Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14C/83/2007

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I. v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Doricovou v právnej veci navrhovateľa: U.. T. B., W. S. X, XXX XX W. v zastúpení JUDr. Tatiana Polková, advokátka, Advokátska kancelária Na Priekope 174/13, 010 07 Žilina proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava o určenie, že odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, zaplatenie sumy 63.236,- eur a o náhradu nemajetkovej ujmy takto

rozhodol:

Súd návrh v celom rozsahu zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 30.04.2007 domáhal proti odporcovi určenia, že jeho odmeňovanie uskutočňované podľa (resp. ) zákona č. 385/200 Z. z. v znení neskorších predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa citovaného je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a domáhal sa zaplatenia sumy vo výške 67.582,82 eur (2.036.000,-Sk). Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že , článkom II. zákona, došlo k novelizácii zákona č. 385/000 Z.z. a bolo novelizované i ustanovenie , ktoré sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu a sudcu NS SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný špeciálny súd. V zmysle tohto novelizovaného ustanovenia od 15.04.2005 sa výška príplatku rovná šesť násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Pri zárobku v sume 17.300,- Sk ide o funkčný príplatok, ktorý u špeciálneho sudcu činí 103.800,- Sk (17.300 x 6). K tejto sume je potrebné pripočítať podstatne nižší základný plat, ktorý v prípade navrhovateľa predstavoval 70.375,- Sk, takže mesačný plat špeciálneho sudcu činí 175.175 Sk. V zmysle platnej právnej úpravy je suma 103.800 Sk príplatkom k základnému platu a predstavuje šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. V porovnaní so základným platom sudcu (cca 67.000,- Sk), ktorého výška vyplýva z a predstavuje trojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky treba konštatovať, že ide o sumu podstatne vyššiu než je samotný základný plat, od ktorého by sa mal príplatok len odvodzovať. Pri ďalšom porovnaní sumy 103.800 Sk s príplatkami sudcov a funkcionárov súdov vyplývajúcimi z a v sumách od 1.000 Sk do 6.200 Sk je potrebné konštatovať až závratný a neodôvodnený rozdiel a možno vyvodiť, že suma 103.8000,- Sk v skutočnosti vo svojej podstata a od začiatku nemá povahu príplatku. Rozdiel v odmeňovaní sudcov je aj protiústavný, lebo pozná len jeden „druh“ sudcov a nerozlišuje ich na

sudcov Špeciálnych a sudcov ostatných. Rovnaké postavenie sudcov tiež neodôvodňuje diferencované odmeňovanie sudcov. Rozdiely v platoch sudcov a sudcov Špeciálneho súdu sú podstatné a neodôvodnené, lebo požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na previerku NBÚ) sú pre všetkých sudcov rovnaké, zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nie len sudca, ktorý rozhoduje o špeciálnej agende) a skutočnosť, že sudca rozhodujúci o odvolaniach proti rozhodnutiam špeciálneho sudcu sa podrobí príslušnej previerke nemôže zakladať takto podstatný rozdiel v platoch sudcov najvyššieho súdu, aký v súčasnosti existuje. takýto rozdiel nie je spôsobilá založiť ani skladba a povaha vecí prejednávaných v špeciálnych senátoch. Argumentácia, že sudca Špeciálneho súdu pracuje s veľkými spismi (obsahovo) a rozhoduje veľmi nepríjemné prípady a je ohrozený, nie je dôvodná a ani dostatočná, lebo ostatní sudcovia vykonávajúci funkciu sudcu úsekoch občianskoprávnom, obchodnoprávnom, správnom a trestnoprávnom, plne kompenzujú obsažnosť spisového materiálu tým, že vybavujú enormný počet vecí napádajúcich do týchto ostaných kolégií, ohrození sú rovnako a závažné rozhodnutia sa vydávajú všade v senátoch všetkých kolégií. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je teda možné prijať záver, že príplatok má jednoznačne diskriminačnú povahu, keď medzi sudcami robí neodôvodnené rozdiely. Skutočná povaha predmetného príplatku je istou obdobou tzv. náborového príspevku z minulosti. Navrhovateľ so zreteľom na uvedené dospel k presvedčeniu, že od účinnosti t.j. od 15.04.2005 dochádza k zjavnej diskriminácii v odmeňovaní „ostatných“ sudcov v Slovenskej republike v porovnaní so sudcami Špeciálnych súdov, pričom do okruhu diskriminovaných sudcov v Slovenskej republike patrí aj navrhovateľ. Podľa názoru navrhovateľa za tento stav zodpovedá Národná rada Slovenskej republiky v zmysle tým, že sa uzniesla a prijala . Do úvahy preto prichádza postup vyplývajúci z antidiskriminačného zákona. Navrhovateľ ako sudca krajského súdu základný plat v sume vyplývajúcej z a zákona č. 385/200 Z.z. a ten predstavuje 1,3 násobok platu poslanca národnej rady mesačne čo predstavuje sumu 70.375,- Sk. K tejto sume patrí funkčný príplatok, ktorý činí sumu 2.000,- Sk. V príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovného zaobchádzania v rámci odmeňovania ( Z.z) sa v spoločnosti značne znížila navrhovateľova vážnosť a dôstojnosť, lebo vo všeobecnosti vzniká dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší, ako keby mali iné výnimočnejšie vzdelanie a prax ako navrhovateľ a vzniká dojem ako keby veci, na rozhodovaní ktorých sa podieľal navrhovateľ neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou. Navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú navrhovateľ vyčíslil v sume 2.036.000,- Sk, ktorá sa rovná výške príplatku, ktorý bol vyplácaný špeciálnym sudcom a príplatkom, ktorý v skutočnosti dostal navrhovateľ (103.800 - 2.000), takže rozdiel medzi sudcom rozhodujúcim o špeciálnej agende predstavuje sumu 101.800,- Sk. V roku 2005 vznikol rozdiel za obdobie od mája do decembra v sume 814.400,- Sk (101.800 x 8) a za celý rok 2006 v sume 1.221.600,- Sk (101.800 x 12).

