Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20Er-3716-2009.pdf
PDF · 127.97 KB
Case nature
Area
Subarea
20Er/3716/2009
Uznesenie
Okresný súd Žilina v exekučnej právnej veci o návrhu oprávneného: CETELEM SLOVENSKO a.s., so sídlom Panenská 7, 812 36 Bratislava, IČO: 35 787 783, právne zastúpeného splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Helenou Strachotovou, advokátkou, so sídlom Hviezdoslavova 7, 036 01 Martin, proti povinnému: Z. T., T.. W., N.. XX.XX.XXXX, C.. A. Č. XXXX/XX, XXX XX K. N. V. (adresa povinnej uvedená v návrhu oprávneného: N. XXX/XX, XXX XX K. N. V.), Š. W. B. T., na vykonanie exekúcie pre vymoženie peňažnej pohľadávky 533,01 eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, podaného súdnemu exekútorovi JUDr. Petrovi Matejovie, so sídlom Exekútorského úradu Moyzesova 15, 031 01 Liptovský Mikuláš, pod sp. zn. EX 2771/2009, takto
rozhodol:
I/ Súd exekúciu z a s t a v u j e .
II/ O trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti výroku I/ tohto uznesenia o zastavení exekúcie.
odôvodnenie:
Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, doručeného súdnemu exekútorovi dňa 26.10.2009 a jeho predloženia súdnym exekútorom súdu spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Okresný súd Žilina ako príslušný exekučný súd dňa 08.01.2010 písomne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie povinnosti zaplatenia peňažnej pohľadávky 533,01 eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania 126,77 eur a trov exekúcie, uloženej povinnému ako odporcovi v prospech oprávneného ako navrhovateľa rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s., so sídlom v Čadci sp. zn. KRS/441/2009 zo dňa 26.8.2009 (ktorý podľa doložky potvrdenej rozhodcovským súdom nadobudol právoplatnosť dňa 10.9.2009 a vykonateľnosť dňa 14.9.2009).
V ďalšom priebehu exekúcie exekučný súd v rámci skúmania vykonateľnosti predloženého rozhodcovského rozsudku, na základe posúdenia platnosti rozhodcovskej zmluvy (doložky) v zmysle všeobecne záväzných právne predpisov o ochrane spotrebiteľa, vyzval oprávneného na predložene rozhodcovskej zmluvy, uzavretej medzi účastníkmi.
Oprávnený, reagujúc na výzvu súdu, dňa 14.11.2013 predložil už skôr v prílohe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie predložené vyhlásenie o uznaní záväzku, spolu so splátkovým kalendárom, dôvodiac, že rozhodcovská doložka je jeho súčasťou.
Preskúmaním oprávneným pripojených príloh k návrhu na vykonanie exekúcie, predloženému súdnym exekútorom spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (okrem cit. rozhodcovského rozsudku menovite zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 12.4.2006 spolu so všeobecnými podmienkami spoločnosti oprávneného pre poskytnutie spotrebiteľského úveru a povinným podpísaného „splátkového kalendára“ zo dňa 20.10.2008) exekučný súd zistil, že rozhodcovská doložka v tomto prípade je obsiahnutá na rube spomenutého „splátkového kalendára“, predloženého povinnému prostredníctvom spoločnosti M.B.A. Financie s.r.o., ako v texte deklarovaného zástupcu spoločnosti oprávneného, podľa textu ktorého povinný uznal (a potvrdil svojim podpisom) svoj záväzok voči spoločnosti oprávneného a to jednak čo do dôvodu (špecifikovaného identifikačnými údajmi zmluvy v cit. znení rozhodcovskej doložky) i jeho v texte uvedenej výšky, spolu s príslušenstvom a zaviazal sa ho zaplatiť v určených mesačných splátkach na určený účet, pod následkom straty výhody splátok v prípade omeškania dlžníka. Podľa znenia rubu splátkového kalendára (vrátane miesta na podpísanie povinným ako dlžníkom - v tomto prípade však bez podpisu povinného), obsahujúceho rozhodcovskú doložku, sa oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník „dohodli, že všetky spory zo Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru / Zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru a vydaní úverovej karty zo dňa 12.4.2006, číslo úveru XXXXXXXXXXXXXX, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik zmluvy, sa budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s., so sídlom v Čadci, Nábrežná 1293 (zriadenie uverejnené v Obchodnom vestníku č. 45/2008) alebo Rozhodcovského súdu v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Ventúrska 14 (zriadenie uverejnené v Obchodnom vestníku č. 89/2005). Postup v rozhodcovskom konaní sa riadi zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a ďalej vnútornými predpismi vybraného rozhodcovského súdu. Tieto vnútorné predpisy sú k dispozícii v sídle spoločnosti Cetelem a tiež v sídle a na internetových stránkach obidvoch rozhodcovských súdov. Zmluvné strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu vybraného rozhodcovského súdu a jeho rozhodnutie bude pre strany konečné, záväzné a vykonateľné. Týmto nie je dotknuté právo navrhovateľa obrátiť sa s návrhom na začatie konania na príslušný súd Slovenskej republiky. Účastník, proti ktorému návrh smeruje, berie túto skutočnosť na vedomie a súhlasí s ňou bez výhrad.“
Vecne a miestne príslušnému exekučnému súdu prislúcha v zmysle ust. § 44 ods.2 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov („EP“) už v čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie túto preskúmať spolu s návrhom oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučným titulom a ich súlad so zákonom ako základných podmienok vedenia exekučného konania a vykonania exekúcie.
