Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

32Cob/39/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Róbert Foltán a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: LG IT s. r. o., so sídlom Pivovarská 1, Žilina, IČO: 45 233 021, zastúpeného advokátkou: JUDr. Anetta Árvayová, so sídlom Sládkovičova 7/7, Nitra, proti žalovanému: AS Elektrik, s. r. o., so sídlom Nádražná 718/17, Šaľa, IČO: 44 864 868, zastúpenému advokátkou: JUDr. Eva Szikorová, so sídlom Hollého 1854/9, Šaľa, o zaplatenie 17.798,40 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. -226 zo dňa 18.6.2020, t a k t o

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 17.798,40 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 17.798,40 eura od 23.1.2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému.

Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. , , až 3, , , , , , , , (ďalej len „“).

Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný ako objednávateľ a žalobca ako zhotoviteľ platne uzatvorili zmluvu o dielo, keďže sa dohodli na predmete diela, ako aj cene diela 29.666,- eur bez DPH. Povinnosťou žalobcu ako zhotoviteľa (a subdodávateľa) bolo zabezpečovať pracovníkov za účelom výkonu mechanických prác pre žalovaného ako objednávateľa (a tiež dodávateľa) v závode Kia Motors Slovakia s.r.o.. Žalovaný uhradil žalobcovi z dohodnutej ceny diela polovicu, t.j. 17.798,40 eura s DPH (14.832,- eur bez PDH). Taktiež bolo zistené, že strany sporu spolu dlhoročne spolupracovali na základe neformálnych zmlúv od roku 2013 do 2018. Žalovaný namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, kedy a akú prácu pre žalovaného vykonal, napokon namietal i to, že žalobca dielo protokolárne neodovzdal. Keďže strany neuzavreli písomnú zmluvu o dielo, kde by si podrobne dohodli spôsob a postup pre odovzdanie diela, má to ten dôsledok, že k vykonaniu predmetného diela, na ktorý v ust. viaže vznik práva na zaplatenie ceny

diela, mohlo dôjsť i postupom a spôsobom faktickým, teda bez akéhokoľvek protokolárneho odovzdania diela, čo by muselo byť zmluvnými stranami vyslovene dohodnuté. Súd mal preto zato, že dielo bolo riadne ukončené a odovzdané žalovanému v mieste výkonu prác ( ), t.j. v závode KIA. Navyše pracovníkov zabezpečovaných žalobcom manažoval žalovaný prostredníctvom svedka A. B., ktorý tým vykonával i priebežnú kontrolu vykonávania diela, a teda ak bol skutočne výkon prác vadný, nič mu nebránilo dožadovať sa riadneho vykonávania diela, resp. po poskytnutí primeranej lehoty od zmluvy odstúpiť. Naopak, po ukončení prác v lete 2018, ktorú skutočnosť súd považoval za nespornú, keďže žalovaný nepoprel, že práce boli v lete 2018 ukončené (o čom napokon svedčí i evidencia vstupov do závodu KIA z ktorej vyplýva, že v ostatných mesiacoch tam boli prítomní už len pracovníci za žalovaného), zaslal dňa 16.9.2018 žalovaný žalobcovi e-mail, v ktorom uviedol, že niečo dostali zaplatené, tak im zatiaľ môže žalobca poslať faktúru na polovicu. Žalobca na základe tohto e-mailu vystavil dňa 27.9.2018 faktúru na sumu 17.798,40 eura s DPH, ktorú žalovaný v celom rozsahu 11.10.2018 uhradil, a to bez potreby odovzdania denníkov či odovzdávacích protokolov zo strany žalobcu. Následne dňa 8.1.2019 vystavil žalobca faktúru na druhú polovicu ceny diela 17.798,40 eura s DPH, ktorú mu však žalovaný vrátil a e-mailom zo dňa 14.1.2019 oznámil, že faktúru neakceptuje a žalobca ju môže stornovať.

Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný uhradením polovice ceny diela dňa 11.10.2018 uznal aj zvyšok svojho záväzku, keďže jednak práve na pokyn žalovaného vystavil žalobca faktúru na polovicu, čo jednoznačne preukazuje e-mail žalovaného zo dňa 16.9.2018, a jednak žalovaný nepreukázal, že by akékoľvek vady diela u žalobcu reklamoval. Pretože uznanie záväzku založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v čase uznania trval, dôkazné bremeno neexistencie záväzku zaťažovalo žalovaného. Ust. síce neukladá dlžníkovi, či a kedy má prejaviť či inak vyjadriť voči veriteľovi svoj nesúhlas s celkovou výškou pohľadávky. Ak dlžník neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s výškou pohľadávky, nie je možné z takejto skutočnosti vyvodiť, že dlžník uznáva aj zvyšok dlhu, resp. záväzku voči veriteľovi. Dlžník nie je povinný oznámiť veriteľovi v časovej súvislosti s čiastkovými platbami, že ide len o čiastkové platby a že nemieni zvyšok dlhu doplatiť, ak už predtým dal jasne najavo, že zvyšok dlhu neuznáva a z okolností pred úhradou dlhu veriteľovi, rokovaní (uplatnenie chýb diela, hoci nie podľa zákona včas, návrh na vybavenie veci zľavou z ceny diela a požiadavka na zaplatenie nákladov vynaložených na opravu, resp. dokončenie diela iným subjektom) muselo byť veriteľovi jasné, že dlžník nemieni uhradiť celkovú cenu diela (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. ). Žalovaný v tejto súvislosti tvrdil len toľko, že výkon prác nebol bezchybný, telefonicky reklamoval vady a musel si dokončenie prác zabezpečiť vo vlastnej réžii, čo malo preukazovať čestné prehlásenie jeho bývalého zamestnanca C. D.. V prípade tohto čestného vyhlásenia sa však nejedná o písomnú svedeckú výpoveď ( ), a teda nemožno naň takto nahliadať, avšak i napriek tomu, toto čestné vyhlásenie potvrdzuje, že pracovníci žalobcu v závode KIA pracovali a keď nastala situácia, že tam nebol dostatok pracovníkov žalobcu, C. D. sám uzatvoril dohodu so žalobcom, že potrebné práce sám zabezpečí a vykoná s nárokom na finančnú náhradu, ktorá mu bola žalobcom i v celom rozsahu vyplatená. Bývalý zamestnanec žalovaného tiež potvrdil, že projekt sa podarilo dokončiť a odovzdať. Skutočnosť, že projekt bol riadne dokončený a bez výhrad akceptovaný potvrdzujú dokumenty vyžiadané od spoločnosti Kia motors Slovakia, s.r.o. (FAC, SIC). I keď v tejto súvislosti žalovaný namietal, že tieto dokumenty nepreukazujú, že práce vykonal žalobca ani ich rozsah, je nepochybné, že práce zabezpečené žalobcom boli zahrnuté do cenovej ponuky predloženej žalovaným ako zhotoviteľom spoločnosti Kia motors Slovakia, s.r.o. ako objednávateľovi, boli zo strany objednávateľa preverené a prijaté a aj zaplatené, ako to potvrdil aj svedok A. B. na pojednávaní, pričom dojednanie o bankovej záruke (či zádržnom práve) medzi žalovaným a spol. Kia motors Slovakia, s.r.o. je v tomto smere bez právneho významu.

