Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_11Co-303-2015.pdf
PDF · 88.95 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/303/2015
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Telervis PLUS, a. s., so sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpeného JUDr. Alanom Strelákom, advokátom, so sídlom F. R. XX, T., proti odporcovi: E. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. S. XXX, štátny občan SR, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu spotrebiteľov BSO Čadca, so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, IČO: 42 388 911, zastúpené STEHURA & partners, s. r. o., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, IČO: 47 246 863, v konaní o zaplatenie 162,85 eur s príslušenstvom o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/396/2014-41 zo dňa 4. mája 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol s tým, že odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal. Nárok navrhovateľa posudzoval okresný súd podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 2 písm. g), i), § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 497, § 397 Obchodného zákonníka. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ ako veriteľ v danom prípade pri uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a odporca zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Podľa okresného súdu je nepochybné, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu úverovej zmluvy v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, ktorým sa v celku tento vzťah medzi účastníkmi aj riadi. Tiež ustálil, že ide o spotrebiteľský vzťah, ktorým môže byť vzťah vzniknutý jednak na základe Občianskeho zákonníka, ale aj v zmysle Obchodného zákonníka. Pod pojmom spotrebiteľské zmluvy nemožno vidieť osobitné typové označenie zmluvy, ale iba to, že ide o vzťahy, ktoré sa vyznačujú vlastnosťami v týchto ustanoveniach uvedenými, bez zreteľa na to, ako sú inak typovo označené. Nejde teda o samostatný typ zmluvy v zmysle ôsmej časti Občianskeho zákonníka. Z hľadiska danej otázky okresný súd považoval za potrebné zohľadniť Smernicu rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá sa do právneho poriadku premietla predovšetkým v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z hľadiska posúdenia vzťahu medzi účastníkmi je základnou otázkou posúdenie premlčania, na ktoré možno nahliadať tak z pohľadu Obchodného zákonníka, ako aj Občianskeho zákonníka. Podľa okresného súdu je nepochybné, že daný zmluvný vzťah je absolútnym obchodnoprávnym vzťahom, to znamená, že sa riadi Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov a premlčacia doba je v takomto prípade podľa Obchodného zákonníka 4 roky (§ 397). Okresný súd bol toho názoru, že vzhľadom na to, že ide o absolútny obchod, je potrebné na daný vzťah uplatňovať aj premlčaciu lehotu, ktorá sa vzťahuje k danému vzťahu, teda v zmysle Obchodného zákonníka štvorročnú. Ďalej konštatoval, že z Oznámenia o zosplatnení zo dňa 11.03.2010 je zrejmé, že ku dňu 24.02.2010 navrhovateľ zosplatnil celý úver v celkovej dlžnej sume 584,47 eur, pričom žalobný návrh navrhovateľom
bol podaný na súd dňa 07.10.2014. Lehota na uplatnenie práva začala plynúť 25.02.2010 a uplynula dňa 25.02.2014. V čase začatia konania, t.j. dňa 07.10.2014 bol navrhovateľov nárok premlčaný. Pre počiatok behu premlčacej doby je rozhodujúci deň zosplatnenia 24.02.2010, a teda v danom prípade sa „mohlo“ právo vykonať po prvý raz dňa 25.02.2010, kedy objektívne začala plynúť premlčacia doba, ktorej koniec uplynul dňa 25.02.2014 a žalobný návrh navrhovateľom bol podaný na súd až dňa 07.10.2014. K ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je prechodné ustanovenie a okresný súd bol povinný vec posúdiť podľa právneho stavu v čase rozhodovania, a preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako premlčaný zamietol. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere a predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 500,- eur, ktorý sa odporca zaviazal splácať v 13 splátkach vo výške 65,- eur mesačne. Ročná percentuálna miera nákladov bola určená vo výške 40,61 %. Okresný súd skonštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje povinné náležitosti a to konkrétne termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z.z). Nie je možné tento údaj odvodzovať od termínov jednotlivých splátok odpočtom počtu dní od uzavretia zmluvy a počtu splátok, nakoľko takýto postup podľa názoru súdu nie je konformný so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ (v tomto prípade dlžník) musí pri danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým dňom. V ďalšom okresný súd poukázal na to, že sa v zmluve nikde nenachádza ani údaj podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré mal odporca navrhovateľovi zaplatiť. Zmluva obsahuje len počet splátok, z ktorého údaju však nie je zrejmá skladba splátky, t.j. aká suma je započítavaná na istinu, aká na úroky, príp. iné poplatky. Z uvedeného dôvodu okresný súd mal za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje vyššie uvedené povinné náležitosti, ktorý nedostatok zákon č. 258/2001 Z. z. v ust. § 4 ods. 3 sankcionuje tým, že takýto úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V konaní podľa okresného súdu nebolo sporné, že odporca uhradil celkom sumu 682,15 eur a vzhľadom na vyššie uvedené závery okresný súd preto odčítaním sumy splátok od poskytnutej istiny 500,- eur zistil, že