Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21CoE/204/2015

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: I. E., nar. XX.XX.XXXX, H. X, XXX XX G., pre vymoženie istiny 316,66 Eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 6515/07, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. -11 zo dňa 11.02.2014, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č. k. -11 zo dňa 11.02.2014 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 62, Bratislava, pod sp. zn. EX 6515/07. V odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na skutočnosť, že podkladom na vykonanie exekúcie je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., sp. zn. SR 6034/07 zo dňa 31.08.2007, vydaný na základe zmluvy o úvere zo dňa 12.07.2006.

Exekučný súd v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 13.10.2011 (R 46/2012) sa zaoberal skutočnosťou, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc na konanie a rozhodnutie vo veci rozhodcovským súdom, je upravená iba ako zmluvný odkaz na Všeobecné podmienky zmluvy o úvere a splýva s ostatnými dojednaniami. Mal za to, že rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná k zmluve, nebola ani osobitne podpísaná zmluvnými stranami a nevyplýva z nej, že povinný bol oboznámený o tom, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom. Samotný podpis na úverovej zmluve, ktorá iba formálne odkazuje na všeobecné podmienky, s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými dojednaniami nepostačuje na to, aby bola riadne preukázaná vôľa povinného uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Zdôraznil, že v preskúmavanej veci je rozhodcovská doložka uvedená v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere zo dňa 12.07.2006. Predmetná zmluva je typovou zmluvou, uzavretou podľa o spotrebiteľských úveroch. Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy, bolo potrebné vychádzať z (ďalej len "") v znení účinnom do 31.03.2006, v zmysle ktorého je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Účastníci zmluvy o úvere v jej záhlaví uviedli, že uzatvárajú zmluvu o úvere podľa ustanovení .

V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na ust. § 52 ods. 2, 3 a 4 OZbč. zák., ako aj na ust. § 53 ods. 1 prvá veta Obč. zák., § 53 ods. 4 Obč. zák., ako aj § 54 ods. 1 Obč. zák.. Súd zistil, že vyššie uvedená zmluva o úvere medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinný vystupuje v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ sa svojej ochrany nemôže vzdať, ani inak zhoršiť svoje postavenie. S poukazom na vyššie uvedené mal súd za to, že uvedená zmluva o úvere medzi účastníkmi konania je zmluvou spotrebiteľskou a v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, podľa rozsudku vydaného pod sp. zn. , publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/97, ako aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR č. k. -16 z 03.11.2011, skúmal zákonnosť exekučného titulu, resp. jeho spôsobilosť byť exekučným titulom z hľadiska materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Exekučný súd v súlade s vyššie uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sa zaoberal skutočnosťou, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc na konanie a rozhodnutie vo veci rozhodcovským súdom, je upravená iba ako zmluvný odkaz na Všeobecné podmienky zmluvy o úvere a splýva s ostatnými dojednaniami. Mal za to, že rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná k zmluve, nebola ani osobitne podpísaná zmluvnými stranami a nevyplýva z nej, že povinný bol oboznámený o tom, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom. Samotný podpis na úverovej zmluve, ktorá iba formálne odkazuje na všeobecné podmienky, s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými dojednaniami, nepostačuje na to, aby bola riadne preukázaná vôľa povinného uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Súd mal za to, že právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul bola odvodená z neprijateľnej rozhodcovskej doložky, výkon práv a povinností z predmetnej doložky odporuje dobrým mravom, čím boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len "EP"). Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu sa v zákonnej lehote odvolal oprávnený. Poukázal na skutočnosť, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom vzhľadom na ust. (ďalej len "") v spojení s . Mal za to, že pokiaľ súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Uviedol, že v prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje, alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo zistil, že podmienka patrí do pôsobnosti smernice, konštatuje v rámci preskúmavania ex offo, že táto podmienka má nekalú povahu, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. V prípade konštatovania nekalej povahy podmienky ex offo nemôže byť povinnosť upovedomiť účastníkov konania a umožniť im vyjadriť sa považovaná nakoniec za povinnosť, ktorá je sama osebe nezlučiteľná so zásadou efektivity, ktorou sa riadia členské štáty pri prevedení práv priznaných právnym poriadkom únie. Je totiž zrejmé, že pri uplatnení tejto zásady musia byť zohľadnené najmä základné zásady vnútroštátneho súdneho systému. Mal za to, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Uviedol, že rozhodcovské súdnictvo je súdna právomoc v širšom zmysle, predstavuje tiež sporové rozhodnutie prostredníctvom neutrálnej tretej strany. Mal za to, že je ako forma neštátneho sporového vybavovania zákonne uznaná a zásadne aj pri účasti spotrebiteľa prípustná. Poukázal na rozhodnutia Spolkového súdneho dvora, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky a zdôraznil, že vnútroštátny súd má právomoc posúdiť rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom a obchodníkom (profesionálom) vo svetle uvedenej smernice a to aj keď spotrebiteľ sám neprimeranosť doložky nenamietal. Zdôraznil tiež, že podľa je treba vždy skúmať, či s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam, nemôže byť za neprípustné dojednanie tiež považovaná rozhodcovská doložka.

