Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_7CoE-88-2015.pdf
PDF · 87.05 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoE/88/2015
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r .o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: U. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXX, prechodne bytom W. XXX, o vymoženie sumy 2.232,39 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky, č.k. 14Er/180/2007-31 zo dňa 20. mája 2013, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
II. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením, vydaným vyššou súdnou úradníčkou, exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj "Exekučný poriadok"), § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014), a zisteným skutkovým stavom. Konštatoval, že exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, zo dňa 02.12.2006, sp. zn. SR 5614/06. Vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzala zmluva o úvere číslo 4022642 uzatvorená medzi účastníkmi dňa 13.12.2005, na základe ktorej sa oprávnený ako veriteľ zaviazal poskytnúť povinnému ako dlžníkovi úver. Súčasťou zmluvy o úvere boli aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 obsahovali rozhodcovskú doložku. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že dňa 25.01.2008 bolo súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 06.09.2010 bol súdu prvého stupňa doručený návrh oprávneného na zmenu exekútora, v ktorom žiadal poveriť vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého. Vychádzajúc z ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov dospel k záveru, že úver poskytnutý oprávneným spĺňa charakteristiku spotrebiteľského úveru. Súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožnila voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovský súd bol pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musel mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Okrem toho rozhodnutie rozhodcu považoval za zjavne formalistické, preberajúce argumenty žalujúceho dodávateľa. Rozhodca
akceptoval aj neprimeraný poplatok za poskytnutý úver a 0,25% denný úrok (91,25% p. a.), ktorý súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku - neprimeranú sankciu. Z uvedených dôvodov ex offo zastavil exekúciu v celom rozsahu.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd rozhodoval nad rámec právomoci, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie aby bol exekučný titul zrušený. Konštatoval, že exekučný súd je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Uviedol, že ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tiež uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd prvého stupňa porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ohľadne posúdenia neprimeranosti úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú výšku úroku tak označil za primeranú a súladnú so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom zdôraznil, že zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby. Svoj záver argumentačne oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn. 3 Obdo 3/96 a zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. 1 Obdo 34/2004. Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným.
Oprávnený v odvolaní s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP žiadal konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „1) má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?, 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?, 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Ďalej s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“
S poukazom na vyššie uvedené návrhy oprávneného na prerušenie konania sa odvolací súd v prvom rade zaoberal prípustnosťou požadovaného postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP. Vychádzajúc z ust. § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak, ako aj s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm. písm. b), písm. c) OSP odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodné zamietol, pretože v prípade exekučného konania sa uplatňuje vlastná zásada, podľa ktorej exekučné konanie nemožno prerušiť. Výnimka z uvedeného pravidla o neprerušiteľnosti exekučného konania je obsiahnutá v zákone č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého začatie konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie, pričom už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú (§ 14 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), čo však nie je daný prípad. Rovnaké účinky platia i pre začatie reštrukturalizačného konania. Z uvedeného vyplýva, že procesné právne predpisy vzťahujúce sa na exekučné konanie tak zakladajú neprípustnosť obligatórneho prerušenia predmetného exekučného konania, a preto je potrebné návrhy oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodné zamietnuť.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že ak by aj pripustil možnosť prerušenia konania s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP , vyriešenie prejudiciálnych otázok, ktorých predloženia Súdnemu dvoru Európskej únie sa oprávnený domáha, by nič nezmenilo na tom podstatnom dôvode, pre ktorý súd exekúciu v danej veci zastavil. Vzhľadom k týmto dôvodom odvolací súd vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania prijal záver, že v tomto konaní sa nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu relevantná. Odvolací súd aj z týchto dôvodov návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Sudkyňa súdu prvého stupňa sa podľa § 374 ods. 4 druhej vety OSP vyjadrila, že nemieni odvolaniu vyhovieť a preto predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP) dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní, za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
V prejednávanej veci exekučné konanie začalo dňa 09.02.2007, kedy bol súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej, so sídlom exekútorského úradu Levice, P. Jilemnického 1, doručený návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 5614/06 zo dňa 02.12.2006. Dňa 25.1.2008 bolo súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 06.09.2010 bol súdu prvého stupňa doručený návrh oprávneného na zmenu exekútora, v ktorom žiadal poveriť vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého, o ktorom súd nerozhodol, ale si vyžiadal od oprávneného zmluvu o úvere a všeobecné zmluvné podmienky poskytnutia úveru, a po ich predložení napadnutým uznesením exekúciu zastavil.
V exekučnom konaní platí zásada, že súdneho exekútora určuje oprávnený, čo sa prejavuje aj v možnosti oprávneného navrhnúť zmenu súdneho exekútora. Návrh na zmenu súdneho exekútora nemusí oprávnený odôvodňovať, pričom ho môže podať kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Exekučný poriadok zároveň stanovuje exekučnému súdu zákonnú lehotu, v ktorej je povinný o návrhu rozhodnúť.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd, majúc za to, že postupom súdu prvého stupňa, ktorý nerozhodol o zmene súdneho exekútora, bola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom a preto uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa najskôr rozhodne o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne sa bude zaoberať existenciou dôvodov na zastavenie exekúcie. Zákon pritom nevylučuje možnosť rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora a zastavení exekúcie jedným uznesením, predovšetkým z dôvodu hospodárnosti exekučného konania. Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude riadiť sa právne záväzným názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP), odstrániť vytýkané nedostatky, vysporiadať sa s argumentmi oprávneného uvedenými v odvolaní a opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť zákonným spôsobom tak, aby bolo v súlade s § 167 ods. 2 OSP za použitia ustanovenia § 157 ods. 2 OSP.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.