Navrhovateľ podaním zo dňa 24.01.2012, doručeným súdu dňa 30.01.2012 navrhol pripustenie zmeny petitu a žiadal, aby súd určil, že odmeňovanie navrhovateľa U.. T. B. uskutočňované podľa ust. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa zák. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a sudcov najvyššieho súdu, ktorý rozhodujú o opravných prostriedkov vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa ust. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých v znení neskorších predpisov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a žiadal, aby súd uložil odporcovi povinnosť upustiť od odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, zaplatiť navrhovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 285.500,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur a náhradu trov konania. Navrhovateľ zároveň doplnil dôvody návrhu a uviedol, že stav vo vyplácaní príplatkov sudcov špeciálneho súdu je v rozpore s právom na majetok priznaný článkom 20 , je v rozpore s článkom 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. zo dňa 20.05.2009 dospel k záveru, že rozdiel v zaobchádzaní pri vyplácaní príplatku medzi sudcami všeobecných súdov na rovnakej úrovni (krajský súd - špeciálny súd) nemá žiadne objektívne a rozumné zdôvodnenie.

Navrhovateľ poukázal i na skutočnosť, že zákaz diskriminácie v odmeňovaní nie je upravený len v ale prostredníctvom odkazu v , podľa, ktorého na osobitný vzťah sudcu sa priamo použijú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak, je zákaz v odlišnom odmeňovaní upravený v . Odlišné zaobchádzanie so sudcami bude mať významný následok i v dôchodkovom zabezpečení sudcov Špecializovaného trestného súdu a ostatných sudcov všeobecných súdov vrátane navrhovateľa. Navrhovateľ navrhol vykonať znalecké dokazovanie pribratím znalca z odboru účtovníctva. Navrhovateľ považuje za primerané zadosťučinenie, ktoré bude sanovať doterajší diskriminačný stav sumu zodpovedajúcu výške príplatku vyplateného podľa . Primerané zadosťučinenie si navrhovateľ uplatnil od vzniku Špeciálneho súdu vo výške k 31.12.2011 pričom vychádzal z priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Podľa výpočtov navrhovateľa bol za rok 2009 vyplatený príplatok vo výške 46.273,- eur, za rok 2010 vo výške 20.832,- eur, za rok 2011 vo výške 21.532,- eur sudcom, ktorí poberajú príplatok podľa v znení neskorších predpisov.

Súd uznesením č.k. -59 zo dňa 16.04.2012 navrhovateľom požadovanú zmenu petitu podľa pripustil.

Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 30.04.2012 navrhol pripustenie zmeny petitu návrhu tak, že petit návrhu v bode 1 a 3 znel: 1. Súd určuje, že odmeňovanie navrhovateľa U.. T. B. uskutočňované podľa ust. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa a o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a sudcov najvyššieho súdu, ktorý rozhodujú o opravných prostriedkov vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa ust. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých v znení neskorších predpisov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.

3. Odporca Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je povinná zaplatiť navrhovateľovi 285.500,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku alternatívne Odporca Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je povinná zaplatiť navrhovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 285.500,-eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatných častiach ostal petit návrhu nezmenený.

Súd uznesením č.k. -66 zo dňa 29.05.2012 a uznesením č.k. -71 zo dňa 13.11.2012 navrhovateľom požadovanú zmenu petitu podľa pripustil.

Navrhovateľ podaním zo dňa 19.04.2013 doručeným súdu 22.04.2013 vzal návrh v časti, v ktorej sa voči odporcovi domáhal uloženia povinnosti zaplatiť primerané zadosťučinenie vo výške 285.500,-eur späť a oznámil, že zotrváva na nárokoch vo forme určovacej (bod 1), negatórnej (bod 2) a reštitučnej (bod 3) žaloby v súlade s ustanovením a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur v súlade s ustanovením .

