Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12CoE-64-2015.pdf
PDF · 108.22 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoE/64/2015
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnej T. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. W. XXXX/XX, XXX XX Y. Y., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, pod sp. zn. EX 1449/2015, o vymoženie 1.551,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/1234/2015 - 9 zo dňa 02. 06. 2015, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.
odôvodnenie:
Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) uznesením zo dňa 02. 06. 2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor predložil na okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, IČO: 35 862 882, sp. zn. IIB12100209 zo dňa 02. 12. 2011. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere zo dňa 01. 10. 2007 uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Obchodné podmienky pre úver, ktoré v bode 11.2 upravujú rozhodcovskú doložku.
Súd prvého stupňa preskúmal v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad respektíve rozpor so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemožno vyhovieť. Zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneným a povinnou, na podklade ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, vyhodnotil podľa jej obsahu ako spotrebiteľskú zmluvu. Jedná sa o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných prostriedkov a založenie právomoci pre určitý rozhodcovský súd) podstatným spôsobom neovplyvňujú, pričom zmluvné podmienky sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Zmluvnými stranami sú dodávateľ E. Y., a.s. ako právny predchodca oprávneného, ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, ktorá koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Povinná má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka alebo označenie zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.
Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Demonštratívny výpočet prípadov, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky je obsiahnutý v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Zmluva o úvere je v danom prípade pripravená na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Súčasťou zmluvy sú aj obchodné podmienky pre úver a Všeobecné obchodné podmienky, ktoré obsahujú veľké množstvo textu písaného miniatúrnym písmom. Spotrebiteľ z uvedených dôvodov nemal v čase uzatvárania zmluvy reálnu možnosť sa so zmluvnými podmienkami oboznámiť, a teda ani žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah.
Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istou, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Takýto záver podporuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na exekučnom súde, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly v závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú dávku podobnosti, čo vedie k pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcu. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným.
Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že tento je vydaný v rozpore so zákonom, a preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.
Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie, a to podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d), f), h) O.s.p. s tým, že nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. V odvolaní uviedol, že exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle uvedeného ustanovenia je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Rozhodnutie navyše nie je dostatočne odôvodnené v tom, ako súd dospel k uvedeným záverom. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Zákonodarca predpokladá plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) a redukovanú kontrolnú jurisdikciu pre súd konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby. Zákonodarca pamätal na procesnú situáciu, v ktorej bude exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a exepressis verbis určil rozsah oprávnenia exekučného súdu ustanovením § 45 ods. 1 ZoRK. Skúmanie listinných dôkazov z konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je arbitrárnym a svojvoľným postupom v rozpore s ustanovením § 45 ods. 1,2 ZoRK a tým čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 O.s.p. Súd nemôže vec prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, nanovo vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť - navyše bez účasti oprávneného. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka veci rozhodnutej bráni tomu, aby bola opätovne posúdená.
Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný. Je tu prekážka res iudicata a konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa súčasného vymedzenia a praktického fungovania existuje deľba úloh medzi dvoma rôznymi štádiami konania. V prvej fáze sa rozhoduje o veci samej - nachádzacie konanie a v druhej fáze dochádza k nútenému výkonu rozhodnutia, ktorého účelom je nútená realizácia súdneho alebo iného rozhodnutia vykonaná zásahom do majetkových práv povinného. V rámci exekučného konania už preto nedochádza k opätovnému preskúmaniu nachádzacieho konania a exekučné konanie tak nenahrádza opravné konanie. Exekučný súd nemôže v rámci exekučného konania zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku a musí sa obmedziť len na také dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov a nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 2/200, II. ÚS. 499/2012 a PL. ÚS 21/08.
Oprávnený ako právny nástupca E. Y., a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných poštových podmienok, E. Y., a.s., postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Ak by právny predchodca neponúkol klientovi návrh rozhodcovskej doložky, došlo by k porušeniu zákona o bankách. V zmysle § 3 ods. 2 ZoRK rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Keďže to vylúčené nebolo, nemal oprávnený inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovský súd v zmysle dohodnutej doložky.