Súd prvej inštancie uviedol, že dôvodné neboli ani námietky žalovaného, že konateľ žalobcu nebol prítomný počas realizácie zákazky, nakoľko zhotoviteľ môže poveriť jeho vykonaním inú osobu ( ) a navyše žalovaný chcel pracovníkov žalobcu manažovať sám, teda prítomnosť konateľa žalobcu sa javí byť i nadbytočná. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nedodal taký rozsah prác aký bol dojednaný, pričom cena diela bola dohodnutá ako hodinová sadzba na plánovaný objem prác, žalovaný (ktorého v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno) nepreukázal, čo konkrétne nebolo dodané, resp. aké práce neboli vykonané, navyše za situácie, keď sám žalovaný vždy podľa potreby žiadal o zabezpečenie pracovníkov na výkon konkrétnych prác a títo pracovníci postupovali podľa jeho pokynov,

resp. pokynov jeho zamestnanca A. B.. Túto skutočnosť potvrdil i svedok E. F., ktorý pracoval pre žalobcu v závode KIA spolu s ním zabezpečenými pracovníkmi, pričom žalobca mu za vykonané práce riadne zaplatil. Súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že by predchádzajúca obchodná prax medzi stranami sporu bola irelevantná. V konaní bolo nesporné, že strany od roku 2013 spolupracovali na základe ústnych dohôd a riadne si uhrádzali faktúry bez akýchkoľvek sprievodných dokladov (napr. dodacích listov). Pokiaľ ide o faktúry vystavené žalobcom žalovanému v rokoch 2014, 2015, 2016 je z nich zrejmé, že sa týkali spolupráce strán sporu na projektoch v spoločnosti Kia motors Slovakia, s.r.o.. Svedok A. B. síce uviedol, že doklady predkladal spoločnosti ROFA, avšak žalovaný žiadne dôkazy k tomuto tvrdeniu nepredložil. Súd preto uzavrel, že i v prípade zmluvy o dielo, ktorá je predmetom tohto sporu, predloženie akejkoľvek dokumentácie v zmysle zaužívanej obchodnej praxe medzi stranami sporu za účelom riadneho odovzdania diela potrebné nebolo. Z uvedeného potom možno tiež vyvodiť pravdivosť tvrdení žalobcu, že k nezaplateniu druhej časti ceny diela došlo na základe následných nezhôd medzi žalovaným a žalobcom.

Súd uviedol, že neprihliadol na dôkaz na USB kľúči, na ktorom je zachytený audiozáznam rozhovoru medzi G. H. a A. B., resp. prepis tejto nahrávky, nakoľko bol získaný v rozpore so zákonom a jeho vykonanie nebolo odôvodnené uplatnením . Keďže súd dospel k záveru, že čiastočné plnenie žalovaného bolo poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím žalovaný uznal aj zvyšok záväzku, súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi zvyšok ceny diela vo výške 17.798,40 eura titulom istiny. Keďže sa žalovaný s plnením svojho peňažného záväzku dostal do omeškania, súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania podľa v spojení s Nariadenia vlády č. vo výške 9% ročne zo sumy žalovanej istiny 17.798,40 eura od 23.1.2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa (ďalej len „“) a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia v celom rozsahu odvolanie z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (, a ). Poukázal na to, že od začiatku sporu zotrvával na tom, že je dôkaznou povinnosťou žalobcu preukázať opodstatnenosť a nárokovateľnosť žalovanej sumy, t. j. žalobca je nositeľom dôkazného bremena. Ak žalobca tvrdí, že práce, ktoré si voči žalovanému vyúčtoval faktúrou, ktorej zaplatenia sa domáha, vykonal v rozsahu ako uvádza, je na ňom, aby rozsah vykonaných prác preukázal, čo sa nestalo. Súd však dospel k záveru, že nositeľom dôkazného bremena preukázania neexistencie záväzku je žalovaný, čo zdôvodnil čiastočným plnením záväzku s poukazom na ust. . Tento právny záver o tom, že v danom prípade došlo žalovaným k uznaniu záväzku poskytnutím čiastočného plnenia je nesprávny, preto je nesprávny aj právny záver o tom, že žalovaný je nositeľom dôkazného bremena ohľadom nastúpenej vyvrátiteľnej domnienky uznania záväzku. Súd v krátkom ústnom odôvodnení vyhláseného rozsudku zdôvodnil priznanie nároku tým, že žalovaný „uhradil prvú polovicu faktúry“.. a tým aj uznal druhú polovicu. Toto skutkové tvrdenie je však nesprávne, pretože nie je pravda a nebolo ani v konaní preukázané, že žalovaný uhradil prvú polovicu jednej faktúry. Súd následne v písomnom vyhotovení rozsudku toto svoje zdôvodnenie korigoval v tom smere, že žalovaný uhradil polovicu ceny diela a sám nepredložil dôkazy o tom, že reklamoval nejaké vady diela, resp. nedostatočný rozsah prác. Žalobca protokolárne dielo neodovzdal, hoci bol na to konateľom žalovaného p. B. dotazovaný a bolo to aj jeho štandardnou povinnosťou zhotoviteľa. Až odovzdaním diela možno hovoriť o tom, či bolo toto vadné/bezvadné, úplné/neúplné. Reklamácia môže byť vykonaná až po zrealizovaní a odovzdaní diela zhotoviteľom, k čomu v danom prípade nedošlo. To, že dielo nebolo realizované žalobcom bezvadne, včas a v dohodnutom rozsahu, vyplýva aj z dôkazov predložených súdu žalobcom, resp. žalovaným, napr. čestné prehlásenie bývalého zamestnanca žalovaného I. D., sms-komunikácia ohľadom potreby prác predložená súdu žalobcom, z ktorej vyplývalo porovnaním s rozpisom dochádzky v KIA, že na

