Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21S-62-2015.pdf
PDF · 115.4 KB
Case nature
Subarea
21S/62/2015
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v právnej veci navrhovateľa: JUDr. J. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, XXX XX Z., právne zastúpený: AK JUDr. Ing. Martin Chlapík s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Daňový úrad Žilina, so sídlom Janka Kráľa 2, 010 01 Žilina, o návrhu na ochranu proti nečinnosti odporcu, takto jednomyseľne
rozhodol:
Súd ukladá odporcovi povinnosť konať a rozhodnúť o nároku navrhovateľa na zaplatenie úroku vo výške 10 % ročne zo sumy 4290,82 Eur od 11.05.2009 až do zaplatenia, uplatnenom navrhovateľom v podaní zo dňa 17.02.2012, doručenom odporcovi dňa 21.02.2012, v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi na účet právneho zástupcu trovy konania vo výške 355,67 Eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Návrhom zo dňa 30.04.2015, doplnenom dňa 14.10.2015, sa navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť, a to rozhodnúť a vydať rozhodnutie o nároku navrhovateľa na zaplatenie úroku vo výške 10 % ročne zo sumy 4290,82 Eur od 11.05.2009 až do zaplatenia, uplatnenom navrhovateľom v podaní zo dňa 17.02.2012, doručenom odporcovi dňa 21.02.2012, v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Skutkovo a právne vymedzil navrhovateľ návrh nasledovne: Navrhovateľ ako fyzická osoba podal dňa 27.03.2009 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2008 na vtedajšom Daňovom úrade Žilina II. Výsledkom tohto daňového priznania bol preplatok vo výške 4.290,82 Eur, o vrátenie ktorého požiadal navrhovateľ odporcu priamo v tomto daňovom priznaní. Podľa § 63 ods. 4 v tom čase účinného zákona č. 511/19992 Zb. o správe daní, odporca mal povinnosť vrátiť navrhovateľovi preplatok najneskôr do 10.05.2009. Odporca v uvedenej lehote navrhovateľovi daňový preplatok nevrátil, a preto navrhovateľ pokusom o zmier zo dňa 17.02.2012 vyzval navrhovateľa na zaplatenie dlžného daňového preplatku v sume 4.290,82 Eur, spolu s úrokom vo výške 10 % ročne z dlžnej sumy 4.290,82 Eur od 11.05.2009 až do zaplatenia podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku, ktorý nahradil zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní. Odporca na uvedený pokus o zmier reagoval tým, že navrhovateľovi dňa 01.03.2012 zaplatil na účet dlžný daňový preplatok v sume 4.290,82 Eur, pričom úrok vo výške 10 % ročne z uvedenej sumy 4.290,82 Eur od 11.05.2009 do 01.03.2012, čo predstavuje čiastku 1.205,94 Eur, odmietol navrhovateľovi zaplatiť s tým, že na tento úrok navrhovateľ nemá nárok. Odporca dôvody, pre ktoré neuznal nárok na zaplatenie úroku, uviedol v podaní zo 07.03.2012 doručenom odporcovi. V tomto podaní uviedol, že navrhovateľovi na základe podaného daňového priznania dňa 28.03.2008 za rok 2007 vznikla povinnosť platiť mesačné preddavky na daň v preddavkovom období od 01.04.2008 do 31.03.2009 vo výške 13.038,10 Eur mesačne. Navrhovateľ podal dňa 08.04.2008 žiadosť o odpustenie platenia preddavkov na dani z príjmov fyzickej osoby na zdaňovacie obdobie roku 2008. Na základe uvedenej žiadosti, odporca určil platenie preddavkov pre
