Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6Co-472-2015.pdf
PDF · 80.66 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/472/2015
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: DPS financial consulting, s.r.o., so sídlom Trnava, Mikovíniho č. 10, IČO: 46 713 930, zastúpený spoločnosťou advoconsulting, s.r.o., so sídlom Trnava, Tamaškovičova č. 17/2742, proti odporkyni: R. N., nar. X.X.XXXX, bytom X., M. a V. č. XXXX, o zaplatenie 328,69 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 21C/38/2014-99 zo dňa 21. apríla 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 21C/38/2014-99 zo dňa 21. apríla 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol podľa 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka návrh navrhovateľa zo dňa 10.6.2014 na zaplatenie žalovanej sumy uplatnenej v zmysle § 497, § 502 ods. 1 a § 504 Obchodného zákonníka. Zároveň týmto rozsudkom odporkyni nepriznal náhradu trov konania postupom podľa § 142 ods. 1 O.s.p. z dôvodu jej neuplatnenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že uplatnený dlh vznikol ku dňu 30.6.2010. Navrhovateľ si mohol nárok na zaplatenie tohto dlhu uplatniť v trojročnej premlčacej lehote do 30.6.2013. Žalobu doručil až dňa 12.6.2014, to znamená po uplynutí zákonnej premlčacej lehoty.
Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zmeny a vyhovenia návrhu, resp. jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedol, že k zastaveniu poskytnutého čerpania úveru došlo dňa 25.7.2011, pričom tento dátum je zároveň okamihom vzniku nároku navrhovateľa (právneho predchodcu navrhovateľa) na zaplatenie uplatnenej istiny a jej príslušenstva. K prvému dôvodnému uplatneniu predmetného nároku na súde tak mohlo dôjsť dňa 26.7.2011, čo aj za predpokladu aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, má za následok uplynutie premlčacej lehoty až dňa 26.7.2014. Keďže navrhovateľom podaný návrh na vydanie platobného rozkazu došiel konajúcemu súdu dňa 12.6.2014, teda pred dňom 26.7.2014, mal za to, že návrh bol podaný včas a aj s ohľadom na túto skutočnosť nie je daný dôvod na prihliadnutie na námietku premlčania vznesenej odporkyňou. Aj v prípade správnosti záverov okresného súdu o vzniku nároku dňa 30.6.2010, nebol postup súdu prvého stupňa správny, keďže medzi účastníkmi bol na základe zmluvy o sporožírovom účte zo dňa 9.3.2000 založený obchodnoprávny vzťah. V danom prípade nie je ani možné použiť § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré nie je obsahom prechodného ustanovenia § 879p Občianskeho zákonníka. Odvolateľ v tomto smere poukázal aj na nejednoznačnosť rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky ohľadom ustálenia charakteru právneho vzťahu účastníkov úverovej zmluvy, ak jedným z nich je spotrebiteľ. Zároveň zdôraznil, že ustanovenia o premlčaní formulované v jednotlivých kódexoch nie je možné považovať za výhodnejšie pre tú ktorú zmluvnú stranu. Z uvedeného teda vyplýva, že aj pri akceptácii názoru okresného súdu o začatí plynutia premlčacej doby dňa 1.7.2010, táto by uplynula 1.7.2014 a návrh na začatie konania doručený súdu dňa 12.6.2014 bol tak podaný včas. Napokon navrhovateľ nesúhlasil s posúdením okresného súdu, ktorý mu nepriznal uplatnený nárok na poplatok za vedenie účtu s odkazom na § 37 ods. 17 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Uvedené
ustanovenie totiž zakazuje vyberať poplatky za vedenie úverového účtu, nie bežného účtu, v spojitosti s ktorým bol odporkyni poskytnutý úver.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. tento podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Predmetom konania bolo v posudzovanej veci zaplatenie sumy 328,69 Eur s príslušenstvom, a to na základe Zmluvy o kontokorentnom úvere uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou dňa 31.7.2002. Dňa 10.10.2007 došlo medzi zmluvnými stranami Zmluvou o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby, ktorej predmetom bolo poskytnutie bankových produktov v kombinácii Balíka EXTRA, vedenie bežného účtu, poskytnutie Povoleného prečerpania účtu, k úprave zmluvy o kontokorentnom úvere. Dňa 31.3.2008 sa odporkyňa dostala do nepovoleného prečerpania, ktoré účastníčka úhradou zo dňa 9.4.2008 vyrovnala aspoň na výšku poskytnutého rámca povoleného prečerpania. Odporkyňa sa následne opakovane dostala do stavu nepovoleného prečerpania, napr. 1.9.2009, 31.10.2009, 30.11.2009. Posledná úhrada na účet odporkyne bola uskutočnené dňa 16.6.2010 v sume 770,46 Eur, ktorá postačovala na vyrovnanie vzniknutého nepovoleného prečerpania, pričom zostatok na účte predstavoval sumu 441,66 Eur. Následnými výbermi a realizáciou úhrad sa odporkyňa opäť dostala do debetu, pričom zostatok na účte predstavoval ku dňu 30.6.2010 sumu -249,43 Eur. Odporkyňa od poslednej úhrady zo dňa 16.6.2010 debetný zostatok na účte nevyrovnala. Následne právny predchodca navrhovateľa zastavil dňa 25.7.2011 povolené prečerpanie na účte odporkyne v zmysle bodu 13.2 Obchodných podmienok, čím mu zároveň vznikla pohľadávka z účtu, ktorej istina ku dňu 25.7.2011 predstavovala sumu vo výške 328,69 Eur.
Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2 O.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ súd náležite neodôvodní svoje rozhodnutie, osobitne také, ktorým ukladá nejakú povinnosť, odníme účastníkovi konania právo konať pred súdom, čo je jeden z dôvodov pre zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Z uvedeného vyplýva, že súd je povinný pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí dodržať základné obsahové požiadavky formulované v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie je koncipované tak, aby jasne, stručne a zrozumiteľne v sebe zahrnulo všetky náležitosti uvedeného zákonného ustanovenia
- vymedzenie predmetu konania, dôkaznej situácie a jej právne posúdenie. Súd je pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia viazaný predovšetkým požiadavkou stručnosti, presnosti, ako aj základnými princípmi logického myslenia. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je povinný ho riadne zhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné práve závery. Ak súd prijme právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku.
Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V posudzovanej veci vychádzal okresný súd z predpokladu, že dlh, ktorého úhrady sa domáhal navrhovateľ v súdnom konaní, vznikol dňa 30.6.2010 a od rovnakého dňa sa malo počítať plynutie premlčacej doby.
K uvedenému považoval odvolací súd za nevyhnutné zdôrazniť, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). V prípade zmluvných záväzkov treba za tento deň považovať deň nasledujúci po uplynutí lehoty na plnenie.
Okresný súd pri určení počiatku plynutia premlčacej doby považoval dátum 30.6.2010. Zjavne vychádzal z obsahu žaloby, v ktorej navrhovateľ vyčíslil výšku dlhu práve k tomuto dátumu. Takéto vyčíslenie k presne určenému času však nemôže automaticky bez ďalšieho znamenať, že tento deň bol zároveň dňom splatnosti dlhu, od ktorého sa mala počítať premlčacia doba. Vysvetlenie momentu splatnosti uplatneného dlhu nebolo vôbec obsahom napadnutého rozsudku, resp. okresný súd nenáležite prevzal názor navrhovateľa vychádzajúci zo splatnosti určenej samotným veriteľom, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným. K uvedený otázkam sa žiada poukázať na obsah Obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s., ktoré sa otázkou splatnosti dlhu pri povolenom prečerpaní zaoberajú (viď bod 11 na č. l. 71 spisu) a ktoré neboli predmetom náležitého vyhodnotenia zo strany okresného súdu.
K argumentácii ohľadom potreby použitia obchodnoprávnej úpravy na otázku premlčania považoval krajský súd za potrebné poznamenať, že aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a že naň majú dopadať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, v predmetnej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o vzťah medzi dodávateľom - obchodníkom a spotrebiteľom a ide teda o typický občianskoprávny vzťah. V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 5 MCdo 20/09). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah, a to aj pokiaľ ide o otázku premlčania, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa. S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. (1. 1. 2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovením § 54 ods. 1 „spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takého zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy, dvojaká právna úprava zmluvných pokút a pod). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1. 1. 1992), avšak niet rozumného dôvodu na konštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. Odvolací súd preto odmietol názor navrhovateľa, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva. Obdobné závery prijal Krajský súd v Prešove v rozsudku č. k. 6Co/81/2012-279 zo dňa 14.2.2013, ktoré rozhodnutie bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou. Následne Ústavný súd v uznesení I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.6.2013 predmetnú sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť a uzavrel, že „nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom krajského súdu“.
Napokon treba prisvedčiť argumentácii navrhovateľa, že predmetom konania nebolo zaplatenie poplatku za vedenie úverového účtu, ako nesprávne uviedol okresný súd, ale poplatku za vedenie bežného účtu, z ktorého dôvodu bol odkaz na ustanovenie § 37 ods. 17 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v rozsudku okresného súdu nenáležitý.
Na základe uvedeného mal krajský súd za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň neobsahovalo postačujúce odôvodnenie v zmysle kritérií podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktorá okolnosť nevyhnutne viedla k zrušeniu rozsudku okresného súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie.
Pre úplnosť treba dodať, že odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, a to bez zreteľa na procesné podanie navrhovateľa, ktorým bol návrh čiastočne vzatý späť (č. l. 117 spisu). Uvedené podanie totiž jasne uvádzalo spisovú značku okresného súdu, avšak pri vymedzení predmetu konania toto definovalo sumou 396,82 Eur. Konanie o zaplatenie tejto sumy prebieha aktuálne na okresnom súde pod sp. zn. 21C/221/2014 a odvolací súd nemal objasnené, či sa dané späťvzatie netýkalo označeného iného konania. Ohľadom uvedeného preto vykoná príslušné procesné úkony súd prvého stupňa, ktorý na základe jasného a zrozumiteľného podania navrhovateľa zváži prípadné zastavenie konania v časti uplatneného návrhu. Rovnako krajský súd poukazuje na možné zamieňanie dvoch prebiehajúcich konaní u tohto istého sudcu (21C/38/2014 a 21C/221/2014), keď v záhlaví napadnutého rozhodnutia sa nesprávne uvádza predmet konania „o zaplatenie 396,82 Eur s príslušenstvom“.
Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.