odporca istinu v celom rozsahu uhradil, a preto okresný súd i z tohto dôvodu považoval nárok navrhovateľa za právne nedôvodný. Podľa okresného súdu vyhlásenie Dohody o splatení dlhu zo dňa 22.01.2013 spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; 10-ročnú premlčaciu lehotu zákon priznáva len v osobitných prípadoch, a to najmä vtedy, ak sa má predísť súdnym sporom uznaním dlhu, resp. je potrebné chrániť riadny výkon súdneho rozhodnutia (§ 110 Občianskeho zákonníka). O náhrade trov konania okresný súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods.1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s ust. § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým a konanie končí. Odporca ako úspešný účastník konania si náhradu trov neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú. Vedľajší účastník na strane odporcu si právo na náhradu trov konania uplatnil, pričom podľa názoru okresného súdu trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka neboli potrebné na účelné bránenie práva. Jedným z cieľov činnosti vedľajšieho účastníka je zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní ním samým. Paušálny vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní, v ktorých vystupuje navrhovateľ, a to bez ohľadu na stav konania a vôľu spotrebiteľa, navyše zastúpením advokátom, iba zbytočne navýšil trovy konania, a navodzuje dojem, že účelom vstupu do konania nebola ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 19. marca 2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013 vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej-ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Preto okresný súd rozhodol o ich náhrade tak, že odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhovateľ namietal, že na základe vykonaných dôkazov dospel prvostupňový súd k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že nemožno súhlasiť s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti, ktorá sa týka konštatovania prvostupňového súdu, že predmetná dohoda zo dňa 22.01.2013 spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keďže predmetná Dohoda obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti a je definovaná aj výška pohľadávky a aj jej zloženie.
Uvedená Dohoda plní zabezpečovaciu funkciu prostredníctvom inštitútu uznania dlhu. Zmyslom Dohody o uznaní dlhu bolo poskytnúť priestor odporcovi na plnenie, keďže uznaním dlhu nevznikol nový záväzok, ale pôvodný záväzok trvá. Okrem toho vylúčil možnosť nátlaku na odporcu, keďže podpísaná Dohoda bola doručená odporcovi poštou, pričom odporca po uvážení sa sám dobrovoľne rozhodol, že na uvedenú Dohodu pristúpi. Okresný súd svojím postupom odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, pričom konanie je postihnuté vadami, pre ktoré súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo viedlo k nesprávnemu a protiprávnemu rozhodnutiu. Navyše konštatovanie súdu, že Dohoda o splatení dlhu je v neprospech spotrebiteľa, možno označiť za neodôvodnené, keďže okresný súd neuviedol, akým spôsobom k takémuto záveru dospel. Porušil tým ust. § 157 ods. 2 O. s. p., a to právo na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Z uvedených dôvodov žiadal zrušiť rozsudok a vrátiť vec prvostupňovému súdu.
K podanému odvolaniu sa vyjadril vedľajší účastník, ktorý sa stotožnil s právnym posúdením okresného súdu ohľadne premlčania nároku navrhovateľa. Poukázal na to, že pri podpísaní Dohody o uznaní dlhu boli naplnené zákonné znaky inštitútu o nekalej obchodnej praktike, najmä nedostatok odbornej starostlivosti zo strany navrhovateľa. Navyše Dohoda je vopred vypracovaný, štandardizovaný formulár, do ktorého navrhovateľ uviedol aj formuláciu o uznaní dlhu. Nebolo preukázané, že ide o individuálne dojednané ustanovenie. Navrhuje potvrdiť rozsudok okresného súdu. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) napadnutý rozsudok zrušil v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Rozhodnutie okresného súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie aj omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než, ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Právne posúdenie, a teda aplikácia práva je vecou súdu. Bez ohľadu na to, aké právne posúdenie uvedie navrhovateľ v podanej žalobe, súd, viazaný skutkovým vymedzením žaloby, je povinný aplikovať na právny vzťah všetky ustanovenia zákona, ktoré na daný právny vzťah dopadajú.
V danom prípade okresný súd sa nedostatočne zaoberal právnym vyhodnotením charakteru Uznaním dlhu a Dohody o splatení dlhu uzatvorenú medzi navrhovateľom na jednej strane a na druhej strane medzi odporcom zo dňa 22.01.2013, keď túto dohodu nedostatočne vyhodnotil z hľadiska aplikácie navrhovateľom namietaného ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ako aj z hľadiska ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je, pokiaľ ide o posúdenie premlčania, relevantné. Okrem toho podľa názoru odvolacieho súdu hoci v danom prípade bola zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka a ide o absolútny obchod, čo však neznamená, že tento vzťah nepodlieha režimu spotrebiteľského práva v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Predovšetkým má odvolací súd na mysli otázku posúdenia dĺžky premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka.
V zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu a výšky, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od plynutia tejto lehoty.
Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Všeobecne možno konštatovať, že inštitút uznania práva zakotvený v ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a inštitút uznania záväzku zakotvený v ust. § 558 Občianskeho zákonníka sú odlišné právne inštitúty, ktoré sa môžu čiastočne aj prelínať, vyvolávajú však odlišné právne následky a vyžadujú splnenie odlišných náležitostí. Použitie oboch týchto hmotnoprávnych inštitútov nie je vylúčené ani v spotrebiteľských veciach.
Z ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že rovnaký režim ako pre práva priznané právoplatným rozhodnutím sa vzťahuje na premlčanie uznaného práva. Účinky prerušenia premlčania má však len uznanie dlhu týkajúce sa ako dôvodu dlhu, tak jeho rozsahu. S písomným uznaním práva čo do dôvodu a výšky je spojený inštitút pretrhnutia premlčacej doby, ktorý je upravený v ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Platné uznanie práva z hľadiska plynutia dĺžky premlčacej doby zakladá plynutie novej premlčacej doby v dôsledku jej pretrhnutia. Z ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyplýva, že by nebolo možné uznať už premlčaný dlh, teda inak povedané, uznanie premlčaného dlhu nie je v tomto smere viazané na vedomosť dlžníka o tom, že dlh je premlčaný (R 51/1968). Okolnosť, že s uznaním dlhu nemožno spájať účinky uvedené v ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ak dlžník o premlčaní v čase uznania nevedel, je v danej veci pre účely posúdenia premlčania bezvýznamná. Uznanie práva je jednostranný adresovaný hmotnoprávny úkon dlžníka, ktorý k svojej platnosti, okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 Občianskeho zákonníka), musí spĺňať náležitosti uvedené v ust. § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka. Uznanie práva sa musí urobiť predovšetkým v písomnej forme a musí sa týkať ako jeho dôvodu, tak aj jeho výšky. Prejav vôle o uznaní práva musí byť určitý a zrozumiteľný.
Okresný súd Uznanie dlhu a Dohodu o splatení dlhu z 22.01.2013 v zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka neposúdil dostatočne a jeho rozhodnutie o premlčaní nároku je tak predčasné.
Dohoda o splatení dlhu a Uznaní dlhu uzatvorená medzi navrhovateľom a odporca dňa 22.01.2013 pritom obsahuje jednostranné vyhlásenie odporcu, že uznáva dlh voči veriteľovi, ktorý je dostatočne vymedzený čo do dôvodu a výšky a bol uzatvorený v písomnej forme. Takéto vyhlásenie odporcu vyvoláva účinky pretrhnutia premlčacej doby v zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od splatnosti začína plynúť nová 10-ročná premlčacia doba na vymáhanie nároku.
Podľa odvolacieho súdu, pokiaľ prvostupňový súd ohľadne Dohody o splatení dlhu len konštatoval, že táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keďže 10-ročnú premlčaciu lehotu zákon priznáva len v osobitných prípadoch, a to najmä vtedy, ak sa má predísť súdnym sporom o uznaní dlhu, resp. je potrebné chrániť riadny výkon súdneho rozhodnutia, tak takáto argumentácia je z hľadiska účinkov predmetného právneho úkonu nepostačujúca. Ak navrhovateľ v odvolaní namietal, že vyššie uvedené konštatovanie prvostupňového súdu nie je riadne odôvodnené, odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako dôvodnú.
V tejto súvislosti však krajský súd poukazuje, že doposiaľ sa okresný súd dostatočne nezaoberal vyhodnotením uzatvorených dohôd z hľadiska ochrany spotrebiteľa v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z hľadiska riadneho vyhodnotenia namietaného právneho úkonu bude preto potrebné, aby sa prvostupňový súd zaoberal okolnosťami, za akých bola predmetná dohoda uzatvorená, či bola individuálne dojednaná, resp. či vykazuje prvky nekalej obchodnej praktiky, atď.. V prípade uznania práva v zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj uznania záväzku v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka ide o štandardné právne inštitúty, ktorých aplikácia nie je vylúčená zo spotrebiteľského právneho vzťahu. Pokiaľ by však uzatvorené dohody mali spotrebiteľský charakter a zároveň neboli individuálne dojednané, je potrebné ich podrobiť prísnejšej kontrole neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, čím sa prvostupňový súd doposiaľ nezaoberal.
Vzhľadom na vyššie uvedené je záver okresného súdu o premlčaní nároku predčasný, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia založený na nedostatočnom zistení skutkového stavu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Úlohou okresného súdu bude v zmysle vyššie vysloveného právneho názoru krajského súdu vec opätovne rozhodnúť, pričom riadne posúdi uzatvorený právny úkon označený ako Uznanie dlhu a Dohoda o splatení dlhu v zmysle platných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ako aj z hľadiska aplikácie ust. § 110 ods. 1 a § 558 Občianskeho zákonníka. V ďalšom konaní okresný súd opätovne rozhodne aj o trovách prvostupňového a odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok prípustný nie je.