Oprávnený mal za to, že exekučný súd pristupuje odlišne k tejto problematike a v danom prípade považoval rozhodcovské konanie automaticky za neprijateľnú podmienku, pretože spotrebiteľ sa reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu a nedal na rozhodcovské konanie riadne zmocnenie. Rozdielnosť prístupov súdov členských štátov Európskej únie k výkladu čl. 3 ods. 1 je síce podmienená judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, avšak nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Uviedol tiež, že exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd, dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Poukázal tiež na to, že z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ako aj ochrany základných práv, je potrebné zvýrazniť problém plynutia času. Ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená rovnako, ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť, alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu. Poukázal tiež na to, že ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu konal mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania, úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou. Zdôraznil, že v danom prípade exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Opäť je nutné konštatovať, že z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Zdôraznil, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, mal za to, že táto je platná. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle a nasl. Obch. zák.. Uviedol, že v zmysle Obch. zák. na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle Obch. zák. všetky právne vzťahy medzi nimi budú upravované .

Oprávnený poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Mal za to, že dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná, nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Zdôraznil, že ani zo zákona, ani z iných právnych prepisov, nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Mal za to, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súd preto nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa zákona o rozhodcovskom konaní, teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je , Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov. Súd však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. EP a urobil tak nie na návrh účastníka konania, ale z úradnej povinnosti. Mal za to, že takýto postup je v rozpore so zákonom a preto je po právnej stránke neudržateľný. Zdôraznil, že ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti uplatniť dôvody na zastavenie exekúcie podľa ust. EP neakceptoval, uviedol, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd pri vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie, nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania na základe a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojenie pohľadávok veriteľov. Všeobecný súd vo svojom uznesení tvrdí, že Smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulovaných zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie a sú vylúčené opravné prostriedky. Súd preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Mal za to, že všeobecný súd si týmto tvrdením vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu. Mal za to, že z predmetnej smernice vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však podľa názoru oprávneného zjavne nie je prípad rozhodcovského konania podľa o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Zdôraznil, že výklad právnych predpisov všeobecnými súdmi sa musí riadiť jasnými a stanovenými výkladovými metódami. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený, treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy. Z uvedených dôvodov považuje oprávnený za správne a dôležité, aby odvolací exekučný súd konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať

tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo po b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Oprávnený mal za to, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a ani nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Uviedol, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Mal za to, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky tak, ako boli vyššie konkretizované, vrátane otázky, či je v súlade s a Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Odvolanie podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou smeruje voči rozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní vyšším súdnym úradníkom, voči ktorému Exekučný poriadok pripúšťa odvolanie ( EP). Podaním odvolania tak v zmysle nedošlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona a vzhľadom na predloženie veci odvolaciemu súdu sudcom súdu prvého stupňa sú splnené podmienky funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (. ), v rozsahu podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa , bez nariadenia pojednávania podľa . Odvolací súd sa ako s prvou otázkou vysporiadal s návrhom na prerušenie konania v zmysle postupu podľa ust. Podľa súd konanie preruší ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy ( Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva - Ú. v. ES C 325, 24.12.2002). Podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEU), Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv, b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29.03.2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve aj otázku prerušenia konania súdom ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEU Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej prejudiciálnej otázke. V uvedenom uznesení uviedol: "Konanie o predbežnej otázke podľa ZFEU má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv

únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej." Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEU nemožno vykladať absolútne t. j., že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 06. októbra 1982 vo veci CILFIT, S - 283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teda článok 267 ZFEU) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEU Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu zmluvy a aktov prijatých inštitúciami únie. Oprávnený návrhom na prerušenie konania podľa žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru EU na základe článku 267 ZFEU predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Preto považuje v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie mu takýto postup umožňuje, t. j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou Acte Eclaire, ako aj s doktrínou Acte Claire. Doktrína Acte Eclaire (konanie objasnené, alebo konanie už rozsúdené), je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, teda na judikatúre konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína Acte Claire (konanie jasné, alebo konanie zrozumiteľné) je založené na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácie úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedený v pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor Európskej únie, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania a to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje, či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného v ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a teda aj neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie v zmysle Exekučného poriadku prípustné. Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu ako súdu prvého stupňa, je predmetom tohto odvolacieho druhostupňového konania. Odvolací súd považuje za správne právne hodnotenie okresného súdu vo vzťahu, ktorý vznikol medzi oprávneným a povinným, a to, že je vzťahom spotrebiteľským. Z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by bol pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora Európskeho spoločenstva, nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a podporne poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, súd prvého stupňa posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko bola upravená iba ako zmluvný odkaz na VPPÚ a splýva s ostatnými dojednaniami. Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná v zmluve, nebola osobitne podpísaná zmluvnými stranami a nevyplýva z nej, že povinný bol oboznámený o tom, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom. Súd prvého stupňa mal za to, že právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul bola odvodená z neprijateľnej rozhodcovskej doložky, pretože núti druhú stranu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Podstatnou otázkou, ktorou sa odvolací súd zaoberal teda bolo, či dojednanie rozhodcovskej doložky v osobitne nepodpísaných obchodných podmienkach rešpektuje zákonom vyžadovanú podmienku písomnej zmluvy a či súdu prvého stupňa predložený rozhodcovský rozsudok má z tohto hľadiska charakter riadneho exekučného titulu. Exekučné konanie je integrálnou súčasťou súdnej moci. Predstavuje prirodzenú právnu základňu umožňujúcu realizáciu práva úspešného účastníka súdneho alebo iného konania, na vymoženie priznaného mu práva alebo plnenia. Esenciálnou a neopomenuteľnou podmienkou exekučného konania je dispozícia vykonateľným exekučným titulom. Oprávnený (veriteľ) disponujúci exekučnými titulom očakáva poskytnutie súdnej ochrany smerujúcej k naplneniu účelu exekučného titulu v prípadoch, kedy povinný (dlžník) uloženú mu povinnosť nesplní dobrovoľne. Odopretie vykonania exekučného titulu jeho realizáciou v exekúcii preto musí byť založené na závažných, zákonom predpokladaných okolnostiach, vylučujúcich spôsobilosť rozhodnutia, alebo iného titulu upraveného § 41 EP byť podkladom na vykonanie exekúcie. Existenciu týchto okolností musí súd vždy dôsledne skúmať a svoje rozhodnutie o ich existencii v súlade so zákonom riadne a presvedčivo odôvodniť. Zistenie naplnenia podmienok na výkon exekúcie je v zmysle § 44 EP jedným zo základných oprávnení a povinností exekučného súdu. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 6034/07 zo dňa 31.08.2007, ktorým zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému sumu 316,66 Eur (9540,-Sk) spolu s 0,25% denne zo sumy 302,72 Eur (9120,- Sk) od 20.05.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 124,01 Eur (3736,-Sk), to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol založený zmluvou o úvere uzatvorenou dňa 12.07.2006. Výška poskytnutej čiastky podľa zmluvy bola 464,71 Eur (14.000,- Sk). Povinný sa zaviazal

