Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_26Co-290-2015.pdf
PDF · 79.3 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/290/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu v 1. rade: O. S., nar. X. V. XXXX, bytom B.. U.. Z. XXXX/X, S. a žalobkyne v 2. rade: L. S., nar. XX. O. XXXX, bytom B.. U.. Z. XXXX/X, S., obaja zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária - Mgr. Šiagyová, s.r.o., Jánošíkova 2, Šaľa, IČO: 36 868 817, proti žalovanému: Stavebné bytové družstvo, Horná 926/l, Šaľa, zast. advokátom: JUDr. Miroslav Záhorák, Horná 926/1, Šaľa, o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, o odvolaní žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo 14. novembra 2014 č. k. 30C 304/2013-48, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. konanie zastavil, II. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania a III. žalobcom v 1. a 2. rade vrátil súdny poplatok za žalobu v sume 92,80 eur. Rozhodnutie o náhrade trov konania účastníkov odôvodnil právne poukazom na ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. (zákon číslo 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení ) a vecne len tým, že o trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p., pretože konanie bolo zastavené a nebol daný dôvod na postup podľa ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p.
Proti takémuto uzneseniu podali včas odvolanie iba žalobcovia s návrhom na jeho zmenu priznaním im náhrady trov prvostupňového konania vo výške 232,47 eur namietajúc, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobcovia podali žalobu dôvodne a ku jej späťvzatiu došlo len pre správanie sa žalovaného, ktorý až v priebehu súdneho konania o uloženie mu povinnosti uzavrieť so žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva bytu (číslo bytu XX, vo vchode číslo X, bytového domu súpisného čísla XXXX na ulici B.. U.. Z., v S., vedeného Správou katastra S., pre katastrálne územie S. na LV číslo XXXX) takúto zmluvu so žalobcami aj reálne uzatvoril. V tejto súvislosti ďalej poukazovali na to, že podanie žaloby z ich strany bolo dôvodné pre správanie sa žalovaného, ktorý od roku 2004 napriek ich žiadosti nebol ochotný uzavrieť s nimi takúto zmluvu, pričom povinnosť na jej uzatvorenie mu po doručení žiadosti zo strany žalovaných vyplývala priamo zo zákona.
Žalovaný odvolací návrh nepodal a k odvolaniu sa žalobcov sa nevyjadril. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podáva včas oprávnená osoba - účastníci konania (§ 201, § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201, § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie čo do náhrady trov konania je opodstatnené, pretože rozhodnutie v tejto časti nešlo považovať za vecne správne.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h) rovnakého paragrafu, odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010 sp. zn. 10Co/210/2010, vydané vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia (v prejednávanej veci aj s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.
Podľa názoru odvolacieho súdu práve opísanou vadou bolo postihnuté i uznesenie súdu prvého stupňa z prejednávanej veci v napadnutej časti trov konania, nakoľko tento svoje rozhodnutie o trovách konania postupom podľa ust, § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. zdôvodnil len poukazom na zastavenie konania a konštatovaním, že nebol dôvod na postup podľa ust. § 146 ods. 2 O.s.p. Šlo tu tak o prípad nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre neuvedenie v ňom dostatku dôvodov pre zvolený postup a v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho atribútmi v oboch stupňoch súdov ani odvolaciemu súdu neostávalo iné, než uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f) aj h) a ods. 2 O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza:
Podľa § 146 ods. 1 O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie
a) mohlo sa začať i bez návrhu;
b) skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané niečo iné;
c) bolo zastavené,
d) začalo na návrh prokurátora.
Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa § 151 ods. 8 O.s.p. vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.
Ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. je legislatívnym vyjadrením pravidla, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania skončeného zastavením nemá právo na náhradu jeho trov; je tu však tiež ods. 2 toho istého ustanovenia, ktorý zakotvuje až dve výnimky z takéhoto pravidla (ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí). Podstatou prvej z oboch výnimiek je úprava, že ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy (veta prvá), kým naopak druhú zákon vymedzuje (v druhej vete tu oboznamovaného ustanovenia) tak, že ak sa pre správanie odporcu (v tzv. sporovom konaní žalovaného) vzal späť návrh (žaloba), ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca (žalovaný).
