Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7C-86-2008.pdf
PDF · 104.04 KB
Case nature
Area
Subarea
7C/86/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I samosudcom Mgr. Janou Janics Bajánkovou v právnej veci navrhovateľa: D. D., bytom U. XX/XX, XXX XX C. J., zast. advokátom JUDr. Vladimír Zvara, SN0 1/A, 990 01 Veľký Krtíš, proti odporcovi: Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody, takto
rozhodol:
Súd návrh zamieta.
Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov konania.
odôvodnenie:
Návrhom doručeným Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 03.04.2008 postúpeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 05.05.2008 v znení jeho doplnenia a spresnenia zo dňa 15.10.2012 sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal zaplatenia 66 387,84 eur ( 2 000 000 Sk) titulom náhrady škody- nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom verejnej moci spolu s príslušenstvom.
Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, nemajetková ujma mu bola spôsobená rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Obdo 2/2003 zo dňa 16.02.2004 a nezákonnými rozhodnutiami a to rozsudkom Okresného súdu veľký Krtíš zo dňa 04.07.2002 č.k. 2Cb/101/200-102 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.03.2003, sp.zn. 48 Cob/12/2003. Nezákonnosť rozsudku Okresného súdu veľký Krtíš zo dňa 04.07.2002 č.k. 2Cb/101/200-102 odvodzoval od toho, že Okresný súd počas celého konania vôbec neprihliadal na jeho vyjadrenia v konaní, kde tvrdil, že nič nie je dlžný na nájomnom žalobcovi a svoje tvrdenia aj zdokladoval. Napriek uvedenému Okresný súd Veľký Krtíš bez toho, aby dostatočne dôsledne prešetril jeho vyjadrenia a ich pravdivosť vydal rozhodnutie, v ktorom vyhovel žalobcovi. Krajský súd v Banskej Bystrici napriek ním podanému odvolaniu a napriek ním predneseným tvrdeniam na tieto jeho tvrdenia neprihliadol a rozhodnutie Okresného súdu Veľký Krtíš potvrdil. Napokon Najvyšší súd sa jeho námietkami vôbec nezaoberal a jeho dovolanie zamietol. Rozhodnutia považuje za nezákonné aj z dôvodu, že sa s ním nezaobchádzalo spravodlivo, pretože žiaden zo súdov neprihliadol na jeho námietky a dôkazy, napriek tomu, že má za to, že jeho tvrdenia boli pravdivé.
Nesprávnosť úradného postupu odvodzoval od toho, že súdy s ním nekonali ako s rovnocenným účastníkom konania a nepristupovali k nemu spravodlivo, keď nebrali do úvahy jeho tvrdenia a od začiatku sa prikláňali na stranu žalobcu.
Nemajetková ujma, ktorá mu bola spôsobená spočíva v tom, že bol nezákonne a bezdôvodne nútený zúčastňovať sa na pojednávaniach, na súdnom konaní, ktoré bolo od začiatku nezákonné, napriek tomu jeho tvrdeniu, na ktorom si dodnes stojí, že žalobcovi uvedeného konania nič nedlhoval. Ľudia, ktorí ho poznali mu v priebehu konania keď sa ako ňom dozvedeli prestali dôverovať, zhoršilo sa tak jeho postavenie ako podnikateľa, znížila sa jeho vážnosť v jeho okolí aj ako osoby fyzickej.
Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 05.09.2013 namietal, že v konaní nebolo preukázané kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu- a to, že navrhovateľom označené rozhodnutia neboli žiadnym orgánom zrušené. Ďalej dôvodil, že navrhovateľ nepreukázal existenciu akéhokoľvek nesprávneho úradného postupu. Vzniesol námietku premlčania, s poukazom na to, že navrhovateľ odvíja svoj nárok od údajne nezákonných rozhodnutí vydaných v období od 04.7.2002 do 16.02.2004.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s prednesom právneho zástupcu navrhovateľa, prednesom povereného zástupcu odporcu, s listinnými dôkazmi: pripojeným spisom Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 2Cb 101/2000. a ostatným spisovým materiálom na vec sa vzťahujúcim z ktorých ustálil nasledovný skutkový stav:
Navrhovateľ sa návrhom domáhal zaplatenia sumy 66 387,84,-eur s kumulácie zodpovednostného vzťahu z dôvodu nezákonného rozhodnutia z dôvodu nesprávneho úradného postupu podľa zákona 58/1969 a zákona č. 514/2003Z.z. ako aj s poukazom na § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že rozhodnutia vydané Najvyšším súdom SR sp. zn. 5 Obdo 2/2003 zo dňa 16.02.2004, rozsudok Okresného súdu veľký Krtíš zo dňa 04.07.2002 č.k. 2Cb/101/200-102 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.03.2003, sp.zn. 48 Cob/12/2003 sú nezákonnými z dôvodu, že súdy nebrali do úvahy námietky navrhovateľa a nevysporiadali sa s nimi v odvolaní. Uviedol, že tieto rozhodnutia zrušené neboli. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu mal za to že súdy s navrhovateľom nekonali spravodlivo, prikláňali sa k názoru protistrany. Navrhovateľ sa z uvedených dôvodov cítil diskriminovaný.
Odporca zotrval na vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku v celom rozsahu. Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jedného z troch zákonných predpokladov uvedených v zákone č. 58 z roku 1969. Argumentoval, že skutočnosť, že konanie respektíve samotné rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci, nie je totožné s očakávaním a predstavami navrhovateľa automaticky neznamená, že konanie súdu spĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na uvedené žiadal žalobu zamietnuť.
Z rozsudku Okresného súdu veľký Krtíš zo dňa 04.07.2002 č.k. 2Cb/101/200-102 súd zistil, že navrhovateľa ( ako odporcu v namietanom súdnom konaní) súd zavial zaplatiť protistrane žalovanú sumu spolu s náhradou trov konania. Prvostupňový súd mal za to, že návrh bol preukázaný a navrhovateľ (ako odporca v namietanom konaní) nepreukázal tvrdenia uvádzané na jeho obranu.
Voči uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, na základe ktorého žiadal, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil nakoľko návrh bol podaný na súd neoprávnene.
Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.03.2003, sp.zn. 48 Cob/12/2003 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu veľký Krtíš zo dňa 04.07.2002 č.k. 2Cb/101/200-102. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie pre zistenie skutkového stavu a pre právne posúdenie veci. Poukázal na to, že navrhovateľ (ako odporca v namietanom konaní) ničím nepreukázal svoje tvrdenia. Voči uvedenému rozsudku podal navrhovateľ dovolanie. Žiadal rozhodnutie Krajského a Okresného súdu zrušiť ako neopodstatnené, nakoľko návrh bol podaný na súd neoprávnene. Dovolací súd dovolací súd dovolacie konanie zastavil z dôvodu nesplnenia predpokladov v zmysle § 241 ods. 3 O.s.p, t.j., že účastník nebol zastúpený advokátom, resp. komerčným právnikom on sám nemal právnické vzdelanie. Dovolací súd poukázal na to, že navrhovateľ bol na odstránenie uvedeného nedostatku vyzvaný, avšak navrhovateľ na predmetnú výzvu reagoval podaním, kde uviedol, že mu finančná situácia nedovoľuje zvoliť si advokáta a že nesúhlasí s ustanovením advokáta z dôvodu, že takémuto by nedôveroval. V závere súd poukázal aj na neprípustnosť dovolania v zmysle § 238 O.s.p. nakoľko neboli splnené podmienky podľa § 237 O.s.p..
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným(ďalej len zákon) postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa § 1 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 2 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
Podľa § 4 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
Podľa § 18 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Podľa § 18 ods. 2 zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa 9 ods. 4 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 9 ods. 3 cit. zákona pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom.