pracovisku neboli zamestnanci, resp. žalobcom poverené osoby prítomné v potrebnom rozsahu a počte. Žalobca tvrdil, že dielo za jeho stranu realizovalo 8 poverených osôb (F., B., J., K., L., M., E., N.), no toto žiadnym spôsobom nepreukázal a ani nepredložil žiadne dôkazy o tom, v akom právnom vzťahu k nemu tieto osoby boli, v akom rozsahu tá-ktorá z nich sa na realizácii diela podieľala. Vypočutý bol iba p. F., ktorý podľa vlastného vyjadrenia pre žalobcu pracoval ako živnostník (subdodávateľ) a predložil ohľadom svojej participácie faktúru, ktorej obsah však nekorešponduje s jeho tvrdeniami o tom, aký rozsah pre žalobcu on sám, prípadne ďalšie osoby, ktoré označil, že preňho pracovali na dohodu o vykonaní práce, na tejto zákazke vykonal, a preto túto svedeckú výpoveď podľa žalovaného nie je možné zhodnotiť ako dôkaz preukazujúci riadne vykonanie diela v dohodnutom rozsahu žalobcom. Žalobca pri podávaní návrhu ani neuviedol, na čom sa so žalovaným dohodol, v akom časovom horizonte mal dielo vykonať a čo preňho skutočne vykonal a v akom rozsahu, vrátane toho, kedy dielo odovzdal, resp. bol pripravený ho odovzdať. Žalovaný v rámci písomného vyjadrenia uviedol, aké práce a v akom rozsahu a časovom úseku mal žalobca pre žalovaného vykonať. Poukázal na to, že tieto práce boli medzi ním a žalobcom čiastočne dohodnuté hodinovou sadzbou (za supervising) a čiastočne fixnou sumou (za mechanické práce), ktoré však zahŕňali aj dodávku potrebných materiálov pri úprave automatizovaného skladovania a dopravníkového systému. Supervising znamenal faktický dohľad nad správnou funkciou zariadenia počas skúšobného obdobia. Žalovaný tiež v rámci vlastného vyjadrenia uviedol, že práce sa mali vykonávať v určitých časových úsekoch, pričom celá zákazka bola odovzdaná objednávateľovi KIA až v decembri 2018. Zo samotného zahrnutia dohodnutých prác do cenovej ponuky pre konečného zmluvného partnera žalovaného (KIA) nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že žalobca si svoju zmluvnú povinnosť riadne splnil. Z cenovej ponuky medzi žalovaným a KIA nevyplývala dohoda o cene diela medzi KIA ako objednávateľom a žalovaným ako zhotoviteľom, pričom cena bola dohodnutá ako fixná/balíková pre jednotlivé časti zrealizovaného diela. Naproti tomu cena diela medzi žalobcom a žalovaným bola dohodnutá iným mechanizmom – ako hodinová sadzba na plánovaný objem prác v prípade supervisingu/dohľadu resp. ako balíková cena za práce na úprave automatizovaných systémov pre časť modification/úprava, ktorá však zahŕňala aj dodávku potrebných komponentov. Cenová ponuka voči KIA síce neobsahuje priamo položku dodávka materiálu, technické podrobnosti diela však riešia technické špecifikácie, na ktoré sa cenová ponuka odvoláva a ktoré boli súdu predložené žalovaným. Žalobca v spore tvrdil, že dokument FAC preukazuje, že KIA zaplatila žalovanému celú cenu diela. Aj v písomnom vyjadrení k tomuto dôkazu obstaranému súdom žalobca uvádza, že dokument FAC obsahuje informáciu .. o. i. že platby sú uvoľnené. Súd tiež v odôvodnení rozsudku uvádza, že zaplatenie celej ceny diela potvrdil aj vypočutý svedok p. B.. V dokumente FAC žiadne tvrdenie o platbe ceny diela nie je vôbec obsiahnuté. Dokument hovorí o tom, že projekt bol úspešne ukončený s ohľadom na všetky zmluvné a technické podmienky, že KIA dielo ako celok prevzala od žalovaného a potvrdzuje sa 2-ročná záručná doba, ktorá začína plynúť dňom 8.12.2018. Ani p. B. vo svojom výsluchu neuviedol, že KIA zaplatila celú cenu diela. Ku dňu vyhlásenia dokazovania za skončené v skutočnosti KIA žalovanému nevyplatila 20% dohodnutej ceny diela, ktoré zadržiava titulom zádržného, o čom boli súdu predložené dôkazy. Otázka, či bola cena diela objednávateľom žalovanému (ako zhotoviteľovi) vyplatená celá alebo nie, nemá vplyv a ani dôkaznú hodnotu pre posúdenie otázky splnenia povinnosti žalobcu.

Žalovaný je presvedčený, že zo žiadnych okolností tohto konkrétneho prípadu, zvlášť za situácie, ak žalobca dôkazne nepodložil žiadne zo svojich tvrdení, nie je možné dospieť k záveru, že zaplatením jednej faktúry automaticky uznal aj zvyšok svojho záväzku, keď záväzok žalobcu bol dohodnutý inak ako v cenovej ponuke žalovaného voči KIA. Rozdiel v spôsobe určenia ceny diela je kľúčový, čo však súd nijak nevyhodnotil. Takisto nie je možné z toho, že sám súhlasil s tým, aby žalobca vystavil prvú faktúru na cenu polovice celkovej ceny diela a z toho, že nereklamoval vadné dodanie diela, keď k odovzdaniu diela žalobcom nedošlo a toto je aj primárnou povinnosťou žalobcu ako zhotoviteľa a časť ceny diela ešte mala byť vykonávaná aj po vystavení tejto prvej faktúry, vyvodiť záver o uznaní celého záväzku poskytnutím čiastočného plnenia. Reklamovať vady diela je možné iba ak bolo odovzdané, ktoré splnenie povinnosti žalovaný aj dôvodne očakával od žalobcu. Nie je povinnosťou objednávateľa vyzývať na splnenie takejto (základnej) povinnosti a žalobca v tomto smere ani netvrdil a ani nedokazoval, že by nejakú iniciatívu pre účely uzavretia zákazky s cieľom zabezpečiť si adekvátny podklad pre fakturáciu žalovanej sumy vo vzťahu k žalovanému vykonal. Prihliadnutie súdu na bežnú prax zavedenú medzi stranami v minulosti bez toho, aby bolo preukázané, že skutočne išlo o rovnocenné prípady za rovnakých skutkových okolností je nesprávne. Žalobca vlastnými dôkazmi nevedel preukázať prakticky ani časť svojich tvrdení. Ako dôkaz, že dielo vykonal predložil prezenčnú listinu, nedatovanú a nepodpísanú, ktorej obsahom bol zoznam ľudí- zamestnancov, ktorí majú byť oboznámení so zásadami BOZP v závode