Súd uznesením č.k. -92 zo dňa 02.01.2014 konanie v časti o zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške 285.500,- eur podľa zastavil.

Navrhovateľ podaním zo dňa 19.09.2014 doručeným súdu 23.09.2014 vzal návrh v časti bodu 2 žaloby, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti odporcu upustiť od odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.

Súd uznesením č.k. - 115 zo dňa 8. októbra 2014 konanie v časti návrhu 2. bodu petitu o uloženie povinnosti odporcovi, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku upustil od odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania podľa veta tretia zastavil.

Odporca podaním doručeným súdu dňa 30.01.2015 podal návrh na zloženie preddavku na trovy konania podľa keď navrhovateľ sa okrem iného domáha aj zaplatenie sumy 285.500,- eur.

Navrhovateľ podaním zo dňa 11.03.2015 doručeného súdu dňa 13.03.2015 vzal návrh v časti relutárneho nároku v časti o zaplatenie 216.264,- eur späť s tým, že si naďalej uplatňuje relutárny nárok vo výške 69.236,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy 10.000,- eur. navrhovateľ čiastočné späťvzatie návrhu odôvodnil tým, že odporca podaním návrhu na zloženie preddavku na trovy konania zneužíva ust. pretože jej k dnešnému dňu nevznikli žiadne trovy konania a možno dôvodne predpokladať, že žiadne trovy konania ani do budúcnosti nevzniknú a navrhovateľ nemá v úmysle platiť preddavok na neexistujúce trovy konania a preto vzal návrh v časti o zaplatenie sumy 216.264,- eur späť.

Súd uznesením č.k. -131 zo dňa 20. marca 28.11.2014 konanie v časti návrhu o zaplatenie relutárneho nároku v sume 216.264,- eur podľa veta tretia zastavil.

Odporca sa k návrhu navrhovateľa vyjadril písomne a žiadal návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť. Odporca vzniesol námietku premlčania k zmenenému petitu návrhu s odôvodnením, že navrhovateľ svoj pôvodne uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzoval od tej skutočnosti, že bol prijatý , ktorý nadobudol účinnosť dňa 15.04.2005, ktorý novelizoval , okrem iného aj ustanovenie . Zmena petitu návrhu bola súdu doručená až dňa 30.01.2012, teda celkom zjavne po uplynutí všeobecnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 16.08.2008. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy odporca uviedol, že skutočnosť, že sudcovia špeciálneho súdu mali príplatok k základnému platu vo výške 6násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, nezakladá sama o sebe nárok ostatným sudcom na doplatenie rozdielu a ani navrhovateľovi. Uvedené potvrdzuje aj odôvodnenie nálezu sp. zn. . Poukázal na to, že ústavný súd predmetným nálezom nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu, spochybnil len ústavnosť výšky príplatku. Vo vzťahu k určovaciemu petitu návrhu uviedol, že v súčasnosti v zmysle má sudca špecializovaného trestného súdu nárok na príplatok vo výške dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR a už nie vo výške šesťnásobku, ako tomu bolo v čase pred vydaním nálezu ústavného súdu sp. zn. . Poukázal i na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu SR podľa, ktorej určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je právny vzťah alebo právo. Vyhovením návrhu navrhovateľa v časti určovacieho petitu k zmene právneho postavenia navrhovateľa už nepríde, keďže v čase rozhodovania prvostupňového súdu sa už odmeňovanie sudcov Špecializovaného trestného súdu a sudcov najvyššieho súdu SR, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, neuskutočňuje v značne neprimeranom rozsahu ani v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Vo vzťahu k reštitučnému nároku navrhovateľa uviedol, že reštitučnou žalobou sa možno domáhať napravenia protiprávneho stavu spôsobeného nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania iba v prípade, že je to možné, ako to vyplýva z dikcie ustanovenie antidiskriminačného zákona. Zákonodarca pojem „náhrada v peniazoch“ používa výlučne len pri náhrade nemajetkovej ujmy ako krajnom prostriedku ochrany antidiskriminačného zákona.

Súd podľa konal a rozhodol vo veci v neprítomnosti navrhovateľa a právnej zástupkyni navrhovateľa, keď navrhovateľ a ani právna zástupkyňa navrhovateľa sa na nariadené pojednávanie vo veci neustanovili, právna zástupkyňa navrhovateľa mala doručenie predvolania na nariadený termín pojednávania riadne a včas vykázané. Právna zástupkyňa navrhovateľa podaním doručeným súdu dňa 23.10.2015 oznámila, že na podklade porady s navrhovateľom a pri znalosti právneho názoru konajúcej sudkyne pri rozhodovaní o tzv. antidiskriminačných žalobách sudcov sa pojednávania navrhovateľ a právna zástupkyňa navrhovateľa nezúčastnia a oznámila zároveň, že súhlasí s rozhodnutím vo veci samej v ich neprítomnosti.