Podľa § 9 ods. 4 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 cit. zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. a č. 514/2003 Z.z., patrí k forme objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú: 1/ existencia majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nepreukázanie čo len jednej z uvedených podmienok má za následok zamietnutie celého návrhu, keďže, ako bolo uvedené, podmienky zodpovednosti pod bodmi 1/,2/ a 3/ musia byť naplnené súčasne.
Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že z troch vyššie uvedených kumulatívnych podmienok, potrebných pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa citovaného zákona nie je splnená hneď už prvá podmienka , a to existencie nezákonného rozhodnutia.
Za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie, ktoré bolo zrušené. V danom prípade navrhovateľom označené rozhodnutia ako nezákonné zrušené neboli. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 04.07.2002 č.k. 2Cb/101/200-102. Bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.03.2003, sp.zn. 48 Cob/12/2003 ako správny a o dovolaní navrhovateľa, ktorým žiadal o zrušenie vyššie citovaných rozsudkov Najvyšší súdu SR rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil a v závere svojho odôvodnenia poukázal na neprípustnosť dovolania v zmysle § 238 O.s.p. nakoľko neboli splnené podmienky podľa § 237 O.s.p..
Argumentácia navrhovateľa spochybňujúca zákonnosť predmetných rozhodnutí je právne bezvýznamná, pretože súdu v danom konaní neprislúcha v žiadnom rozsahu skúmať zákonnosť rozhodnutí súdu, ktoré už boli buď preskúmané ( rozsudok Okresného súdu zo dňa 04.07.2002 č.k. 2Cb/101/200-102 bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.03.2003, sp.zn. 48 Cob/12/2003 potvrdený) alebo rozhodnutí, ktoré vydal nadriadený súd v rámci svojho rozhodovania o odvolaní alebo dovolaní. Dovolací súd uznesením dovolanie navrhovateľa odmietol. Pre súd je záväznou skutočnosť, že predmetné rozhodnutie je právoplatné a že nebolo po právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť. V súčasnosti už nemôže byť nijak napadnuté a preto preň platí nevyvrátiteľná domnienka zákonnosti.
Navrhovateľ v danom konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia.
Na argumentácia navrhovateľa opierajúcu sa o to, že nezákonnosť rozhodnutia spôsobuje to, že súdy nebrali do úvahy jeho námietky a nevysporiadali sa s nimi v odvolaní neprihliadol, pretože predmetom tohto konania nie je preskúmavanie správnosti rozhodnutia súdov vo vzťahu k právoplatným rozhodnutiam. S týmito navrhovateľovými námietkami sa v navrhovateľom namietanom konaní riadne vysporiadal odvolací súd a na základe vyhodnotenia dokazovania dospel k záveru, že jeho námietky boli nedôvodné a nepreukázané. Rovnako pre posúdenie dôvodnosti žaloby je právne bezvýznamný pocit navrhovateľa, že ním označené právoplatné rozhodnutia sú nezákonné z dôvodu, že nie sú v "jeho prospech" pretože samotná nespokojnosť účastníka konania s výsledkom konania automaticky neznamená nezákonnosť takéhoto rozhodnutia.
Vo vzťahu k samotnému nároku navrhovateľa uplatňovanému z titulu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci súd uvádza, že navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup. Zákon príkladmo uvádza, čo možno za takýto postup považovať a v zásade sa jedná o porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Navrhovateľ nesprávny úradný postup vidí v tom že súdy s navrhovateľom nekonali spravodlivo, prikláňali sa k názoru protistrany a bezdôvodne ho nútili k účasti na pojednávaniach, zasielali mu predvolania a podania. Povinnosťou súdu je účastníka na každé pojednávanie vždy riade v dostatočnom časovom predstihu predvolať, tak, aby mal možnosť sa na každé pojednávanie pripraviť. Z uvedeného vyplýva, že prevolávaním navrhovateľa na jednotlivé pojednávania ako aj zasielaním mu podaní súvisiacich s prejednávanou vecou sa nedopustil nesprávneho úradného postupu, ale súd konal len tak ako mu zákon a ustálená judikatúra ukladá.
