Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6T-56-2014.pdf
PDF · 96.33 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K3-6T/56/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice - okolie, samosudcom JUDr. Miroslavom Baňackým, v trestnej veci obž. K. Č., J.. XX.XX.XXXX I. H. - Š., trestne stíhaného pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10.11.2015 v Košiciach takto
rozhodol:
Obžalovaný:
K. Č. - J.. XX.X.XXXX I. H. Š., G. H. Č.. XX, Q. H.- Q., K. G. A., K. XXX/X,
j e v i n n ý , ž e
v dobe od 13.10.2011 do 12.02.2014 neprispieval na výživu svojej dcéry J. a to aj napriek tomu, že táto povinnosť mu bola určená rozsudkom Okresného súdu Košice- okolie 13 P/110/2011 a sp. zn. 13 P 57/2012 a to sumou 150,- € mesačne, čím mu takto vznikol dlh na výživnom vo výške 3.630 €, t e d a
-z nedbanlivosti najmenej tri mesiace v období dvoch rokov si neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania,
t ý m s p á c h a l
- prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona,
Za to sa odsudzuje
Podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. v spojení s § 36 písm. j), § 38 ods. 3, ods. 8 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Tr. zák. sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu 3 (troch) rokov.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd o d k a z u j e poškodenú E. Č., J.. XX.X.XXXX I. H., Y. G. S. J. G., J. XXXX/XX, prechodne S. J. G., E. XX, Q. Košice - okolie s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
odôvodnenie:
Dňa 22.4.2015 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Košice - okolie (ďalej len ako „prokurátor“) obžalobu na obžalovaného K. Č. (ďalej len ako „obžalovaný“) pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona.
Na začiatku hlavného pojednávania súd zisťoval záujem strán uzavrieť dohodu o vine a treste. Prokurátor nemal záujem uzavrieť dohodu o vine a treste. Po prednesení obžaloby si poškodená uplatnila nárok na náhradu škody vo 3 630 eur.
V zmysle § 257 Tr. por. súd umožnil obžalovanému urobiť vyhlásenie o svojej vine. Obžalovaný využil túto možnosť a vyhlásili, že sa cíti byť nevinný zo skutku uvedeného v obžalobe.
Vzhľadom k tomuto vyhláseniu súd rozhodol, že vykoná dokazovanie v celom navrhnutom rozsahu
V rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní boli vykonané nasledujúce dôkazy, ktoré súd hodnotí jednotlivo nasledovným spôsobom.
Obžalovaný po zákonnom poučení využil svoje zákonné právo a ku skutku, ktorý sa mu kládol v obžalobe za vinu vypovedal, že v danom období mal súdom určenú vyživovaciu povinnosť k dcére J. vo výške 150 € mesačne, však táto výška vyživovacej povinnosti nezohľadňovala jeho reálne možnosti platenia výživného, nakoľko súd pri jej určení vychádzal z nedostatočne preukázaných skutočností, v dôsledku čoho mu bola určená vyživovacia povinnosť vyššia, ako to dovoľujú jeho zárobkové možnosti. Preto vyživovaciu povinnosť si plnil v menšej miere a to vo výške 50 € mesačne, čo zodpovedalo objektívne jeho schopnostiam a možnostiam. Voči rozhodnutiu súdu, ktorým bola ustanovená takáto vysoká vyživovacia povinnosť podal obžalovaný aj odvolanie, ale toto bolo zamietnuté. V septembri 2014 obžalovaný podal návrh na zníženie výživného, vo veci bolo rozhodnuté tak, že jeho návrh bol zamietnutý, voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie. Počas inkriminovaného obdobia obžalovaný nebol vedený na úrade práce. Nemal stabilný zdroj príjmov, pracoval len brigádnicky, v tomto období mal len bežné životné náklady, popri nich ale mal záväzky, voči nebankovým spoločnostiam v úhrnne cca 50 000 eur. Išlo o spoločný úver s bývalou manželkou na podnikanie. Konkrétne obžalovaný uviedol, že súd pri určovaní výšky jeho vyživovacej povinnosti vychádzal z toho, že obžalovaný je zamestnaný v spoločnosti „.“ s príjmom 725 eur, avšak tento pracovný pomer bol ukončený výpoveďou, z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny, pretože obžalovaný sa nedostavil do práce do Čiech. V tom čase sa mu črtala ďalšia práca na území Slovenska, preto sa zamestnal ako kamionista v spoločnosti V. I. Y. J. G., kde poberal len minimálnu mzdu, pracovný pomer skončil v skúšobnej dobe bez udania dôvodu. Následne obžalovaný odišiel do Galanty, kde pracoval brigádnicky a od augusta do septembra mal dohodu o vykonaní sezónnej práce. V súčasnej dobe obžalovaný pracuje v pracovnom pomere na dobu neurčitú v spoločnosti G. Y., za mzdu 180 eur/mesačne. Obžalovaný doplnil svoju výpoveď v tom, že popri vyživovacej povinnosti kúpil v roku 2014 dcére J. aj mobil, tablet, cez prázdniny bola J. u obžalovaného v N., keď išla na zájazd do Paríža obžalovaný poskytol dcére vreckové 40 eur. Inak s dcérou nekomunikuje. Obžalovaný si aktívne hľadá lepšie miesto, nechce robiť vodiča kamiónu, pretože mal dopravné nehody, žije v spoločnej domácnosti s družkou, s ktorou čaká momentálne dieťa.
Obžalovaný uviedol, že je si vedomí, že platil menej, ako mu určil súd, ale platil koľko mohol. Platil tretinu z toho čo mu určil súd. Výšku dlžného výživného uznal.
Súd hodnotí výpoveď obžalovaného ako logickú, vecnú a bez obsahových protirečení, z ktorej vyplynulo, že obžalovaný plnil vyživovaciu povinnosť v nižšej výške ako mu bola určená súdom, čo odôvodnil svojimi reálnymi možnosťami. Na preverenie obhajobných tvrdení je potrebné konfrontovať túto výpoveď obžalovaného s ďalšími, vo veci vykonanými dôkazmi.
Poškodená E. Č. vypovedala, že dcéra Noemi potrebuje dlžné výživné, nakoľko poškodená jej nemôže zabezpečiť všetko čo potrebuje len zo svojho príjmu, nakoľko je invalidná, poberá invalidný dôchodok 119,50 eur, poberá rodinné prídavky vo výške 23 € a obžalovaný jej posiela 50 eur mesačne. Danú situáciu riešila podaním návrhu na náhradné výživné. Poškodená žije s dcérou u jej rodičov, ktorí sa jej snažia pomáhať, nepýtajú za bývanie od poškodenej nájomné. Ak by nemala rodičov, nezvládla by to. Poškodená potrebuje pravidelne užívať lieky, inak by sa jej zhoršil zdravotný stav. Obžalovanému boli známe tieto skutočnosti, avšak pred rokom s dcérou prerušil kontakty, nezaujíma sa o ňu. Poškodená potvrdila, že dcéra dostala od obžalovaného tablet, ošatenie, vreckové 40 € na cestu do Paríža.
Z manželstva s obžalovaným poškodená spláca pôžičky vo výške 65 €.
Výpoveď poškodenej pôsobí v celku dôveryhodne a presvedčivo, po obsahovej stránke sa vo výpovedi neobjavili žiadne vecné či logické protirečenia.