navrhovateľa v mesačných lehotách splatnosti za mesiace apríl, máj, jún roku 2008 vo výške 1.659,70 Eur, ktoré preddavky navrhovateľ aj v lehote splatnosti uhradil. Daňové preddavky za mesiace júl 2008 až marec 2009 vo výške 13.038,10 Eur mesačne navrhovateľ neuhradil. Odporca tak podľa § 63 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní použil preplatok na dani za rok 2008 vo výške 4.290,82 Eur splatný 31.03.2009 na čiastočnú úhradu preddavku za január 2009 vo výške 13.038,10 Eur splatného k 02.02.2009. Navrhovateľ podal dňa 24.03.2010 daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009, výsledkom ktorého bola daňová povinnosť vo výške 1.415,54 Eur, ktorú aj zaplatil. Podaním tohto daňového priznania navrhovateľ vysporiadal preddavky za zdaňovacie obdobie roku 2009 (4.290,82 Eur započítaných odporcom na preddavok za január 2009) a navrhovateľovi tak vznikol podľa odporcu za rok 2009 preplatok vo výške 4.290,82 Eur splatný k 31.03.2010, o ktorý navrhovateľ však podľa odporcu nepožiadal a za žiadosť o vrátenie takto vzniknutého preplatku odporca považuje až pokus o zmier zo dňa 17.02.2012, čím podľa odporcu nedošlo k vráteniu preplatku po lehote ustanovenej v § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku. Z uvedených dôvodov potom odporca dospel k záveru, že navrhovateľovi požadovaný úrok za vrátenie preplatku po lehote nepatrí. K dôvodom, pre ktoré odporca neuznal navrhovateľov nárok na zaplatenie úroku za vrátenie preplatku po lehote, sa navrhovateľ obšírne vyjadril. Predovšetkým poukázal na názor tunajšieho súdu vyslovený v rozsudkoch, ktorými boli zrušené rozhodnutia odporcu o vyrubení sankčného úroku za nezaplatenie preddavkov na dani z príjmov, že navrhovateľ nemal povinnosť platiť preddavky za zostávajúce obdobie. Medzi týmito mesiacmi je aj mesiac január 2009, za ktorý, ako uvádza odporca vo svojom podaní zo 07.03.2012, použil preplatok navrhovateľa za rok 2008 vo výške 4.290,82 Eur splatný k 31.03.2009 na čiastočnú úhradu splatného preddavku za január 2009 vo výške 13.038,10 Eur - splatného k 02.02.2009. Rozhodnutie odporcu z 09.09.2010 o vyrubení sankčného úroku za nezaplatenie preddavku za január 2009 bolo vzhľadom na rozhodnutia súdov Daňovým riaditeľstvom SR na odvolanie navrhovateľa zrušené. Odporca tak nemohol ani použiť preplatok navrhovateľa 4.290,84 Eur na čiastočnú úhradu preddavku za január 2009, keďže tento preddavok nemal povinnosť platiť. V tejto súvislosti poukázal navrhovateľ na to, že odporca porušil ust. § 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., keď nevyrozumel navrhovateľa o prevedení preplatku na úhradu splatného preddavku na daň. O tejto skutočnosti sa navrhovateľ dozvedel až z podania odporcu zo dňa 07.03.2012. Odporca dňa 01.03.2012 zaplatil navrhovateľovi na účet dlžný daňový preplatok v sume 4.290,82 Eur, pričom úrok vo výške 10 % ročne z 4.290,82 Eur od 11.05.2009 do 01.03.2012 predstavujúci sumu 1.205,94 Eur, ktorú bol odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi spolu s preplatkom dňa 01.03.2012, nezaplatil. Navrhovateľ sa obrátil so svojim nárokom na súd, pričom Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 14C/73/2012-163 zo dňa 27.09.2012 žalobnému návrhu vyhovel a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.205,94 Eur spolu s úrokmi a trovami konania. Odporca proti predmetnému rozsudku podal odvolanie zo dňa 24.10.2012, v ktorom poukázal na to, že rozhodnutie v tejto veci nie je v právomoci všeobecného súdu, ale výlučne v právomoci odporcu ako správneho orgánu. Odvolací Krajský súd v Žiline odvolaniu odporcu vyhovel a uznesením sp. zn. 6Co/477/2012 zo dňa 28.06.2013 zrušil rozsudok Okresného súdu Žilina, konanie zastavil a vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že vec bude postúpená na konanie a rozhodnutie odporcovi. Vzhľadom k značnému odstupu času od rozhodnutia krajského súdu, kedy nebolo zo strany Daňového úradu Žilina v predmetnej veci rozhodnuté, sa navrhovateľ žiadosťou zo dňa 18.02.2014 obrátil na odporcu o podanie informácie, v