Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_36Cpr-2-2013.pdf
PDF · 131.76 KB
No categories available
36Cpr/2/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I v právnej veci žalobcu: BBG, s.r.o., so sídlom Lesná 2, 044 14 Čaňa, IČO: 43 988 385, práve zastúpený JUDr. Pavlom Šopákom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Kuzmányho 11, 040 01 Košice, proti žalovanej: S. Z., K.. XX.X.XXXX, O. W. XX, XXX XX S. právne zastúpená JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie Štúrova 20, 040 01 Košice, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
rozhodol:
U r č u j e, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené žalobcovi žalovanou dňa 9.5.2013 je neplatné.
Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 518,13 EUR, na účet JUDr. Pavla Šopáka, advokáta so sídlom Advokátskej kancelárie Kuzmányho 11, Košice do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaná n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 9.5.2013 zo strany žalovanej je neplatné a aby ju zaviazal k náhrade trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 29.12.2008 uzavrel so žalovanou pracovnú zmluvu na neurčitý čas, s dňom nástupu do zamestnania od 1.1.2010, so skúšobnou dobou tri mesiace. Dňa 9.5.2013 žalovaná doručila žalobcovi oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Poukázal na to, že žalovaná neuvádza ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru skutočnosť, že by jej žalobca odo dňa splatnosti mzdy nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti tak, ako je to uvedené v § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Uviedol, že má za to, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastnícka pracovného pomeru k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. Dodal, že k splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný, uvedením skutočnosti, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Uviedol, že žalovaná uvádza iba svoj subjektívny názor na nesprávny výpočet jej nároku náhrady mzdy za čerpanú dovolenku, náhradu mzdy za sviatok a na údajné porušovanie jej práv daných Zákonníkom práce, čo žalobca popiera a uvádza, že tvrdenia žalovanej v jej oznámení sú v rozpore so skutočnosťou.
Žalovaná neuvádza konkrétnu sumu krátenia jej nároku, iba žiada o zaplatenie akéhosi odškodnenia vo výške 1.000 EUR, neuvádza, ani ktorého konkrétneho obdobia (mesiac) po jeho splatnosti sa okamžité zrušenie pracovného pomeru týka. Žalobca ďalej poukázal na § 70 Zákonníka práce, na § 69 ods.1 písm. b ) Zákonníka práce.
K návrhu na začatie konania sa vyjadrila žalovaná písomným podaním zo dňa 25.7.2013, v ktorom uviedla, že navrhuje, aby súd návrh zamietol ako nedôvodný. Dodala, že má za to, že jednoznačne vo svojom liste o skončení pracovného pomeru vymedzila dôvody jeho skončenia a nešlo o jej subjektívny názor a výpočet nároku na náhradu mzdy, ale o podložené skutočnosti, kde uvádzala, čo jej žalobca za odrobenú prácu nepreplatil s tým, že žalobca nepreplácal nadčasy, pričom boli mesiace, keď odrobila 220 - 230 hodín mesačne a žalobca to vykazoval ako minimálnu mzdu, nie ako prácu nadčas, čiže žalobca jej vyplácal iba minimálnu mzdu a taktiež odvody vykonával z minimálnej mzdy. Dodala, že je preukázateľné, že odrobila v niektorých mesiacoch prácu nadčas, ktorá nebola finančne ohodnotená, taktiež dovolenku žalobca jej vyplatil iba z minimálnej mzdy a to 8,30 EUR na deň, pričom má za to, že malo ísť od 15 - 16 EUR za deň a čo sa týka sviatkov, tieto žalobca vôbec nepreplácal.
Súd vykonal dokazovanie prednesom právnych zástupcov účastníkov konania, výsluchom konateľa žalobcu, žalovanej, svedeckými výpoveďami, oboznámením s návrhom na začatie konania, dôkazmi doloženými do spisu a zistil tento skutkový stav:
Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 29.12.2008 súd zistil, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnancom bola uzatvorená platná pracovná zmluva s nástupom do práce dňa 1.1.2009. Žalovaná bola prijatá do pracovného pomeru na vykonávanie práce (druh práce) obsluha miesto, výkonu práce bol dohodnutý OC Optima, Moldavská 32, Košice. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Bol dohodnutý výplatný termín a to do 26.dňa v mesiaci, pracovný čas bol rozvrhnutý nerovnomerne v súlade s § 87 Zákonníka práce. Dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 31.12.2012 sa zmenili mzdové podmienky a výplatné termíny od 1.1.2013 tak, že výška mzdy sa zvýšila zo sumy 330 EUR na sumu 337,70 EUR.
