Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_24C-27-2011.pdf
PDF · 85.02 KB
Case nature
Area
Subarea
24C/27/2011
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom JUDr. René Miltákom v právnej veci žalobcu: S.. N. N., R.. XX.XX.XXXX, D. P. Č.. XX, N., štátny občan SR, proti žalovanému: Slovenská republika- Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova ul. č. 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy a iné, takto
rozhodol:
Súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a. Súd žalobu z a m i e t a. Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Žalobca sa na základe žalobného návrhu zo dňa 17.02.2011, doručeného tunajšiemu súdu dňa 18.02.2011 pôvodne domáhal, aby súd určil, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ho diskriminuje, keď ho začala trestne stíhať. Žalobca si v tejto súvislosti uplatnil voči Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky ako žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000,- Eur. Súd v priebehu konania na základe uznesenia č.k. 24C/27/2011-67 zo dňa 23.05.2012 pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu a to vstup Slovenskej republiky-Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako odporcu 2./. Následne súd na základe uznesenia č.k. 24C/27/2011-73 zo dňa 12.11.2012 pripustil zmenu petitu žalobného návrhu, v zmysle ktorého žalobca žiadal určiť, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ako odporca 1./ a Slovenská republika-Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako odporca 2./ diskriminujú žalobcu, keď ho začali stíhať pod ČVS: PPZ-94/BPK-S-2010, zo dňa 02.12.2010 cestou Prezídia policajného zboru, Úrad boja proti korupcii Stred, v trestnom konaní ČVS: PPZ. Žalobca si v tejto súvislosti uplatnil voči odporcom náhradu nemajetkovej ujmy 1 000 000,- Eur, ktorú mali uhradiť spoločne a nerozdielne v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Slovenská republika-Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení k žalobnému návrhu (č.l. 81-87) navrhovala, aby predmetné konanie bolo prerušené do rozhodnutia generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci návrhu poškodeného, v trestnej veci, vedenej pod ČVS: PPZ-94/BPK- S-2010, nakoľko výsledok trestného konania by mohol mať zásadný význam pre rozhodnutie o nároku žalobcu v tomto konaní. Následne na pojednávaní dňa 06.11.2015, Slovenská republika-Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky uviedla, že na návrhu na prerušenie konania netrvá (č.l. 135). Z tohto dôvodu súd predmetný návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Súd na základe uznesenia č.k. 24C/27/2011-122 zo dňa 27.01.2015 zastavil konanie voči Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky ako odporcovi 1./. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.03.2015. Pokiaľ ide o žalobu, žalobca svoj návrh odôvodnil tvrdením, podľa ktorého hovorkyňa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dňa 05. 10. 2004 dávala nepravdivé informácie, v zmysle ktorých mal byť žalobca zaistený pri odovzdávaní úplatku, pričom žalovaný na základe xx-tej sťažnosti žalobcu pod č. ÚK 442/ Sť-2006 dňa 10. 07. 2006 rozhodol, že sťažnosť je dôvodná, keďže hovorkyňa žalovaného nepravdivo informovala média. Aj napriek tejto skutočnosti nezačal vyšetrovateľ, ani prokuratúra trestné stíhanie
pre trestný čin ohovárania. Z uvedeného postupu žalovaného je zrejmé, že voči osobe žalobcu sa malo postupovať diferencovane, a to v závislosti od toho, či podnet na trestné stíhanie dá žalobca, resp. tento podnet dá niekto iný na osobu žalobcu. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že žaloba je nedôvodná, keďže vznesenie obvinenia nemožno vykladať ako diskriminačné konanie v zmysle zákona 365/2004 Z.z. Žalobca má za to, že antidiskriminačný zákon sa vzťahuje na oblasť pracovnoprávnych vzťahov, oblasť vzťahov sociálneho zabezpečenia, oblasť zdravotnej starostlivosti, oblasť poskytovania tovarov a služieb a vzdelávania, nie však na vzťahy upravené Trestným zákonom a Trestným poriadkom. Pokiaľ žalobca poukazoval na trestné konanie, ktoré boli voči nemu vedené, ak mal za to, že bolo nezákonné, v priebehu konania mohol podať sťažnosť na postup vyšetrovateľa a po skončení trestného konania mohol podať žalobu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., titulom vydania nezákonného rozhodnutia orgánom činným v trestnom konaní. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že na tunajšom súde prebiehalo iné konanie pod sp. zn. 19C/70/2012, v ktorom si žalobca uplatnil nemajetkovú ujmu v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Toto konanie bolo právoplatne skončené dňa 14. 01. 2015, keď súd žalobný návrh ako neopodstatnený zamietol. Ide o totožné trestné stíhanie, v zmysle ktorého žalobca žiadal určiť, že žalovaný sa voči nemu dopustil diskriminačného konania a v súvislosti s ktorým žiadal priznať peňažnú satisfakciu. Žalobca v konaní poukázal na výroky hovorkyne Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (bod VII. žalobného návrhu), keď v rámci pôvodného označenia žalovaných bola uvedená Generálna prokuratúra SR. V súvislosti s výrokmi hovorkyne Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podal žalobca inú žalobu o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 24C/106/2007. Súd žalobný návrh zamietol, pričom rozhodnutie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/26/2013 nadobudlo právoplatnosť 15. 01. 2014. Žalovaný rovnako zotrval na námietke pasívnej legitimácie a to v súvislosti s označením žalovaného ako Slovenská republika-Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z obsahu rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C/70/2012 vyplýva, že trestné konanie, na ktoré žalobca poukazuje, bolo právoplatne skončené dňa 29. 06. 2012 (strana 5 rozsudku). Vzhľadom na to, že celé trestné stíhanie bolo vo vzťahu žalobcovi zastavené, žalovaný mal za to, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodiť, že vo vzťahu k nemu došlo k nepriamej diskriminácii a to s poukazom na ústavný nález IV. US 16/09 z 30. 04. 2009. Súd v tejto súvislosti zistil, že žalobca z rovnakého dôvodu podal dňa 20.06.2007 tunajšiemu súdu žalobu voči Slovenskej republike v zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Súd o nároku žalobcu rozhodol rozsudkom sp. zn. 24C/106/2007 zo dňa 25. 10. 2012 a to tak, že žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že hovorkyňa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky mala nepravdivo poskytnúť informácie médiám v súvislosti so zadržaním žalobcu bezprostredne po odovzdaní úplatku. Súd v rámci skúmania pasívnej legitimácie žalovaného zistil, že žalobca ako žalovaného označil štát - Slovensku republiku a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako štátny orgán, prostredníctvom ktorého štát pred súdom koná. Súd mal za nesporné, že vyššie uvedenú informáciu o zadržaní žalobcu bezprostredne po odovzdaní úplatku, poskytla médiám hovorkyňa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky K.. S. N.. Menovaná bola služobne zaradená na komunikačnom odbore kancelárie ministra vnútra SR, z čoho vyplýva že zásah, ktorý mal zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu nespôsobil žalovaný - Slovenská republika. Súd preto konštatoval, že Slovenská republika ako žalovaný v predmetnej veci nie je v hmotnoprávnom vzťahu voči žalobcovi, teda nie je pasívne vecne legitimovaná. V danom prípade informácie médiám poskytla K.. S. N. ako hovorca Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a teda Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nieslo zodpovednosť za podané informácie v rámci výkonu práce svojho zamestnanca. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán má samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti a teda môže byť označený ako žalovaný v občiansko-súdnom konaní. Toto jeho postavenie nemožno zamieňať s postavením v iných veciach, v ktorých vystupuje ako štátny orgán za štát v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 24C/106/2007 zo dňa 25. 10. 2012 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/26/2013 zo dňa 30. 10. 2013. Podľa § 19 Občianskeho súdneho poriadku, spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Podľa § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby. Podľa § 35 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sú právnické osoby.