Exekučný titul (§ 41 EP) je v zmysle ust. § 44 ods.2 EP jednou z podstatných podmienok vedenia exekučného konania a vykonania exekúcie, na ktorej existenciu musí exekučný súd zo svojej úradnej povinnosti (§ 103 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov -„OSP“ v spojení s § 251 ods.4 OSP, § 44 ods.2, § 58 ods.1 EP a v danom prípade vo vzťahu k exekučnému titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok i ust. § 45 ods.2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov - „ZRK“ v znení účinnom do 31.12.2014) prihliadať kedykoľvek počas konania (k tomu i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 165/2011) a ktorej nesplnenie zakladá dôvod pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a zastavenie exekučného konania resp. zastavenie exekúcie i bez návrhu (v prípade, ak predtým súd, tak ako v prejednávanej exekučnej veci, už poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie - § 57 ods.1 písm. a/ príp. písm. g/ EP, § 58 ods.1 EP).
Požiadavka preskúmania „súladu so zákonom“ v ust. § 44 ods.2 EP (a kedykoľvek počas konania, ako je vyššie uvedené) osobitne vo vzťahu k exekučnému titulu, ktorým je vykonateľný rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods.2 písm. d/ EP, vydaný v konaní upravenom podľa cit. osobitného predpisu - ZRK, nevyhnutne predpokladá, v spojení s právnou úpravou v ust. § 45 ZRK (podľa právneho stavu účinného od 01.01.2015 exekučný súd aplikuje toto ustanovenie ZRK ako predpis upravujúci postup exekučného súdu v tzv. spotrebiteľských exekučných veciach v zmysle prechodného ust. § 243d ods.1 EP), oprávnenie a súčasne úradnú povinnosť exekučného súdu preskúmať takýto exekučný titul a jeho vykonateľnosť po stránke formálnej i materiálnej, vrátane hmotnoprávneho posúdenia výroku rozhodcovského rozsudku a ním priznaného plnenia z hľadísk právnej prípustnosti, objektívnej možnosti a súladu s dobrými mravmi, pričom exekučný súd nevyhnutne nie je bezvýhradne viazaný doložkou o právoplatnosti a vykonateľnosti, ktorou predložený exekučný titul vybavil príslušný rozhodcovský súd, ani nie je viazaný tým, ako sa s otázkou svojej právomoci prejednať spor v rozhodcovskom konaní na základe posúdenia konkrétnej zmluvy vysporiadal príslušný rozhodcovský súd. Takéto konštatovania o aplikácii cit. právnej úpravy exekučný súd opiera tiež o právne názory, opakovane uvádzané Najvyšším súdom Slovenskej republiky pri rozhodovaní v obdobných veciach, napr. v uzneseniach sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa 10.10.2012, či sp. zn. 7 Cdo 48/2013 zo dňa 08.11.2013 a v iných, podporené i názorom prezentovaným Ústavným súdom Slovenskej republiky (napr. v rozhodnutiach vo veciach sp. zn. I. ÚS 203/2011, sp. zn. II. ÚS 417/2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012 alebo IV. ÚS 456/2012). Na takýto postup exekučného súdu nemá vplyv ani nečinnosť dotknutého účastníka - spotrebiteľa vo vzťahu k jeho právnej možnosti namietať proti existencii alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy postupom a v lehotách upravených ZRK ako osobitným predpisom (tu súd odkazuje v podrobnostiach napr. na uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18.9.2012, publikované i v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. R 68/2013), pričom nadväzne exekučný súd dodáva a zdôrazňuje - z hľadiska aplikácie princípu „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“) exekučným súdom v exekučnom konaní - práve potrebu rozlíšenia, či rozhodcovské konanie sa týkalo sporu zo spotrebiteľského, alebo z iného právneho vzťahu (k tomu zas v podrobnostiach odkazuje na uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 6 ECdo 3/2013 zo dňa 12.02.2014).