Zavinenie na zastavení konania sa v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov zásadne posudzuje len z procesného hľadiska a pričíta sa tomu, kto dal k takémuto rozhodnutiu súdu podnet (takže pri späťvzatí žaloby nesie vinu na zastavení žalobca), toto ale neplatí pri správaní žalovaného v priebehu konania, fakticky donucujúcom žalobcu vziať dôvodne podanú žalobu späť (v snahe predísť jej zamietnutiu), kedy sa naopak usudzuje na naplnenie podmienok podľa § 146 ods. 2 vety druhej O.s.p. Dôvod zastavenia konania pritom súd spravidla neskúma, ak sa však uvádza dôvod nasvedčujúci priamej príčinnej súvislosti medzi správaním žalovaného a späťvzatím inak dôvodnej žaloby, je povinnosťou súdu urobiť si v tomto jasno (aby tak bolo zrejmé či sa má pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania rozhodovať podľa niektorej výnimky z pravidla a ak áno, podľa ktorej, alebo tu naopak súhrn pre rozhodnutie významných okolností nasvedčuje potrebe postupu podľa pravidla). Napokon definitívnym pomocným vodítkom pri riešení tej dilemy, či použiť pravidlo alebo výnimku, je vznik trov konania s požadovanou náhradou na strane toho, komu by sa prípadne mali trovy nahrádzať (vodítko prameniace z pomerne jednoduchej a logicky dosť ťažko spochybniteľnej úvahy, že ak tu nie sú buď trovy majúce sa nahradiť a/ alebo požiadavka na ich náhradu, nie je dôvod nepoužiť pravidlo). Práve v takomto prípade totiž rozdiel medzi rozhodnutím, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu jeho trov a iným rozhodnutím, podľa ktorého by náhrada nemala byť priznaná len účastníkovi bez viny na zastavení konania, vykazuje prvky skôr akademického sporu a opakom (a contrario) tu treba dovodiť, že postup podľa ktorejkoľvek z viet ust. § 146 ods. 2 O.s.p. má svoje opodstatnenie len pri pozitívnom rozhodovaní o náhrade (teda o tom, že sa povinnosť na náhradu aj uloží, nie teda i vtedy, ak ju uložiť nemožno).
Žalobu je potrebné vnímať ako celok. Nielen žalobný petit, ale aj žalobné tvrdenia (dôvody žaloby ) vyjadrujú, prečo sa žalobca domáha práve toho plnenia, ktoré uplatňuje. Potom však môže byť konaním žalovaného aj niečo iné, ako poskytnutie práve toho, čo bolo žalobným petitom uplatnené. To však neznamená, že by akékoľvek chovanie žalovaného mohlo byť vykladané ako príčina späťvzatia žaloby. Ak nejde priamo o splnenie uplatneného nároku, aj v takomto prípade musí byť daná priama príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a uplatneným nárokom. To znamená, že musí byť daný jednoznačný záver o tom, že dôvod pre ktorý bola žaloba podaná (tak ako je v nej vyjadrený), bol následným chovaním žalovaného uspokojený. Použitie § 146 ods. 2 vety druhej prichádza do úvahy len vtedy, ak je príčinou späťvzatia výlučne len chovanie žalovaného. Ak bolo takouto príčinou chovanie osoby odlišnej (žalobcov nárok uspokojil niekto iný) alebo chovanie oboch strán v konaní (došlo k dohode o sporných nárokoch a pod.), použitie tohto pravidla neprichádza do úvahy. Ak nie je dôvod pre postup podľa § 146 ods. 2 platí, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ktoré bolo zastavené. Aj v takomto prípade je však potrebné v rozhodnutí uviesť, prečo nebol dôvod pre postup podľa § 146 ods. 2 O.s.p..
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný a opätovne o otázke ostávajúcej predmetom konania (trovy konania) aj po tomto rozhodnutí odvolacieho súdu rozhodnúť až po riadnom zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie zmienené požiadavky).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.