Z listinných dôkazov súd na hlavnom pojednávaní prečítal rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 19 P 161/2014 zo dňa 10.9.2014, ktorým bol zamietnutý návrh obžalovaného na zníženie výživného, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/350/2014 zo dňa 29.4.2015, ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu (sp. zn. 19 P 161/2014 zo dňa 10.9.2014) potvrdený. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/350/2014 zo dňa 29.4.2015 súd vyberá, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o návrhu obžalovaného. Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostí, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Obžalovaný sa domáhal prehodnotenia predchádzajúceho rozsudku o výživnom teda rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 29.1.2013 číslo konania 13 P 57/2012 - 58. Týmto rozhodnutím súd zaviazal obžalovaného prispievať na výživu maloletej Noemi sumou 150 € mesačne. Skutočnosti, od ktorých otec odvodzuje dôvodnosť svojho návrhu na zníženie výživného sa nepochybne týkajú obdobia pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku, v ktorom konaní obžalovaný skutočnosti týkajúce sa skončenia jeho pracovného pomeru u vtedajšieho zamestnávateľa Š. N. N..r.o., ako aj zamestnanie vo firme Ján S. - V. Y. Turňa nad Bodvou netvrdil a ani sa o nich nezmienil. V preskúmavanom konaní o zmenu výživného nepreukázal, že ide o nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré nemohol uplatniť v konaní predchádzajúcom, preto nie je možné na uvedené tvrdenia prihliadať a ani vykonávať dokazovanie v tomto smere. Pre úplnosť je potrebné dodať, že aj pokiaľ by v pôvodnom konaní obžalovaný uvedené skutočnosti tvrdil, tieto nemôžu byť dôvodom na určenie výživného pre maloleté dieťa v inom rozsahu, nakoľko otec skončil pracovný pomer v spoločnosti Š. N. N..V..o. okamžitým zrušením pracovného pomeru z dôvodu neospravedlneného nastúpenia do práce, teda na základe jeho vlastného subjektívneho zavinenia bez toho, aby si v dohľadnej dobe zabezpečil porovnateľných zdroj príjmu, čím ohrozil plnenie svojej zákonnej vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukázal na dôvody rozsudku odvolacieho súdu z 30.10.2013 číslo konania 7 CoP 187/213 - 93, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice
- okolie za 29.1.2013 číslo konania 13 P 57/2012 - 58 vo výroku o výživnom. Vzhľadom na to, že žiadna zmena pomerov od predchádzajúcej úpravy výživného, odôvodňujúca zníženie výživného nebola v konaní preukázaná, nakoľko aj naďalej je potrebné vychádzať za potencionálneho príjmu obžalovaného, ktorý mohol dosahovať, ak by riadne pracoval, keďže nebolo preukázané, že by s pohľadom na svoj terajší vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomostí, zručností, pracovné skúsenosti nemal možností a schopností plniť si vyživovaciu povinnosť k maloletej v doposiaľ určenom rozsahu, súd 1. stupňa rozhodol správne, keď jeho návrh na zníženie výživného zamietol. Odvolací súd zdôraznil, že je povinnosťou otca organizovať svoje pracovné aktivity aj spôsob života tak, aby mal reálnu možnosť splniť si svoju vyživovaciu povinnosť k dieťaťu, ktorá mu vyplýva z § 62 ods. 1 Zákona o rodine.
Z ďalších listinných dôkazov súd prečítal aj rozsudok Okresného súdu Košice okolie spisová značka 13 P 110/2000 zo dňa 29. 1. 2013 ktorým súd určil obžalovanému povinnosť prispievať na výživu maloletej Noemi mesačne sumou 150 euro a to od 13. 10. 2011. Prečítaná a bola aj správa Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Košice z čísla listu 45, z ktorej vyplýva, že obžalovaný bol v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1.1.2010 do 15. 3.2010. Zo správy zamestnávateľa Š. N. N..V..Q.. na č. l. 53 vyplýva, že u tohto zamestnávateľa obžalovaný bol zamestnaný v období od 26.1.2011 do 6.2.2012 a uvedený pracovný pomer bol ukončený okamžitým zrušením pre hrubé porušenie pracovných povinností. Zo správy na č. l. 56 vyplýva, že obžalovaný v dobe od 10. 2. 2012 do 26. 3. 2012 pracoval vo firme Z.Á. S. - V. Turňa nad Bodvou ako vodič nákladnej dopravy, pričom pracovný pomer s obžalovaným bol ukončený v skúšobnej dobe na podnet zamestnanca bez uvedenia do dôvodu. Ďalej súd prečítal správu z č. l. 58, z ktorej vyplýva že obžalovaný pracoval v spoločnosti O. M. od 21.8.2012 na dohodu o vykonaní práce ako náborový pracovník, tento pracovný pomer bol ukončený 31.12.2014 z organizačných dôvodov. Nový pracovný pomer na dohodu o vykonaní práce uzavrel obžalovaných s týmto zamestnávateľom od 5.3.2014 a ku 10.3.2014 právny pomer trval.
Zo správy z obecného úradu Komárovce na č. l. 60 vyplýva, že obžalovaný sa v mieste trvalého pobytu nezdržiava, jeho majetkové pomery a zamestnanie obcí nie sú známe.