V rozhodnom čase uzavretia predloženej úverovej zmluvy bol účinný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (neskôr nahradený zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinným v jednotlivých častiach čl. I od 11.6.2010, resp. 01.01.2011), ktorý zákon je osobitnou právnou úpravou pre právne vzťahy zo spotrebiteľských úverov, majúcou prednosť pred inak všeobecnou právnou úpravou úverovej zmluvy v §§ 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov („Obch. zák.“). Citovaná osobitná úprava spotrebiteľských úverov nevylučuje aplikáciu, naopak dopĺňa ďalej citovanú všeobecnú právnu úpravu ochrany spotrebiteľa pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, prostredníctvom ktorej už pred 01.01.2008 Slovenská republika plnila záväzok prijatý z titulu svojho vstupu do Európskej únie náležite transponovať do svojho právneho poriadku smernice EÚ a v aplikačnej praxi napĺňať ich ciele, v tomto prípade konkrétne vo vzťahu k Smernici Rady ES 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (súd obdobne ďalej na podporu svojich záverov primerane odkazuje na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 MCdo 20/2009 a tiež v rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27.01.2011 vo veci sp. zn. 6Co/95/2010). V čase uzavretia predloženej zmluvy menovite išlo o všeobecnú právnu úpravu ochrany spotrebiteľa prostredníctvom zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ktorý bol neskôr, s účinnosťou od 01.7.2007 nahradený zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov) v rámci právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv a ochrany spotrebiteľa v jeho ust. § 23a, v spojení s právnou úpravou v ust. §§ 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov („Obč. zák.“). Pojmové vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy v cit. právnej úprave pritom nie je vymedzením osobitného zmluvného typu (ako napr. zmluva o úvere), ale širším všeobecným vymedzením druhu zmluvy, ktorú ako jedna zo zmluvných strán uzatvára spotrebiteľ, ktorému z tohto titulu ako právom uznanej slabšej zmluvnej strane patrí zvýšená ochrana v jeho súkromnoprávnom vzťahu k dodávateľovi v duchu a v rámci všeobecne záväznej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa ako predmetu verejného záujmu štátu, dopadajúcej bez výnimky na všetky právne vzťahy zo spotrebiteľských zmlúv.
Exekučný súd tak posúdil právny vzťah medzi účastníkmi, vyplývajúci z predloženej zmluvy o úvere odlišne ako rozhodcovský súd, ktorý na tento právny vzťah neaplikoval v tom čase účinnú citovanú osobitnú právnu úpravu o spotrebiteľských úveroch (v zmysle odôvodnenia cit. rozhodcovského rozsudku nie je zrejmé, akej právnej úprave v odôvodnení rozsudku citované ustanovenia všeobecných podmienok podriadil).
Dojednanie rozhodcovskej zmluvy v právnom vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom zo spotrebiteľskej zmluvy - nie je pritom z hľadiska ust. § 4 ods.1 ZRK rozhodujúce, či vo forme osobitnej („samostatnej“) rozhodcovskej zmluvy, alebo vo forme rozhodcovskej doložky v (spotrebiteľskej) zmluve (ako v tejto konkrétnej veci, v rámci cit. „splátkového kalendára“) - je prostriedkom úpravy podmienok výkonu práv a povinností zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy, predstavuje preto nevyhnutne súčasť podmienok konkrétneho spotrebiteľského vzťahu, založeného konkrétnou spotrebiteľskou zmluvou, tzn. tak ako v posudzovanej veci spojená s určeným zmluvným vzťahom (§ 3 ods.1 ZRK). Na základe podmienok dojednaných v rozhodcovskej zmluve podľa §§ 3 a nasl. ZRK založil i rozhodcovský súd svoju právomoc a príslušnosť prejednať a rozhodnúť vo veci cit. rozhodcovským rozsudkom.
Rozhodcovská zmluva (doložka) preto v danom prípade v rámci ex offo skúmania podmienok exekučného konania a v ich rámci osobitne súladu predloženého rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods.2 EP v spojení s § 45 ZRK podlieha rovnako ex offo obsahovej súdnej kontrole i z hľadiska zakázaných (§ 53 ods.1 Obč. zák.) neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve v zmysle §§ 52 a nasl. Obč. zák., demonštratívne (príkladmo) uvedených v nadväznosti na čl. 3 Smernice a prílohu Smernice k podmienkam uvedených v čl. 3 ďalej v ust. § 53 ods.4 Obč. zák. (v rozhodnom čase uzavretia posudzovanej rozhodcovskej zmluvy - doložky, z ktorej odvodil svoju právomoc rozhodcovský súd, menovite v ust. § 53 ods.4 písm. r/ a v bode 1, písm. q/ prílohy Smernice), okrem iných i takých, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne arbitrážou (v rozhodcovskom konaní).
Za neprijateľné (nekalé) zmluvné podmienky Obč. zák. v tzv. generálnej klauzule v ust. § 53 ods.1 (v nadväznosti na čl. 3 Smernice) považuje také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, okrem prípadu, ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými i keď mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, nemohol však ovplyvniť ich obsah - s tým, že zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak (čl. 3 ods.2 Smernice, ust. § 53 ods.3 Obč. zák.).