KIA. Tento dokument nemá žiadnu výpovednú hodnotu čo do dokázania tvrdenia žalobcu o rozsahu vykonaných prác. Žalobcom predložená prezenčná listina slúžila len ako podklad pre vybavenie vstupu do závodu KIA, nedokazuje skutočné vykonanie prác pre žalovaného. Okrem toho žalobca predložil iba sms-komunikáciu a e-mailovú čiastkovú komunikáciu, faktúry z predchádzajúceho obdobia, ktorými dokazoval zavedenú obchodnú prax a navrhol výsluch svedka p. F.. Žalobca svoje tvrdenia uvádzal postupne, pričom tieto mal a mohol učiniť skôr, vrátane navrhnutia dôkazov a predloženia dôkazov o svojich tvrdeniach. Súd svojim postupom pri vykonávaní dokazovania vytvoril pre žalobcu neadekvátny priestor pre dopĺňanie svojich tvrdení a predkladaní dôkazov a tiež neočakávane vykonal aj také dokazovanie, ktoré žalobca mal a mohol označiť skôr. Tým podľa názoru žalovaného porušil zásadu rovnosti strán vyjadrenú v čl. 6 zásad a nedôvodne pomáhal v dokazovaní žalobcovi. Žalobca svoje tvrdenia o tom, že vykonal dielo nepodoprel relevantnými dôkazmi. Až keď bolo zrejmé, že je v dôkaznej núdzi, požiadal súd o vyžiadanie výpisu vstupov do závodu KIA. Dôkaz o splnení základnej povinnosti zhotoviteľa preukázať vykonanie diela, nie je takým druhom dôkazu, ktorý by mal vykonať súd, a preto v tomto smere vyžiadaním výpisu vstupov od KIA došlo k porušeniu zásad uvedených v a 9 , t. j. zásady kontradiktórnosti a zásady formálnej pravdy, ktoré aktivitu v spore kladú predovšetkým na strany sporu. Takisto prekvapivo súd vykonal dokazovanie aj ohľadom cenovej ponuky žalovaného pre KIA a dokumentu FAC (protokol o odovzdaní diela žalovaným KIA – zo dňa 8.12.2018). Žalobca prvýkrát navrhol uvedené dokazovanie až na pojednávaní dňa 3.12.2019. Žalovaný pritom od začiatku tvrdil, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia uvedené v žalobe, doplnenie dokazovania v tomto smere namietal. Takto vykonané dokazovanie nebolo pre rozhodnutie veci nevyhnutné. O vykonaní prác žalobcom nemôže svedčiť to, že práca, ktorú mal žalobca vykonať, bola súčasťou cenovej ponuky pre KIA, tiež, že o vykonaní prác žalobcom nemôže svedčiť protokol o odovzdaní diela žalovaným svojmu objednávateľovi. Žalovaný od začiatku sporu uvádzal, že práce neboli vykonané žalobcom v potrebnom a dohodnutom rozsahu, tieto si zabezpečil vlastnými zdrojmi a nebolo v tomto smere primárne povinnosťou žalovaného preukázať, čo žalobca nevykonal, ale naopak bolo primárne povinnosťou žalobcu preukázať, že dielo v dohodnutom rozsahu vykonal a riadne odovzdal, čo sa nestalo, a teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno ohľadom tvrdení o vykonaní diela a preukázaní toho, že mu žalovaný nárok skutočne patrí v rozsahu, ako v žalobe uvádza.

Žalovaný má za to, že súd porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces tým, že porušil zásadu rovnosti strán a zásadu kontradiktórnosti a formálnej pravdy, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom o tom, že žalobca vykonal pre žalovaného dielo v rozsahu, na aký sa zmluvne zaviazal, že nebolo jeho povinnosťou dielo odovzdať preukázateľným spôsobom s ohľadom na predchádzajúcu prax a tiež že dielo bolo odovzdané a zaplatené objednávateľom KIA žalovanému v celosti a že z odovzdania celého diela vyplýva aj potvrdenie celého rozsahu prác žalobcom, keď tieto boli zahrnuté do cenovej ponuky žalovaného voči KIA a zároveň vec nesprávne právne posúdil, keď uviedol, že zaplatením jednej polovice faktúry uznal žalovaný zvyšok záväzku a nastúpila tak vyvrátiteľná právna domnienka, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v čase uznania trval, pričom dôkazné bremeno preukázania neexistencie záväzku spočíva na žalovanom, ktorý nepreukázal, že reklamoval vady diela, resp. jeho neúplnosť. Žalovaný považuje takéto právne posúdenie za nesprávne a toto ani súd neuviedol na prvom pojednávaní v rámci predbežného právneho posúdenia veci, ale uviedol ho prvýkrát až na poslednom pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Takéto právne posúdene bolo pre žalovaného neočakávané. Nositeľom dôkaznej povinnosti v tomto spore je jednoznačne žalobca, zo strany žalovaného nedošlo k takému konaniu, ktoré by zakladalo právnu domnienku uznania žalovaného záväzku. Preto žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania.

Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že s odvolaním žalovaného nesúhlasí a navrhuje rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. V zmysle ust. žalobca so žalovaným uzatvoril zmluvu o dielo, pričom sa dohodli na predmete a cene diela vo výške 29.664,- eur bez DPH. Povinnosťou žalobcu bolo zabezpečiť pracovníkov na mechanické práce – úpravu skladových regálov a vozíkov v závode KIA MOTORS SLOVAKIA, s.r.o. na základe emailovej komunikácie zo dňa 5.7.2017 pre žalovaného. Práce boli vykonané v období rokov 2017 a 2018. Na základe dohodnutej sumy a potvrdenej emailovej komunikácie žalovaný uhradil prvú 1 faktúry vo výške 14.832,- eur, s DPH vo výške 17.798,40 eura. Žalovaný uhradením polovice

ceny diela 11.10.2018 uznal aj zvyšok svojho záväzku, keďže jednak na pokyn žalovaného vystavil žalobca faktúru na polovicu, čo preukazuje e-mail žalovaného zo dňa 16.9.2018 a jednak žalovaný nepreukázal, že by akékoľvek vady diela u žalobcu reklamoval. Záväzok v čase uznania trval a dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaného. Tento žiadnym spôsobom nepreukázal, že by bol reklamoval dielo. So žalovaným žalobca spolupracoval v rámci kolegiálnych vzťahov bez zmlúv, predkladania preberacích protokolov, odovzdávacích protokolov, montážnych denníkov, dodacích listov od roku 2013 do roku 2018. Fakturované práce boli dohodnuté s p. B. a boli založené na vzájomnej dôvere, ktorá bola iba do obdobia, pokiaľ žalovaný v decembri 2018 nevyhral zákazku v KIA MOTORS SLOVAKIA, s.r.o. K priebehu prác bol vypočutý ako svedok p. F., ktorý bližšie uviedol, ako prebiehal pracovný proces v spoločnosti KIA MOTORS SLOVAKIA, s.r.o., pokyny na vykonanie práce zadával pracovníkom p. B.. So žalovaným nebol dohodnutý postup odovzdania prác. Práce boli vykonané podľa dohody so žalovaným, ktorý si vyžiadal pracovníkov podľa potreby, ktorí boli k dispozícii a vykonávali práce podľa požiadaviek žalovaného. Pokiaľ sa týka prezenčnej listiny, túto žiadal žalovaný na základe vykonania zabezpečenia vstupov do spoločnosti KIA MOTORS SLOVAKIA, s.r.o. a oboznámenia sa so zásadami BOZP. Prezenčná listina nemohla byť ani podpísaná a ani datovaná, nakoľko oboznámenie s predpismi BOZP sa vykonávalo v spoločnosti KIA MOTORS SLOVAKIA, s.r.o. a žalobca neškolil pracovníkov. V listine sú uvedení pracovníci, ktorým boli umožnené vstupy do spoločnosti KIA MOTORS SLOVAKIA, s.r.o. a po zaškolení v KIA MOTORS SLOVAKIA, s.r.o. vykonávali práce, ktorými ich poveril žalovaný. Žalobca nesúhlasil s tým, že súd porušil zásadu rovnosti strán vyjadrenú v čl. 6 zásad , nakoľko z jeho strany nebolo možné zabezpečiť dokumenty FAC, SIC dokument a cenovú ponuku pre projekt KMS BODY SHOP TRANSFER SYS SPECIFICATION z roku 2017. Na základe týchto dokumentov boli všetky práce vykonané v plnom rozsahu, zo strany KIA MOTORS SLOVAKIA, s.r.o. boli akceptované. Žalobca súdu predložil faktúry, emailovú komunikáciu, výzvu, upomienku, výpisy z sms správ, zoznam prác, ktoré KIA požadovala a časový program, taktiež faktúry z minulosti, ktoré boli vyplatené bez problémov bez preberacích a odovzdávacích protokolov, dodacích listov, iba na základe faktúry a vzájomnej dôvery. Súd síce dňa 3.12.2019 vyzval strany na predloženie záverečných rečí, ale s tým, že dokazovanie nebolo vyhlásené za skončené. Dňa 18.6.2020 na pojednávaní súd po záverečných rečiach poučil účastníkov konania, že všetky dôkazy musia navrhnúť alebo predložiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Na to žalobca zhodne so žalovaným predniesli, že dokazovanie doplniť nechcú a ani nemajú výhrady k vykonaniu dokazovania. Na základe toho súd prijal uznesenie, že vyhlasuje dokazovanie za skončené a bol vyhlásený rozsudok. Ak by sa konania bol zúčastňoval aj žalovaný, nielen právny zástupca, viaceré skutočnosti mohli byť v rámci konania vykonzultované. Žalobca mal záujem sa so žalovaným mimosúdne dohodnúť. Žalovaný v rámci konania neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenia, či už ohľadom reklamácie vady diela, alebo z minulosti akékoľvek sprievodné doklady, ktoré mali byť žalobcovi zaslané. Taktiež neuviedol, aké zmeny riešil vlastnými zdrojmi a akými. Čiastočné plnenie žalovaného bolo poukázané takou formou, ktorou uznal aj zvyšok záväzku. Súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a na základe toho uznal, že žaloba bola podaná dôvodne.

Žalovaný podal k vyjadreniu žalobcu písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žalovaný opätovne vo vyjadrení uvádza nesprávne skutkové tvrdenie o tom, že na základe dohodnutej sumy a potvrdenej e- mailovej komunikácie žalovaný uhradil prvú 1 faktúry vo výške 14.832 eur s DPH vo výške 17.798,40 eura. Žalovaný zotrváva na tom, že z jeho strany nedošlo k žiadnemu konaniu, ktoré by bolo možné posúdiť ako uznanie záväzku. Nositeľom dôkazného bremena v konaní je žalobca a tento neoznačil všetky skutkové tvrdenia a dôkazy o nich včas a riadne. Súd v rámci vyjadrenia svojho predbežného právneho posúdenia veci na prvom pojednávaní (10.10.2019) neuviedol, že je toho názoru, že došlo k platnému uznaniu záväzku žalovaným; uviedol to až na poslednom pojednávaní tesne pred vyhlásením dokazovania za skončené. Takýto postup bol nesprávny a v celkovom spôsobe, akým bolo vedené sporové konanie, ovládané zásadou kontradiktórnosti a princípom formálnej pravdy, tak konečné rozhodnutie súdu, ktorým žalovanú pohľadávku žalobcovi priznal, hodnotí žalovaný ako nesprávne. Kľúčovým je právne posúdenie, či došlo zákonom predpokladaným spôsobom k uznaniu dlhu žalovaným a či je správny alebo nesprávny právny názor žalovaného o tom, že nositeľom dôkazného bremena v konaní, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka zo zmluvy o dielo, ktorej cena bola dohodnutá čiastočne hodinovou sadzbou a čiastočne fixnou sumou a ktoré dielo nebolo žalobcom odovzdané, je žalobca. Žalovaný zotrváva na tvrdení, že doplnenie dokazovania cestou dožiadania spoločnosti KIA nebolo pre rozhodnutie veci nevyhnutné a dôvod, prečo súd toto dokazovanie výnimočne vykonal, nie je v rozsudku zdôvodnený. Z pohľadu žalobcom uplatneného nároku tieto vyžiadané dokumenty nijak nepreukazujú,