Ďalej poukázal oprávnený na to, že podľa jeho názoru exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka, v súvislosti s čím poukázal na množstvo rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného a nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky. Bez akýchkoľvek skutkových a právnych dôvodov ju potom označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Exekučný súd sa taktiež nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktoré majú exekučné súdy tohto istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd a nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch zmluvných strán a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, súd sa nevyjadril, akým spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Rozhodcovský súd nepochybil a postupoval v súlade so zákonom. V zmysle príslušných ustanovení Rozhodcovského poriadku v rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia, pričom každej zo strán rozhodcovského konania je daná možnosť vybrať jedného rozhodcu z predloženého zoznamu. Ak na výzvu strany rozhodcu nevyberú, urobí tak Predsedníctvo Rozhodcovského súdu. V rozhodcovskom konaní teda rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena si môže vybrať každá zo strán. Predsedajúceho rozhodcu potom vyberajú vybraný rozhodcovia a v prípade ich nečinnosti Predsedníctvo. Rozhodcami sú odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenska.
Svojim postupom exekučný súd vykonával nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k odlišným právnym záverom, k vykonaným dôkazom a k novo vytvorenému skutkovému stavu. Oprávnenému bolo takto odopreté právo byť účastníkom konania a zasiahlo sa do jeho práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani OSP, ani Exekučný poriadok a ani ZoRK neobsahuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napríklad rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok.
K aplikácii sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora oprávnený uviedol, že záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o Smernicu EHS
č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora , nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Zdôraznil, že teóriu o tzv. eurokonformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku. Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie zverejneného pod č. 2012/C326/01, (pôvodný článok 249) je rozhodnutie záväzné v celom rozsahu a rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.
Ďalej oprávnený poukázal na súvisiacu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov a na neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia. Postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, bol nezákonne zvýhodnený len na základe jeho postavenia.
Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., ako zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory, v súlade § 73 odsek 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
Na základe uvedeného potom oprávnený žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.
Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonná sudkyňa uviedla, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložila na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie prvostupňového súdu podľa§ 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 30. 03. 2015 bol súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Ďuricovi, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen doručený návrh na vykonanie exekúcie oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464 proti povinnej T. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. W. XXXX/XX, Y. Y. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave sp. zn. IIB12100209 zo dňa 02. 12. 2011. Následne dňa 22. 04. 2015 bola na exekučnom súde osobne podaná žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nároku oprávneného, ktorý si uplatnil na základe zmluvy o úvere zo dňa 01. 10. 2007 (č.l. 3 spisu) uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného E. Y., a.s., so sídlom E. ul. X/Y., XXX XX Y., IČO: XX XXX XXX a povinnou, a žalovanej (povinnej) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 1.551,15 Eur s príslušenstvom s tým, že žalovanej povolil splátky. V texte úverovej zmluvy sú právnym predchodcom oprávneného vopred predtlačené viaceré prehlásenia žiadateľa o úver - klienta (povinnej) mimo iného o tom, že sa oboznámil s Obchodnými podmienkami pre úver, súhlasí s ich obsahom, prijíma návrhy v nich predložené a potvrdzuje ich prevzatie (bod 1). Ďalej je v nej uvedené, že klient svojim podpisom potvrdzuje, že banka si splnila povinnosť v zmysle § 93b zákona o bankách (bod 6). Text rozhodcovskej doložky sa nachádza v pripojených Obchodných podmienkach pre úver, verzia 1/2007, v ktorých je v bode 11.2 uvedené, že zmluvné strany sa „dohodli“, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere a Obchodných podmienok, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so Zmluvou o úvere a Obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik Zmluvy o úvere alebo Obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEIDAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. Č. 3157/B [RAM] podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového
konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Uvedené obchodné podmienky nie sú verifikované podpisom povinnej (č.l. 4-5 spisu).
Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky, považuje odvolací súd za vecné správne. Záver o spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu nerozporoval ani oprávnený v podanom odvolaní.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Pokiaľ odvolateľ namietal, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, odvolací súd vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok zdôrazňuje, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2.
Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.
Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v obchodných podmienkach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka.
Okresný súd sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku). Rozhodcovská doložka (bod 11.2 obchodných podmienok pre úver) preferuje riešenie sporu výlučne rozhodcovským súdom a spotrebiteľovi nedáva žiadnu možnosť dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.
Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Obchodných podmienkach pre úver, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, je zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, a preto je potrebné považovať ju za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej z ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej súčasťou sú aj Obchodné podmienky upravujúce rozhodcovskú doložku vyjadruje súhlas tak so samotnou zmluvou, ako aj so Obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou, preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.
Pokiaľ oprávnený namietal, že postupom exekučného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže nemal možnosť vyjadriť sa k zisteniam exekučného súdu a k porušeniu jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, podľa ktorého, ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru odvolacieho súdu za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania, ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne poukázal na výklad danej Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.
Na základe uvedených záverov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.