Predloženú rozhodcovskú zmluvu vo forme rozhodcovskej doložky v rámci cit. „splátkového kalendára“, ako jednostranného písomného právneho úkonu povinného ako dlžníka, adresovaného oprávnenému ako veriteľovi (od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť predloženým exekučným titulom) exekučný súd po jej preskúmaní považuje za štandardnú (formulárovú) - pripravenú oprávneným
- resp. v tomto prípade jeho deklarovaným zástupcom - ako dodávateľom (veriteľom zo spotrebiteľského zmluvného záväzkového vzťahu) v takom istom znení v obdobných právnych vzťahoch s inými svojimi dlžníkmi, spotrebiteľmi (ako je súdu známe z rozhodovacej činnosti vo veciach toho istého oprávneného), s ktorou hoci povinný ako spotrebiteľ (dlžník zo spotrebiteľského zmluvného záväzkového vzťahu) mal možnosť oboznámiť sa pred jej podpísaním, nemohol však reálne ovplyvniť jej obsah. Na uvedenom závere súdu o charaktere zmluvnej podmienky (rozhodcovskej zmluvy) ako individuálne nedojednanej v zmysle vyššie cit. právnej úpravy nič nemení veriteľom zvolená forma dojednania rozhodcovskej zmluvy
- doložky (dodatočne, v rámci cit. vyhlásenia povinného ako dlžníka). Konkrétne podmienky takejto individuálne nedojednanej formulárovej zmluvy (ako prvej z charakteristík definujúcich neprijateľnú zmluvnú podmienku) následne súd podrobil preskúmaniu z hľadiska zostávajúcich charakteristík neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle generálnej klauzuly podľa ust. § 53 ods.1 Obč. zák. v nadväznosti na čl. 3 Smernice, tzn. či takéto podmienky nespôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán a ak áno, či táto nerovnováha nie je v neprospech spotrebiteľa.
Z označenia názvom a z celého textu cit. vyhlásenia dlžníka, vrátane dohody o splátkach, pripravenej oprávneným ako veriteľom, je zrejmé, že jej účelom malo byť predovšetkým písomné vyhlásenie povinného ako dlžníka o uznaní svojho peňažného záväzku voči oprávnenému ako veriteľovi zo spotrebiteľského záväzkového právneho vzťahu a dojednanie o podmienkach jeho splatenia dlžníkom. Takisto možno vyvodiť, že vo vzťahu k tomuto účelu dohody jej uzavretiu predchádzalo individuálne rokovanie o podmienkach a výsledok tohto rokovania bol následne pred podpisom doplnený do predtlačeného formulára, v jeho častiach obsahujúcich identifikáciu osoby dlžníka, výšku záväzku dlžníka voči veriteľovi a podmienky jeho dodatočného splnenia dlžníkom vo forme splátok. Získanie písomného vyhlásenia dlžníka o uznaní dlhu podľa § 558 Obč. zák. a dojednanie podmienok dohody veriteľa a dlžníka o dodatočnom splnení uznaného dlhu vo forme splátok je bežne využívaným a legitímnym zabezpečovacím právnym prostriedkom pre nesporové usporiadanie práv a povinností zo záväzkového právneho vzťahu, sledujúcim spravidla tak záujem veriteľa (okrem zvýšenia predpokladu vymoženia plnenia od dlžníka nesporovou cestou, dobrovoľným plnením, najmä predĺžením všeobecnej premlčacej doby, v zmysle ust. § 110 Obč. zák.), ako aj dlžníka (najmä umožnením dodatočného splnenia jeho záväzku zmienenou „lacnejšou“ nesporovou cestou, vo forme dlžníkom prijatých konkrétnych podmienok splátok).
Naopak za nekonzistentný vo vzťahu k vyššie citovaným ustanoveniam a účelu uzavretia dohody - z vyššie uvedených dôvodov takto nevyhnutne vnímanému i stranou dlžníka - je na rube splátkového kalendára citovaný text o dojednaní rozhodcovskej doložky. Nie je žiadna nevyhnutná súvislosť medzi dojednaním rozhodcovskej doložky súčasne s uznaním dlhu a dohodou o jeho splatení, ani súd z hľadiska postavenia účastníkov v posudzovanom právnom vzťahu a z hľadiska citovaných všeobecne záväzných právnych úprav, upravujúcich rozhodcovské konanie a občianske súdne konanie, nenachádza žiadny dôvod, pre ktorý by mal ktorýkoľvek dlžník - spotrebiteľ sám prejaviť záujem o (individuálne) dojednanie rozhodcovského konania ako spôsobu riešenia možných sporov z právneho vzťahu s veriteľom - dodávateľom. Tomu zodpovedá i konkrétny prejednávaný prípad, keď to bol oprávnený, ktorý napriek uvedenému sám (prostredníctvom svojho deklarovaného zástupcu) a nepochybne bez iniciatívy druhej zmluvnej strany (preukázanie prípadného opaku v zmysle skôr citovanej právnej úpravy zaťažuje oprávneného) pripravil, koncipoval podmienky rozhodcovskej doložky vo vzťahu k (hlavnej) spotrebiteľskej zmluve, zahrnul ju do „splátkového kalendára“ a predložil ju na takto vopred pripravenom formulári povinnému ako dlžníkovi, vo vzťahu k tomuto ustanoveniu zjavne bez možnosti dlžníka akokoľvek ovplyvniť alebo zmeniť vopred veriteľom pripravený obsah; povinný ako spotrebiteľ mal reálne možnosť takto oprávneným ako dodávateľom pripravený návrh vyhlásenia, vrátane v ňom obsiahnutej rozhodcovskej doložky, len ako celok prijať alebo odmietnuť. Už tieto okolnosti predloženia návrhu rozhodcovskej zmluvy (doložky) a jej uzavretia dostatočne osvedčujú, ktorá zo zmluvných strán bola tou stranou, ktorá mala záujem na jej uzavretí. Uvedenému potom zodpovedá i skôr citovaný obsah takto predloženej rozhodcovskej zmluvy (doložky), ktorej uzavretie si nevymienil (osobitne, individuálne nevyjednal) dlžník - spotrebiteľ a ktorej obsah a podmienky zakladajú reálne značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v spotrebiteľskom vzťahu a to nepochybne v prospech veriteľa a v neprospech dlžníka - spotrebiteľa. I keď rozhodcovská zmluva (doložka) okrajovo deklaruje alternatívu spočívajúcu v možnosti riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou tak v rozhodcovskom konaní, ako aj v