Súd hodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach konštatuje, že obžalovaný poprel svoju vinu, priznal však, že mu bola známa jeho vyživovacia povinnosť, poznal aj súdom stanovenú výšku vyživovacej povinnosti, avšak vyživovaciu povinnosť v stanovenej výške neplnil z dôvodu, že takto určená výška vyživovacej povinnosti nezodpovedala jeho zárobkovým možnostiam. Obžalovaný sa svoju obhajobu uviedol, že svoju vyživovaciu povinnosť plnil, ale len čiastočne, vo výške 50 euro mesačne, čo malo zodpovedať jeho zárobkovým možnostiam. Ako príčinu toho, že mu bola určená vyživovacia povinnosť, ktorá nezodpovedala jeho schopnostiam a možnostiam obžalovaný označil to, že súd pri jej určovaní vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu a preto sa obžalovaný v predchádzajúcom období domáhal na súde jej zníženia. Obžalovaným uvedené skutočnosti potvrdila vo svojej výpovedi aj poškodená, ktorá tiež ozrejmila súdu vzťah obžalovaného k dcére a tiež skutočnosti, podľa ktorých obžalovaný poskytoval dcére popri vyživovacej povinnosti aj iné, materiálne plnenia. Súd zdôrazňuje, že všetky skutočnosti, ktorými sa obžalovaný bránil na hlavnom pojednávaní, a ktorými odôvodňoval opodstatnenosť plnenia vyživovacej povinností a len vo výške 50 euro mesačne, boli aktuálne predmetom súdneho preskúmania v konaní o návrhu obžalovaného na zníženie výživného spisová značka 19 P 161/2014, v ktorom súd tento návrh obžalovaného zamietol. Predmetné zamietavé rozhodnutie súdu bolo preskúmané aj v odvolacom konaní s potvrdzujúcim záverom. Krajský súd vo svojom rozsudku spisová značka 7 CoP/350/2014 zo dňa 29. 4. 2015 vyslovil jednoznačný názor, že obžalovaným namietanej skutočnosti nielen že neodôvodňujú zníženie výživného, ale nespochybňujú ani správnosť určenia výšky vyživovacej povinnosti v prvotnom rozhodnutí súdu, s ktorým bola určená vyživovacia povinnosť zo dňa 29. 1. 2013 spisová značka 13 P 57/2012. V predmetnom trestnom konaní súd nemal žiadne pochybnosti a ani dôvody nestotožniť sa s vyššie uvedenými právnymi úvahami Krajského súdu v Košiciach, tieto si v plnej miere osvojil a sa s nimi stotožnil. Preto má súd za to, že obhajoba obžalovaného, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody neobstojí a teda že obžalovaný mal povinnosť v inkriminovanom období plniť si svoju vyživovaciu povinnosť riadne t. j. v takej výške, v akej mu to ustanovil súd, teda vo výške 150 euro mesačne.
Súd vychádzajúc z vyššie uvedených úvah založených na hodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo, ale aj v ich vzájomných súvislostiach dospel k záveru o jednoznačnej vine obžalovaného zo skutku uvedeného v obžalobe, teda že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že daný skutok sa skutočne stal, je trestným činom a dopustil sa ho obžalovaný ako trestne zodpovedný subjekt.
Svojím konaním obžalovaný porušil chránený spoločenský záujem, ktorým je zákonná povinnosť vyživovať svoje dieťa. Podľa spôsobu konania obžalovaného, charakteru a intenzity útoku súd usudzuje, že išlo o nedbanlivostné a nezodpovedné konanie v zmysle § 16 písm. a) Tr. zákona.
Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že obžalovaný naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona v spojení s § 138 písm. b) Tr. zák. nakoľko svoju vyživovaciu povinnosť zanedbával po dlhší čas.
Pri určovaní druhu a výmery trestu súd bral do úvahy spôsob spáchania skutku, význam spôsobeného následku, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti.
Bolo nepochybne preukázané, že obžalovaný spáchal predmetný skutok, pričom ide o nezodpovedné, bezohľadné a spoločnosťou netolerovateľné konanie, ktorým obžalovaný obmedzil plné uspokojovanie životných potrieb svojho dieťaťa. Súd poukazuje na typologicky zvýšenú závažnosť skutku obžalovaného, ktorá vyplýva z toho, že obžalovaný páchal trestný čin po dlhší čas a teda závažnejším spôsobom konania. Vyššia závažnosťou skutku sa odrazila v použití vyššej trestnej sadzby.
