Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/515/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Advocate s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, proti povinnej: W. N., nar. XX. I. XXXX, bytom J. L. M. XX, o 986,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 23. apríla 2013 č. k. -10, EX 16333/2012 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého vo veci vedenej ním pod sp. zn. EX 16333/12). Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. / E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku); // o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „“); / o spotrebiteľských úveroch a v platnom znení). Vecne mal predovšetkým za to, že rozhodcovskú doložku (obsiahnutú v Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť zmluvy o úvere uzavretej účastníčkami 13. marca 2010; ďalej len „VPPÚ“), predstavujúcu podklad pre prejednanie veci rozhodcovským súdom a vydanie ním aj rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul, treba považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, táto totiž nebola so spotrebiteľom (tu povinnou) individuálne dojednaná, pričom spotrebiteľ mal len možnosť zmluvu prijať alebo odmietnuť ako celok. Rozhodcovská doložka síce formálne dáva na výber medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, v prípade uplatnenia práva dodávateľom (tu veriteľkou úveru) na rozhodcovskom súde však núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná a preto i neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu (na prejednanie a rozhodnutie veci), exekučný titul (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. zo 14. marca 2011 sp. zn. SR 00452/11) je preto právne neúčinný, nulitný a nespôsobilý vyvolať právne následky, preto žiadosť o poverenie bolo treba zamietnuť; dôvodil napokon okresný súd.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkala súdu prvého stupňa jednak prekročenie ním oprávnení priznávaných mu právom (majúc za to, že je tu len obmedzená možnosť preskúmavania právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku zo strany exekučného súdu, ktorému tak neprislúcha posudzovanie vecnej správnosti takéhoto exekučného titulu), ako i nesprávnosť právneho posúdenia ním veci. Dôvodila, že ani z dostupnej judikatúry vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Oprávnená s povinnou uzatvára rozhodcovskú zmluvu formou samostatného právneho úkonu na samostatnej listine, v niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných

podmienok, tieto skutočnosti však súd dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. Dojednanú tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber) pritom platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania, možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola a preto v predmetnej veci nejde ani o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z..

Povinná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa , a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal ani v tejto veci dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. ). Nakoľko tu však bol i nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon prakticky v každej odvolacím súdom prejednávanej veci s výnimkou prípadov len paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo), odvolací súd považuje za potrebné doplniť ( in fine) ešte toto :

Už súdom prvého stupňa správne použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu) zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie (teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu), je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Stále preto treba trvať i na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde podstatným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - odhliadnuc od možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti možno akceptovať potenciálnu námietku, že tu z pohľadu dopracovania sa oprávneného k vymoženiu pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované

najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade ale zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Za správnu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani tú interpretáciu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež príslušných ustanovení rozhodcovskej doložky použitej v prejednávanej veci, kde už tu treba uviesť, že oprávnená opak a to uzavretie samostatnej rozhodcovskej zmluvy ničím nepreukázala) predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k takémuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže byť považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Opodstatnenými boli totiž výhrady súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej doložke založené ako na úprave z ustanovenia § 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; tak i na úprave v odseku 4 rovnakého paragrafu, ktorá sa okrem tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho ods. 5 tu oboznamovaného paragrafu za neplatné) vyznačuje tiež tým, že tam uvedený výpočet je len (tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia) demonštratívny (príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný).

Takto ale samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu oprávnenou založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcovským, tak i všeobecným súdom. To platilo rovnako u tvrdenia (oprávnenou uplatňovaného opakovane, majúceho taktiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom charaktere doložky, resp. samostatnej zmluvy), že zánik rozhodcovskej doložky (zmluvy) privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom (naplnením príslušnej rozväzovacej podmienky).

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou argumentáciou (v tejto súv. por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. -36, vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. ) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por. obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne k opakovane tvrdenej možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu

rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie podsúvanej odvolaním (a takto i usúdiť na snahu oprávnenej v skutočnosti súdy zaviesť). Je síce pravdou, že podľa čl. 15 VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená však so zrejmým úmyslom nezdôrazňuje aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok pritom je (a vždy bol) z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým dnešná povinná by nepochybne mohla vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratila už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa, že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky (podľa § 53 ods. 4 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 5 ustanovenia).

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku (slúžiaceho tu za exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho bol i ďalší správny záver okresného súdu o tom, že neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť ani právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Odvolací súd preto podľa a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Pre úplnosť je tu zrejme vhodné ešte podotknúť, že nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa tu nešlo vyvodiť ani z jeho argumentácie (okresného súdu) tiež dnes už zrušeným ustanovením , nakoľko toto v čase rozhodovania v prvom stupni ešte platilo a bolo účinným (k jeho vypusteniu zo zákona došlo až s účinnosťou od 1. januára 2015, tu por. i čl. I bod 75 a čl. III ) a na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských veciach na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania pamätá nové prechodné ustanovenie E. p. (zanesené doň o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež len „ZoSRK“, prijatým súbežne s vyššie spomínanou novelizáciou ) a to konkrétne jeho odsek 2, podľa ktorého na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (odkaz poznámkou č. 4ead v E. p. práve na ZoSRK) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 (čím treba mimo akúkoľvek pochybnosť rozumieť záujem zákonodarcu na dobehnutí všetkých exekúcií vedených na podklade rozhodcovských rozsudkov pred 1. januárom 2015 a k takémuto dňu ešte neskončených podľa celého sumára právnych predpisov upravujúcich problematiku exekúcií na podklade rozhodcovských rozsudkov a platiacich do dňa predchádzajúceho súčasnému nadobudnutiu účinnosti a , čiže vrátane už dnes zrušeného - tu napokon por. tiež čl. V body 7 a 49 a čl. VIII ).

O trovách odvolacieho konania potom (obdobne ako pred súdom prvého stupňa o trovách konania pred ním) rozhodnuté nebolo, keďže zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekučného konania s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2, § 58 ods. 6 a § 203 E. p. per analogiam). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením ( per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.