Podľa názoru súdu v danom prípade súd neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, pretože odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné považovať taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov (napríklad právo zúčastniť sa na pojednávaní, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, navrhovať súdu ďalší procesný postup a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom dôjde len vtedy, ak pochybenie nastalo výlučne na strane súdu a účastník bol pripravený prijímať rozhodnutia súdu, bol pripravený rešpektovať pokyny súdu. V prípade, že účastník sám svojím konaním, o čo ide v prejednávanej veci, znemožní súdu možnosť a zároveň aj zákonnú povinnosť postupovať podľa , nemožno hovoriť o pochybení súdu, o odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (, , , , ).

Súd vo veci vykonal dokazovanie prednesmi povereného zástupcu odporcu a oboznámil sa s listinnými dokladmi založenými v spise - Uznesenie Súdnej rady SR č. 566 zo dňa 26.05.2009, štatistika napadnutých trestných vecí na Špecializovaný súd a Najvyšší súd SR, rozsudok ESĽP vo veci Bucheň proti Českej republike sťažnosť číslo 36541/97 zo dňa 26.11.2002, Uznesenie Súdnej rady SR č. 1324 zo dňa 08.03.2012 a zistil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ bol sudcom Krajského súdu v Trenčíne.

zo dňa 17. marca 2005, ktorým sa menil a dopĺňal o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol Čl. II novelizovaný o sudcoch a prísediacich podľa, ktorého funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok , keď výška príplatku sa zvýšila z dvojnásobku na šesťnásobok. nadobudol účinnosť dňa 15. apríla 2005.

Na zasadnutí Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR dňa 14.01.2013 boli okrem iného i prerokované štatistické výkazy za rok 2012 podľa, ktorých v roku 2012 v rámci agendy správneho kolégia bolo prevzatých počet vecí 1236, nápad bol 3124 vecí, vybavených 2705 vecí a nevybavených 1655 vecí. V agende trestného kolégia bolo prevzatých 120 vecí, nápad 1023 vecí, vybavených 1004 vecí a nevybavených 139 vecí. Tieto skutočnosti vyplývajú zo zápisnice zo zasadnutia Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR konaného dňa 14. 01.2013.

Na zasadnutí Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR dňa 11.02.2013 bola okrem iného prerokovaná i Správa komisie zriadenej uznesením č. 49/2012 Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR o aplikácií Zo správy vyplýva, že pracovná komisia zriadená Sudcovskou radou pri Najvyššom súde SR zdôraznila, že sudcovia Najvyššieho súdu SR opakovane od roku 2005 upozorňujú na pretrvávajúcu vnútornú nerovnosť v postavení a v odmeňovaní sudcov Najvyššieho súdu SR, ktorá nie je odôvodnená väčšou odbornou erudovanosťou trestných sudcov špecializovaného trestného súdu. V správe je uvedené, že nie je dôvod pre platové zvýhodnenie sudcov, ktorí rozhodujú trestnú agendu / trestné kolégium najvyššieho súdu/ oproti ostatným sudcom najvyššieho súdu a už vôbec nie je dôvod pre platové znevýhodnenie sudcov najvyššieho súdu /rozhodujúcich vo veciach správnych, občianskych a obchodných/ oproti prvostupňovému Špecializovanému trestnému súdu, ktorý je na úrovni krajského súdu. Najvyšší súd SR po zriadení Špeciálneho súdu a priznaní funkčných príplatkov pre sudcov vybavujúcich špeciálnu agendu vo výške šesť násobku mesačnej mzdy reagoval na to prijatím vyhlásenia zo zasadnutia v Častej Papierničke 20. júna 2006 a nerovným odmeňovaním sudcov najvyššieho súdu sa zaoberali aj ďalšie dve pléna dňa 25. mája 2007 a 20. mája 2009 s tým, že výstupy zo všetkých zasadnutí pléna najvyššieho súdu boli vždy doručované najvyšším ústavným činiteľom Slovenskej republiky. Len všetci sudcovia trestného kolégia majú príplatok vo výške dvojnásobku priemernej mesačnej mzdy za vybavovanie špecializovanej trestnej agendy a na ostatných kolégiách vybavovanie špecializovanej agendy nie je honorované. Je neprípustné, že takýmto postupom sa vytvorili na najvyššom súde sudcovia dvoch kategórií, čo nemá obdobu na žiadnom najvyššom súde v rámci členských štátov Európskej Únie. Rozdiely medzi sudcami trestného kolégia a ostatných troch kolégií / správneho, občianskeho a obchodného/ sa každoročne zväčšujú, nožnice sa rok čo rok viac otvárajú. Následky

tohto stavu sú v rozpore s medzinárodnými štandardmi týkajúcimi sa odmeňovania sudcov, ktoré hovoria o tom, že akékoľvek reštrikcie sa môžu uskutočniť len vo výnimočnom prípade a vždy musia byť časovo limitované. Uvedený stav trvá už takmer osem rokov, od mája 2005 i napriek opakovaným výzvam adresovaným najvyšším ústavným činiteľom na riešenie nedôstojného a žalostného stavu spočívajúceho v rozdielnom odmeňovaní, materiálnom a bezpečnostnom zabezpečení samotných sudcov najvyššieho súdu, ako aj sudcov troch kolégií najvyššieho súdu a súdu nižšieho stupňa - Špecializovaného trestného súdu.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze zo dňa 20. mája 2009 týkajúceho sa okrem iného i namietaného nesúladu s a teda i otázky diskriminácie sudcov uviedol vo k námietke o porušení zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov Špeciálneho súdu, že zákaz diskriminácie ustanovený je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem , ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu podobu - sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. A predsa, aj právne postavenie sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody ( prvá veta ). Národná rada uplatnila svoju všeobecnú zákonodarnú právomoc [ písm. a) ] spôsobom konformným s , keď sudcom na Špeciálnom súde ustanovila práva a povinnosti. Túto právomoc však bola povinná uplatniť v súlade so všetkými normami a relevantných medzinárodných dohovorov. Priznanie funkčného príplatku sudcom na Špeciálnom súde bolo odôvodnené úvahou o inej (podstatne vyššej) miere ich ohrozenia v porovnaní so sudcami všeobecných súdov bez ohľadu na skutočnosť, že agendu zverenú do pôsobnosti Špeciálneho súdu pôvodne vykonávali práve sudcovia všeobecných súdov, a to bez priznania takéhoto finančného ohodnotenia, pričom zákonodarca na eliminovanie vyššej miery ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu prijal aj ďalšie opatrenia v podobe obligatórneho zabezpečovania ochrany ich osôb, ich rodinných príslušníkov, ako aj ich obydlí. Vyššiu mieru náročnosti výkonu sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde navyše zohľadňuje už úprava základného platu sudcov na tomto súde ( ) v sume zodpovedajúcej 1,3 násobku platu poslanca národnej rady bez ohľadu na dĺžku praxe, t. j. v sume identickej so základným platom sudcu najvyššieho súdu, ako na to vo svojom stanovisku poukázal aj generálny prokurátor. Do času rozhodovania ústavného súdu sa predpoklad národnej rady o podstatne vyššej miere ohrozenia sudcov na Špeciálnom súde nepotvrdil praktickou skúsenosťou. Sudcovia na Špeciálnom súde neboli vystavení násiliu alebo hrozbe násilia zo strany subjektov podliehajúcich ich rozhodovacej právomoci s väčšou intenzitou ani častejšie, ako sudcovia uplatňujúci súdnu moc na ostatných súdoch Slovenskej republiky. Napriek skutočnému stavu ich ohrozenia národná rada priznala sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume podstatne vyššej v porovnaní so sumami funkčných príplatkov priznávaných v iných prípadoch a následne ho v krátkom čase (v rozpätí 18 mesiacov) prudko zvýšila z dvojnásobku sumy zodpovedajúcej priemernej nominálnej mesačnej mzde na šesťnásobok tejto sumy. Takýto prístup zákonodarcu s prihliadnutím na všetky okolnosti späté so zriadením Špeciálneho súdu a jeho postavením - predovšetkým s ohľadom na jeho osobitné črty týkajúce sa osobnej pôsobnosti tohto súdneho orgánu voči držiteľom verejnej moci a bezpečnostných previerok jeho sudcov, indikuje nebezpečenstvo ohrozenia nestrannosti sudcov na Špeciálnom súde „skrytou (systémovou) korupciou“ realizovanou štátom. Priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom na Špeciálnom súde a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku statným sudcom na všeobecných súdoch môže mať totiž racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ v podobe úsilia o zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr. v dôsledku vyššej miery rizika spojeného s rozhodovaním trestných vecí týkajúcich sa závažnej organizovanej trestnej činnosti), no zjavne mu chýba vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom.

Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ porušuje princíp proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, a to tak z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie ( ), na čo zhodne poukázali stanoviská generálneho prokurátora, súdnej rady a najvyššieho súdu, ako aj z hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva v štáte v zmysle , ktorý umožňuje zriaďovanie špecializovaných súdov, no vylučuje kreovanie alternatívnych prvkov súdnej sústavy, ktoré svojím postavením a väzbami na iné zložky štátnej moci vybočujú z rámcov ústavne vymedzujúcich postavenie, štruktúru, vlastnosti a funkčné pôsobenie súdnej moci (predovšetkým prostredníctvom princípov nezávislosti súdov, nezávislosti sudcov a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej moci). Legislatívna úprava obsiahnutá v narúša systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová či platová diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom totiž limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality, ktorého zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (m. m. ). Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ by bolo možné považovať za zlučiteľný s uvedeným princípom proporcionality iba v prípade, ak by ho bolo možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy. Žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru však ústavnému súdu v priebehu konania zo strany národnej rady v tomto smere uvedené neboli a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu. S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru o nesúlade s v spojení s . Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná.

Podľa o sudcoch a prísediacich vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.

Podľa článku 12 ods. 1 ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa článku 12 ods. 2 základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa článku 13 ods. 1 povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa , ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa .

Podľa článku 13 ods. 2 medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa článku 13 ods. 3 zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa článku 13 ods. 4 pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa antidiskriminačného v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa .

Podľa písmeno b) antidiskriminačného zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania.

Podľa antidiskriminačného každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa antidiskriminačného každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa antidiskriminačného ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa antidiskriminačného konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len ""). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný").

Podľa antidiskriminačného žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Podľa o sudcoch a prísediacich za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát.

Podľa o sudcoch a prísediacich účinnom do 14.04.2005 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa o sudcoch a prísediacich účinnom od 15.04.2005 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa o sudcoch a prísediacich účinnom od 17.07.2009 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

Súd vo veci vyhodnotil vykonané dôkazy s poukazom na ustanovenie jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný a preto návrh v celom rozsahu zamietol.

Navrhovateľ sa v konaní domáhal určenia, že odmeňovanie navrhovateľa uskutočňované podľa ust. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a sudcov najvyššieho súdu, ktorý rozhodujú o opravných prostriedkov vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa ust. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých v znení neskorších predpisov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a uloženia povinnosti odporcu napraviť protiprávny stav zaplatením sumy navrhovateľovi vo výške 63.236,- eur a uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000.- eur.

V danom spore je pasívne legitimovaný subjekt, ktorý porušil právo navrhovateľa na to, aby nebol diskriminovaný, teda subjekt, ktorý navrhovateľa diskriminoval. Navrhovateľ sa uplatneného nároku domáhal voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Pasívne legitimovaným je v danej veci štát ( ), za ktorý koná Ministerstvo spravodlivosti SR podľa o sudcoch a prísediacich vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.

Súd nárok navrhovateľa v časti určenia, že odmeňovanie navrhovateľa uskutočňované podľa o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa a o sudcoch a prísediacich a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa o sudcoch a prísediacich je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania súd zamietol z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Podľa písmeno c) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

V zmysle platnej judikatúry naliehavý právny záujem podľa je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozením navrhovateľovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Navrhovateľ však nepreukázal a ani to v priebehu konania netvrdil, že jeho právne postavenie bez požadovaného určenia je ohrozené alebo neisté. V prejednávanej veci je zrejmé, že k navrhovateľom tvrdenému porušeniu práva už došlo.

Navrhovateľom tvrdený rozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania bol vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky a vo vzťahu k obdobiu po vydaní nálezu Ústavného súdu SR súdu uvádza, že v danom prípade nemá zákonný podklad na vyslovenie takéhoto určenia, nakoľko vyslovenie nesúladu súčasného príplatku sudcov špeciálneho súdu so zásadou rovnakého zaobchádzania zakotvenou v SR je v kompetencii iba Ústavného súdu SR vzhľadom k skutočnosti, že prípadná diskriminácia je obsiahnutá vo všeobecne záväznom právnom predpise.

Vo vzťahu k nároku navrhovateľa na zaplatenie sumy 63.236,- eur , ktorú navrhovateľ požadoval titulom primeraného zadosťučinenia za doterajší diskriminačný stav súd uvádza, že podľa antidiskriminačného má každý podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou, každý sa môže domáhať svojich práv na súde ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa domáhať najmä aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania upustil od svojho konania, ak je to možné napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie a ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola v značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa táto osoba domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu s odmeňovaním navrhovateľa v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špeciálneho súdu konštatoval Ústavný súd SR v Náleze z 20. mája 2009, s obsahom ktorého sa súd stotožnil a tento rešpektoval. Ústavný súd SR vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu uviedol, že vo všeobecnosti a v teoretickej rovine je princíp rovnosti vymedzený ako právo na to, aby sa v rovnakých prípadoch zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych veciach sa toto zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup). Základný zákon Slovenskej republiky nedelí súdnu moc na moc špeciálnu a všeobecnú, ale na súd ústavný ( SR) a všeobecné súdy ( SR). Podľa názoru už vyjadreného v rozhodnutí č. možno za diskriminačnú úpravu považovať takú úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením. Ďalej uviedol, že zákaz diskriminácie ustanovený v článku 12 je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem , ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu podobu - sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. Aj právne postavenie sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody. S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru o nesúlade s v spojení s . Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv vyslovil, že posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom je diskriminačná.

Navrhovateľ sa domáhal uloženia povinnosti odporcu zaplatiť mu sumu 63.236,- eur titulom napravenia protiprávneho stavu a sumu 10.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy.