súdnom konaní, v skutočnosti je takáto alternatíva z hľadiska jej uplatnenia tou - ktorou stranou zmluvného vzťahu len zdanlivá. Súd pritom vychádza z okolností uzavretia takejto rozhodcovskej zmluvy (doložky), uzavretej na riešenie sporov z určeného spotrebiteľského zmluvného vzťahu. Je charakteristické pre takéto zmluvy (ktorých predmetom je v danom prípade na jednej strane záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi úver, oproti záväzku dlžníka splatiť veriteľovi takto poskytnuté plnenie spolu s dohodnutým navýšením najmä vo forme úroku), že pravidelným predmetom vymáhania nárokov z takýchto spotrebiteľských zmlúv sú návrhy veriteľov proti dlžníkom na peňažné plnenie a nie naopak (k tomu súd na podporu svojich záverov v podrobnostiach odkazuje i na závery formulované v odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 60/2011 zo dňa 19.5.2011 a v odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16CoE 271/2013 zo dňa 10.12.2013 v obdobných exekučných právnych veciach). Jednostranné uskutočnenie výberu rozhodcovského konania ako jednej z alternatív riešenia sporov žalobcom (ako už je uvedené, je ním pravidelne veriteľ), spolu s výberom rozhodcovského súdu, zakladá za podmienok výslovne uvedených v predmetnej rozhodcovskej doložke a vyplývajúcich i z ust. § 106 OSP procesnú prekážku pre súčasné prejednanie tej istej veci všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní podľa tretej časti OSP a druhá strana (dlžník - spotrebiteľ) by tak v dôsledku takto dojednaných podmienok rozhodcovskej zmluvy (doložky) nemal „možnosť“, ale bol by nútený podrobiť sa procedúre rozhodcovského konania a v ňom vydanému rozhodcovskému rozsudku. Takto nakoniec i postupoval oprávnený ako veriteľ i v predmetnej veci.
Faktický stav rovnováhy či nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) z hľadiska vyššie citovanej súdom aplikovanej právnej úpravy a v nadväznosti na vyššie uvedené dôvody ilustruje i názor právnej vedy: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu ´vnúti´ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami“ (K. E.: Štandardné zmluvy, vyd. P. Č.K. - citované z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 60/2011).
Rozhodcovské konanie podľa ZRK na rozdiel od občianskeho súdneho konania podľa OSP nie je konaním verejnoprávnym, vedeným príslušným súdom ako orgánom verejnej (súdnej) moci, ale konaním vedeným pred súkromným (rozhodcovským) súdom, ktorého právomoc prejednať a rozhodnúť vec má byť za podmienok upravených v ZRK založená na základe slobodne a autonómne prejavenej vôle strán v rozhodcovskej zmluve (k tomu i uznesenie Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 174/02 zo dňa 15.7.2002). Výsledkom takéhoto (svojou povahou súkromnoprávneho) rozhodcovského konania je však vykonateľné rozhodnutie, vynútiteľné a vymáhateľné vo verejnoprávnom konaní podľa EP, pod autoritou exekučného súdu. Preto je také dôležité skúmanie obsahu, podmienok rozhodcovskej zmluvy (doložky) a okolností jej uzavretia, obzvlášť potom v exekučných veciach za účasti spotrebiteľov, ako účastníkov požívajúcich v zmysle relevantnej vyššie citovanej právnej úpravy komunitárneho práva (EÚ) a vnútroštátnej zvýšenú právnu ochranu. Hoci táto právna úprava, vrátane ZRK, rozhodcovské konanie ako prostriedok právnej ochrany veriteľov - dodávateľov a ich nárokov voči dlžníkom - spotrebiteľom úplne nevylučuje, poznatky doterajšej vlastnej rozhodovacej činnosti v spojení s poznatkami o rozhodovacej činnosti iných všeobecných súdov v Slovenskej republike, Ústavného súdu Slovenskej republiky i rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie oprávňujú konajúci súd k vysloveniu záveru, že súčasná prax v hojnom rozsahu veriteľmi využívaného inštitútu rozhodcovského konania ako prostriedku vymáhania peňažných nárokov veriteľov voči dlžníkom - spotrebiteľom zo spotrebiteľských zmlúv sa z hľadiska cieľov Smernice a na jej základe prijatých ostatných vnútroštátnych predpisov o ochrane spotrebiteľa neosvedčuje, naopak takáto prax v skutočnosti sleduje obchádzanie ich dôsledného uplatňovania. Súdu z jeho rozhodovacej činnosti nie je známy žiadny prípad, v ktorom by pravidelne veriteľom vopred vybraný súkromnoprávny rozhodcovský orgán v celom rozsahu nevyhovel návrhu, ktorý mu predložil veriteľ v spore proti dlžníkovi - spotrebiteľovi napr. z dôvodu zistenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve a dôsledného uplatňovania predpisov prijatých na ochranu spotrebiteľa a to i v prípadoch, keď sú práva spotrebiteľa z hľadiska relevantnej všeobecne záväznej právnej úpravy očividne a značne porušované (bez toho, aby vzhľadom na predmet a dôvody tohto rozhodnutia súd na tomto mieste uviedol ďalšie podrobnosti, obmedzujúc sa len na konštatovanie skôr zmieneného neopodstatneného odmietnutia aplikácie predpisov na ochranu spotrebiteľa a založenia právomoci rozhodcovského súdu, ako i priznania veriteľom uplatneného plnenia na nekalých podmienkach dojednaných v spotrebiteľskom právnom vzťahu) uvádza, že nie inak je tomu i v prípade v tejto veci predloženého exekučného titulu. Ako je súdu známe, s obdobnými poznatkami ohľadom problémov týkajúcich sa implementácie a uplatňovania právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa v Slovenskej republike a obavami týkajúcimi sa transpozície a uplatňovania Smernice sa obrátila na Stále zastúpenie Slovenskej republiky pri Európskej únii i Európska komisia listom zo dňa 25.4.2013 (vo veci Výzva - Porušenie č. 2012/4165).
Dojednanie v cit. formulárovom texte rozhodcovskej zmluvy (doložky) v tejto posudzovanej veci o jednostrannom výbere jednej z alternatív riešenia sporov žalobcom, ktorým, ako je už uvedené je v takýchto prípadoch pravidelne veriteľ, ktorý, zjavne vychádzajúc z tohto predpokladu vopred sám jednostranne uskutočnil i výber rozhodcovského súdu, je tak podľa názoru exekučného súdu dojednaním, ktoré zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v spotrebiteľskom vzťahu a to v neprospech spotrebiteľa, sledujúce bez akýchkoľvek pochybností oslabenie jeho pozície v právnom vzťahu, obmedzenie či dokonca znemožnenie využitia účinných právnych prostriedkov na ochranu jeho práv a právom chránených záujmov, obchádzanie cit. všeobecne záväznej právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa a v konečnom dôsledku obmedzujúce ho v realizácii jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu, zaručeného v čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení. Rovnako nie sú pochybnosti, že takýto výkon práva veriteľa v právnom vzťahu proti dlžníkovi - spotrebiteľovi, ako právom uznanej „slabšej strane“, odporuje i dobrým mravom (§ 3 ods.1 Obč. zák.) a nepožíva preto právnu ochranu (k tomu i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 55/2011 z 24.02.2011).
Súd zdôrazňuje, že dlžník - spotrebiteľ vstupoval do právneho vzťahu s veriteľom s cieľom získať peňažné prostriedky vo forme úveru. I z vyššie uvedených dôvodov o odlišnosti zabezpečenia práv a právom chránených záujmov spotrebiteľov v súkromnoprávnom rozhodcovskom konaní a vo verejnoprávnom občianskom súdnom konaní súd nenachádza žiadny dôvod, pre ktorý by mal mať dlžník záujem, aby súčasne s vyhlásením o uznaní dlhu a o jeho dodatočnom splatení uzatváral i rozhodcovskú zmluvu. Uzavretie takejto zmluvy (doložky) si nevymienil a nevyjednal. Naopak, záujem na uzavretí rozhodcovskej zmluvy (doložky) bez akýchkoľvek pochybností bol a to výlučne na strane veriteľa. Bol to on, kto tak v prípade konkrétneho dlžníka, ako aj ostatných svojich dlžníkov - spotrebiteľov, im súčasne s dojednávaním zabezpečovacieho inštitútu uznania dlhu a o podmienkach jeho dodatočného splatenia predložil na vopred pripravenom formulári i rozhodcovskú zmluvu (doložku), ktorou vzhľadom na jej citovaný obsah vonkoncom nesledoval nastolenie rovnováhy v právnom vzťahu zmluvných strán, čo ako usiloval o to, aby navonok zdanlivo takýto dojem ustanovenia rozhodcovskej zmluvy (doložky) navodzovali, ale sledoval výlučne svoj záujem, prostredníctvom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky) pre prípad vymáhania dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy reálne znemožniť dlžníkovi - spotrebiteľovi účinne obhajovať svoje práva a právom chránené záujmy v občianskom súdnom konaní a prinútiť ho podrobiť sa súkromnoprávnemu rozhodcovskému konaniu pred jedným z dvoch veriteľom v pripravenej zmluve vybraných rozhodcovských súdov, systematicky takýmto spôsobom usilujúc o obchádzanie predpisov o ochrane spotrebiteľa.
Právna úprava ochrany spotrebiteľa je založená na prezumovanom „znevýhodnenom postavení spotrebiteľa v právnom vzťahu s dodávateľom, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah“ (citované z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 60/2011 zo dňa 19.5.2011, k tomu súd ďalej odkazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-472/10, W. P. W. a tiež rozsudok Oceáno Grupo Editorial SA, v spojených veciach C-240/98 až C-244/98).