Listom zo dňa 7.5.2013 doručeného žalobcovi dňa 9.5.2013 žalovaná poukazujúc na § 69 Zákonníka práce skončila so žalobcom pracovný pomer ku dňu 9.5.2013 a ktoré skončenie odôvodnila tým, že žalobca ako jej zamestnávateľ hrubo porušuje ustanovenia Zákonníka práce a to § 116 ods.1 a uviedla, že zamestnávateľ je povinný k 1.dňu kalendárneho štvrťroka zistiť v súlade s § 134 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely, ktorý bude používať počas celého kalendárneho štvrťroka. Priemerný zárobok nemôže byť nižší ako minimálna mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť. Nariadením vlády SR č.343/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2012 sa ustanovila výška minimálnej mzdy na 327,20 EUR pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, 1,880 EUR za každú hodinu odpracovanú zamestnancom. V uvedenom liste uviedla, že z toho vyplýva, že za čerpanie jedného dňa dovolenky (7,5 hodinová zmena) patrí zamestnancovi náhrada mzdy minimálne vo výške 1,88x7,5=14,10 EUR, pričom žalobca za jeden deň dovolenky vypláca 8,30 EUR. Uviedla, že náhradu mzdy za sviatok jej žalobca vôbec nevyplatil. Ďalej poukázala na porušenie § 85 ods.5, § 97, § 121, § 122, § 90, § 91, § 93 Zákonníka práce. Uviedla, že z vyššie uvedených dôvodov sa rozhodla so žalobcom ukončiť pracovný pomer z dôvodu, že jej žalobca nevypláca finančné prostriedky, ktoré jej v zmysle zákonníka práce patria a požadovala odškodnenie vo výške 1000 EUR.
Z výplatnej pásky za obdobie 03/2013 vyplýva, že žalovaná mala odpracovaných 137 hodín, čerpala dovolenku v počte 24 hodín, priemer na dovolenku bol určený 1,9410 EUR na hodinu. Bola jej vyplatená náhrada za dovolenku, čistá mzda činila sumu 336,56 EUR. Žalovaná si výplatnú listinu za obdobie 03/2013 prevzala, o čom svedčí jej podpis.
Z výplatnej pásky za mesiac 01/2013 vyplýva, že žalovaná mala odpracovaných 72 hodín, čerpala dovolenku v počet 12 hodín, bola jej vyplatená náhrada za sviatok, pričom priemer za dovolenku činil 1,9410 EUR na hodinu, celkovo čistá mzda činila 195,79 EUR.
Z výplatnej pásky za mesiac 02/2013 vyplynulo, že žalovaná mala odpracovaných 160 hodín, čistá mzda činila 334,54 EUR.
Zo zmenovky za mesiac marec 2013 vyplýva, v ktorých dňoch žalovaná mala zmenu u zamestnávateľa.
Právny zástupca žalobcu vo svojich jednotlivých prednesoch poukázal na to, že žalobca má za to, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, pre ktoré vedú druhého účastníka pracovného pomeru k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. Uviedol, že k splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočnosti, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Poukázal na to, že skutočnosti, ktoré sú dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností z dôvodu, že pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistil, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený. Pritom výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne prejavené. Pomocou výkladu prejavu vôle nie je možné nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú účastník v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal ale neprejavil ju. Poukázal na § 70, § 69 ods.1 písm. b), § 69 ods.3 Zákonníka práce. Uviedol, že z podania žalovanej je možné usudzovať, že ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je skutočnosť, že jej bola náhrada za čerpanie dovolenky vyplatená (vypočítaná) v nesprávnej výške, kde uvádza svoj spôsob výpočtu, pričom uvádza sumy minimálnej mzdy platnej pre rok 2012. Ďalšie tvrdenia žalovanej neboli podľa názoru žalobcu žalovanou bližšie rozvedené. Z jej tvrdení nie je zrejmé, titulom čoho, v akej výške a za ktoré obdobie sa domáha svojho údajného nároku. Uvádza iba, že pri vyplácaní náhrady mzdy pri dôležitých osobných prekážkach postupuje žalobca rovnako ako pri dovolenke, v čom vidí rozpor so Zákonníkom práce. Uviedol, že žalovaná tvrdí, že náhrady mzdy za sviatok žalobca vôbec nevypláca. Uviedol, že žalobca má za to a je toho názoru, že na okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaná nemala kvalifikovaný právny dôvod podľa § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, taktiež takto dané a formulované okamžité skončenie pracovného pomeru