akom štádiu konania sa predmetná vec nachádza. Odporca listom zo dňa 17.03.2014, doručeným 20.03.2014, oznámil, že nie je dôvod na začatie daňového konania vo veci priznania úroku za oneskorené vrátenie preplatku na dani z príjmov fyzickej osoby. Žiadosťou zo dňa 30.04.2014 sa navrhovateľ obrátil na Finančné riaditeľstvo SR, v ktorej poukazoval na prieťahy v konaní odporcu a zároveň žiadal, aby v predmetnej veci bolo vydané riadne rozhodnutie. Finančné riaditeľstvo SR ako druhostupňový orgán tejto žiadosti navrhovateľa vyhovelo a listom č. 1100308/1/271122/2014 z 11.06.2014 uložilo odporcovi, aby odstránil doterajšiu nečinnosť a v predmetnej veci bezodkladne konal. Odporca uloženú povinnosť vôbec nerešpektoval a po 3 mesiacoch od uloženia povinnosti listom č. 9500304/5/4371345/2014 z 24.09.2014, doručeným navrhovateľovi 01.10.2014, označeným ako vyjadrenie, oznámil, že úrok z oneskoreného vrátenia daňového preplatku za rok 2008 mu nebude priznaný, nakoľko preplatok bol vrátený v stanovenej lehote. Keďže odporca sa vyjadril, že sankčný úrok navrhovateľovi nebude priznaný, teda v budúcom čase, navrhovateľ očakával, že mu bude doručené rozhodnutie o tom, že mu odporca sankčný úrok nepriznáva spolu s odôvodnením, z akých dôvodov, aby sa mohol proti takémuto názoru a rozhodnutiu relevantne brániť a aby takéto rozhodnutie mohlo byť preskúmané druhostupňovým orgánom, prípadne súdom. Navrhovateľ listom zo dňa 26.11.2014 opätovne vyzval odporcu na odstránenie nečinnosti a vydanie rozhodnutia v predmetnej veci. Odporca zaslal navrhovateľovi odpoveď č. 9500304/5/5367291/2014
zo dňa 09.12.2014, doručenú 22.12.2014, v ktorej poukázal na ustanovenia § 79 ods. 3 a § 79 ods. 2 Daňového poriadku, pričom uviedol, že ak daňovému subjektu nebol priznaný úrok zo sumy daňového preplatku, správca dane rozhodnutie nevydáva a nie je dôvod na začatie konania vo veci nepriznania úroku zo sumy daňového preplatku, čoho výsledkom by bolo vydanie rozhodnutia o nepriznaní úroku. Odporca tiež uviedol, že nie je nečinný v danej veci, nakoľko nenastala žiadna právna skutočnosť zakladajúca začatie konania. Navrhovateľ sa Výzvou na odstránenie nečinnosti a vydanie rozhodnutia zo dňa 23.01.2015 opakovane obrátil na Finančné riaditeľstvo SR ako nadriadený orgán odporcu s argumentáciou, že odporca aj napriek uloženej povinnosti zo strany nadriadeného orgánu z 11.06.2014 je naďalej v danej veci nečinný a nevydal rozhodnutie. Finančné riaditeľstvo SR listom zo dňa 26.02.2015, doručenom dňa 02.03.2015, odpovedalo na výzvu navrhovateľa tak, že nebola preukázaná nečinnosť odporcu a to z dôvodu, že odporca splnil uloženú povinnosť tak, že navrhovateľovi oznámil listom zo dňa 24.09.2014, že nárok na sankčný úrok mu nevznikol, pretože daňový preplatok bol navrhovateľovi vrátený v zákonom stanovenej lehote a poukázal na § 79 ods. 2 posledná veta Daňového poriadku, podľa ktorého: „Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.“ Navrhovateľ s takýmto odôvodnením nadriadeného orgánu nemôže súhlasiť a toto je nesprávne, pretože jednak preplatok nebol určite vrátený v lehote (ku ktorému záveru dospel aj OS Žilina vo svojom rozsudku) a odporca žiadosti nevyhovel v plnom rozsahu, pretože v časti žiadosti o zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie preplatku navrhovateľovi nevyhovel. Ako vyplýva zo samotného listu odporcu ešte zo dňa 17.03.2014, podanie navrhovateľa ako daňového subjektu bolo doručené na daňový úrad dňa 21.02.2012, ktorým dňom sa v zmysle citovaného ustanovenia zákona daňové konanie začalo. Pokiaľ odporca uvádza, že v prípade, ak nepriznáva sankčný úrok, rozhodnutie