Podľa § 11 zák. č. 575/2001 Z. z., Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre a) ochranu ústavného zriadenia, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku, ochranu a správu štátnych hraníc, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, ochranu bezpečnosti a plynulosti železničnej dopravy, veci zbraní a streliva, súkromné bezpečnostné služby, vstup na územie Slovenskej republiky a pobyt cudzincov na jej území, občianske preukazy, cestovné doklady a oprávnenia na vedenie motorových vozidiel, otázky azylantov a odídencov, evidenciu obyvateľov, evidenciu cestných motorových a prípojných vozidiel, integrovaný záchranný systém, civilnú ochranu a ochranu pred požiarmi, b) všeobecnú vnútornú správu vrátane veci územného a správneho usporiadania Slovenskej republiky, štátne symboly, heraldický register, archívy a registratúry, štátne občianstvo, matričné veci, zhromažďovanie a združovanie vrátane registrácie niektorých právnických osôb, o ktorých to ustanoví zákon, organizačné zabezpečenie volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, organizačné zabezpečenie volieb prezidenta Slovenskej republiky a ľudového hlasovania o jeho odvolaní, organizačné zabezpečenie volieb do orgánov územnej samosprávy, organizačné zabezpečenie referenda, organizačné zabezpečenie volieb do Európskeho parlamentu, vojnové hroby, živnostenské podnikanie, povoľovanie verejných zbierok, koordináciu výkonu štátnej správy uskutočňovanej obcami, vyššími územnými celkami a orgánmi miestnej štátnej správy, c) Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor, d) koordináciu vzdelávania zamestnancov obcí a vyšších územných celkov plniacich úlohy štátnej správy. Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný"). Podľa § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z., ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 214/2011 zo dňa 18.01.2012).
Vychádzajúc zo zistených skutočností, súd návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol, nakoľko Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, nemá v danom prípade postavenie subjektu, ktorý by mohol byť eventuálne nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ako to už konštatoval tunajší súd v inom súdnom konaní, informácie médiám poskytla K.. S. N. ako hovorca Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a ak v tejto súvislosti mala vzniknúť ujma žalobcovi, nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a žalovaným malo byť v tomto prípade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktorý ako právnická osoba má spôsobilosť mať práva a povinnosti a procesnú spôsobilosť (§ 19 O.s.p., § 18 ods. 1 OZ, § 35 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z. z.).
To isté platí aj v prípade diskriminačného konania, ktorého sa malo vo vzťahu k žalobcovi dopustiť Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a to v súvislosti s trestným stíhaním v trestnej veci, vedenej pod ČVS: PPZ-94/BPK-S-2010. Žalobca bol povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (§ 11 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z.). Žalobca bol v tomto prípade povinný označiť ako žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Pri uplatnení nemajetkovej ujmy by malo označenie žalovaného ako Slovenskej republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky význam jedine vtedy, ak by si žalobca uplatnil ujmu v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V tomto prípade si však žalobca uplatnil nemajetkovú ujmu titulom diskriminačného konania (§ 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z.) a teda na rozdiel od ust. § 3 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je v takomto prípade nositeľom hmotnoprávnej povinnosti konkrétny ústredný orgán štátnej správy a nie štát. Z tohto dôvodu súd ďalej neskúmal, či žalovaný nesie zodpovednosť za vznik nemajetkovej ujmy pokiaľ ide o otázku priamej, či nepriamej diskriminácie žalobcu, nakoľko uvedená otázka je vzhľadom na nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného v tomto konaní celkom bez významu. Súd na záver uvádza, že otázka vzniku nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu vo veci ČVS: PPZ-94/BPK-S-2010, resp. otázka zodpovednosti štátu za túto ujmu, bola predmetom konania Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 19C/70/2012, v ktorom súd nezistil pochybenie zo strany štátu.
V zmysle § 142 ods. 1 Obč. súd. por., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Vzhľadom k tomu, že žalovaný mal vo veci plní úspech, vzniklo mu právo na náhradu trov konania. Keďže žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti výroku rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, Krajskému súdu v Bratislave, podaním na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania možno rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.