Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Co-799-2014.pdf
PDF · 82.02 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/799/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu M. Q., bytom v K., Č. Č.. X, proti žalovaným: 1. Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, 2. Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR so sídlom v Bratislave, Štúrova č. 2, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 3.6.2014 č.k. 41C 390/2013-287 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovanú v druhom rade Slovenskú republiku, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR zaplatiť žalobcovi sumu 672,63 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh žalobcu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku žalobcu v sume 10.672,63 eura titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu.
Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že uznesením Obvodného oddelenia Policajného zboru v Gelnici zo dňa 22.12.2010 bolo začaté voči žalobcovi trestné stíhanie z prečinu ublíženia na zdraví v súbehu s prečinom výtržníctva. Okresná prokuratúra Spišská Nová Ves dňa 7.3.2011 podala voči žalobcovi obžalobu pre skutok úmyselného ublíženia na zdraví, pričom čin mal spáchať na chránenej osobe a dopustiť sa hrubej neslušnosti tým, že na mieste verejnosti prístupnom napadol iného, čím mal spáchať prečin ublíženia na zdraví v súbehu s prečinom výtržníctva. Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom zo dňa 9.5.2012 oslobodil žalobcu spod obžaloby a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.5.2012. V uvedenom trestnom konaní žalobca uhradil právnym zástupcom za právne služby sumu 672,63 eura. Sumu 10.000,-eur žalobca požadoval ako nemajetkovú ujmu.
Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobcu ohľadom sumy 672,63 eura je dôvodný. Bol toho názoru, že v súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Náhrada škody tak zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, ochrannom opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody a v konaní v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, alebo bolo trestné stíhanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Podľa názoru rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž to v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Z uvedeného vyvodil, že nárok žalobcu na náhradu škody v konaní je opodstatnený. Súd prvého stupňa sa ďalej osobitne zaoberal otázkou ktorý štátny orgán koná v mene žalovaného - štátu a dospel k záveru, že orgánom zodpovedným za škodu v prejednávanej veci je Generálna prokuratúra SR podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z.. Dospel teda k záveru, že návrh žalobcu je v časti náhrady škody spôsobený nezákonným rozhodnutím štátu vo výške 672,63 eura pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia žalobcu v rámci trestného konania dôvodný. V prevyšujúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd návrh žalobcu zamietol majúc za to, že v tejto časti je návrh žalobcu nedôvodný.
Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaných zaviaže spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 10.672,63 eura v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odvolaní uviedol, že pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000,-eur má za to, že závery okresného súdu sú v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci. So závermi súdu ohľadom nepriznania nemajetkovej ujmy žaloba nesúhlasí, lebo vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že trestné stíhanie mu závažným spôsobom negatívne zasiahlo do jeho práva na súkromný život a v značnej miere nepriaznivo ovplyvnilo jeho osobný, rodinný a spoločenský život, jeho zdravotný stav a nepriaznivo zasiahlo aj do jeho dôstojnosti, cti a dobrej povesti. V konaní bolo preukázané, že následkom trestného stíhania utrpel nenapraviteľnú ujmu v svojom osobnom živote a vo vzťahu s priateľmi a s príbuznými, ako aj vážnu zdravotnú, psychickú a emočnú ujmu následky čoho pociťuje dodnes. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že po začatí trestného stíhania sa mu v podstate zhoršil zdravotný stav, objavili sa u neho nové zdravotné problémy, ktoré predtým nemal a zhoršil sa jeho stav stabilizovaných diagnóz. Ďalej v odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil kritéria rozhodujúce pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným trestným stíhaním a pre určenie je výšky. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa sa pri posúdení závažnosti ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním obmedzil iba na vyhodnotenie následkov trestného stíhania majúci svoj pôvod v práve na česť, dobrú povesť a dôstojnosť a ich prejavov v sociálnej sfére. Súd nevzal v prejednávanej veci zreteľ aj na to, že aj v prípade, ak by trestné stíhanie vôbec nemalo za následok zníženie dôstojnosti a vážnosti spoločnosti, priznanie požadovaného finančného zadosťučinenia by bolo namieste, keďže trestné stíhanie závažným spôsobom negatívne zasiahlo do súkromia žalobcu a vo významnej miere nepriaznivo ovplyvnilo jeho súkromný život. Porušenie práva na súkromie je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov, kedy dochádza k zásahom do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť spoločnosti. V prejednávanej veci bolo preukázané, že nezákonným trestným stíhaním bola mu spôsobená závažná ujma na jeho právach, najmä pokiaľ ide o jeho právo na súkromie, do ktorého bolo nezákonným trestným stíhaním v značnej miere nepriaznivo zasiahnuté. Bolo by v rozpore s princípom spravodlivosti ako aj v zjavnom rozpore so zmyslom a účelom zák.č. 514/2003 Z.z. ak by mu nebola za uvedených okolností náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná. Žalobca z opatrnosti podáva odvolanie aj voči zamietajúcej časti rozsudku vo vzťahu k žalovanej v prvom rade, ktorou žalovaná v prvom rade nebola zaviazaná k povinnosti nahradiť mu spôsobenú škodu a nemajetkovú ujmu v uplatnenej výške spoločne a nerozdielne so žalovanou v druhom rade tak, ako bolo uplatnené v žalobnom návrhu.
Žalovaná v prvom rade vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Žalovaná má za to, že v konaní nebolo preukázané splnenie zákonom č. 514/2003 Z.z. stanovených podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie, ani pre zmenu rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci neodstránil vadu podania spočívajúcu v tom, že v konaní na žalovanej strane bola označená ako účastníčka konania Slovenská republika (štát) dvakrát, teda ako žalovaná v prvom rade a žalovaná v druhom rade aj keď s označením rozdielnych orgánov, ktoré konajú mene štátu, nemožno toto označenie považovať za správne.
Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci.
Podľa § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 43 ods. 1 O.s.p. sudca alebo poverený zamestnanec súdnym uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, akú treba opravu alebo doplnenie vykonať. Ak ide o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania, odošle súd uznesením do 60 dní od doručenia takéhoto podania.
V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca v konaní na žalovanej strane označil ako účastníčku konania Slovenskú republiku dvakrát, teda ako žalovanú v prvom rade a žalovanú v druhom rade. Uvedené označenie nemožno považovať za správne. V danom prípade sa jedná o vadu žaloby, na odstránenie ktorej bol súd povinný žalobcu vyzvať. Je tomu tak preto, že aj v prípade, ak by proti štátu boli jednou žalobou uplatnené viaceré nároky jednotlivo spadajúce do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, alebo ak by bol proti štátu uplatnený nárok, ktorý by mohol byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a ktorý by tak mohol patriť do pôsobnosti rôznych orgánov, môže štát ako ten istý subjekt mať procesné postavenie žalovaného len jedenkrát. Ani štát, hoci má medzi subjektmi práva špecifické postavenie, nemôže v konaní tvoriť sám so sebou spoločenstvo účastníkov, resp. z hľadiska hmotného práva nemôže tvoriť sám so sebou napr. dlžnícku solidaritu.
Ak uplatnený nárok proti štátu môže byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a spadať tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, alebo ak uplatnené nároky sa týkajú pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, nič nebráni, aby v konaní proti štátu ako jedinému žalovanému vystupovali ako subjekty konajúce za štát ( v jeho mene) všetky tie štátne orgány (prípadne aj právnická osoba oprávnená podľa osobitného predpisu), do pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom každý z nich bude konať v mene štátu ohľadom toho nároku, ktorý sa týka jeho pôsobnosti. Pri rešpektovaní požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku musia byť z tohto odôvodnenia dostatočne zrejmé závery súdu o právnom posúdení jednotlivých nárokov a o ich opodstatnenosti, či neopodstatnenosti.