nevydáva a daňové konanie nezačína, jedná sa nepochybne o prípad, kedy odporca ako správca dane rozhoduje sám z úradnej povinnosti. V tomto prípade sa navrhovateľ ako daňový subjekt domáhal riadne odôvodneným návrhom priznania sankčného úroku, ktorý bol doručený odporcovi ako správcovi dane dňa 21.02.2012 a týmto dňom aj začalo daňové konanie podľa § 58 Daňového poriadku. Toto daňové konanie nie je do dnešného dňa skončené, pričom prieťahy v tomto konaní zo strany odporcu trvajú už 3 roky. O tom, že v tomto konaní má byť vydané rozhodnutie podľa Daňového poriadku, rozhodol aj Krajský súd v Žiline v rozhodnutí sp. zn. 6Co/477/2012 z 28.06.2013. Na základe uvedeného je nepochybné, že postupom a konaním odporcu dochádza k opakovaným nedôvodným prieťahom v konaní, kedy odporca je v tomto konaní nečinný, riadne začaté daňové konanie do dnešného dňa nebolo skončené a odporca nerozhodol ani v lehotách ustanovených v § 65 ods. 1 a 2 Daňového poriadku. Podľa § 66 Daňového poriadku v uvedenej veci nerozhodol ani nadriadený orgán odporcu, a to Finančné riaditeľstvo SR. Navrhovateľ tak nemal inú možnosť, ako domáhať sa výroku súdneho rozhodnutia, ktorým by súd jednoznačne uložil odporcovi povinnosť v predmetnej veci riadne rozhodnúť, inak by v prípade nevydania rozhodnutia v predmetnej veci vznikla paradoxná situácia, že by tu nebol žiadny orgán, ktorý by v tejto veci rozhodol. Po tom, čo rozhodol v tejto veci súd, odporca namietal, že jedine on môže v tejto veci rozhodnúť, pričom však sám vo veci odmieta vydať rozhodnutie. Takýmto postupom by boli porušené práva navrhovateľa na riadne rozhodnutie o jeho nároku a návrhu ako aj právo na prieskum takéhoto rozhodnutia.
Podľa obsahu a povahy podania posúdil súd podanie navrhovateľa ako návrh zmysle § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) proti nečinnosti orgánu verejnej správy a ďalej v konaní postupoval podľa ust. § 250t a nasl. O.s.p., t.j. podľa štvrtej hlavy piatej časti O.s.p. - Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy.
Odporca vo vyjadrení k veci zo dňa 24.06.2015 zhrnul podrobne skutkový stav veci, pričom v zásade uviedol totožné skutočnosti, ako navrhovateľ. Navyše uviedol, že navrhovateľ v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2008 požiadal o vrátenie daňového preplatku, žiadosť však nebola podpísaná v danej časti daňového priznania. Navrhovateľ vychádzal z toho, že mu povinnosť platiť preddavky na dani z príjmu na mesiac január nevznikla, a preto správca nebol oprávnený použiť daňový preplatok na úhradu preddavku na daň a mal mu daňový preplatok vrátiť, avšak v čase použitia daňového preplatku nebola oprávnenosť určenia preddavkov na január 2009 spochybnená. Stalo sa tak až na základe uplatnenia opravných prostriedkov proti rozhodnutiam správcu dane o vyrubení sankčných úrokov za nezaplatenie preddavkov na júl - december 2008, resp. január - marec 2009. V čase vzniku daňového preplatku bol správca dane povinný postupovať v súlade s platnou právnou úpravou a použiť daňový preplatok daňového subjektu na čiastočnú úhradu splatného preddavku na daň v zmysle § 63 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., pričom postup správcu dane na základe uvedeného