v akom rozsahu žalobca dielo vykonal a ako a kedy ho odovzdal žalovanému. Len odovzdaním diela môže nastúpiť povinnosť objednávateľa zaplatiť cenu diela a prípadne potom následne reklamovať vady. Ak cena diela bola čiastočne dohodnutá hodinovou sadzbou, tak je elementárnou povinnosťou zhotoviteľa preukázať, že dielo vykonal v rozsahu, ako bolo dohodnuté. Žalobca žiadne dôkazy v tomto smere nepredložil a tie dôkazy, ktoré ním predložené boli, resp. ktoré boli vykonané (napr. výsluch svedka F.), trpeli takými vadami, ktoré ich ako hodnoverný dôkaz o tvrdení diskvalifikujú. Neúčasť žalovaného na pojednávaní, resp. mimosúdnom rokovaní je irelevantná. Je pravdou, že pojednávanie nebolo odročované len za účelom vyhlásenia rozsudku, avšak vzhľadom na prednesené záverečné návrhy strán, po ktorých sa uskutočnilo pojednávanie dňa 30.1.2020 boli takéto očakávania žalovaného dôvodné. Žalovaný zotrváva na názore, že súd prvej inštancie porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces tým, že porušil zásadu rovnosti strán a zásadu kontradiktórnosti a formálnej pravdy, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o tom, že žalobca vykonal pre žalovaného dielo v rozsahu, na aký sa zmluvne zaviazal, že nebolo jeho povinnosťou dielo odovzdať preukázateľným spôsobom s ohľadom na predchádzajúcu prax a tiež že dielo bolo odovzdané a zaplatené objednávateľom KIA žalovanému v celosti a že z odovzdania celého diela žalovaným vo vzťahu k objednávateľovi KIA, vyplýva aj potvrdenie celého rozsahu prác žalobcom, keď tieto boli zahrnuté do cenovej ponuky žalovaného voči KIA a zároveň vec nesprávne právne posúdil, keď prvýkrát až na poslednom pojednávaní dňa 18.6.2020 uviedol, zaplatením jednej polovice faktúry uznal žalovaný zvyšok záväzku a nastúpila tak vyvrátiteľná právna domnienka, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v čase uznania trval, pričom dôkazné bremeno preukázania neexistencie záväzku spočíva na žalovanom, ktorý nepreukázal, že reklamoval vady diela, resp. jeho neúplnosť. Žalovaný je presvedčený o tom, že nositeľom dôkaznej povinnosti je v tomto spore žalobca a nedošlo zo strany žalovaného k takému konaniu, ktoré by zakladalo právnu domnienku uznania žalovaného záväzku.

Žalobca podal k vyjadreniu žalovaného písomné vyjadrenie. Poukázal na to, že tvrdenie žalovaného, že súd v rámci vyjadrenia svojho predbežného právneho posúdenia na prvom pojednávaní (10.10.2019) neuviedol, že je toho názoru, že došlo platnému uznaniu záväzku žalovaným a uviedol to až na poslednom pojednávaní pred vyhlásením dokazovania za skončené; sa nezakladá na pravde, nakoľko súd na prvom pojednávaní vyslovil predbežný právny názor, ďalší právny názor vyslovil súd dňa 30.1.2020, taktiež dňa 27.2.2020 súd v rámci predbežného právneho názoru uviedol, že došlo k platnému uznaniu záväzku žalovaným. Táto skutočnosť by mala byť zaznamená na nahrávke. Žalovaný uhradením polovice ceny diela 11.10.2018 uznal aj zvyšok svojho záväzku. Bola uhradená prvá faktúra na 1 práce a nebola uhradená druhá faktúra na druhú polovicu práce. Žalobca počas konania predložil faktúry, emailovú komunikáciu, výzvu, upomienku, výpisy z sms správ, zoznam prác, ktoré KIA požadovala a časový program, taktiež faktúry z minulosti, ktoré boli vyplatené bez problémov bez preberacích a odovzdávacích protokolov, dodacích listov, iba na základe faktúry a vzájomnej dôvery. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že výpoveď svedka F. trpela takými vadami, ktoré ho ako hodnoverný dôkaz o tvrdení diskvalifikujú. Svedok F. bol v spoločnosti KIA MOTORS SLOVAKIA, s.r.o., kde vykonával práce, mal prehľad o priebehu prác a práce mu prideľoval žalovaný. Jeho výpoveď je hodnoverná, nakoľko podrobne vysvetlil, ako prebiehala spolupráca so žalovaným. Nie je pravdou, že až 30.1.2020 mal žalobca záujem o mimosúdne rokovanie. Mimosúdne rokovanie bolo dňa 14.2.2020 s tým, že žalovaný bol ochotný uhradiť zo žalovanej sumy 17.798,40 eura s príslušenstvom sumu 600 eur, s čím žalobca nesúhlasil. Vykonanie dokazovania vyžiadaním dokumentov FAC, SIC dokument a cenovú ponuku pre projekt KMS BODY SHOP TRANSFER SYS SPECIFICATION z roku 2017 boli pre spor podstatné, nakoľko zo strany žalobcu nebolo možné tieto dokumenty zabezpečiť, tak boli vyžiadané cestou súdu a potvrdili vykonanie prác v plnom rozsahu a zo strany KIA MOTORS SLOVAKIA, s.r.o. boli akceptované. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, súdu nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili jeho tvrdenia, dielo nereklamoval, nepredložil žiadne doklady na potvrdenie jeho tvrdení, že v minulosti boli predkladané dodacie listy, preberacie protokoly, odovzdávacie protokoly, montážne denníky. Hoci žalovaný uviedol, že zmeny riešil vlastnými zdrojmi, neuviedol akými, ani počas pojednávaní, ani počas písomných podaní vrátane odvolania a vyjadrenia. Čiastočné plnenie žalovaného bolo poukázané takou formou, ktorou uznal aj zvyšok záväzku. Súd neporušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces. Žalovaný mal dostatočný časový priestor na predloženie dôkazov, čo sa ale nestalo.

Žalovaný podal ešte k vyjadreniu žalobcu písomné vyjadrenie, v ktorom zotrval na podanom odvolaní a vyjadrení.

Ďalšie písomné vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle a .