Podľa citovaného ustanovenia antidiskriminačného ak došlo k diskriminácii má diskriminovaný subjekt právo domáhať sa aby došlo k upusteniu od tohto porušovania, aby boli odstránené následky tohto porušovania a aby bolo dané primerané zadosťučinenie. Pri stanovení výšky náhrady je nutné prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k porušeniu došlo. Pri skúmaní miery zásahu do osobnostnej sféry v spoločnosti je nutné prihliadnuť na charakter zásahu do dôstojnosti diskriminovaného subjektu, na formu zásahu, dobu trvania zásahu, postavenie v spoločnosti a v súkromí a na dôsledky ktoré protiprávny stav vyvolal. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Náhrada nemajetkovej ujmy, pokiaľ sú pre ňu splnené podmienky vyplývajúce s § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona ako prostriedok právnej ochrany a sankcie musí efektívna t.j. musí mať želaný cieľ a primeraná t.j. musí adekvátne odrážať závažnosť, charakter a rozsah ujmy. Pri stanovení výške náhrady je nutné prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k porušeniu došlo. Peňažné zadosťučinenie plní predovšetkým satisfakčnú povahu. O zníženie dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde iba tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na intenzitu a trvanie nepriaznivého zásahu spočívajúceho v znížení jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti, pociťovala spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení dotknutej fyzickej osoby.

Ako už bolo uvedené podľa § 9 antidiskriminačného zákona sa každý, kto sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Posledným právnym prostriedkom ochrany je možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípade, ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. Nástroje sanácie diskriminácie sú v antidiskriminačnom zákone formulované hierarchicky a to upustenie od diskriminačného konania, napravenie protiústavného stavu (len ak je to možné) a poskytnutie primeraného zadosťučinenia pričom poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je možné len ak primerané zadosťučinenie nebolo postačujúce na zhojenie následkov diskriminácie a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia diskriminovanej osoby. Z uvedeného vyplýva postupnosť jednotlivých prostriedkov nápravy, ktorá musí byť pri uplatňovaní nárokov dodržaná.

V tejto súvislosti súd poukazuje na vyjadrenie odporcu, s ktorým sa stotožňuje, ktorý uviedol, že skutočnosť, že sudcovia špeciálneho súdu mali príplatok k základnému platu vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, nezakladá sama o sebe nárok ostatným sudcom na doplatenie rozdielu. Vyplýva to i z odôvodnenia nálezu sp. zn. , v ktorom ústavný súd uviedol, že na rozdiel od rešpektovania nárokov, ktoré vznikli na základe takého ustanovenia právneho predpisu do okamihu vyslovenia jeho nesúladu s , uplatnením zásady ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, pripustenie vzniku legitímneho očakávania alebo legitímnej nádeje adresáta právnej normy po kvalifikovanom vyslovení jej rozporu s ústavným poriadkom by bolo v priamom rozpore s podstatou princípu právneho štátu, pretože by vo svojich dôsledkoch umožňovalo obchádzanie práva a znemožňovalo by účinnú ochranu ústavnosti. Rešpektovanie zásady proporcionality pri uplatňovaní ústavných princípov v rámci aplikácie práva vyžaduje, aby bol princíp právnej istoty (zahŕňajúci koncept ochrany legitímnej nádeje) uplatňovaný spôsobom zodpovedajúcim jeho účelu a obsahu, teda tak, aby nespochybňoval, ale posilňoval stabilitu a rešpektovanie právneho poriadku. Ústavný súd SR nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre špeciálnych sudcov, spochybnil ústavnosť ich výšky. Ústavný súd uviedol v súvislosti s novelizovaným ustanovením , ktorým sa zvýšil funkčný príplatok sudcom pôsobiacim na Špeciálnom súde a sudcom Najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch voči rozhodnutiam Špeciálneho súdu, a to z dvojnásobku na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, ktoré bolo odôvodnené veľkým rizikom vykonávania úkonov a rozhodovania vo veciach v právomoci Špeciálneho súdu, keď pôvodne upravené platové zvýhodnenie oproti iným sudcom (dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy...) sa ukázalo ako nedostatočným a o pôsobenie na Špeciálnom súde je minimálny záujem, naznačuje, že zvýšenie príplatku malo skôr charakter „hmotného stimulu“ v súvislosti s ťažkosťami týkajúcimi sa personálneho obsadenia tohto súdu, ako charakter skutočnej kompenzácie zvýšeného rizika jeho sudcov. V súčasnosti však došlo k napraveniu protiprávneho stavu, keď výška príplatku bola upravená na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Pre priznanie peňažného zadosťučinenia podľa ustanovenia antidiskriminačného zákona je potrebné preukázať, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo

spoločenské uplatnenie poškodenej osoby a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky požadovanej peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti poškodeného a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľovi. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nijakým spôsobom nepreukázal, že v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania došlo v jeho prípade k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti. Navrhovateľ uviedol, že nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť a spoločenská vážnosť, ktoré dôsledky nie sú odstrániteľné žiadnym primeraným zadosťučinením. Uviedol, že v spoločnosti sa znížila jeho vážnosť a dôstojnosť, lebo vo všeobecnosti vzniká dojem ako keby sudcovia Špecializovaného súdu boli odborne kvalitnejší alebo mali iné - výnimočnejšie vzdelanie čí prax ako on sám a vzniká dojem ako keby veci, na rozhodovaní ktorých sa podieľali neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou. Nemajetková ujma - primerané zadosťučinenie, nie je náhradou mzdy a ani škodou, ale predstavuje satisfakčnú reparáciu protiprávneho stavu, ktorý svojimi dôsledkami a dosahom spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemateriálnej sfére jednotlivca. Skutočnosť, že špeciálny sudcovia mali šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve ako príplatok k platu nezakladá sama o sebe nárok ostatným sudcom na doplatenie rozdielu. Navrhovateľ nepreukázal a ani skutkovo nevymedzil príčinnú súvislosť, že jeho dôstojnosť či vážnosť ako sudcu bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov špeciálneho súdu. Z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal, že v jeho prípade došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti značným spôsobom a teda nepreukázal splnenie podmienky pre priznanie nároku podľa § 9 antidiskriminačného zákona súd nárok navrhovateľa zamietol. Na viac ako je vyššie uvedené, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká v prípade ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce. V prípade navrhovateľa však mal súd za to, že konštatovanie diskriminácie sudcov všeobecných súdov v ústavnom náleze, na ktorý poukazoval sám navrhovateľ, možno považovať za primerané morálne zadosťučinenie pre navrhovateľa, čo následne vylučuje priznanie nemajetkovej ujmy resp. priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch.

Vo vzťahu k odporcom vznesenej námietke premlčania, keď odporca mal za to, že nárok navrhovateľa je premlčaný, nakoľko navrhovateľ sa návrhom podaným dňa 30.01.2015 domáhal nároku na nápravu protiprávneho stavu zaplatením peňažnej čiastky a náhrady nemajetkovej ujmy a teda tento nárok si uplatnil po uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňom 16.04.2008, súd uvádza, že s odporcom vznesenou námietkou premlčania sa nestotožnil. Podaním návrhu na súd nastáva spočívanie premlčacej doby v zmysle , pričom pod uplatnením práva možno rozumieť taký úkon oprávneného, ktorý smeruje k tomu, aby o jeho práve bolo rozhodnuté. Navrhovateľ podal návrh na súd dňa 30.04.2007.

Navrhovateľ v priebehu konania navrhol vykonať znalecké dokazovania znalcom z odboru účtovníctvo a uložiť mu úlohu vypočítať rozdiel vo výške príplatku za pohotovosť priznaný navrhovateľovi z funkčného platu v období od 01.01.2011 do 31.12.2011 a sudcovi Špecializovaného trestného súdu v tom istom období, vypočítať sumy starobného dôchodku navrhovateľa k 31.12.2011 z reálne vyplatených príjmov a odvodov na dôchodkové poistenie, určiť sumu starobného dôchodku navrhovateľa k 31.12.2011 v prípade ak by poberal plat sudcu Špecializovaného trestného súdu. Vykonanie znaleckého dokazovania pribratím znalca z odboru účtovníctva odôvodnil navrhovateľ tým, že za diskrimináciu v odmeňovaní nie je možné považovať len samotnú výšku príplatku ale i to, že odlišné zaobchádzanie so sudcami bude mať významný následok i v dôchodkovom zabezpečení sudcov špeciálneho súdu, keď funkčný príplatok je súčasťou funkčného platu sudcu a od jeho výšky sa odvíja aj výška paušálnych náhrad, ktoré boli tiež u sudcov Špeciálneho súdu vyššie.

Súd od vykonania znaleckého dokazovania znalcom z odboru účtovníctvo upustil, nakoľko vykonanie tohto dokazovania považoval za nadbytočné a v súvislosti s týmto konaním za irelevantné, keď navrhovateľ uvedené dôkazy nenavrhol vykonať na preukázanie vzniku nároku na primerané zadosťučinenie, teda na skutočnosti na ktoré sa súd pri dokazovaní zameral.

Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním listinnými dokladmi založenými v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu ( ). Navrhovateľka vo svojom návrhu bola povinná v zmysle ustanovenia

pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle ustanovenia . Súd vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými navrhovateľom v návrhu, ktorými odôvodňoval svoj žalobný návrh. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním považoval súd za dostatočné pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k meritu, a preto uzavrel, že nebolo potrebné nariaďovať výnimočné ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania ().

Na základe uvedených právnych záverov súd dospel k záveru, že nárok navrhovateľ nie je dôvodný a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a návrh v celom rozsahu zamietol.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Súd o trovách konania rozhodol podľa , teda podľa úspešnosti v konaní, avšak úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si náhradu trov konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.