vyvoláva nejasnosť a spornosť dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorým bolo ustanovenie § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, preto tvrdí, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanou nespĺňa hmotnoprávne podmienky na jeho platnosť. Ďalej právny zástupca žalobcu vo svojom prednese poukázal na § 129 ods.1 Zákonníka práce, na bod 5 pracovnej zmluvy zo dňa 29.12.2008, v ktorom bol dohodnutý termín výplaty do 26.dňa v mesiaci. Uviedol, že mzdu za mesiac február prevzala žalovaná 10.3.2013. Uviedol, že v prípade, že by mal byť rozhodným obdobím mesiac február 2013, musela by žalovaná doručiť svoje oznámenie o skončení pracovného pomeru žalobcovi najneskôr do 25.4.2013. Dňa 12.4.2013 prevzala žalovaná mzdu za mesiac marec 2013. Podať okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcovi podľa § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce mala podať najskôr dňa 27.4.2013, najneskôr však 12.5.2013. Mzda za mesiac apríl 2013 bola zamestnancom žalobcu vyplatená dňa 8.5.2013, pričom žalovanej bola táto mzda zaslaná poštovou poukážkou 28.4.2013. Vzhľadom k tomu, že dňa 9.5.2013 žalovaná doručila žalobcovi oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, z uvedeného je nesporné, že rozhodným obdobím pre uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru je mesiac marec 2013. Právo žalovanej okamžite skončiť pracovný pomer vzťahujúce sa na obdobie február 2013 v dôsledku preklúzie podľa § 69 ods.3 Zákonníka práce márnym uplynutím tohto práva zaniklo, a za mesiac apríl 2013 jej právo ešte dňa 9.5.2013 nevzniklo. Právny zástupca žalobcu poukázal aj na výpoveď žalovanej, v ktorej uviedla, že výpočet mzdy za mesiac 03/2013 je správny. Právny zástupca žalobcu poukázal aj na výplatnú pásku za mesiac 03/2013, kde je uvedený priemer na dovolenku 1,941 EUR na hodinu. Právny zástupca žalobcu ďalej vyvrátil tvrdenia prezentované žalovanou o odpracovaní viac počtu hodín v mesiacoch január, február 2013 s tým, že čo sa týka nárokov, ktoré vyplývajú z výplatných pások za mesiac 01-02/2013, uplynula prekluzívna lehota. Uviedol, že rozhodným obdobím je mesiac marec 2013 a dodal, že žalovaná za tento mesiac odpracovala iba osem hodinové zmeny, čerpala 24 hodín dovolenky, tak má nárok na 3x8 hodín teda na 24 hodín. Poukázal na zmenovku za mesiac marec 2013, z ktorej aj uvedená skutočnosť vyplýva. Poukázal na náhradu mzdy za sviatky a dovolenky a dodal, že počnúc 1.1.2013 bola stanovená výška minimálnej mzdy na sumu 337,70 EUR. Poukázal na to, že nárok, resp. náhrada za čerpanú dovolenku sa vypočítava podľa § 124 Zákonníka práce a v roku 2013 táto náhrada predstavovala sumu 1,941 EUR tak ako je to uvedené aj vo výplatnej páske žalovanej. Pokiaľ sa jedná o náhradu za sviatok, tak tento predstavoval za rok 2013 sumu 2,025 EUR a z uvedeného vyplýva, že
nárok za čerpanú dovolenku ako aj za sviatky boli vypočítané zo strany žalobcu správne a v súlade so zákonom. Právny zástupca žalobcu ďalej poukázal na výpoveď svedkyne H. O., ktorá pre žalobcu spracováva, resp. vedie mzdovú agendu, a ktorá vo svojej vedeckej výpovedi vysvetlila spôsob vedenia mzdovej agendy, spôsob výpočtov miezd, náhrady miezd za dovolenku ako aj za sviatky. Uviedol, že čo sa týka svedeckých výpovedí svedkami navrhnutých žalovanou, ktorí mali ozrejmiť vykonávanie práce nadčas u žalobcu v čase ich pracovného pomeru, dvaja z týchto svedkov skutočnosti, na ktoré poukazovala žalovaná nepotvrdili a čo sa týka výpovede svedkyne Q. Z. túto považoval za tendenčnú a nepravdivú poukazujúc na to, že sa jedná o matku žalovanej a ktorá je tiež v spore so žalobcom a domáha sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžite.
Právna zástupkyňa žalovanej vo svojom prednese žiadala, aby súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Uviedla, že žalovaná má za to, že žalobca t.j. zamestnávateľ žalovanej nevyplácal mzdu v takej výške, aká by jej patrila. Nevyplácal jej mzdu za odpracované sviatky ani za nadčasy. Uviedla, že žalovaná jednoznačne vymedzila dôvody, pre ktoré by mal byť skončený pracovný pomer okamžite. Poukázala na to, že zamestnávateľ, t.j žalobca žalovanej nesprávne vykonával výpočet nárokov náhrady mzdy, nepreplácal jej nadčasy.