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia zvyšnej časti ceny diela v celom rozsahu vyhovel, keď dospel k záveru, že strany platne uzavreli zmluvu o dielo, ktoré bolo žalobcom riadne ukončené a odovzdané žalovanému v mieste výkonu prác, t. j. v závode KIA. Uhradením polovice dohodnutej ceny diela dňa 11.10.2018 žalovaný uznal aj zvyšok svojho záväzku, keď práve na pokyn žalovaného žalobca vystavil faktúru na polovicu dohodnutej ceny diela, pričom žalovaný vady diela u žalobcu nereklamoval. Uznanie záväzku založilo vyvrátiteľnú domnienku o tom, že záväzok žalovaného na zaplatenie ceny diela v čase uznania trval, a teda dôkazné bremeno neexistencie záväzku zaťažovalo žalovaného, avšak žalovaný nepreukázal, čo konkrétne nebolo dodané, resp. aké práce neboli vykonané.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie ceny diela, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

Žalobca sa podanou žalobou domáhal na žalovanom zaplatenia zvyšnej časti dohodnutej ceny diela. Žalovaný sa bránil v spore tým, žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že práce vykonal v dohodnutom rozsahu. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v predmetnej veci dospel k správnemu záveru, že žalovaný vzhľadom na okolnosti daného prípadu uhradením polovice ceny diela, uznal aj zvyšok svojho záväzku, čím v zmysle ust. potom dôkazné bremeno neexistencie záväzku v spore zaťažovalo žalovaného.

Uznanie záväzku ( ) urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Uznanie záväzku zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť plnenie svojej pohľadávky, nakoľko existencia záväzku sa v čase uznania predpokladá. Pri súdnom spore teda dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka.

Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom adresovaný veriteľovi. Pre uznanie záväzku zákon vyžaduje písomnú formu. Z tejto zásady sú však v § 323 ods. 2 ustanovené výnimky, keďže sa odkazuje na § 407 ods. 2 a 3. Z tohto ustanovenia vyplýva, že za uznanie záväzku zákon považuje aj platenie úrokov alebo čiastočné plnenie. O čiastočné plnenie ide vtedy, keď dlžník poskytne veriteľovi len časť plnenia, hoci podľa zmluvy mal poskytnúť plnenie celé. Dlžník tu vedome plní len časť predmetu plnenia. Ani v jednom z uvedených prípadov nie je potrebný prejav vôle dlžníka uznať záväzok. Vôľa dlžníka je tu irelevantná. Rozhodujúce sú objektívne hľadiská.

Dôsledkom uznania záväzku je vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť domnienky má dlžník naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne, že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti prešlo na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak ( ).

Čiastočné plnenie záväzku má účinky uznania zvyšku dlhu za predpokladu, že možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok dlhu (§ 407 ods. 3). Splnenie predpokladu „možno usudzovať“ môže vyplynúť z rôznych okolností, napríklad z korešpondencie medzi dlžníkom a veriteľom, že zvyšok dlhu ne/uznáva, prípadne sám dlžník pri čiastočnom plnení uvedie, že zvyšok dlhu neuznáva a pod. Pre posúdenie splnenia tejto zákonnej podmienky je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Nie je pritom rozhodujúce, či dlžník čiastočným plnením zamýšľa spôsobiť uznanie zvyšnej časti záväzku. Usudzovať na to, že dlžník čiastočným plnením uznáva zvyšnú časť dlhu možno z rôznych písomností, ako je korešpondencia medzi stranami, účtovné doklady, prípadne konkrétne správanie dlžníka a pod. V každom prípade poskytnutie čiastočného plnenia musí byť uskutočnené takým spôsobom, že z konkrétnych okolností prípadu je možné vyvodiť, že dlžník čiastočným plnením uznal aj zvyšnú časť záväzku. Pri čiastočnom plnení je preto namieste obozretnosť dlžníka. Ak nechce svojim čiastočným plnením spôsobiť uznanie aj zvyšnej časti dlhu, treba to jednoznačne výslovne vyhlásiť. V opačnom prípade sa môže stať, že hoci to dlžník nezamýšľal, jeho čiastočné plnenie bude mať následky uznania zvyšnej časti záväzku (Oľga Ovečková a kol. . Veľký komentár. Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2017, str. 247 a nasl. a str. 550).

V predmetnej právnej veci bolo nesporné, že strany sa dohodli na cene diela v sume 29.664 eur bez DPH. Uvedené jednoznačne vyplýva z výpovede žalobcu konajúceho konateľom Ladislavom Gombálikom, z výpovede svedka A. B. – zamestnanca žalovaného, ako aj z e-mailovej komunikácie medzi žalovaným a žalobcom zo dňa 5.7.2017 (č. l. 41-42 spisu). Tiež bolo nesporné, že práce boli žalobcom ukončené v lete r. 2018. Ďalej podľa predloženej e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným (konajúcim na to oprávneným zamestnancom A. B.), žalobca e-mailom zo dňa 16.9.2018 vyzval žalovaného na zaplatenie ceny diela, na čo žalovaný e-mailom z rovnakého dňa odpovedal, že žalobca môže vystaviť faktúru na polovicu. Na to žalobca e-mailom zo dňa 27.9.2018 (č. l. 35 spisu) odpovedal, že posiela v prílohe žalovanému faktúru na polovicu. Žalobca vystavil faktúru dňa 27.9.2018 na sumu 17.798,40 eura s DPH, čo je polovica dohodnutej ceny diela. Túto sumu žalovaný dňa 11.10.2018 bez ďalšieho uhradil. Z týchto okolností je jednoznačné, že žalovaný mal za to, že žalobcovi platí rovnú polovicu ceny diela, čím uznáva aj zvyšnú časť svojho dlhu na zaplatenie druhej polovice ceny diela. V rámci platenia časti ceny diela, žalovaný neuviedol žiadne výhrady, že nárok žalobcu na zaplatenie zvyšnej dohodnutej ceny diela neuznáva, alebo že by žalobca dielo nevykonal v celom dohodnutom rozsahu, prípadne, že dielo žalobca vykonal vadne. Sám žalovaný si určil, že žalobca mu má zatiaľ vystaviť faktúru na polovicu ceny diela a po faktickom vystavení takejto faktúry žalobcom, ktorú žalovaný nijako nespochybnil, žalovaný predmetnú faktúru pokrývajúcu polovicu ceny diela bez ďalšieho zaplatil. Odvolací súd, zhodne ako súd prvej inštancie má za to, že z uvedených okolností možno usudzovať, že dlžník si bol vedomý toho, že má voči veriteľovi väčší záväzok, ktorého časť platil. Predložená e-mailová komunikácia predstavuje prejav vôle žalovaného, z ktorého možno súdiť, že dlžníkom platená suma, je len polovicou toho, čoho si je dlžník vedomý. Bolo preto dôvodné žalobe žalobcu na zaplatenie zvyšnej druhej polovice ceny diela vyhovieť. Správne súd prvej inštancie uviedol, že dôkazné bremeno o tom, že žalovaný dohodnutý rozsah prác nevykonal, prípadne že ho vykonal vadne, zaťažovalo v tomto spore žalovaného,