Pri posudzovaní osoby páchateľa, jeho pomerov a možností jeho nápravy v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zákona sa súd opieral o nasledujúce, na hlavnom pojednávaní prečítané listinné dôkazy: · správa o povesti z obce z č. l. 60 · odpis z registra trestov z 9.10.2015 z č. l. 94 · register priestupkov z č. l. 92
Z odpisu registra trestov na č. l. 94 bolo zistené, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný. Obžalovaný sa doposiaľ dopúšťal len priestupkov na úseku cestnej premávky. Z miesta pobytu nie sú známe žiadne negatívne prejavy
Predmetný skutok súd hodnotí ako prvé závažnejšie zlyhanie obžalovaného, ktorý doposiaľ viedol viac- menej riadny život, až na priestupky v cestnej doprave. Preto prognóza jeho ďalšieho života je tiež viac- menej pozitívna.
Vyššie uvedené skutočnosti súd zohľadnil pri posudzovaní poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keď ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j) Tr. zákona posúdil to, že doteraz viedol riadny život. Súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Teda súd vychádzal len z jednej poľahčujúcej okolností, v dôsledku čoho upravoval trestnú sadzbu podľa § 38 ods. 3 a nasl. Tr. zákona. Trestný zákon v ustanovení § 207 ods. 3 stanovuje trestnú sadzbu trestu odňatia slobody na 1 - 5 rokov. Po úprave v zmysle § 38 ods. 3 , ods. 8 Tr. zák. súd vymeriaval trest v rozpätí 1 rok až 3 roky 8 mesiacov.
Vzhľadom k vyššie uvedeným úvahám súd považoval za spravodlivé a potrebné za predmetný trestný čin uložiť trest odňatia slobody v strede upravenej trestnej sadzby. Vzhľadom na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy súd konštatuje, že účel trestu bude dosiahnutý aj pri uložení prísnejšieho podmienečného trestu odňatia slobody s dlhšou skúšobnou dobou. Uložený podmienečný trest s dlhšou skúšobnou dobou, podľa názoru súdu, dostatočne ochráni spoločnosť pred obžalovaným tým, že hrozba výkonu trestu mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti, zároveň na neho bude výchovne pôsobiť v tom smere, aby viedol riadny život, bude pre obžalovaného dostatočným poučením, aby si do budúcna riadne a včas plnil svoju vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k svojej dcére a zároveň odradí iných páchateľov od páchania takejto trestnej činnosti.
Pokiaľ ide o nárok poškodenej na náhradu škody súd poukazuje na rozhodnutie R 55/1993, z ktorého vyplýva, že v konaní o trestnom čine zanedbania povinnej výživy podľa § 213 Trestného zákona ( teraz § 207 Trestného zákona) nezaplatené výživné nie je dlhom zo škody spôsobenej trestným činom, ale nesplnením povinnosti vyplývajúcej zo Zákona o rodine, ktorej zavinené porušenie samo osebe je trestným činom. Z toho vyplýva, že osoba, vo vzťahu ku ktorej bolo treba výživné plniť, nemá v trestnom konaní postavenie poškodeného v zmysle § 43 Trestného poriadku (teraz § 46 Tr. por. ) Z uvedeného dôvodu súd nemohol priznať poškodenej nárok na náhradu škody - povinnosť zaplatiť dlžné výživné, hoci tento nárok bol riadne a včas uplatnený a preto odkázal poškodenú s jej nárokom na náhradu škody na občianske súde konanie. Súd považuje za potrebné dodať, že poškodená na vymoženie svojho nároku nepotrebuje, aby súd v trestnom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť na náhradu dlžného výživného, nakoľko poškodená už má exekučný titul na vymoženie dlžného výživného a tým je rozhodnutie civilného súdu, sp. zn. 13 P 57/2012 zo dňa 29.1.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 187/2013 zo dňa 30.10.2013, ktorým bola vyslovená povinnosť obžalovaného prispievať na výživu maloletej Noémi mesačne sumou 150 € a to vždy do 15.- tého dňa toho ktorého mesiaca vopred. z nedbanlivosti najmenej tri mesiace v období dvoch rokov si neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania,
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu tre- ba rozsudok doručiť. Odvolanie sa podáva na Okresnom súde Košice - okolie. O odvolaní rozhoduje Krajský súd Košice - okolie.