkom toho potom je, že pri preukázaní uvedeného kvalifikovaného nezáujmu takýto rodič nebude oprávnený dávať súhlas na osvojenie a nebude účastníkom konania o osvojenie. Plynutie 6-mesačnej lehoty sa počíta spätne odo dňa začatia konania o osvojení.
Ak počas 6-mesačnej lehoty rodičia neprejavia skutočný záujem o mal. dieťa, pričom im v tom nebráni žiadna prekážka, súd môže bez ďalšieho rozhodnúť, že súhlas takéhoto rodiča s osvojením nie je potrebný.
Uplynutie zákonom určenej doby kvalifikovaného nezáujmu rodičov v trvaní 6 mesiacov je druhou hmotnoprávnou podmienkou osvojenia dieťaťa bez privolenia jeho rodičov. S prihliadnutím na krátku dobu kvalifikovaného nezáujmu je potrebné, aby súdy starostlivo skúmali opravdivosť záujmu rodiča o dieťa v zmysle uvedených zásad, a aby pri každom jednotlivom prípade dôkladne a komplexne objasnili celkový postoj rodičov k dieťaťu. Prejavom skutočného záujmu rodiča o dieťa nemusí byť len priamy styk rodiča s dieťaťom, ale aj iné počítanie rodiča, z ktorého je celkom zrejmé, že si rodič uchoval k dieťaťu rodičovský vzťah. Za prejav skutočného záujmu rodiča o dieťa možno považovať taký prejav, z ktorého možno presvedčivo vyvodiť, že rodič sa chce a môže o dieťa starať, a to aj z hľadiska celkového vývoja dieťaťa v budúcnosti, že tento zámer je skutočný, a že k dieťaťu má citový vzťah.
V konaní o osvojenie treba vždy dôkladne objasniť celkový postoj rodičov k dieťaťu, ich pomery, dôvody, pre ktoré sa o dieťa osobne nestarajú, ako aj to, či rodičom v primeranej starostlivosti o dieťa a v styku s ním nebránia ospravedlniteľné prekážky.
V danej veci bolo úlohou odvolacieho súdu preskúmať, či boli splnené hmotnoprávne podmienky stanovené v § 102 ods. 1 písm. a) O.s.p.
Odvolací súd i doplnením dokazovania výsluchom účastníkov mal za preukázané, že rodičia mal. W. žili v družskom pomere do roku 2010, spoločne mal. W. vychovávali. Matka maloletého uzavrela manželstvo s navrhovateľom dňa 31.12.2010. Úpravu práv a povinností k mal. W. po ukončení spolužitia jeho rodičov inicioval otec podaním návrhu na úpravu styku s maloletým dňa 07.07.2010 v konaní, sp. zn. 13P/626/2010. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza, č.k. 13P/626/2010-42 zo dňa 18.02.2011 súd schválil rodičovskú dohodu v znení, že mal. W. zostáva aj naďalej v osobnej starostlivosti matky, otec sa zaviazal platiť výživné vo výške 100 Eur mesačne s účinnosťou od 01.11.2010, konanie o úprave styku bolo zastavené. Zo zhodných výpovedí účastníkov pred odvolacím súdom vyplynulo, že otec sa pravidelne každý druhý týždeň s mal. W. stýkal od roku 2010 (ukončenie spolužitia rodičov) až do začiatku roka 2013. Matka dňa 17.07.2012 podala návrh na udelenie súhlasu o zmene priezviska maloletého, ktorému návrhu Okresný súd Prievidza rozsudkom, č.k. 16P/87/2012-29 zo dňa 19.11.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.03.2013, č.k. 4CoP/18/2013-48 vyhovel a maloletému zmenil priezvisko z K. na J.. Otec so zmenou priezviska nesúhlasil. Za významnú odvolací súd považoval skutočnosť, že matka na pojednávaní dňa 15.10.2012 v konaní o povolenie zmeny priezviska maloletému vyslovila, že mal. W. má k biologickému otcovi dobrý vzťah, má k nemu rešpekt, vníma ho ako autoritu a bojí sa urobiť niečo, čo by bolo v rozpore s jeho názorom. Zo zhodných výpovedí účastníkov ďalej vyplynulo, že k odmietaniu otca mal. W., a tým i k prerušeniu pravidelných stretnutí otca s dieťaťom došlo po rozhodnutí súdu v konaní o zmenu priezviska maloletého (marec 2013), keď dieťa sa s otcom od marca 2013 odmietalo stýkať a od mája 2013 odmietalo s otcom i telefonický kontakt. Zo zhodných výpovedí účastníkov, ako i mal. dieťaťa vyplynulo, že napriek odmietaniu dieťaťa otcom tento pravidelne dieťaťu počas celého roka 2013, 2014, až do podania návrhu na osvojenie telefonoval, pokúšal sa dieťa telefonicky kontaktovať, a to minimálne jeden až dvakrát do mesiaca, a to i v čase, keď pracoval v zahraničí. Aj po podaní návrhu na osvojenie sa otec pokúša dieťa telefonicky kontaktovať minimálne raz do mesiaca. Za významné v danej veci odvolací súd považoval i tú skutočnosť, že otec sa v novembri 2014, t. j. mesiac pred podaním návrhu na osvojenie, opakovane pokúšal dieťa kontaktovať pred školou, dieťa kontakt s ním odmietalo. V priebehu tohto konania otec doplatil i dlžné výživné. Takéto konanie otca, za situácie, keď dieťa s ním odmieta akýkoľvek kontakt, nie je možné považovať za prejav nezáujmu o dieťa, resp. za záujem predstieraný, či špekulatívny. Otec maloletého opakovane deklaruje citový vzťah k dieťaťu, záujem sa s dieťaťom stýkať a podieľať sa na jeho výchove.
