Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15Co-426-2015.pdf
PDF · 97.27 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/426/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Klaudie Koskovej a sudcov JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného právnym zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene ktorého pred súdom koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 7C/399/2013-45 zo dňa 26.02.2015, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania proti navrhovateľovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania, ktorým sa voči odporcovi domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody vo výške 175,- EUR a nemajetkovej ujmy vo výške 165,96 EUR spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. nerozhodnutím o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote. Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že dňom 09.03.2005 sa pred súdnym exekútorom Ing. Bc. Karolom Mihalom začalo exekučné konanie na návrh oprávneného a exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 13.04.2005. Oprávnený po vydaní poverenia dňom 22.11.2010 navrhol zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 3Er/2079/2008-19 z 14.03.2011 exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Rozhodnutie exekučného súdu zastavujúce exekúciu nadobudlo právoplatnosť dňa 13.08.2011. Exekučný súd o zmene súdneho exekútora nerozhodoval vzhľadom na zastavenie exekúcie. Na základe vykonaného dokazovania exekučným spisom dospel k záveru, že v rámci uvedeného postupu exekučného súdu nedošlo k prieťahom v konaní pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Exekučné konanie začalo pred dátumom 01. 09. 2005. Exekučný poriadok účinný do 31. 08. 2005 žiadnu lehotu pre rozhodnutie o žiadosti o zmene exekútora neustanovoval. Rozhodnutím exekučného súdu o zastavení exekúcie odpadol predmet konania o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Okresný súd uzavrel, že nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené zákonné podmienky. Trval na osobnej účasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania. Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v jeho neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám. Namietal, že meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému podal odvolanie.
Pokiaľ súd zamietol návrh vo vzťahu k skutočnej škode, namietal, že v odôvodnení rozhodnutia sa súd zaoberá len škodou, ktorá mala vzniknúť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu. Ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému. V tejto časti je preto rozhodnutie nepreskúmateľné.
Súd taktiež nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez „zbytočných prielohov“ zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou nesúvisia, s čím nemožno súhlasiť. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty.
Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Namietal, však odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu podľa § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p.
Ku skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie uviedol, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Namietal, že súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania si navrhovateľ zvolil, o podstate a rozsahu podnikateľského rizika ako jej udržiavaní kontaktu súdneho exekútora.
V závere odvolania uviedol k návrhu na prerušenie konania, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania, okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie odporcu k návrhu riadne doručil navrhovateľovi prostredníctvom pošty. K spisu okresného súdu je pripojený v napadnutom rozsudku uvedený konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.
Treba zdôrazniť, že okresný súd na prejednanie veci samej nenariadil pojednávanie z dôvodu, že išlo o konanie podľa ust. § 115a ods. 2 O. s. p., preto naplatia ani podmienky upravené v odseku 1 tohto ustanovenia a námietky navrhovateľa v tomto smere sú irelevantné, nakoľko súd len verejne vyhlásil rozsudok. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že žiadal zrušiť nariadené pojednávanie a prerušiť konanie, odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam v tomto smere uvádza, že z obsahu spisu odvolací súd nezistil, že by navrhovateľ žiadal zrušiť pojednávanie, resp. že by podal návrh na prerušenie konania tak, ako to uvádza vo svojom odvolaní.
Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).
Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná. Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn. 3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu riadne rozhodol nadriadený súd (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17NcC/587/2012
- 9 zo dňa 17. 10. 2012) súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil, pretože vtedy ešte nebol sudcom daného súdu.
Následne o zaujatosti sudcu JUDr. Ľubomíra Šablu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 30. januára 2014, č. k.: 16NcC/49/2013 - 28 tak, že nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v danej veci.
Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu. O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného súdu nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľovi bolo riadne doručené aj vyjadrenie odporcu k návrhu. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd sa oboznámil s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ bol účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených skutočností mu bol nepochybne známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že všetky rozhodnutia boli navrhovateľovi riadne doručené. Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu, ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, pretože navrhovateľ návrh na prerušenie konania nepodal a prvostupňový súd o ňom ani nerozhodoval .
Taktiež nie je dôvodná námietka navrhovateľa, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p. Prvostupňový súd vo veci nenariadil pojednávanie z dôvodu, že išlo o konanie podľa ust. § 115a ods. 2 O. s. p., preto naplatia ani podmienky upravené v odseku 1 tohto ustanovenia a námietky navrhovateľa v tomto smere sú irelevantné, nakoľko súd len verejne vyhlásil rozsudok.
Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v tom bráni, vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za dôležité. Súd žiadnym spôsobom navrhovateľovi neodňal možnosť konať pred súdom, v danom prípade zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku.
Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o návrhu na zmenu exekútora ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení, že súd si nesplnil zákonnú povinnosť, pretože o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nerozhodol do 30 dní od doručenia návrhu na súd, čím konal so zbytočnými prieťahmi. Z pripojeného exekučného spisu je zistiteľné, že exekučné konanie sa v danej veci začalo dňa 09.03.2005, ktorým bol na Exekútorský úrad súdneho exekútora Ing. Bc. Karola Mihala so sídlom v Košiciach doručený návrh na vykonanie exekúcie. Právny režim exekučného konania sa riadil právom platným a účinným do 31.8.2005. Právna úprava, ktorej aplikácie sa navrhovateľ dovoláva vstúpila do účinnosti až od 01.09.2005, resp. od 01.12.2006 a nedopadá na exekučné konania začaté pred 01.09.2005, resp. pred 01.12.2006, čo vyplýva z prechodných a záverečných ustanovení § 238 ods. 1, 2, § 240 ods.
1, 2 Exekučného poriadku. Na exekučnú vec vedenú na okresnom súde pod sp. zn. 3Er/2079/2008 sa správne aplikuje ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ktoré neupravuje žiadnu lehotu pre rozhodnutie exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Zo spisu 3Er/2079/2008 je zistené, že exekučný súd zastavil exekúciu vedenú proti povinnému s odkazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. O návrhu na zmenu súdneho exekútora vôbec nerozhodol. Postup exekučného súdu, ktorý po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil ex offo k skúmaniu exekučného titulu bol správny. Z ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. V situácii, keď exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že nie je spôsobilým podkladom pre vykonanie exekúcie, odpadol právny dôvod zaoberať sa návrhom na zmenu súdneho exekútora. Rozhodnutím o zastavení exekúcie zanikol predmet konania o návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutie o zmene exekútora by bolo nadbytočné. Súdny exekútor by svoj vplyv v exekučnom konaní po zastavení exekúcie už nemohol uplatniť.
Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku navrhovateľa vo vzťahu k majetkovej škode, keď namietal, že súd sa zaoberal škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na to, že nebola preukázaná základná podmienka, a to nesprávny úradný postup, súd sa nezaoberal škodou a príčinnou súvislosťou z rozhodnutia to ani nevyplýva. Pokiaľ v závere odvolania navrhovateľ namieta irelevantné úvahy súdu, prvostupňový súd namietané skutočnosti vôbec v rozhodnutí neriešil ani sa nimi nezaoberal.
K námietke navrhovateľa, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odvolací súd uvádza, že predpoklady pre vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa ust. § 114 ods. 5 a podľa § 153b ods. 1 O. s. p. sú rozdielne. V prvom prípade sa nevyžaduje nariadenie pojednávania. Navrhovateľ si v odvolaní protirečí, keď na jednej strane namieta, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a na druhej strane sa domáha vydania rozsudku pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., ktoré predpokladá nariadenie pojednávania. V obidvoch prípadoch zákon takto dovoľuje súdu pri splnení podmienok takto postupovať, neukladá mu však takúto povinnosť („...súd môže rozhodnúť..“).
Neobstojí ani námietka, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa, pretože vzhľadom na vyššie uvedené podrobné argumenty súdu súd tento záver produkovaný navrhovateľom nezistil a nemal dôvod to ani konštatovať. Tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že aj keď súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, nie je pravdivé, preto neobstojí tvrdenie, že rozhodnutie je nesprávne, ak je postavené na takomto závere. Súd z takéhoto záveru nevychádzal. Neobstojí ani všeobecné tvrdenie navrhovateľa, že súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou nesúvisia, práve naopak, navrhovateľ sa odvoláva proti niečomu, čo nie je pravda, pretože súd sa v rozhodnutí nezaoberá udržiavaním kontaktu súdneho exekútora, podnikateľským rizikom a spôsobom judikovania pohľadávky.
Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľ podáva odvolania paušálne, často bez správnych konkrétnych údajov, pričom odvolanie obsahuje rôzne alternatívy odvolacích námietok, ktoré s rozhodnutím ani nesúvisia. V rozhodovanom prípade v závere odvolania navrhovateľ len predpokladá doručenie návrhu na prerušenie konania a v prípade, že tak urobil, namieta proti takémuto rozhodnutiu bez toho, aby mal vôbec konkrétnu vedomosť o tom, či a ako súd rozhodol, dokonca, či sám takýto návrh podal. Ako bolo konštatované, v danej veci návrh na prerušenie konania nepodal, resp. z obsahu spisu nevyplýva.
Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal.
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.