Z výpovede žalovanej vyplynulo, že od 1.1.2009 bola v pracovnom pomere u žalobcu a dodala, že ona v podstate každý mesiac pri výplatnom termíne mala vedomosť o tom, že jej zo strany zamestnávateľa nie je vyplácaná mzda v takej výške, aká by jej v skutočnosti patrila. Dodala, že listom zo dňa 7.5.2013, ktorý si žalobca ako zamestnávateľ prevzal 9.5.2013 so žalobcom okamžite skončila pracovný pomer, v ktorom uviedla, že nie sú jej vyplácané mzdové nároky v takých výškach, ako by jej patrili a to konkrétne za dovolenku. Uviedla, že čo sa týka náhrady mzdy za mesiac 03/2013, taká výška ako je uvedená vo výplatnej páske, jej v skutočnosti bola aj vyplatená. Dodala, že výpočet mzdy za daný mesiac je správny. Uviedla, že je si istá, že v mesiaci marec 2013, za obdobie, za ktoré jej bola poukazovaná mzda 03/2013 odpracovala u žalobcu aj nadčasy. Dodala, že hodiny, ktoré mala odpracovať za mesiac marec 2013, a ktoré sú uvedené na výplatnej páske nezodpovedajú skutočnosti, nakoľko ona odpracovala vyšší počet hodín.
Na preukázanie žalovanou tvrdených skutočností - práce nadčas súd vo veci vypočul žalovanou navrhovaných svedkov, a z ktorých výpovedí a to z výpovede Jána Horvátha a Mareka Kočiša vyplynulo, že pracovali na prevádzke žalobcu v OC Optima, kde si svoje príchody ako aj odchody z jednotlivých zmien zaznačovali v evidencií dochádzky ( k tomu slúžil papier pre tú ktorú zmenu), príchod ako aj odchod zaznačovala obsluha a obidvaja svedkovia uviedli, že v skutočnosti im bola vyplácaná taká náhrada mzdy za taký počet hodín, ktorý v skutočnosti u zamestnávateľa aj odpracovali. Z výpovede svedkyne Q. Z. (matky žalovanej) súd zistil, že ona pracovala u žalobcu v prevádzke TAOSUN v OC Optima na pracovnej pozícií pomocný kuchár do konca roku 2012, od roku 2013 bola práceneschopná. Z výpovede svedkyne vyplynulo, že táto v skutočnosti nebola zamestnaná u žalobcu, ale u inej právnickej osoby. Svedkyňa uviedla, že ona má taktiež za to, že v skutočnosti odpracovala vyšší počet hodín ako jej zamestnávateľ vyplácal.
Z výpovede svedkyne H. O. vyplynulo, že od decembra 2003 doposiaľ vykonáva, spracováva a vedie mzdovú evidenciu zamestnancov žalobcu. Uviedla, že ona podklady pre výpočet mzdových nárokov pre zamestnancov žalobcu dostáva od konateľky žalobcu a ako podklad k výpočtu miezd je jej predkladaná dochádzka toho ktorého zamestnanca a na základe dochádzky ona vypočítava mzdu pre toho ktorého zamestnanca. K výplatnej páske za mesiac marec 2013 svedkyňa uviedla, že žalovanej bola vyplatená náhrada za dovolenku vo výške 36,59 EUR za 24 hodín, t.j. za dva pracovné dni poukazujúc na to, že v roku 2013 žalovaná pracovala na 12 hodinových pracovných zmenách a jednalo sa o vyplatenie zostatkovej dovolenky, t.j. ešte za rok 2012, ktorú žalovaná čerpala v roku 2013, pričom zostatok dovolenky činil 2,5 dňa. Uviedla že priemer na dovolenku bol 1,941 EUR na hodinu. Dodala, že pokiaľ žalovaná v roku 2013 prešla z nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času na rovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, program, s ktorým ona pracuje pre výpočet mzdy, je nastavený tak, že aj keď v roku 2013 už žalovaná vykonávala 8 hodinové pracovné zmeny, náhrada za dovolenku bola vypočítaná pre 12 hodín, nakoľko sa jednalo v danom prípade o čerpanie dovolenky za rok 2012. Dodala že k výpočtu priemernej hodinovej sadzby za dovolenky, ktorý činí 1,941 EUR bolo potrebné zosumarizovať údaje za 4 kvartál roku 2012, t.j. za posledné tri mesiace roku 2012. V danom prípade sa jednalo o hrubú mzdu a pričom túto hrubú mzdu bolo potrebné vydeliť počtom odpracovaných hodín v dôsledku čoho vyšla priemerka hodinovej mzdy pre ďalší kvartál, t.j. konkrétne pre prvý kvartál roku 2013. Uviedla, že
počnúc 1.1.2013 bola zvýšená minimálna mzda, avšak to, že došlo k jej zvýšeniu pri výške náhrady za dovolenku, sa to odzrkadlilo až v 4 mesiaci roku 2013, t.j. v druhom kvartáli 2013, nakoľko minimálna mzda je zvyšovaná až od 1.1.2013 a zvýšenie tejto mzdy sa stále odzrkadlí až v druhom kvartáli. K výplatnej páske za mesiac 03/2013 svedkyňa uviedla že menovaná odpracovala 137 hodín, čerpala dva dni dovolenky. Keďže sa jednalo o dovolenku za rok 2012 u žalovanej to činilo 24 hodín a 8 hodín jej bola vyplatená mzda za sviatok a ktorý sviatok je vyňatý z fondu pracovnej doby. Uviedla, že žalovaná za daný mesiac mala menej odpracované. Svedkyňa uviedla, že žalovaná čerpala v mesiaci január jeden deň dovolenky, v mesiaci február jeden deň dovolenky a v mesiaci marec 2013 dva dni dovolenky. Uviedla, že mzdovú agendu vykonáva pre viacero živnostníkov, resp. pre viacero organizácií a to od roku 2000.