V konaní teda navrhovateľ nepreukázal základné podmienky na priznanie nároku týmto právnym titulom, ktoré musia byť pre jeho úspešné uplatnenie si kumulatívne splnené a to nesprávny úradný postup, škodu a z uvedeného dôvodu ani príčinnú súvislosť medzi nimi.
Vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy nadrámec súd dodáva, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky zaťažuje výlučne poškodeného. V danom prípade však navrhovateľ nijakým spôsobom nešpecifikoval a ani nepreukázal závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote ako aj závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení tak, ako to predpokladá § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, rovnako aj pre ustálenie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou ujmou.
Podľa § 11 z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len Obč. zák.) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 Obč. zák. :
ods. 1: Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. ods. 2: Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. ods. 3: Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Povinnosťou súdu je vyriešiť otázku vecnej legitimácie. Vecne legitimovaný je ten účastník konania, ktorý je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v procese rozhoduje. V sporovom konaní rozlišujeme aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu. Účastník konania, ktorý je ako žalovaný subjektom hmotnoprávnej povinnosti má pasívnu vecnú legitimáciu. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že účastník nebol subjektom práva alebo povinnosti, o ktoré išlo v konaní, čo vedie k zamietnutiu žaloby.
Nakoľko si navrhovateľ si voči odporcovi uplatnil svoj nárok viacerými právnymi titulmi a to jednak v zmysle z.č. 58/1969 Zb., z.č. 514/2003 Z.z., tiež v zmysle § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti ako aj zákona č. 365/2004 Z.z,. súd preto skúmal predmetný nárok súd aj v zmysle ust. § 11 a nasledujúcich Obč. zák. o ochrane osobnosti. Súd hneď v úvode v danom prípade konštatuje nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcu, keďže k zásahu musí v prípade predmetných ustanovení Občianskeho zákona. dôjsť konkrétnym subjektom a nejde teda o zodpovednosť štátu, ale o vzťah upravený Občianskym zákonníkom. Zásahu sa mali dopustiť konkrétne súdy teda Okresný súd Veľký Krtíš a Krajský súd v Banskej Bystrici . Tieto subjekty však účastníkmi konania na základe žaloby navrhovateľa neboli lebo ich ani neoznačil za účastníkov.
Napokon súd skúmal predmetný nárok aj v zmysle zákona č. 365/2004 Z.z.
Podľa §2a zákona č. 365/2004 Z.z ods. 1 diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
Podľa odseku 2 priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.
Podľa ods. 3 nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.
K uvedenému pocitu navrhovateľa súd konštatuje, že za diskrimináciu nemožno považovať skutočnosť, že súd riadne uplatnený návrh prerokoval a o ňom aj rozhodol aj keď v neprospech navrhovateľa ako jedného z účastníkov konania.
Vysporadúvanie sa s námietkou premlčania je v danej veci irelevantné, nakoľko nedošlo k naplneniu kumulatívnych podmienok, potrebných pre úspešné uplatnenie práva podľa citovaných zákonov.
Záverom súd konštatuje, že samotná nespokojnosť účastníka konania s rozhodnutím súdu spočívajúca v tom, že o návrhu nebolo rozhodnuté podľa jeho predstáv a prianí nezakladá bez ďalšieho nezákonnosť takéhoto rozhodnutia, nesprávny úradný postup a ani zásah do je osobnostných práv a nevykazuje ani známky diskriminačného konania.
Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. patrí náhrada trov konania voči navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Bratislava I, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205, ods. 2 O. s. p. Podľa § 205 ods. 2 0bčianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade, že účastník svoju povinnosť uloženú týmto rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti nesplní dobrovoľne, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.
V Bratislave dňa 05.11.2015
Mgr. Jana Janics Bajánková sudkyňa Za správnosť vyhotovenia: