Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-312-2014.pdf
PDF · 105.83 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/312/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 811 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/509/2012-47 zo dňa 25.06.2014 a uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/509/2012-67 zo dňa 19.09.2014, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/509/2012-47 zo dňa 25.06.2014 p o t v r d z u j e .
Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/509/2012-67 zo dňa 19.09.2014 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd Nové Zámky napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2.476,90 eura z titulu majetkovej škody a sumy 495,38 eura z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod sp. zn. EX 11408/2011. Súdny exekútor mal predložiť návrh žalobcu (oprávneného) na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu, ktorým bol Okresný súd Komárno, spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd prijal túto žiadosť na ďalšie konanie a podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku mal o nej rozhodnúť do 15 dní odo dňa jej doručenia. Exekučný súd napriek tomu, že prejednávaná vec nemala vykazovať prvky nadmernej právnej zložitosti a nemala vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 27.03.2012, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom omeškanie trvalo viac ako 251 dní. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania mal nachádzať, čo je základným účelom
práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Poškodený sa mal dozvedieť o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody v celkovej výške 2.476,90 eura ako náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemajetková ujma v peniazoch predstavuje sumu 495,38 eura, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemá byť dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý má byť dôsledkom nesústredenej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času mali byť reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež malo dôjsť k vyvolaniu rizík - zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy vníma žalobca ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia mala ovplyvniť ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobiť neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca uskutočnil výpočet tohto nároku ako 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu poukázal na zmätočnosť podania žalobcu, v ktorom nie je uvedená spisová značka exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody, keď odkazuje na exekučný spis, čím dôkaznú povinnosť prenáša na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Ďalej uviedol, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si ju uplatňuje z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, žalobca neuviedol, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu, v druhom rade má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli žalovanému doručené dňa 23.04.2012 a vzhľadom na to, že dňa 21.09.2012 bol okresnému súdu doručený návrh vo veci, je zrejmé, že žalobca ho nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalovaný adresoval žalobcovi po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku škody výzvy na doplnenie žiadostí, napriek tomu žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o čo sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR, ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Ďalej upozornil na príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré upravujú všeobecné podmienky zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1, písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo vo veľkom počte nezákonných exekúcii a zbytočného vzniku trov exekučného konania. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 16/02, z ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. V otázke existencie prieťahov v konaní poukázal na § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom od 01.01.2013, pričom konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Ako vyplýva zo skutkových
okolností uvádzaných žalobcom, žalobca sa v niektorých prípadoch o škode musel dozvedieť v období pred dňom 23.04.2009 a ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcom vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí 15-dňovej lehoty, lehota na uplatnenie tohto nároku začala plynúť od 1. dňa po uplynutí zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a uplynula po 3 rokoch od uvedeného dňa. V tejto súvislosti preto vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009, t. j. 3 roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. V časti materiálnej škody vo výške 2.476,90 eura poukázal na ustanovenie § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je okrem iného nevyhnuté preukázať existenciu škody a jej výšku. Žalobca vyčíslil výšku škody na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uviedol žalobca správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému, administratívne spracovanie textov, urgencií, publikačné výdaje a poštovné. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku má žalovaný za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk, pričom na preukázanie vzniku škody by musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Požadovať paušálne sumy za žalobcom všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Pokiaľ sa žalobca domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 495,38 eura, čo predstavuje 20 % vymáhanej istiny u exekučného súdu, poukázal na skutočnosť, že nemajetková ujma u právnických a fyzických osôb je odlišná a jej požadovaná výška nie je podložená reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
Prvostupňový súd vykonal vo veci dokazovanie predovšetkým oboznámením sa s fotokópiou exekučného spisu Okresného súdu Komárno pod sp. zn. 9Er/1060/2011 a fotokópiami znaleckých posudkov č. 1/2013 a 1/2014, pričom z exekučného spisu zistil, že dňa 09.09.2011 bola Okresnému súdu Komárno doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod č. EX 11408/11 v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému: B. B., bytom I. XXXX/XX, L., pre vymoženie istiny vo výške 775,27 eura s príslušenstvom, a to na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava zo dňa 28.04.2011 pod sp. zn. SR 02614/11. Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 09.01.2012 pod č. k. 9Er/1060/2011-10 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Z takto zisteného skutkového stavu prvostupňový súd vyvodil záver, že návrh nie je dôvodný. Žalobca požaduje od žalovaného náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej žalovaným súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 09.09.2011, pričom o tejto žiadosti súdneho exekútora bolo exekučným súdom rozhodnuté dňa 09.01.2012 a predmetné uznesenie bolo dňa 20.03.2012 doručené právnemu zástupcovi oprávneného. Oprávnený tak už 21.03.2012 mal k dispozícii informáciu o čase rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a tým aj o prípadnej škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá mu mala vzniknúť dňom nasledujúcim po vydaní vyššie uvedeného uznesenia exekučného súdu, a preto mal súd za to, že námietka premlčania nie je dôvodná. K podmienke uplatnenia nároku na súde, a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody príslušným orgánom súd poukázal na to, že v zmysle vyjadrenia žalovaného mu boli prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručené dňa 23.04.2012 a aj keď bol návrh vo veci samej doručený súdu už dňa 27.09.2012, teda ešte pred uplynutím 6-mesačnej lehoty, je nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 25.06.2014, uvedená lehota už uplynula.
Citovaný zákon ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky 3 podmienky súčasne. V tejto konkrétnej veci súd zistil, že po tom čo bola exekučnému súdu dňa 09.09.2011 doručená súdnym exekútorom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučný súd svojím uznesením č. k. 9Er/1060/2011-10 zo dňa 09.01.2012, právoplatným dňa 05.04.2012, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Je pravdou, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo exekučným súdom rozhodnuté v zákonnej 15 dňovej lehote, ale ani nie v omeškaní o 251 dní, ako to uviedol žalobca. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V predmetnej veci nie je splnený hneď prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keďže exekučný súd postupoval v súlade s exekučným poriadkom a nesprávneho úradného postupu sa nedopustil. V tejto súvislosti prvostupňový súd poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 07.05.2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy preto nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem "zbytočný prieťah" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho- ktorého úkonu súdu, alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). Exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd aj bez návrhu zastaví exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení platnom do 01.06.2011 je extrémne krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie, ako aj spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie NS SR sp. zn. Cdo 143/2011 z 18.12.2012). Je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 z 21.03.2012).
K znaleckým posudkom č. 1/2013 a 1/2014, ktoré si v priebehu konania dal vypracovať žalobca a ktoré majú charakter listinného dôkazu prvostupňový súd uviedol, že pre účely prejednávanej veci sú bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie. Ak bol žalobca v procesnom postavení oprávneného toho názoru, že zamietajúce uznesenie exekučného súdu zo dňa 09.01.2012 pod č. k. 9Er/1060/2011-10 je vecne nesprávne, nič mu nebránilo napadnúť ho odvolaním. Žalobca však takýmto spôsobom nepostupoval, v dôsledku čoho predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť a následne bola exekúcia zastavená. Znalecký posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody žalobcu. Tento znalecký posudok nie je pre súdenú vec dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože v konaní nie sú preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Súd preto žalobu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.
Z právneho hľadiska súd posúdil vec podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. a § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci. Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Žiadal preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil vopred v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).
Rozsudok bol vyhlásený dňa 10.11.2015.
Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nové Zámky žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že postupom prvostupňového súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Žalobca v odvolaní ostatne ani neuviedol a nekonkretizoval v čom, resp. akým postupom súdu mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. K procesnej lehote 15 dní upravenej v § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku odvolací súd poznamenáva, je táto je v predmetnom ustanovení upravená len pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Z ustanovenia § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku nevyplýva, že by sa táto lehota mala vzťahovať aj na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.04.2013 pod sp. zn. II. ÚS 248/2013). V posudzovanej exekučnej veci súd konal bez zbytočných prieťahov, ktoré by v predmetnej veci konštatoval iný príslušný orgán a rozhodol v primeranej lehote. Keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu predpokladá kumulatívne splnenie troch podmienok, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy, z ktorých v prejednávanom prípade ani jedna splnená nebola, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 10 dní odo dňa jeho doručenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie podané zaručeným elektronickým podpisom v sume 20,- eur + 3,- eurá.
Účelom súdnych poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka súdnych poplatkov ustanovený poplatok z návrhu, pričom v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie vo veci samej a poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v prvostupňovom konaní za podanie návrhu. Poplatková povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd prvého stupňa v
predmetnej veci správne postupoval, keď žalobcovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7a a v sume 3 eurá podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, za odvolanie podané elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom dňa 28.08.2014, z ktorého súd vyhotovil rovnopis a doručil ho žalovanému na vyjadrenie.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam žalobcu v podanom odvolaní proti tomuto uzneseniu odvolací súd uvádza, že do 30.09.2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdneho poplatku podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona. Od 01.10.2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže odvolacie konanie sa v predmetnej veci začalo podaním odvolania, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 02.09.2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 30.09.2012 (v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania, t. j. 02.09.2014, kedy bolo súdu prvého stupňa doručené odvolanie žalobcu.
Rozhodnutie o uložení poplatkovej povinnosti vydáva súd na predpísanom tlačive (vzor OSP č. 4a - výzva v zmysle ustanovenia § 10 vyššie citovaného zákona, vzor OSP č. 4 - uznesenie v zmysle ustanovenia § 12 vyššie citovaného zákona) a tak to bolo aj v predmetnej veci. Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti ako to tvrdil žalobca v podanom odvolaní. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by zákonodarca nemienil spoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka, že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú. Pri posudzovaní odvolania žalobcu proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania odvolací súd vychádzal výlučne z dôvodov vymedzených žalobcom v podanom odvolaní a z ich rozsahu.
Z uvedených dôvodov i odvolaním napadnuté uznesenie o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania odvolací súd podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 a ustanovenia § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.