Podľa § 42 ods.1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom.
Podľa § 43 ods.1 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
Podľa § 47 ods.1 písm. a) Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.
Podľa § 59 ods.1 písm. c) Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť okamžitým skončením.
Podľa § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatností.
Podľa § 69 ods.3 Zákonníka práce, zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.
Podľa § 69 ods.4 Zákonníka práce, zamestnanec ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 99 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť.
Podľa § 85 ods.1 Zákonníka práce, pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.
Podľa § 87 ods.1 Zákonníka práce, ak povaha práce alebo podmienky prevádzky nedovoľujú, aby sa pracovný čas rozvrhol rovnomerne na jednotlivé týždne, zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov alebo po dohode so zamestnancom, rozvrhnúť pracovný čas nerovnomerne na jednotlivé
týždne. Priemerný týždenný pracovný čas nesmie pritom presiahnuť v období najviac štyroch mesiacov ustanovený týždenný pracovný čas.
Podľa § 90 ods. 1 Zákonníka práce, pracovná zmena je časť ustanoveného týždenného pracovného času, ktorý je zamestnanec povinný na základe vopred určeného rozvrhu pracovných zmien odpracovať v rámci 24 hodín po sebe nasledujúcich a prestávka v práci.
Podľa § 94 ods.1 Zákonníka práce, dni pracovného pokoja sú dni, na ktoré pripadá nepretržitý odpočinok zamestnanca v týždni, a sviatky.
Podľa § 97 ods.1 Zákonníka práce, práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.
Podľa § 116 ods.1 Zákonníka práce, zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Podľa § 119 ods.1 Zákonníka práce, mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným predpisom.
Podľa § 118 ods.1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
Podľa § 129 ods.1 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnancom vznikol pracovný pomer na základe platne uzatvorenej pracovnej zmluvy dňa 29.12.2008 s nástupom žalovanej ako zamestnankyne do práce od 1.1.2009, pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Žalovaná ako zamestnanec bola prijatá do pracovného pomeru u žalobcu na vykonávanie prác: obsluha, miesto výkonu práce: OC Optima, Moldavská 32, Košice. V pracovnej zmluve boli dohodnuté výplatné termíny do 26.dňa v mesiaci, pričom mzdové podmienky boli predmetom kolektívnej zmluvy. Pracovný čas bol rozvrhnutý nerovnomerne v súlade s § 87 Zákonníka práce. K predmetnej pracovnej zmluve bol uzatvorený dodatok, ktorým sa menil bod 5 pracovnej zmluvy, mzdové podmienky a výplatné termíny s tým, že sa zvýšila od 1.1.2013 výška mzdy zo sumy 330 EUR na 337,50 EUR. Listom zo dňa 7.5.2013 doručeným žalobcovi dňa 9.5.2013 žalovaná ako zamestnanec ukončila so žalobcom ku dňu 9.5.2013 pracovný pomer okamžite a ktorý skutkovo vymedzila tak, že žalobca ako zamestnávateľ porušil § 116 ods.1 Zákonníka práce s tým, že jej nevyplácal za ňou čerpanú dovolenku takú sumu ako by jej patrila, t.j. 14,10 EUR ale 8,30 EUR. Ďalej dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaná vymedzila skutkovo tak, že žalobca porušil ďalšie ustanovenia zákonníka práce a to § 85, § 90, § 91, § 93, § 97, § 121 a § 122 Zákonníka práce.
Súd skúmal, či žaloba žalobcu je podaná včas, t.j. v súlade s §77 Zákonníka práce a zistil, že žaloba žalobcu je podaná v súlade s citovaným ustanovením.