ustanovenia je upravený kogentne, bez možnosti odchýliť sa od neho. Z ust. § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. je zrejmé, že správca dane vráti daňovému subjektu preplatok len na základe podanej žiadosti v lehote jedného mesiaca od jej doručenia. Žiadnym výkladom nemožno dospieť k záveru, že správca dane vráti preplatok aj bez žiadosti. Žiadosť o vrátenie je súčasťou daňového priznania k dani z príjmov, aj preto zákon rieši v časti vety za bodkočiarkou odchylne len lehotu na vrátenie preplatku a výslovne neupravuje, že sa tak udeje bez žiadosti. Žiadosť navrhovateľa bola neúplná z dôvodu absencie podpisu. Navrhovateľ mal povinnosť platiť mesačné preddavky na mesiac január 2009 vo výške 13038,10 Eur splatné dňa 02.02.2009.Uvedená povinnosť vyplývala priamo zo zákona - § 34 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v z.n.p. Navrhovateľ podal dňa 24.03.2010 daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2009, ktorého podaním správca dane vysporiadal preddavky za zdaňovacie obdobie 2009, čím navrhovateľovi vznikol preplatok vo výške 4290,82 Eur, splatný dňa 31.02.2010, o vrátenie ktorého si navrhovateľ žiadosťou nepožiadal, či už v samotnom podanom daňovom priznaní ani inak podaním samostatnej žiadosti. Navrhovateľ požiadal o jeho vrátenie až výzvou zo dňa 17.02.2012, doručenej odporcovi dňa 21.02.2010. Odporca preplatok poukázal v zákonnej lehote 30 dní, dňa 01.03.2012 na účet uvedený v podaní. V danom prípade správca dane v zmysle § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. rozhodnutie nevydáva. Skutková podstata § 79 ods. 3 Daňového poriadku nebola naplnená. Odporca v podaní zo dňa 07.03.2012 navrhovateľovi objasnil postup správcu dane. Finančné riaditeľstvo SR v liste zo dňa 11.06.2014 konštatovalo, že odporca bol nečinný, nepostupoval s vtedy platným ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. a v roku 2012 nekonal v súlade s Daňovým poriadkom, správca dane neinformoval daňový subjekt o použití preplatku na dani na úhradu preddavku na dani. Zo strany odporcu nebolo možné, ani technicky, ani zákonným spôsobom naplniť povinnosť uloženú Finančným riaditeľstvo SR v liste zo dňa 11.06.2014 ohľadom vyzvania na odstránenie nedostatkov v zmysle § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., v tomto prípade chýbajúci podpis na daňovom priznaní za rok 2008 a to, z dôvodu, že žiadosť o vrátenie daňového preplatku ako súčasť daňového priznania za rok 2008 bola v roku 2014 už neaktuálna a bezpredmetná. Daňový preplatok, ktorý vznikol vysporiadaním preddavkov za zdaňovacie obdobie 2009 podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2009 už bol vrátený v roku 2012 na základe žiadosti navrhovateľa v zákonnej lehote. Odporcovi teda nevznikol nárok na úrok za oneskorenie vrátenie daňového preplatku. Odporca mal za to, že nie je dôvod na začatie konania vo veci priznania/nepriznania úroku zo sumy daňového preplatku, ktorého výsledkom by bolo vydanie rozhodnutia tak, ako sa domáhal navrhovateľ. Odporca nebol nečinný v danej veci, nakoľko nenastala žiadna právna skutočnosť zakladajúca začatie konania o priznaní úroku z oneskoreného vrátenia daňového preplatku. O tejto skutočnosti bol navrhovateľ informovaný listami č. 9500303/1/384523/2012 zo dňa 07.03.2012, č. 9500304/5/1009946/2014 zo dňa 17.03.2014, č. 9500304/5/4371345/2014 zo dňa 24.09.2014 a č. 9500304/5/5367291/2014 zo dňa 09.12.2014. Na všetky podania navrhovateľa odporca reagoval v zákonnej lehote 30 dní. Odporca navrhol, aby súd návrh zamietol.
Krajský súd posúdil navrhovateľom tvrdenú nečinnosť odporcu v zmysle zákonnej úpravy inštitútu konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že návrh je dôvodný.
Podľa § 250t ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 250t ods. 4 O.s.p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.
Podľa § 250t ods. 7 O.s.p. proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.
Podľa § 250t ods. 8 O.s.p. na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.