a to práve vzhľadom na uznanie záväzku voči žalobcovi jeho čiastočným plnením, vykonaným takým spôsobom, že plnením dlžník uznal aj zvyšok záväzku voči žalobcovi. Žalovaný v tomto smere však v spore dôkazné bremeno neuniesol. Obrana žalovaného v podanom odvolaní, týkajúca sa nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie ohľadom uznania záväzku žalovaným poskytnutím čiastočného plnenia, tak bola nedôvodná.

Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že v danom prípade žalobca žalovanému dielo neodovzdal, k tomu odvolací súd uvádza, že bol správny záver súdu prvej inštancie o tom, že v danej veci došlo k odovzdaniu diela žalovanému spôsobom podľa , a to uskutočnením diela v mieste, v ktorom sa podľa zmluvy malo vykonávať, t. j. v závode KIA. Tomuto záveru zodpovedá najmä predmet diela, ktorým bolo postupné vykonávanie mechanických prác žalobcom pre žalovaného, ako aj skutočnosť, že strany sa na osobitnom spôsobe odovzdania diela nedohodli, ani to nebolo súčasťou ich obchodnej praxe. O tom, že žalovaný dielo od žalobcu prevzal, svedčí aj okolnosť, že žalovaný sám vyzval žalobcu na vystavenie faktúry na zaplatenie ceny diela, ktorú polovicu ceny diela aj žalovaný bez výhrad uhradil. V spore žalovaný nepreukázal, že by u žalobcu relevantným spôsobom reklamoval akékoľvek vady diela.

Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie na rozdiel od svojho pôvodného predbežného právneho posúdenia, prvýkrát až na poslednom pojednávaní dňa 18.6.2020 uviedol, že zaplatením jednej polovice faktúry uznal žalovaný zvyšok záväzku a nastúpila tak vyvrátiteľná právna domnienka, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v čase uznania trval, pričom dôkazné bremeno preukázania neexistencie záväzku spočíva na žalovanom, ktoré právne posúdenie bolo v tomto štádiu konania pre žalovaného neočakávané, čím malo byť porušené právo žalovaného na spravodlivý súdny proces; k tomu odvolací súd uvádza, že predbežnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 10.10.2019 (č. l. 68 spisu) spočívalo v tom, že sudca v aktuálnom štádiu procesu objektívne ani nemohol vychádzať z výsledkov riadneho dokazovania a ku konkrétnemu záveru tam uvedenému dospel iba v rámci prípravy tohto pojednávania. Objektívne právo je však súd spôsobilý záväzne aplikovať až na definitívne zistený skutkový stav v procesnom zmysle. V prípade predbežného právneho posúdenia, nie je súd týmto svojim predbežne formulovaným záverom striktne viazaný a priebehu konania môže tento svoj záver zmeniť s ohľadom na vykonané dokazovanie. V danej veci súd prvej inštancie na poslednom pojednávaní dňa 18.6.2020 (č. l. 214 spisu) s ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že na predmetnú vec je treba aplikovať ust. o uznaní záväzku žalovaným, pričom s ohľadom na toto stranám oznámené odlišné posúdenie dal sporovým stranám priestor, aby dali prípadne návrhy na doplnenie dokazovania v tomto smere. Strany návrhy na doplnenie dokazovania nemali. Rovnako po záverečných rečiach dal súd prvej inštancie stranám možnosť navrhnúť doplnenie dokazovania kým súd vyhlási uznesením dokazovanie za skončené, čo strany nevyužili, na základe čoho súd vyhlásil dokazovanie za skončené a vo veci vyhlásil predmetný rozsudok. Argumentácia žalovaného, že novo uvedené právne posúdenie súdom prvej inštancie na poslednom pojednávaní bolo pre neho neočakávané, je tak v odvolacom konaní irelevantná, nakoľko žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie mal možnosť na súdom prvej inštancie avizované posúdenie veci v zmysle ust. reagovať a navrhnúť v tomto smere potrebné dokazovanie. Pokiaľ túto svoju možnosť žalovaný nevyužil a žiadne tvrdenia na svoju obranu neuviedol a nenavrhol ani žiadne dokazovanie, nebol dostatočne procesne ostražitý.

Nebola potom podstatná ani odvolacia argumentácia žalovaného ohľadom toho, že súd prvej inštancie mal porušiť zásadu rovnosti strán a princíp kontradiktórnosti, keď vykonal dokazovanie vyžiadaním výpisu vstupov do závodu KIA, cenovej ponuky žalovaného pre KIA a dokumentu FAC, nakoľko tieto listiny neboli pre výsledok konania, vzhľadom na uznanie záväzku žalovaným, ani rozhodujúce. Ako správne uviedol žalovaný v odvolaní, otázka, či bola cena diela objednávateľom žalovanému zaplatená celá, alebo nie, nemala v tomto prípade zásadný vplyv na skutkové a právne posúdenie žalobou uplatneného nároku, keďže súd svoj záver oprel o uznanie záväzku žalovaným. Žalobca tak nebol povinný preukazovať vykonanie prác, naopak dôkazné bremeno bolo na žalovanom, aby preukázal, že žalobca práce v dohodnutom rozsahu a kvalite nevykonal, keď navyše priebeh týchto prác pribežne usmerňoval a kontroval práve zamestnanec žalovaného A. B., ktorý tak mohol mať k dispozícii všetky potrebné podklady.

Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že súd prvej inštancie mal pri ústnom odôvodňovaní rozhodnutia terminologicky nepresne uviesť, že žalovaný “uhradil prvú polovicu faktúry“, keď potom toto vyjadrenie v odôvodnení rozhodnutia korigoval v smere, že uhradil polovicu ceny diela, k tomu odvolací súd uvádza, že podstatná je vecná správnosť napadnutého rozsudku v jeho výroku v spojení s písomným odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

Na základe uvedeného odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a na ich základe správne právne odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého, s použitím a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím v zmysle , rozhodol odvolací súd ex offo podľa a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).