Súd má za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru tak ako ho vymedzila žalovaná, t.j. tak ako uviedla dôvody, tento dôvod nie je uvedený, resp. konkretizovaný žalovanou dostatočne. Žalovaná v ňom vôbec neuvádza, aby žiadala zaplatenie nadčasov, je tam iba poukaz na príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Je pravdou, že skutočnosti, ktoré sú dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností z dôvodu, že pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa ani nedalo výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený. Pritom výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne prejavené. Pomocou výkladu prejavu vôle však nie je možné nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú účastník v rozhodnej dobe nemal alebo ktorú síce mal ale neprejavil ju. V danom prípade má súd za to, že dôvody, ktoré žalovaná uvádza v okamžitom skončení pracovného pomeru sú nepostačujúce, nie
sú konkretizované určitým spôsobom, resp. uvedením skutočnosti, v ktorých žalovaná vidí naplnenie zákonného dôvodu. Tieto vzbudzujú pochybnosti, čo chcela žalovaná prejaviť.
Až následne a to počas vykonávania dokazovania vyplynulo, z akého dôvodu žalovaná okamžite skončila pracovný pomer so žalobcom, kde ako dôvod žalovaná uviedla skutočnosť, že jej bola náhrada za čerpanie dovolenky vyplatená, resp. vypočítaná v nesprávnej výške. Z pracovnej zmluvy a to z bodu 5 vyplýva termín výplaty, ktorý bol dohodnutý do 26.dňa v mesiaci. V danom prípade rozhodným obdobím pre posúdenie a pre dodržanie zákonom stanovenej lehoty, v ktorej bola oprávnená žalovaná okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom, je mesiac marec 2013, pričom mzdu za daný mesiac žalovaná prevzala dňa 12.4.2013. Podať okamžité skončenie pracovného pomeru mohla najneskôr do 12.5.2013. Pokiaľ žalovaná poukazovala na výplatu alebo na náhradu mzdy za mesiace 01-02/2013, v danom prípade tu uplynula prekluzívna lehota a to poukazujúc na § 69 ods.3 Zákonníka práce, z čoho vyplýva, že jej právo zaniklo. Žalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že výpočet mzdy za mesiac marec 2013 je správny, za správny je potrebné považovať aj výpočet priemeru za dovolenku, ktorý činí 1,941 EUR tak ako je to uvedené vo výplatnej páske a čo potvrdila aj svedkyňa H. O., ktorá pre žalobcu vykonáva mzdovú agendu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo ( ak by súd pripustil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanou dané žalobcovi spĺňa hmotnoprávne podmienky tak ako si to vyžaduje § 70 Zákonníka práce ), že bolo potrebné preskúmavať obdobie nevyplatenia jej mzdy, resp. nevyplatenia náhrad za dovolenku prípadne za nadčasy, čo tvrdila žalovaná, obdobie mesiaca marec 2013. V danom období žalovaná za mesiac marec 2013 odpracovávala iba osem hodinové zmeny, čerpala 24 hodín dovolenky, tak má nárok na 3x8 hodín - to znamená na 24 hodín. Počnúc 1.1.2013 bola ustanovená výška minimálnej mzdy na sumu 337,70 EUR a nárok, resp. náhrada za čerpanú dovolenku sa vypočítava podľa § 134 Zákonníka práce a v roku 2013 táto náhrada predstavovala sumu 1,941 EUR, čo je zaznamenané aj vo výplatnej páske za mesiac marec 2013. Pokiaľ sa jedná o náhradu za sviatok, tak tento predstavoval za rok 2013 sumu 2,025 EUR a z uvedeného vyplýva, že nárok tak za čerpanú dovolenku ako aj za sviatky boli vypočítané zo strany žalobcu správe a v súlade so zákonom. Z vykonaného dokazovania vyplynula aj evidencia dochádzky zamestnancov žalobcu, žalobca predložil zmenovku za mesiac marec 2013, pričom príchod a odchod toho ktorého zamestnanca bol konateľke žalobcu hlásený ňou poverenou osobou. Žalovaná tvrdila, že vo výplatnej páske za mesiac marec 2013 nie sú zahrnuté nadčasy, ktoré mala údajne odpracovať. Je potrebné poukázať na skutkové vymedzenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, kde túto skutočnosť žalovaná tam vôbec neuvádza, aby žiadala zaplatenie nadčasov. Je tam iba poukaz na príslušné ustanovenie Zákonníka práce. Výpoveď svedkyne H. O. potvrdila skutočnosti uvádzané vo výplatnej páske za mesiac marec 2013 a ich správny výpočet v súlade so Zákonníkom práce. Výpoveď svedkyne Q. Z. súd nevzal do úvahy, túto jej výpoveď považoval za tendenčnú, vzhľadom na to, že sa jedná o matku žalovanej ako aj s poukazom na to, že menovaná svedkyňa u žalobcu nepracovala, táto pracovala do roku 2012 u iného zamestnávateľa a nemohla sa hodnoverne vyjadriť k evidencii dochádzky u žalobcu. Svedkovia Ján Horváth (brat žalovanej) taktiež v rozhodnom období nepracoval u žalobcu a tento sa taktiež podľa názoru súdu nemohol vierohodne vyjadriť k evidencii dochádzky zamestnancov žalobcu. Svedok Q. S. vo svojej