Prostredníctvom ustanovenia § 250t O.s.p. poskytuje zákonodarca fyzickým osobám a právnickým osobám právnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach pred orgánmi verejnej správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.
Z § 250t ods. 1 posledná veta O.s.p. vyplýva, že podmienkou toho, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy konať je 1) dôvodnosť návrhu a 2) prípustnosť návrhu.
Dôvodnosť návrhu: Nečinnosť ako nezákonný, negatívny jav správneho orgánu nastáva vtedy, keď správny orgán vo veci nekoná (je pasívny), aj keď podľa zákona je povinný konať. V prípade, že zákon neukladá orgánom verejnej správny konať, môže byť nečinnosť definovaná ako rozpor s etikou či morálkou. V ostatných prípadoch, t.j. keď obsahom príslušnej právnej normy je povinnosť správneho orgánu konať, je nečinnosť nezákonná a protiprávna. Súd pri ukladaní povinnosti správnemu orgánu niečo konať a rozhodnúť sa pri otázke dôvodnosti návrhu musí zaoberať aj tým, z akého dôvodu bol správny orgán nečinný - zákon vyžaduje, že sa musí jednať o vážny dôvod. Teda súd nerozhoduje o vyslovení povinnosti správnemu orgánu povinnosť konať pri zistení akejkoľvek nečinnosti, ale musí vziať do úvahy stupeň závažnosti skutočností, pre ktoré správny orgán nekonal. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho orgánu súd skúma, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne či nevykonal chybný úkon.
Prípustnosť návrhu: Návrh je prípustný až vtedy, keď navrhovateľ vyčerpá všetky právne prostriedky, ktoré umožňuje osobitný predpis, t.j. pokúsi sa tvrdenú nezákonnú nečinnosť správneho orgánu odstrániť najprv inou, než súdnou cestou. Správny súd musí splnenie podmienky vyčerpania prostriedkov nápravy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu rešpektujúc účel konania podľa § 250t až § 250u O.s.p., ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní. V zásade možno vyžadovať využitie takých osobitných právnych prostriedkov nápravy, pri ktorých možno rozumne očakávať v prípade ich využitia zo strany fyzickej osoby alebo právnickej osoby dotknutej nečinnosťou správneho orgánu naplnenie uvedeného účelu aj bez ingerencie zo strany súdnej moci. Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Správny orgán sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý navrhovateľ vyhodnotil ako nečinnosť, ako aj vyjadriť sa k námietkam sťažovateľa, t.j. mať možnosť sám odstrániť tento stav a dosiahnuť nápravu.
V predmetnej veci je súd toho názoru, že zo strany navrhovateľa boli splnené podmienky prípustnosti návrhu. Navrhovateľ sa opakovane obrátil na odporcu so žiadosťou, aby konal a vydal rozhodnutie, a to aj na nadriadený orgán Finančné riaditeľstvo SR, ktoré v súlade s § 66 zákona č. 563/2003 Z.z. listom č. 1100308/1/271122/2014 zo dňa 11.06.2014 uložilo odporcovi, aby odstránil doterajšiu nečinnosť. Na ďalšie podanie navrhovateľa, v ktorom namietal pretrvávajúcu nečinnosť, Finančné riaditeľstvo SR reagovalo listom zo dňa 26.02.2015, v ktorom poukázalo na list odporcu č. 9500304/5/5367291/2014 zo dňa 09.12.2014, v ktorom odporca uviedol, že úrok nebol priznaný a rozhodnutie sa v tomto prípade nevydáva v súlade s ust. § 79 ods. 2 posledná veta Daňového poriadku, vzhľadom k týmto skutočnostiam nebola preukázaná nečinnosť správcu dane.