zaplatiť túto sumu navýšenú o príslušný poplatok vo výške 443,47 Eur (13.360,- Sk). Dlžník sa taktiež zaviazal zaplatiť navýšenú sumu spolu s úverom v 12 mesačných splátkach po 75,68 Eur (2.280,- Sk). Exekučné konanie účastníkov začalo dňa 07.12.2007, doručením návrhu súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Podľa § 243d ods. 2 EP, prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2015, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (spotrebiteľské rozhodcovské spory), ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Z hľadiska skúmania platnosti rozhodcovskej doložky v prejednávanej právnej veci sú tak rozhodné právne predpisy v znení účinnom do 31.12.2014. Spôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom je odvodená v prvom rade od právomoci rozhodcovského súdu na konanie a vydanie rozhodnutia o spornom práve účastníkov. V prípade neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky je rozsudok vydaný rozhodcovským súdom nulitným aktom a nie je spôsobilým exekučným titulom. Skúmanie platnosti rozhodcovskej zmluvy/doložky nie je preskúmavaním rozhodcovského konania, ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu ako nesprávne dôvodí odvolateľ, ale predstavuje skúmanie formálnej podmienky vykonateľnosti rozhodnutia. Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisii a zmierov nimi schválených. Podľa § 4 ods. 1 ZoRK, v znení k 12.07.2006 (ku dňu podpisu zmluvy o úvere), rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Podľa § 4 ods. 2 ZoRK, v cit. znení, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení 4), ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Súd prvého stupňa dospel k záveru o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na vydanie exekučného titulu pre neplatnosť rozhodcovskej doložky, z dôvodu absencie jej písomnej formy. Nedostatok písomnej formy rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa dôvodil z tej skutočnosti, že rozhodcovská doložka nebola osobitne podpísaná zmluvnými stranami. Tento právny záver súdu prvého stupňa neobstojí a je nutné ho označiť za neodôvodnene zužujúci výklad zákona. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že obchodné podmienky sú v európskom právnom prostredí vrátane Slovenskej republiky štandardnou a všeobecne akceptovateľnou súčasťou zmlúv. Dojednanie časti obsahu zmluvy v obchodných podmienkach nevylučujú ani vnútroštátne či úniové právne predpisy, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Za takýchto okolností preto výlučne skutočnosť, že rozhodcovská doložka je obsiahnutá len v účastníkmi osobitne nepodpísaných obchodných podmienkach zmluvy ešte sama o sebe neznamená, ani nevyvoláva nedostatok písomnej formy rozhodcovskej doložky. Podľa dôvodovej správy k ZoRK, podstatnej pre teleologický (zákonodarcom sledovaný) účel a cieľ zákona, sa inkorporácia rozhodcovskej doložky do prílohy zmluvy nevylučuje. Dôvodová správa uvádza, „rozhodcovská zmluva môže byť obsiahnutá aj v inom, nezmluvnom dokumente“. Pokiaľ je preto z obsahu samotnej, účastníkmi riadne podpísanej zmluvy zrejmé, že povinný bol oboznámený s obsahom obchodných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy, tieto mu boli doručené a vyjadril s nimi súhlas, potom je písomná forma rozhodcovskej doložky v zmysle § 4 ZoRK nesporne zachovaná. Z hľadiska skúmania platnosti takto uzavretej rozhodcovskej doložky a zachovania obligatórnej náležitosti jej písomnej formy je podstatná subjektívna vedomosť druhej strany (dlžníka - povinného) o listinách (obchodných podmienkach) tvoriacich súčasť zmluvy, pričom existencia tejto vedomosti sa vyžaduje v čase rokovania, najneskôr však v čase uzavretia zmluvy, s ktorou sa spája dojednanie rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v obchodných podmienkach tvoriacich súčasť obsahu zmluvy. Z obsahu zmluvy o úvere č. 1740167 založenej v spise súdu prvého stupňa, má odvolací súd za preukázané písomné vyhlásenie povinného, že sa oboznámil s obsahom zmluvy o úvere, súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok uvedených na zadnej strane zmluvy a súčasne vyhlásil, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony.

Odvolací súd má tak nesporný dôkaz o tom, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru tvoriace obsahovú súčasť zmluvy a obsahujúce dojednanie rozhodcovskej doložky, boli povinnému v čase uzavretia zmluvy bez pochýb známe, vedel o nich a vyslovil súhlas s ich znením. Exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2 EP pri rešpektovaní osobitostí každej z prejednávaných exekučných vecí (osobitosti kauzy) a v súlade so zásadou proporcionality povinný dôsledne skúmať súlad exekučného titulu so zákonom vrátane otázky, či rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie vo veci, predstavuje takú kolíziou dvoch alebo viacerých subjektívnych práv (vymožiteľnosť práva oprávneného voči právu spotrebiteľa na ochranu pred vynúteným dosiahnutím zmluvnej dohody), aby právo tento spor riešilo spôsobom chránenia slabšieho práva s nevyhnutným obmedzením práva silnejšieho. V prejednávanej veci to v súvislosti s predloženým exekučným titulom znamená nemožnosť odmietnuť jeho vykonanie v exekúcii bez existencie zákonného, pre takýto záver súdu predvídateľného dôvodu. Výkon exekučného titulu v exekúcii je totiž vyjadrením ústavného práva oprávneného podľa SR. Ochrana právu slabšiemu (t.j. právu spotrebiteľa) na úkor práva silnejšieho (práva dodavateľa) môže byť poskytnutá len v a zákonom prípustnej miere ochrany tak, aby právo slabšie nebolo nedôvodne zvýhodnené a právo silnejšie nebolo nedôvodne obmedzené. Odvolací súd kolíziu práva spotrebiteľa a práva dodávateľa v skutočnosti, v ktorej ju videl súd prvého stupňa (t.j. v uzavretí rozhodcovskej doložky v osobitne nepodpísaných úverových podmienkach) nevzhliadol. Odvolací súd s poukazom na svoju vyššie uvedenú argumentáciu uvádza, že uzavretie rozhodcovskej doložky v osobitne nepodpísaných obchodných podmienkach je možné a tento spôsob je v súlade s úpravou ZoKR, za predpokladu splnenia podmienky, že povinný (dlžník) pred podpisom, najneskôr však v čase podpisu zmluvy, mal obchodné podmienky k dispozícii a oboznámil sa, alebo mal možnosť oboznámiť sa s ich obsahom. Táto podmienka v prejednávanej veci splnená bola. V prejednávanej právnej veci boli obchodné podmienky ucelenou a nedeliteľnou súčasťou zmluvy, nakoľko sa nachádzali na jej zadnej strane. Vedomosť povinného o znení a obsahu VÚPP v čase uzavretia zmluvy, vrátane dohody o právomoci rozhodcovského súdu (so zachovaním a rešpektovaním práva na konanie pred všeobecným súdom), ako aj ich nezameniteľnosť je preto zrejmá. Podľa ustanovení sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie v platnom znení obsahuje príkladný výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Z úverovej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným a zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. (bod 17) vyplýva, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Z uvedeného ustanovenia zmluvy je zrejmé, že sporovým stranám bolo dané na výber, či spory budú riešiť pred rozhodcovským súdom alebo cestou príslušného súdu. Z uvedeného dôvodu preto nemožno vyvodiť záver, že dojednanie obsahujúce rozhodcovskú doložku je neprijateľným zmluvným dojednaním a že podľa ust. je dojedanie o rozhodcovskej doložke neplatným právnym úkonom, keďže uzavretím rozhodcovskej doložky nedošlo k oslabeniu práva spotrebiteľa a rozhodcovská doložka nespôsobila hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodcovská doložka nebola ako spôsob riešenia sporov medzi oprávneným a povinnou stanovená výlučne bez možnosti voľby, takto uzavretá rozhodcovská doložka nebráni spotrebiteľovi uplatniť svoje práva pred všeobecným súdom. Navyše, úprava v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, pri demonštratívnom výpočte neprijateľných podmienok, neobsahovala dojednanie rozhodcovskej doložky. Z uvedeného teda vyplýva, že prvostupňový súd sa nedostatočne, resp. vôbec nevysporiadal s otázkou, či sú naplnené predpoklady ust. / ZoRK na prípadné zastavenie exekučného konania, t.j., či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Prvostupňový súd taktiež nijako nekonkretizoval, v čom je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, ani v čom spočíva rozpor priznaných plnení so zákonom alebo dobrými mravmi, pričom pri zastavení exekúcie postupoval podľa ustanovení § 45 ods. 1 ZoRK a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. 1 písm. c/ ZoRK na prípadné zastavenie exekučného konania, t.j. či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa s poukazom na ust. / zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie za účelom doplnenia dokazovania v naznačenom smere a vyhodnotenia, či rozhodcovská doložka je skutočne neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle príslušných zákonných ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a zároveň, či sú dané skutočné predpoklady pre zastavenie exekúcie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako nepreskúmateľné zrušil podľa / a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí súčasne rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania ( ). Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (, tretia veta ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.