výpovedi, nakoľko iba tento pracoval u žalobcu, sa vierohodne vyjadril k evidencii dochádzky a v ktorej potvrdil tú skutočnosť, že na tlačivo, ktoré sa nachádzalo na prevádzke žalobcu, sa zaznamenával odchod toho ktorého zamestnanca a ktorú skutočnosť robila obsluha, ktorej ten ktorý zamestnanec oznámil príchod a svoj odchod. Svedok Q. S. potvrdil aj tú skutočnosť, že žalobca mu vyplácal mzdu v takej výške, ktorá zodpovedala počtu ním odpracovaných hodín. Žalovaná v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedla poukazujúc na § 116 ods.1 Zákonníka práce, že „zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jej priemerného zárobku, poukázala na to, že zamestnávateľ je povinný k prvému dňu kalendárneho štvrťroka zistiť v súlade s § 134 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely, ktorý bude používať počas celého kalendárneho štvrťroka. Priemerný zárobok nemôže byť nižší ako minimálna mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť. Nariadením vlády SR č.343/2011 Z.z. z 12.10.2011 a s účinnosťou od 1.1.2012 sa ustanovuje výška minimálnej mzdy na: a) 327,70 EUR pre zamestnanca oceňovaného mesačnou mzdou, b) 1,880 EUR za každú hodinu odpracovanú zamestnancom. Z toho vyplýva, že za čerpanie jedného dňa dovolenky (7,5 hodinová zmena) patrí zamestnancovi náhrada mzdy minimálne vo výške 1,88x7,5=14,10 EUR, pričom by ( žalobca poznámka súdu) za deň dovolenky vyplácal 8,30 EUR. Pri vyplácaní náhrady mzdy pri dôležitých osobných prekážkach postupujete rovnako ako pri dovolenke, čo je v rozpore s ustanovením Zákonníka práce. Náhrady mzdy za sviatok nevyplácate vôbec „. K uvedenému súd poznamenáva, že medzi žalobcom a žalovanou bol dňa 31.12.2012 uzavretý dodatok pracovnej zmluvy, ktorým sa zmenila
výška mzdy od 1.1.2013 zo sumy 330 EUR na sumu 337,70 EUR mesačne. Minimálna mzda predstavuje minimálnu úroveň príjmu, ktorý je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytovať za vykonanú prácu. Výšku minimálnej mzdy každoročne stanovuje Vláda SR nariadením s účinnosťou od 1.1. príslušného kalendárneho roka. Dňom 1.1.2013 nadobudlo účinnosť nariadenie vlády SR č.326/2012 Z.z. z 10.10.2012, ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy takto: 337,70 EUR odmeňovaného mesačnou mzdou, 1,941 EUR za každú hodinu odpracovanú zamestnancom. Suma mesačnej minimálnej mzdy sa podľa § 9 ods.1 zákona č.663/2007 Z.z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov zaokrúhľuje na najbližších 10 EURO centov nahor. Výška hodinovej minimálnej mzdy sa určuje ako 1/174 zo sumy mesačnej minimálnej mzdy. Pri ustanovenom 40 hodinovom týždennom pracovnom čase je teda výška hodinovej minimálnej mzdy 1/174x337,70 čo predstavuje sumu 1,941EUR/hodina. Suma hodinovej minimálnej mzdy sa v prípade, ak je týždenný pracovný čas zamestnanca ustanovený na 40 hodín týždenne, zaokrúhľuje aritmeticky na tri desatinné miesta. Na výpočet náhrad mzdy za dovolenku sa používa priemerný zárobok na pracovnoprávne účely. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok, je definovaný v § 134 Zákonníka práce. Rozhodným obdobím je predchádzajúci kalendárny štvrťrok, v danom prípade by to bol štvrtý štvrťrok 2012, a v tomto prípade by mala žalovaná nárok na náhradu mzdy za dovolenku za obdobie január až marec 2013 (ak nedošlo k zvýšeniu minimálnej mzdy od 1.1.2013) vo výške 1,880 EUR na hodinu. Vo výplatnej páske za mesiac marec 2013 je uvedené v časti priemer na dovolenku suma 1,941 EUR na hodinu. V časti výplatnej pásky náhrada - dovolenka je uvedená suma 46,59 EUR, čo pri počte hodín dovolenky 24 predstavuje náhradu vo výške 1,941 EUR/hodina. Z uvedeného je teda nesporné, že žalobca v mesiaci marec 2013 vyplatil žalovanej náhradu mzdy za dovolenku vo výške v súlade so zákonom. Z toho vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že jej nebola náhrada mzdy za dovolenku vyplatená riadne v zákonnej výške. Taktiež neboli pravdivé tvrdenia žalovanej, že žalobca jej náhradu mzdy za sviatok nevypláca. Z výplatnej pásky za mesiac marec 2013 je uvedené sviatky 8 hodín, náhrada - sviatok suma 16,20 EUR, čo predstavuje sumu 2,025 EUR/ hodina. Táto suma je vyššia ako náhrada mzdy za dovolenku, nakoľko sa vypočítava z hrubej mzdy zamestnanca za mesiac, v ktorom sa náhrada za sviatok prepláca. Žalovaná v deň sviatku nemala pracovať, to znamená, že jej v uvedený deň nepripadla zmena podľa rozvrhu pracovných zmien (zmenovky), t.j. sviatok pripadol na deň nepretržitého odpočinku v týždni, teda nemala podľa harmonogramu pracovných zmien pracovať, v tomto prípade nemohla žalovanej z dôvodu sviatku ujsť mzda a tak nemala nárok na mzdu a náhradu mzdy za sviatok, avšak žalobca jej náhradu za sviatok poskytol.