Možno súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa vysloveným v napadnutom rozsudku, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Správne preto súd vychádzal zo záveru, že pasívna legitimácia žalovaného - štátu, je nespochybniteľná a správne aj ustálil, že otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného a zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatku procesných podmienok konania. Súd prvého stupňa však pochybil, ak sa nezaoberal vadou žalobného návrhu, spočívajúcou v tom, že žalovaná Slovenská republika bola ako účastníčka konania označená v žalobnom návrhu dvakrát.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že neodstránenie uvedenej vady malo za následok aj nesprávne rozhodnutie vo veci a to z toho dôvodu, že i keď súd za čiastočne dôvodný, považoval nárok žalobcu ohľadom sumy 672, 63 eura vo vzťahu k žalovanej Slovenskej republike v druhom rade, ten istý nárok nepovažoval za dôvodný vo vzťahu k Slovenskej republike ako žalovanej v prvom rade. Aj keď súd prvého stupňa v rozhodnutí správne poukazuje a uvádza, že posúdenie ktorý orgán je príslušný konať v mene žalovaného má len procesný význam, napriek tomu nárok žalobcu posudzuje vo vzťahu k jednotlivým orgánom, ktoré sú príslušné konať za Slovenskú republiku a to vo vzťahu k Ministerstvu vnútra Slovenskej republike a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Z dôvodov napadnutého rozhodnutia preto ani nie je zrejmé, prečo uvedený nárok žalobcu v sume 672,63 eura vo vzťahu k žalovanej Slovenskej republike v prvom rade nepovažoval za dôvodný.
Z uvedených dôvodov nemožno považovať za dôvodné, ani odvolanie žalobcu, ak uvádza, že z opatrnosti podáva odvolanie aj voči zamietajúcej časti rozsudku vo vzťahu k žalovanej v prvom rade, nakoľko požadoval aby obe žalované boli zaviazané k povinnosti nahradiť mu spôsobenú škodu a nemajetkovú ujmu spoločne a nerozdielne. Je tomu tak preto, ako bolo vyššie uvedené, štát nemôže v konaní tvoriť sám so sebou spoločenstvo účastníkov, resp. z hľadiska hmotného práva nemôže tvoriť sám so sebou dlžnícku solidaritu.
Podľa názoru odvolacieho súdu, odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej s otázky účastníctva v konaní na žalovanej strane nespĺňa požiadavku presvedčivosti. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, že premisy, uvedené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premisov dospel, sú pre širokú právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, vzájomne bezrozporné a spravodlivé. Rozpornosť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa v otázke účastníctva v konaní na žalovanej strane, ktorá mala byť v konaní jasná a nespochybniteľná, je takej intenzity, že má za následok nerešpektovanie zákonnej požiadavky na riadne (presvedčivé) odôvodnenie rozsudku a robí ho prakticky nepreskúmateľným. Konanie pred súdom prvého stupňa tak bolo zaťažené vadou, ktorá mala sama o sebe za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že súd prvého stupňa sa dopustil vady konania ak konal o vadnom žalobnom návrhu a nevyzval žalobcu na odstránenie vady spočívajúcej vo viacnásobnom označení žalovanej, v dôsledku ktorej nemožno rozhodnutie považovať za správne. Aj keď žalobca podal odvolanie iba proti výroku, ktorým bol jeho nárok v časti voči žalovanej v prvom rade zamietnutý, odvolací súd nebol viazaný rozsahom odvolania, pretože v uvedenej veci ide o prípad, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý (§ 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), preto odvolací súd postupom podľa § 221 ods. 1,2 O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konania.
Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vychádzať s názoru odvolacieho súdu vyzvať žalobcu na odstránenie vady žalobného návrhu postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. a následne vo veci rozhodne, pričom prihliadne aj na námietky žalobcu v podanom odvolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.