Podľa § 79 (Daňové preplatky a úrok) zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) (1) Pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7. (2) Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných
predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. (3) Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. (4) Odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane o priznaní úroku podľa odseku 3 nemá odkladný účinok. (5) Daňový preplatok nemožno vrátiť po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane. (6) Za deň vrátenia preplatku sa považuje deň, keď bola suma preplatku odpísaná z účtu správcu dane. Poskytovatelia platobných služieb sú povinní oznámiť daňovému subjektu deň, keď došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane. (7) Na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6. (8) Nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uplatnený skupinou 44a)možno použiť na úhradu a kompenzáciu daňových nedoplatkov na iných daniach u jednotlivých členov skupiny; na kompenzáciu daňových nedoplatkov sa primerane vzťahuje § 55 ods. 6 a 7. (9) Na daň z pridanej hodnoty, ktorej vrátenie bolo priznané rozhodnutím správcu dane podľa osobitného predpisu, sa primerane vzťahujú odseky 1 a 5; ak túto daň nemožno použiť podľa odseku 1, použije sa na úhradu pohľadávky členského štátu podľa osobitného predpisu. (10) Ak daňový preplatok, nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty alebo spotrebnú daň nemožno použiť podľa odseku 1, možno ju použiť na úhradu pohľadávky členského štátu podľa osobitného predpisu. (11) Použitie daňového preplatku, nadmerného odpočtu, dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane podľa odsekov 1 a 8 až 10 sa považuje za ich vrátenie. (12) Daňový subjekt nemôže nárok na vrátenie dane, daňového preplatku a nárok na sumu podľa osobitných predpisov postúpiť podľa Občianskeho zákonníka.
Podľa § 58 (Začatie daňového konania) Daňového poriadku (1) Daňové konanie začína a) na návrh účastníka daňového konania, b) z podnetu orgánu príslušného konať vo veci podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. (2) Daňové konanie je začaté dňom doručenia podania daňového subjektu orgánu príslušnému konať vo veci alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie. (3) Ak daňové konanie začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa tohto zákona oprávnený konať, prvý úkon. (4) Pre daňové konanie je rozhodujúci obsah podania, aj keď je podanie nesprávne označené.
Podľa § 65 (Lehoty na rozhodnutie) Daňového poriadku (1) Orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní. (2) Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister. (3) Ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt. (4) Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa použijú, ak tento zákon neustanovuje inak.
(5) Lehoty podľa odsekov 1 a 2 sa nevzťahujú na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. (6) Lehota na rozhodnutie je zachovaná, ak v posledný deň lehoty daňový subjekt prevezme rozhodnutie u správcu dane alebo ak správca dane odovzdá rozhodnutie na poštovú prepravu prostredníctvom pošty alebo poskytovateľa poštových služieb alebo ak odošle rozhodnutie elektronickými prostriedkami.
Súd mal za to, že chronológia prípadu (skutkový stav) nebola medzi účastníkmi sporná. Spornou ostala skutočnosť, či odporca mal povinnosť vydať rozhodnutie o navrhovateľom požadovanom úroku. Krajský súd mal z obsahu spisu za preukázané, že navrhovateľ podal dňa 17.02.2012 u právneho predchodcu odporcu žiadosť o vrátenie preplatku na dani z príjmov spolu s úrokom. Vzhľadom na to, že odporca žiadosti nevyhovel v časti o zaplatenie úroku a poukázal na účet navrhovateľa len sumu daňového preplatku vo výške 4290,80 Eur, obrátil sa odpor navrhovateľ na civilný súd so žalobným návrhom na priznanie tohto úroku. Krajský súd v Žiline v uznesení zo dňa 28.06.2013, sp. zn. 6Co/477/2012 konštatoval, že prejednanie vo veci uplatneného nároku nebolo v právomoci súdu a vec postúpil orgánu, do ktorého právomoci vec patrí - odporcovi, pričom poukázal na to, že právne účinky spojené s podaním návrhu zostávajú zachované. Vzhľadom na toto súdne rozhodnutie, ktoré založilo pre navrhovateľa „očakávanie do budúcnosti“, že odporcom bude vydané rozhodnutie o jeho návrhu na zaplatenie úroku, tak krajský súd neposúdil podanie odporcu č. 9500303/1/384523/2012 zo dňa 07.03.2012, označené ako „Odpoveď na podanie zo dňa 17.02.2012“, ako rozhodnutie v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., ale len ako podanie informačného charakteru. Je potrené zdôrazniť, že navrhovateľ s právnym vzdelaním aj jeho právny zástupca sa mohli už v tom čase domáhať ochrany svojich práv cestou správneho súdnictva vzhľadom na tzv. materiálny charakter rozhodnutia, pričom podanie žaloby v civilnom súdnictve, ktorým sa domáhali priznania nároku vyplývajúceho z daňového práva len zbytočne predlžilo riešenie predmetnej veci. Zároveň však v prospech navrhovateľa treba dodať, že podanie žaloby v správnom súdnictve je v zásade možné len po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, a tam kde Daňový poriadok predpokladá vydanie rozhodnutia, je namieste domáhať sa jeho vydania.
Krajský súd mal za to, že doručením podania navrhovateľa zo dňa 17.12.2012, odporcovi dňa 21.02.2012, sa v zmysle § 58 Daňového poriadku začalo daňové konanie na žiadosť navrhovateľa, pričom je nepochybné, že o žiadosti navrhovateľa o vrátenie preplatku nebolo rozhodnuté v plnom rozsahu, keďže nebolo rozhodnuté o úroku, a preto nie sú dané zákonne podmienky v zmysle § 79 ods. 3 posledná veta Daňového poriadku, aby správca dane nevydal o žiadosti rozhodnutie.
Odporca bol v konaní nečinný a nepostupoval správne, keď sa žiadosťou navrhovateľa zo dňa 17.12.2012 procesne relevantne nezaoberal a vybavil ju len upovedomením zo dňa 07.03.2012, a preto krajský súd uložil odporcovi povinnosť konať a rozhodnúť o nároku navrhovateľa na zaplatenie úroku vo výške 10 % ročne zo sumy 4290,82 Eur od 11.05.2009 až do zaplatenia, uplatnenom navrhovateľom v podaní zo dňa 17.02.2012, doručenom odporcovi dňa 21.02.2012, v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
So skutočnosťami, ktoré uvádza odporca vo vyjadrení, súvisiacimi s meritom veci, teda o tom, či navrhovateľovi vzniklo právo na úrok a odkedy, predovšetkým s tým, že v čase použitia daňového preplatku spôsobom predpokladaným v ust. § 63 zákona č. 511/1992 Zb. nebola oprávnenosť určenia preddavkov ešte spochybnená, sa odporca vysporiada v rozhodnutí, v ktorom rozhodne o uplatnenom nároku navrhovateľa, tak ako ho špecifikoval krajský súd vo výroku tohto uznesenia.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250t ods. 8 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p, podľa ktorého ak žalobca mal v konaní celkom alebo sčasti úspech, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Keďže navrhovateľ bol v konaní úspešný, súd mu priznal náhradu trov konania proti odporcovi.
Trovy konania vyčíslil navrhovateľ v návrhu na začatie konania, pričom ďalšie trovy mu v konaní nevznikli, a preto súd priznal navrhovateľovi náhradu tak, ako si uplatnil, keďže zodpovedá ustanoveniam O.s.p. o náhrade trov konania a vyhláške MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 01.07.2013 (ďalej len „vyhláška“). Súd navrhovateľovi priznal výslednú sumu trov konania, ako si uplatnil (355,67 Eur), keďže súd v súlade s dispozičnou zásadou nemôže priznať trovy konania nad rámec návrhu (súdom vypočítaná odmena bola vyššia - 355,73 Eur).
Súd priznal odmenu za dva úkony právnej služby, a to za: 1. prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo dňa 27.04.2015 v súlade s § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 139,83 Eur, 2. návrh na začatie konania zo dňa 30.04.2015 v súlade s § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 139,83 Eur. Odmena za úkony právnej služby spolu 279,66 Eur.
Ďalej krajský súd v súlade s § 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky priznal ako hotové výdavky právneho zástupcu aj režijný paušál za rok 2015 (2 x 8,39 Eur); režijný paušál spolu 16,78 Eur a 20 % DPH, keďže mal preukázané podľa osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty vydaného dňa 10.11.2014 pre identifikačné číslo SK2024039798, že právny zástupca navrhovateľa je platiteľom dane od 12.11.2014.
Uvedený sumár úkonov právnej služby a ich hodnoty 355,67 Eur považuje súd podľa konkrétnych okolností predmetného prípadu za účelný a hospodárny (z hľadiska odmeňovania) pre uplatňovanie príslušného práva.
Toto rozhodnutie súdu bolo prijaté v senáte hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.