Odvolací súd na základe obsahu spisu i z výsluchu účastníkov na pojednávaní odvolacieho súdu dospel k záveru, že otec je málo komunikatívny, nevie dostatočne vyjadriť svoj názor, prejaviť svoje city, je možné ho charakterizovať ako rodiča „neobratného“. Táto skutočnosť však nemôže mať za následok, bez ďalšieho, zbavenie rodičovských práv otca k maloletému. Jeho neobratnosť a bezradnosť v danej veci je možné vyvodiť i z jeho postoja, keď mal za to, že odmietavý prístup dieťaťa k nemu je v dôsledku ovplyvňovania matky a navrhovateľa a bol toho názoru, že dôjde k zmene, pokiaľ výživné platiť prestane. Výživné v plnej výške doplatil v priebehu tohto súdneho konania. Rovnako postupoval i v súčasnosti, keď od júna 2015 opätovne prestal platiť výživné pre mal. dieťa s tým, že vyjadril jednoznačne, že pokiaľ súd návrh zamietne, výživné doplatí. Nemožno tiež prehliadnuť, že dôvodom odmietania otca maloletým bolo práve konanie vyvolané matkou na zmenu jeho priezviska, kedy zrejme došlo ku konfliktu názorov otca, ktorý nesúhlasil so zmenou priezviska a dieťaťa, ktoré malo záujem zmeniť priezvisko a volať sa rovnako ako matka, navrhovateľ a jeho súrodenec. Sama matka vyjadrila názor, že pokiaľ by sa otec v tomto konaní zachoval inak a podporil dieťa v zmene priezviska s tým, že by mu bolo vysvetlené, že zostáva naďalej jeho otcom, dieťa by toto prijalo inak. Túto úlohu však mohla splniť i matka, ktorá takto nepostupovala. Dôsledkom potom bolo odmietanie otca dieťaťom bez zjavnej príčiny na strane otca. Napriek tomu sa otec vytrvalo snažil dieťa kontaktovať telefonicky (1 - 2 x do mesiaca) i osobne pred začatím tohto konania v apríli 2014, v novembri 2014.
Za týchto okolností danej veci odvolací súd dospel k záveru, že hmotnoprávne podmienky, stanovené v § 102 ods. 1 Zákona o rodine, t. j. že najmenej počas 6 mesiacov otec o dieťa neprejavoval
skutočný záujem, splnené neboli. Preto bol nevyhnutný súhlas otca s osvojením mal. W.. Pokiaľ otec s osvojením maloletého navrhovateľom nesúhlasil, odvolací súd návrhu vyhovieť nemohol, a preto rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh zamietol.
Záverom odvolací súd musí konštatovať, že žiadnym spôsobom nespochybňuje starostlivosť navrhovateľa a matky dieťaťa o maloletého, keď z obsahu spisu, výsluchom účastníkov i výsluchom dieťaťa bolo zistené, že dieťa je v rodine skutočne spokojné, je šikovné, šťastné, navrhovateľ i matka sa mu venujú po každej stránke. Táto skutočnosť však nemôže byť dôvodom pre odňatie rodičovských práv biologickému otcovi bez splnenia zákonom stanovených predpokladov.
Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh zamietol.
Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .