Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_8C-97-2009.pdf
PDF · 102.57 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/97/2009
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Otíliou Dolákovou, v právnej veci navrhovateľky: I.. J. D., J. D. XX/XX, XXX XX P., právne zastúpená: JUDr. Tatiana Polková, advokátka, so sídlom Gaštanová 3077/17, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o určenie, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, takto
rozhodol:
I. Súd návrh z a m i e t a.
II. Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom na začatie konania doručeným tunajšiemu súdu dňa 18.03.2009 domáhala vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že odmeňovanie navrhovateľky uskutočňované podľa ustanovenia § 67 (resp. § 66 ods. 1) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa ustanovenia § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľka zároveň žiadala od odporcu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 159.888,46 Eur za porušenie antidiskriminačného zákona a trovy konania.
Návrh odôvodnila tým, že je sudkyňou Okresného súdu Trenčín, od roku 1996. Národná rada Slovenskej republiky dňa 17.03.2005 prijala zákon č. 122/2005 Z. z., ktorým konkrétne v čl. II došlo k novelizácii zákona č. 385/2000 Z. z.. Okrem iného bolo novelizované aj ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., ktoré sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcu NS SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špeciálny súd. Novela nadobudla účinnosť dňa 15.04.2005. V zmysle novelizovaného ustanovenia § 62 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. sa výška tohto príplatku rovná šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok, pred novelou sa tento príplatok rovnal dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Funkčný príplatok predsedov senátov krajského súdu, resp. sudcov krajského súdu zostal po novelizácii nezmenený a taktiež nedošlo k zavedeniu funkčných príplatkov pre sudcov okresných súdov. Pri priemernej mesačnej nominálnej mzde za rok 2005 v sume 15.900,- Sk je potom funkčný príplatok sudcu Špeciálneho súdu v sume 95.400,-Sk. V zmysle platnej úpravy je teda suma 95.400,-Sk príplatkom k základnému platu a predstavuje šesťnásobok priemernej mesačnej nominálnej zamestnanca v hospodárstve SR. V porovnaní so základným platom sudcu, ktorého výška vyplýva z ustanovenia § 67 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. predstavuje trojnásobok priemernej mesačnej nominálnej zamestnanca v hospodárstve SR a jedná sa o sumu podstatne vyššiu než je samotný základný plat, od ktorého by sa mal príplatok len odvodzovať.
Navrhovateľka uviedla, že z uvedeného možno vyvodiť, že suma 95.400,-Sk v skutočnosti vo svojej podstate a do samého začiatku nemá povahu príplatku, ale nedôvodného zvýhodnenia. Rozdiel v odmeňovaní sudcov vo vyššie uvedenom zmysle je podľa navrhovateľky protiústavný, nakoľko Ústava SR (v čl. 141 a nasl.) pozná iba jeden "druh" sudcov, pričom rovnaké ústavné postavenie sudcov neodôvodňuje ich diferencované odmeňovanie. Rozdiely v platoch sudcov považovala navrhovateľka za neodôvodnené z dôvodu, že požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na príslušnú previerku NBÚ) sú pre všetkých sudcov rovnaké a zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nielen sudca rozhodujúci v špeciálnej agende). Pritom argumentácia spočívajúca v tom, že špeciálny sudca pracuje s obsahovo veľkými spismi a rozhoduje nepríjemné prípady a je ohrozený, nie je dôvodná, nakoľko "ostatní sudcovia" vykonávajúci funkciu sudcu na úsekoch občianskoprávnom, obchodnoprávnom, trestnoprávnom a správnom plne kompenzujú obsažnosť spisového materiálu tým, že vybavujú obrovský počet vecí napádajúcich do ich senátov, ohrození sú rovnako. Špeciálny súd nie je jediným súdom, ktorý vydáva závažné rozhodnutia. V prípade navrhovateľky je potrebné zohľadniť, že ako sudkyňa okresného súdu poberala základný plat v sume vyplývajúcej z ustanovenia § 67 zákona č. 385/2000 Z. z., čo vo finančnom vyjadrení predstavovalo v roku 2005 sumu 49.875,-Sk, v roku 2006 sumu 54.495,-Sk a v roku 2007 sumu 59.115, Sk. V príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania v rámci odmeňovania sa značne znížila vážnosť a dôstojnosť navrhovateľky, lebo vo všeobecnosti vzniká dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší a mali iné, výnimočnejšie vzdelanie a prax. Zároveň vzniká dojem, ako keby veci, na rozhodovaní ktorých sa podieľal, neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavoval súčet príplatkov vyplácaných špeciálnym sudcom v období rokov 2005 - 2007, ktorý navrhovateľka vyčíslila na sumu 4.816.800,-Sk (159.888,46 Eur).
Odporca sa k návrhu navrhovateľky vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 22.04.2009, v ktorom uviedol, že zákon Národnej rady SR č. 122/2005 Z. z. skutočne zaviedol, okrem iného, aj nerovné podmienky odmeňovania sudcov, a to sudcov všeobecných súdov oproti sudcom špeciálneho súdu, keď ustanovil funkčný príplatok z a výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu a sudcu NS SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špeciálny súd vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok, poukázal na dôvodovú správu zákona č. 122/2005 Z. z. a ponechal na úvahe súdu, aby rozhodol akým spôsobom a v akom rozsahu od účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z. došlo k porušeniu práv navrhovateľky a v časti uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zhodnotil všetky podmienky týkajúce sa jej priznania v požadovanej výške.
Podaním zo dňa 19.01.2011 doručeným súdu dňa 26.01.2011 sa odporca vyjadril k návrhu navrhovateľky tak, že uviedol procesné a hmotnoprávne námietky k otázke oslobodenia navrhovateľky od platenia súdneho poplatku a k meritu veci sa vyjadril tak, že Ústavný súd nepoprel ústavnosť funkčných príplatkov sudcov špecializovaného trestného súdu. Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08-238 nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špecializovaného súdu, ale iba ústavnosť výšky príplatku, pričom aj v súčasnosti je výška príplatku stanovená na dvojnásobok priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, a teda z uvedeného vyplýva, že nepoprel, že sudcovia špecializovaného súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Poukázal na to, že rozdielne zaobchádzanie v rámci odmeňovania malo a má legitímny dôvod s ohľadom na náročnosť prejednávaných prípadov, väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov špeciálneho súdu, pritom každý zo sudcov všeobecného súdnictva mali rovnakú príležitosť uchádzať sa o funkciu špecializovaného sudcu a získať tým súvisiace výhody.
Ďalej odporca uviedol, že keďže nález Ústavného súdu SR zakladá právne účinky do budúcna, nie je zrejmé, na akom právnom základe sa navrhovateľka domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ak protiústavnosť predmetného zákonného ustanovenia bola vyslovená až následne po rozhodnom období, v ktorom si navrhovateľka uplatňuje svoje nároky. Pri posudzovaní návrhu navrhovateľky o určenie, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, je potrebné v konaní preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení. V tejto súvislosti, podľa súčasnej úpravy ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. má sudca špecializovaného trestného súdu nárok na príplatok vo výške dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Ďalej odporca uviedol, že návrh navrhovateľky na určenie práva, ktorého sa domáha teda stratil na aktuálnosti a odporca má za to, že navrhovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem. Nakoľko obsahom návrhu
bolo aj uplatnenie nároku náhrady nemajetkovej ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľka nepožadovala nemajetkovú ujmu ale majetkovú, na ktorú podľa antidikriminačného zákona nemá nárok. Odporca doložil do spisu Ústavno-právne stanovisko Trnavskej univerzity v Trnave, právnickej fakulty zo dňa 30.11.2010, k veci tzv. antidiskriminačných žalôb sudcov.
Uznesením č.k. 8C/97/2009 - 101 zo dňa 19.09.2013 bola pripustená zmena petitu tak, že petit návrhu znie: "Súd určuje, že odmeňovanie navrhovateľky uskutočňované podľa ustanovenia § 66 ods. 1, 2, 3, 4, § 67 ods. 1, 2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa ust. § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.
Odporca je povinný upustiť od odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca je povinný napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 159.888,46 Eur navrhovateľke v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy konania na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s., číslo účtu: 76551538/0900 v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku tak, ako budú vyčíslené v lehote 3 dní od vyhlásenia rozsudku."
Uznesením č.k. 8C/97/2009 - 116 zo dňa 21.03.2014 bolo konanie v časti zaplatenia istiny vo výške 159.888,46 Eur zastavené.
Dňa 12.06.2015 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu akceptovania žiadosti právnej zástupkyne navrhovateľky odročené na deň 17.09.2015, opätovne na deň 12.11.2015.
Dňa 11.11.2015 doručila právna zástupkyňa navrhovateľky súdu oznámenie, v ktorom uviedla, že pojednávania sa nezúčastní ani právna zástupkyňa, ani navrhovateľka, pričom žiadala o rozhodnutie v ich neprítomnosti. Uviedla, že ich účasť na pojednávaní je z hľadiska skutkových a právnych okolností uvádzaných v doterajších písomných prejavoch bezvýznamná a nehospodárna, poukázala na znalosť rozhodovacej činnosti Okresného súdu Bratislava I o tzv. antidiskriminačných žalobách sudcov všeobecných súdov.
Dňa 12.11.2015 sa konalo pojednávanie, na ktoré sa dostavil poverený zástupca odporcu, s prejednaním a rozhodnutím veci bez prítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne súhlasil. Súd pojednával v neprítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne.
Súd oboznamoval s tým, že po zastavení konania v časti návrhu, kde sa navrhovateľka domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy, sú predmetom sporu dva jednoduché petity, konkrétne uvedené v uznesení o pripustení zmeny petitu zo dňa 19.09.2013 (č.l. 101). Navrhovateľka sa domáhala určenia, že odmeňovanie navrhovateľky v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu a sudcov Najvyššieho súdu SR, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Ďalej sa domáhala uloženia povinnosti odporcovi upustiť od odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.
Poverený zástupca odporcu uviedol, že v danej veci sa vyjadril podaním doručeným súdu dňa 22.04.2009 (č.l. 10), pričom toto vyjadrenie berie v celom rozsahu späť, ako keby sa k predmetnému návrhu navrhovateľky nevyjadril. K petitu určovacej žaloby odporca považoval za potrebné uviesť, že v súčasnosti v zmysle ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. má sudca Špecializovaného trestného súdu nárok na príplatok vo výške dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve SR a už nie vo výške 6-násobku ako to bolo v čase pred vydaním nálezu ústavného súdu SR sp. zn. PL US 17/08.
Ďalej uviedol, že určovacia žaloba nie je opodstatnená vtedy ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplného vyriešenia obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu či tu je právny vzťah alebo právo. Vyhovením návrhu v časti určovacieho petitu k zmene právneho postavenia navrhovateľky už nepríde keďže v čase rozhodovania prvostupňového súdu sa už odmeňovanie sudcov Špecializovaného trestného súdu neuskutočňuje v značne neprimeranom rozsahu, ani v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Z tohto dôvodu navrhol, aby súd s poukazom na nedostatok právneho záujmu na podaní takejto určovacej žaloby, návrh v tejto časti zamietol.
Čo sa týka negatórnej žaloby, ktorou sa navrhovateľky domáha aby odporca upustil od jej odmeňovania v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania poukázal na nevykonateľnosť tohto petitu, ktorý nereflektuje ustanovenia § 87 - 90 zákona č. 380/2000 Z. z., podľa ktorých plat sudcu vypláca osobný úrad sudcu a v platových veciach rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu, teda nie odporca (SR zastúpená MS SR). Keďže namietaný navrhovateľkou diskriminačný zásah už netrvá, tak táto časť žaloby je nedôvodná a nevykonateľná. Negatórna žaloba ako taká nie je ani prípustná, keďže už nedochádza k odmeňovaniu navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Poverený zástupca odporcu ďalej uviedol, že odporca si trovy konania neuplatňuje.
Podľa ustanovenia § 120 Občianskeho súdneho poriadku, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho poriadku, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Súd vykonal dokazovanie a najmä listinnými dôkazmi: nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.05.2009, Ústavno-právne stanovisko Trnavskej univerzity v Trnave, právnickej fakulty zo dňa 30.11.2010, k veci tzv. antidiskriminačných žalôb sudcov a oboznámil sa s celým obsahom spisového materiálu, pričom ustálil nasledovný skutkový stav:
Navrhovateľka je D. Okresného D. P.. V roku 2005 poberala plat vo výške 49.875,-Sk (1.655,55 Eur), v roku 2006 vo výške 54.495,-Sk (1.808,90 Eur) a v roku 2007 vo výške 59.115, Sk (1.962,26 Eur).
Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.
Podľa ustanovenia § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 antidiskriminačného zákona pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 a 3 antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknuté.
Podľa ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
Podľa čl. 1 Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR, v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
Podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) Ústavy SR, do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.
Podľa čl. 144 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 148 ods. 1 Ústavy SR sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.
Podľa čl. 148 ods. 2 Ústavy SR dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.
Súd vyhodnotil dôkazy predložené účastníkmi konania a vykonané súdom jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľky nemožno vyhovieť.
K časti návrhu navrhovateľky, ktorou sa domáhala určenia, že odmeňovanie navrhovateľky v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu a sudcov Najvyššieho súdu SR, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania sú uvádza, že v danom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.05.2009 okrem iného vyslovil nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Súd z uvedeného vyvodil, že Ústavný súd SR nielenže konštatoval nesúlad s Ústavou SR (protiústavnosť) ustanovenia zákona, týkajúceho sa
výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň konštatoval, že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol, že nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Citovaný článok Ústavy SR totiž pojednáva o rovnosti ľudí v dôstojnosti i v právach, pričom základné práva a slobody definuje ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
V nadväznosti na ods. 2 citovaného článku, podľa ktorého sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, pričom nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, je teda zrejmé, že ustanovenie o výške príplatkov sudcov Špeciálneho súdu je v rozpore aj so zásadou rovnosti v právach a teda aj so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je primárne upravená v Ústave SR (a špeciálne upravená v zákone č. 365/2004 Z. z.). Na základe uvedeného súd dospel v rámci právneho posúdenia základu predmetu sporu (ohľadom vzniku samotnej diskriminácie) k takému záveru, že nálezom Ústavného súdu SR bola konštatovaná diskriminácia ohľadom výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov (ktorého sudcom je aj navrhovateľ), a preto nie je ďalej potrebné zaoberať sa uvedenou otázkou, keď súd vzal za podklad pre svoje rozhodovanie predmetný nález Ústavného súdu SR. V dôsledku vyššie uvedeného sa preto ani nezaoberal argumentáciou účastníkov konania, či vznikla alebo nevznikla diskriminácia a ani nevykonával v tomto smere dokazovanie.
Navrhovateľke v zmysle uvedeného teda vzniklo právo na ochranu pred diskrimináciou, pričom právne prostriedky ochrany sú upravené v zákone č. 365/2004 Z. z. V ustanovení § 9 cit. zákona sa každý, kto sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Posledným právnym prostriedkom ochrany je možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípade, ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. Z uvedeného vyplýva postupnosť jednotlivých prostriedkov nápravy, ktorá musí byť pri uplatňovaní nárokov dodržaná.
V prípade nároku navrhovateľky na uloženie povinnosti odporcu upustiť od odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania úzko súvisí s otázkou ustálenia diskriminácie aj v období po náleze Ústavného súdu SR, teda po zákonnej zmene príplatkov špeciálnych sudcov na výšku 2-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve. Pokiaľ ide o určovací výrok, ktorým žiadala navrhovateľka vysloviť rozpor v odmeňovaní navrhovateľky v porovnaní s odmeňovaním sudcov špeciálneho súdu, súd dospel k záveru, že na takomto určení do času vydania nálezu Ústavného súdu, resp. do novelizácie ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. zákonom č. 291/2009 Z. z. (ktorým bol príplatok sudcov špeciálneho súdu upravený na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok) nie je naliehavý právny záujem, nakoľko rozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania bol vyslovený v samotnom náleze Ústavného súdu SR. Pokiaľ ide o obdobie po vydaní nálezu Ústavného súdu SR a následnej novele zákona č. 385/2000 Z. z. v otázke určenia príplatku sudcov špecializovaného súdu, súd konštatuje, že v danom prípade nemá súd zákonný podklad na vyslovenie takéhoto určenia, nakoľko vyslovenie nesúladu súčasného príplatku sudcov špecializovaného súdu so zásadou rovnakého zaobchádzania zakotvenou v Ústave SR je v kompetencii iba Ústavného súdu SR vzhľadom k skutočnosti, že prípadná diskriminácia je obsiahnutá vo všeobecne záväznom právnom predpise. Z toho dôvodu ani neprichádza do úvahy vyhovenie nároku navrhovateľky na uloženie povinnosti odporcovi upustiť od odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.
Súd vzhľadom k výsledkom vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľky nie je dôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol.
Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku patrí náhrada trov konania voči navrhovateľke. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, na Okresnom súde Bratislava I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ustanovenie § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že : a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.