„Cieľ Článku 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nečestnej povahe takých podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené, môžu byť právnické poplatky vyššie než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol použitie nečestnej podmienky. V počte členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom brániť sa v takých konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní podmienku prednesenú proti nemu. Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh“ (citované z rozsudku Oceáno Grupo Editorial SA).
Za daných okolností uzavretia konkrétnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) a vychádzajúc z vyššie opísanej koncepcie a cieľov právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa ako „slabšej strany“, nie je na mieste ani odkazovať prípadne na nedostatok jeho „bdelosti“ v čase a v situácii, keď strany prostredníctvom zabezpečovacieho prostriedku uznania dlhu dlžníka voči veriteľovi a podmienok jeho dodatočného splatenia, sledovali cieľ nesporového usporiadania svojich vzájomných práv a povinností. Naopak, na východiskách a koncepcii právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa je založený názor súdu, že priemerný spotrebiteľ nemá na rozdiel od dodávateľa dostatok informácií a znalostí, aby v skutočnosti dokázal venovať dostatočnú pozornosť množstvu všetkých dodávateľom podrobne naformulovaných podmienok zmluvného vzťahu, v danom prípade popri individuálnom dojednaní uznania dlhu a podmienok jeho splatenia, tobôž predvídať a posúdiť dôsledky uzavretia dodávateľom pripravenej rozhodcovskej zmluvy - doložky vo vopred pripravenej formulárovej podobe na možné situácie v neskoršom priebehu spotrebiteľského právneho vzťahu, rozlíšiť medzi stupňom právnej ochrany, ktorý mu poskytuje občianske súdne konanie a konanie pred rozhodcovským súdom (spôsob riešenia sporov v arbitráži je pritom vhodný a charakteristický pre dva rovnocenné subjekty, predovšetkým na oboch stranách vystupujúce podnikateľské v obchodno-právnych vzťahoch) a nepadnúť tak nakoniec do takýmto spôsobom dodávateľom pripravenej pasce. Prípadnému opaku v konkrétnej veci nenasvedčuje ani znenie predloženej dohody, ani oprávnený opak nepreukázal dodatočne v tomto exekučnom konaní. „Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.“ (citované z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20CoE/7/2015, k tomu tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6MCdo 9/2012).
Súd na podporu svojich záverov, použitého výkladu a aplikácie vyššie citovanej právnej úpravy, v súlade s účelom Smernice v podrobnostiach odkazuje i na niektoré ďalšie rozhodnutia z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, okrem už citovaného rozsudku Oceáno Grupo Editorial SA, v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 (k systému ochrany v Smernici, založenom na idei, že spotrebiteľ je v slabom postavení voči dodávateľovi vo veci práva vyjednávať a jeho úrovne znalostí, k ex offo skúmaniu nekalosti zmluvných podmienok súdom), najmä na rozsudok Z. V. V. E., vo veci C-168/05, obdobne rozsudok Pannon GSM Zrt., vo veci C-243/08, rozsudok Asturcom Telecomunicaciones SL, vo veci C-40/08 a primerane tiež rozsudok Pohotovosť s.r.o., vo veci C-76/10 (k ex offo skúmaniu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy súdom z hľadiska nekalosti zmluvných podmienok a k zdržaniu sa uplatnenia nekalej zmluvnej podmienky) a vo vzťahu ku konkrétnej prejednávanej veci tiež napr. na uznesenia Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 21CoE/84/2014 zo dňa 12.11.2014, Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 6CoE/7/2015 zo dňa 26.3.2015, Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 23CoE/189/2013 zo dňa 31.3.2014, Krajského súdu v Trenčíne vo veciach sp. zn. 16CoE/168/2013 zo dňa 27.8.2013, sp. zn. 13CoE/50/2013 zo dňa 03.7.2013, či uznesenia Krajského súdu v Prešove vo veciach sp. zn. 21CoE/18/2015 zo dňa 26.3.2015 a sp. zn. 19CoE/48/2015 zo dňa 25.6.2015.
Záverom nad rámec a bez ohľadu na vyššie uvedené súd so zreteľom na zistené okolnosti konkrétnej prejednávanej veci však predovšetkým konštatuje, že vo vzťahu k plneniu priznanému oprávnenému cit. rozhodcovským rozsudkom, z titulu právneho vzťahu účastníkov z predloženej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, oprávnený a to napriek opakovaným výzvam exekučného súdu ku dňu vyhlásenia tohto uznesenia v skutočnosti ani nepreukázal existenciu medzi účastníkmi uzavretej rozhodcovskej zmluvy (ako základného predpokladu založenia právomoci rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť danú vec) z tohto konkrétneho právneho vzťahu účastníkov, v ktorej bol vydaný predložený exekučný titul (§ 3 ods.1 ZRK) - ako možno usúdiť z rozhodcovskej doložky v oprávneným predloženom znení, z dôvodu nedodržania povinnej písomnej formy uzavretia rozhodcovskej zmluvy v zmysle ust. § 4 ods.2 ZRK (sformulovanej v podobe rozhodcovskej doložky na rube splátkového kalendára a účastníkmi, predovšetkým povinnou nepodpísanej).
Z dôvodov uvedených v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia exekučný súd prijal záver o neexistencii rozhodcovskej zmluvy oprávňujúcej rozhodcovský súd na prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorej rozhodol predloženým exekučným titulom, pričom aj v prípade, ak by tento záver exekučného súdu neplatil, citovaná rozhodcovská zmluva v predloženom znení, ktorá mala byť dojednaná medzi účastníkmi v spotrebiteľskom právnom vzťahu, obsahuje neprijateľné podmienky v zmysle ust. § 53 ods.1 Obč. zák. a čl. 3 Smernice, s právnym dôsledkom ich absolútnej neplatnosti v zmysle ust. § 53 ods.5 v spojení s § 39 Obč. zák. Pretože ide o podmienky, ktoré mali založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodnutie v spore medzi veriteľom a dlžníkom - spotrebiteľom a na základe ktorých podmienok vec i prejednal Stály rozhodcovský súd Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s. a rozhodol rozhodcovským rozsudkom sp. zn. KRS/441/2009 zo dňa 26.8.2009, citovaný rozsudok v dôsledku exekučným súdom konštatovanej neexistencie alebo inak neplatnosti rozhodcovskej zmluvy (doložky) a z toho vyplývajúceho dôsledku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie veci v rozhodcovskom konaní podľa ustanovení ZRK nemohol dosiaľ nadobudnúť právne účinky vykonateľného rozhodnutia rozhodcovského súdu, ako exekučného titulu podľa § 41 ods.2 písm. d) EP (k tomu i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012 z 21.3.2012).
Pretože tak exekučný súd preskúmaním podmienok exekučného konania v rámci svojej právomoci podľa § 44 ods.2 EP v spojení s § 58 ods.1, §§ 3 až 5 a § 45 ods.1 písm. b) a ods.2 ZRK v spojení s § 243d ods.1,2 EP (analogicky vo vzťahu k ust. § 40 ods.1 písm. a/ ZRK - keďže rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemohla byť, vzhľadom na absenciu platnej rozhodcovskej zmluvy, predmetom rozhodcovského konania) dodatočne zistil nedostatok (neexistenciu) na exekúciu spôsobilého exekučného titulu, ako jednej z podstatných podmienok exekučného konania v zmysle ust. § 39 ods.2 EP v spojení s ust. § 41 ods.2 písm. d) EP, i bez návrhu procesným postupom podľa ust. 58 ods.1 EP v spojení s § 45 ods.2 a vyššie cit. ustanovení ZRK, z dôvodu podľa ust. § 57 ods.1 písm. a) EP (absencia vykonateľného rozhodnutia ako exekučného titulu) exekúciu výrokom I/ tohto uznesenia zastavil.
Rozhodnutie exekučného súdu je založené na závere o primárne neexistencii, resp. inak sekundárne neprijateľnosti a preto neplatnosti dojednania rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľskom právnom vzťahu, v oboch prípadoch s následkom nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie veci a preto neexistencie riadneho exekučného titulu a to bez toho, aby sa z týchto dôvodov exekučný súd zaoberal preskúmaním vecného obsahu cit. rozhodcovského rozsudku a ním priznaného plnenia z hľadiska objektívnej možnosti, právnej dovolenosti a súladu s dobrými mravmi v zmysle ust. § 45 ods.1 písm. c) ZRK v spojení s § 243d ods.1,2 EP.
Podľa ust. § 200 ods.2 EP ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Pretože trovy exekúcie neboli dosiaľ vyčíslené predovšetkým povereným súdnym exekútorom podľa ust. §§ 196 a nasl. EP a vykonávacieho predpisu, exekučný súd si z tohto dôvodu a vzhľadom na závislosť výroku o trovách exekúcie od rozhodnutia o zastavení exekúcie i z dôvodu hospodárnosti vyhradil o nich rozhodnúť samostatným uznesením až po nadobudnutí právoplatnosti výroku I/ tohto uznesenia, primerane aplikujúc popri osobitnej úprave v ust. §§ 196 a nasl. EP i všeobecnú procesnú úpravu rozhodovania o trovách konania v ust. § 151 OSP.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu v oboch jeho výrokoch I/ a II/, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, j e prípustné odvolanie ku Krajskému súdu v Žiline, do 15 dní odo dňa jeho doručenia na podpísanom súde (§ 201, § 204 ods. 1 OSP, § 202 ods.2 OSP v spojení s § 58 ods.5 a 6 EP v znení účinnom do 31.10.2013, v spojení s § 243b ods.1 EP). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 OSP - z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods.1 OSP). Odvolanie možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205 ods.2 OSP. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods.3 OSP).
Podľa § 205 ods.2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Lehota na plnenie začína plynúť od doručenia uznesenia; jej uplynutím je uznesenie vykonateľné. Ak nebola v uznesení uložená povinnosť na plnenie, je uznesenie vykonateľné, len čo bolo doručené, a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhlásené alebo vyhotovené. Ak je uznesenie podľa zákona alebo podľa rozhodnutia súdu vykonateľné až po právoplatnosti, plynie lehota na plnenie až od právoplatnosti uznesenia (§ 171 ods.1,2 a 3 OSP).