Zhrnúc vyššie uvedené má súd za to, že v danom prípade tak, ako žalovaná vymedzila dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru listom zo dňa 7.5.2013, tento dôvod je konkretizovaný nedostatočne, nie je konkretizovaný určitým spôsobom, nie sú tam uvedené konkrétne skutočnosti, ktoré žalovanú viedli k skončeniu pracovného pomeru okamžite. Súd má za to, že v danom prípade skutočnosti, ktoré sú uvádzané žalovanou ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tvoria neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle a tieto nebolo možné odstrániť ani výkladom prejavu vôle a následne zistiť, prečo bol pracovný pomer skončený okamžite. Nakoľko výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne prejavené. Pomocou výkladu prejavu vôle nie je možné nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú žalovaná v rozhodnej dobe nemala, alebo ktorú síce mala ale neprejavila ju. Súd vyhodnotil, že okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže v ňom nie je skutkovo vymedzený dôvod tak, ako si to vyžaduje § 70 Zákonníka práce, z uvedeného dôvodu je neplatné. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je možné ani zistiť za aké obdobie žalobca žalovanej nevyplatil mzdu, prípadne náhradu mzdy za dovolenku, a ktoré vymedzenie uvedenej lehoty slúži k preskúmaniu dodržania lehoty podľa § 69 ods.3 Zákonníka práce.
Ak by aj súd pripustil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanou spĺňa hmotnoprávne podmienky vyžadované Zákonníkom práce, dôvod, pre ktorý žalovaná okamžite skončila pracovný pomer so žalobcom a to nevyplatenie jej náhrady mzdy za dovolenku, v danom prípade preukázané nebolo, resp. bolo preukázané, že žalobca jej za mesiac 03/2013, ktorý je rozhodným obdobím pre uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, vyplatil a náhrada bola vypočítaná správne, čo potvrdila aj samotná žalovaná vo svojej výpovedi. Zo strany žalovanej nebolo preukázané, aby v rozhodnom období vykonávala prácu nadčas a ňou tvrdené skutočnosti nepotvrdili ani ňou navrhovaní svedkovia.
Zhrnúc vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takémuto účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takomto prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 151 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku, vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.
Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Súd o trovách konania rozhodol v súlade § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorý si uplatnil právo na náhradu trov konania a ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci po 60,07 Eur ( § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. účinnej do 30.6.2013 - prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na začatie konania zo dňa 20.6.2013, za 2 úkony právnej pomoci po 61,84 Eur, za 3 úkony právnej pomoci po 64,53 Eur Eur ( § 11 ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm. c), d) vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej od 1.7.2013 - 4 x účasť na pojednávaní konaných v dňoch 1.9.2014, 11.12.2014, 16.6.2015, 3.11.2015, písomné podanie vo veci samej zo dňa 25.9.2015 ), za 1 úkon právnej pomoci po 15,46 Eur (§ 11 ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm. d) s poukazom na § 13a ods. 4 veta druhá vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej od 1.7.2013 - 1 x účasť na pojednávaní dňa 14.4.2015, ktoré bolo odročené bez prejednania veci ) + 2 x paušál po 7,81 Eur + 2 x 8,04 Eur + 4 x 8,39 Eur, t. j. 65,26 Eur ( § 15 písm. a), § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Spolu trovy právneho zastúpenia činia sumu 518,13 Eur a ktorú sumu je v konaní neúspešná žalovaná povinná nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu v súlade s § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
O trovách konania v konaní neúspešnej žalovanej súd rozhodol tak, že na ich náhradu nemá právo.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia v 2 vyhotoveniach na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
V zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.